znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 56/02-37

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti Ing. M. R., bytom B., a Z. H., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. M. Š., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 101/92 na neverejnom zasadnutí 8. januára 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 101/92   p o r u š i l základné právo Ing. M. R. a Z. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   101/92 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. R.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Z. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ing. M. R. a Z. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 2. mája 2002 č. k. III. ÚS 56/02-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. M. R., bytom B. a Z. H., bytom B. (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. Š., Advokátska kancelária B., v ktorej namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 101/92.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že sa na okresnom súde na základe žaloby podanej 27. marca 1992 ich právnym predchodcom Š. R. (ďalej len „žalobca“) domáhajú vydania nehnuteľností (záhradnej chatky a pozemku) žalovaným – SÚZ Ú. v. SR.  

Okresný   súd   uskutočnil   v predmetnej   veci   prvé   pojednávanie   po   viacerých písomných urgenciách zo strany žalobcu až 21. októbra 1994, teda dva a pol roka po podaní žaloby. Rozsudok, ktorým zamietol žalobu, vydal 19. apríla 1995. Žalobca sa 5. júna 1995 proti   rozsudku   odvolal.   Odvolací   súd   o odvolaní   rozhodol   30.   decembra   1998   tak,   že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne uložil prvostupňovému súdu, aby za účelom vydania nehnuteľností nariadil vypracovanie geometrického plánu, ktorý bude podkladom meritórneho rozhodnutia vo veci. V intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu bolo nariadené znalecké dokazovanie. Stalo sa tak uznesením okresného súdu č. k. 10 C 101/92-157 zo 16. marca 2000. Pri pokuse nahliadnuť do spisu (20. februára 2001) sťažovatelia zistili, že spisový materiál je stále u znalca, hoci uplynul už takmer rok od nariadenia znaleckého dokazovania, pričom okresný súd nevykonával vo veci žiadne opatrenia na odstránenie prieťahov. Zmenou uznesenia zo 16. marca 2000 bol vo veci ustanovený nový znalec. Ani tento znalec v súdom stanovenej lehote znalecký posudok nevypracoval. Okresný súd uložil uznesením sp. zn. 10 C 101/92 z 27. decembra 2001 sťažovateľom povinnosť zaplatiť preddavok na úhradu trov za vypracovanie znaleckého posudku, hoci takáto povinnosť bola sťažovateľom okresným súdom uložená už v uznesení zo   6.   marca   2000   (pozn.   správne   malo   byť   uvedené   16.   marca   2000)   a sťažovatelia preddavok   29.   marca   2000   v plnej   výške   zaplatili.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti sťažovatelia namietali, že okresný súd v priebehu súdneho konania vedeného pod sp. zn. 10 C 101/92, najmä však v jeho „druhom“ štádiu po vynesení druhostupňového rozhodnutia v roku 1998 sústavne porušuje ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.   Preto   navrhli,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že:   „1)   Okresný   súd   Bratislava   1 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 101/92 porušil základné právo Ing. M. R. a Z. H., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 2) Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje okresnému súdu Bratislava 1, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 101/92 konal a rozhodol.“

Sťažovatelia   taktiež   žiadali,   aby   im   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie. V prílohe svojej sťažnosti predložili ústavnému súdu fotokópie podaní zo 17. mája 2001, 18. októbra 2001 a z 18. januára 2002 preukazujúcich využitie účinných právnych prostriedkov nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   a to   sťažností   na   prieťahy   v konaní   adresovaných   predsedovi príslušného súdu v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   3.   apríla   2002   sťažovatelia   svoju   sťažnosť doplnili 15. apríla 2002 v tom zmysle, že primerané finančné zadosťučinenie uplatňujú vo výške 500 000 Sk pre každého z nich.

Ústavný   súd   vyzval   listom   zo   6.   mája   2002   okresný   súd,   aby   sa   k sťažnosti sťažovateľov vyjadril a aby ústavnému súdu oznámil, či trvá na konaní verejného ústneho pojednávania vo veci samej alebo či súhlasí s upustením od neho podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril listom č.: Spr. 3317/01 z 28. mája 2002, v ktorom okrem iného uviedol :

„V súčasnosti   sa   spis   tunajšieho   súdu   sp.   zn.   10   C 101/92 nachádza   u znalca   za účelom vypracovania znaleckého posudku a preto podklady k tomuto vyjadreniu čerpáme iba z obsahu tunajšieho spisu sp. zn. Spr. 3317/01.

Je skutočnosťou, že konajúca zákonná sudkyňa uznesením zo 16. 3. 2000 nariadila v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu znalecké dokazovanie. Po zložení preddavku na znalecké   dokazovanie   a po   vydaní   opravného   uznesenia   bol   spis   6.   7.   2000   zaslaný znalcovi. Na urgencie vypracovania znaleckého posudku znalec opakovane reagoval tak, že pre   svoj   nepriaznivý   zdravotný   stav   posudok   vypracuje   s určitým   časovým   posunom. Nakoniec zákonná sudkyňa uznesením z 27. 7. 2001 poverila vypracovaním posudku iného znalca, ktorý spis prevzal 14. 9. 2001. Pretože i tento znalec bol nečinný, na deň 13. 2. 2002 bol   predvolaný   na   súd,   avšak   svoju   neúčasť   ospravedlnil.   Následne   sudkyňa   znalcovi zaslala   písomnú   výzvu   na   spracovanie   posudku.   V   súčasnosti   sa   spis   nachádza   stále u znalca.

Vzhľadom na opísaný postup konajúcej zákonnej sudkyne by na prvý pohľad bolo možné   konštatovať,   že   zákonná   sudkyňa   veci   nevenuje   dostatočnú   pozornosť.   Takéto konštatovania   by   však   neboli   správne.   Konajúca   sudkyňa   sa   v lete   roku   1999   vrátila z druhej materskej dovolenky a následne prevzala celkove 447 spisov súdneho oddelenia 10   C,   z toho   350   nerozhodnutých.   Nedostatočné   personálne   obsadenie   tunajšieho   súdu neumožňovalo,   a i doposiaľ,   kedy   sa   otázka   personálneho   obsadenia   sudcami   zhoršila, neumožňuje, aby boli spisy prerozdelené iným sudcom. Tento objektívny fakt spôsobil, že časový úsek medzi jednotlivými úkonmi sudkyne v každom jednotlivom spise sa predĺžil. Iba   pre   ilustráciu   si   dovoľujem   oznámiť,   že   vplyvom   nedostatočného   personálneho obsadenia súdu sa zvyšuje stav v jednotlivých, sudcami obsadených súdnych oddeleniach – napr. v súdnom oddelení 10 C bolo k 1. 1. 2002 568 nevybavených vecí. Ak prisvedčíme konštatovaniu, že by mal sudca pracovať s cca 300 vecami, ide o približne dvojnásobok vecí... Vzhľadom   k uvedenému   navrhujeme   ústavnému   súdu,   aby   ústavnú   sťažnosť navrhovateľov   zamietol   v celom   rozsahu,   pretože   v označenej   právnej   veci   nedošlo k zbytočným prieťahom. Pre prípad, že by ústavný súd bol iného názoru, navrhujeme, aby zamietol ústavnú sťažnosť v časti, v ktorej navrhovatelia žiadajú priznať (nešpecifikované) finančné zadosťučinenie. Zastávame totiž názor, že by sa jeho priznaním uplatnil princíp retroaktivity.“

V uvedenom liste okresný súd taktiež oznámil, že netrvá na ústnom prejednávaní podanej ústavnej sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľov   sa   k stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   v podaní z 12. júna 2002. Uviedol, že argumentáciu okresného súdu považuje z hľadiska ústavných práv svojich klientov za účelovú a právne irelevantnú. Ďalej uviedol: „K ústavnej sťažnosti sme pristúpili skutočne po vyčerpaní všetkých dostupných možností v rámci prebiehajúceho súdneho   sporu   a po   nespočetných   písomných   a osobných   intervenciách   u podpredsedu a predsedu Okresného súdu Bratislava 1 (...). Plne chápeme zaťaženosť súdov a problémy spojené s ich personálnym obsadením. Domnievame sa však, že tieto problémy v žiadnom prípade   nemôžu   byť   na   ujmu   účastníkov   konania   a už   v žiadnom   prípade   nemôžu ospravedlňovať prieťahy v súdnych   sporoch,   ktorých   nápad je datovaný spred   desiatich rokov.“   Námietku   okresného   súdu   o retroaktivite   prípadného   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľom odmietol s odôvodnením, že „do dnešného dňa nebola vo veci zjednaná žiadna náprava a prieťahy v konaní dodnes pretrvávajú“.

Právny   zástupca   sťažovateľov   ústavnému   súdu   zároveň   oznámil,   že   súhlasí s prerokovaním sťažnosti ústavným súdom na neverejnom zasadnutí bez nariadenia ústneho pojednávania.

Ústavný súd listom z 27. júna 2002 žiadal okresný súd o zaslanie súdneho spisu v právnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   10   C   101/92.   Okresný   súd   listom   z   9.   júla   2002 ústavnému súdu oznámil, že spisový materiál sa nachádza stále u súdneho znalca a po jeho vrátení mu ho zašle. Na základe opakovanej výzvy ústavného súdu z 2. októbra 2002 mu bol spis predložený 30. októbra 2002.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 101/92 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.  

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Právny predchodca sťažovateľov (žalobca) sa 30. marca 1992 na Obvodnom súde Bratislava 1 (dnes Okresný súd Bratislava I, ďalej len „okresný súd“) domáhal podľa § 6 ods. 1 písm. g) zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov   s poukazom   na   §   457   v spojení   s   §   37   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   od žalovaného (SÚZ Ú. v. SR, B.) vydania nehnuteľností (záhradnej chatky, pozemkov č. p. 2158/1 o výmere 260 m2 a č. p. 2159/2 o výmere 303 m2 vedených v pozemkovej knihe pre katastrálne územie B. vo vložke 2046 s príslušenstvom) oproti vráteniu sumy 43 000 Sk.

Vo veci konajúca sudkyňa dala 9. júna 1992 súdnej kancelárii pokyn vyzvať žalobcu, aby v lehote 8 dní predložil súdu listiny preukazujúce jeho tvrdenie obsiahnuté v žalobe o začlenení parciel č. p. 2158/1 a č. p. 2159/2 do inej parcely, a odporcovi doručiť kópiu žaloby, aby sa k nej v lehote 8 dní vyjadril.

Právny zástupca žalobcu v prílohe podania zo 6. júla 1992 (doručeného okresnému súdu 10. júla 1992) predložil identifikáciu sporných parciel Strediskom geodézie v B. Ďalej uviedol, že nie je schopný zabezpečiť ocenenie záhradnej chatky znaleckým posudkom, pretože nemá prístup na sporné nehnuteľnosti, a uviedol vlastné vyčíslenie ceny sporných pozemkov.

Okresný súd listom z 15. septembra 1992 vyzval investorskú organizáciu G. i. B. B., na   zaslanie   podkladov   preukazujúcich   odkúpenie   sporných   nehnuteľností   od   žalobcu. Odpoveď bola okresnému súdu doručená 8. októbra 1992.

Listom z 21. januára 1993 vyzval okresný súd žalovaného, aby sa obratom vyjadril k žalobe, ktorá mu bola doručená 30. júna 1992, a predložil tiež doklady, na základe ktorých nadobudol sporné nehnuteľnosti.

Podaním   z 29.   apríla   1993 sa   žalobca sťažoval na prieťahy   v konaní a nečinnosť okresného súdu.

Okresný súd pojednával vo veci 17. júna 1993. Vypočul žalobcu, jeho právneho zástupcu, právnu zástupkyňu žalovaného a na jej návrh odročil pojednávanie na 1. júl 1993 s tým, že jej uložil predložiť súdu ďalšie listiny týkajúce sa veci, „ktoré sa jej podarí do termínu zadovážiť“.

Listom z 28. júna 1993 požiadal žalovaný o odročenie termínu pojednávania kvôli práceneschopnosti   svojej   právnej   zástupkyne.   Okresný   súd   o tom   upovedomil   právneho zástupcu žalobcu. Na pojednávanie vo veci 1. júla 1993 sa nedostavil žiaden z účastníkov konania.

Výzvami   vypravenými   25.   novembra   1993   a 20.   decembra   1993   okresný   súd opakovane vyzýval žalovaného na predloženie geometrického plánu týkajúceho sa sporných nehnuteľností z roku 1967, keď malo dôjsť k ich prevodu.

Podaním   z 9.   decembra   1993   žiadal   právny   zástupca   žalobcu   vytýčiť   termín pojednávania alebo oznámiť dôvody, ktoré v tom okresnému súdu bránia.

Vo veci konajúca sudkyňa dala 9. februára 1994 súdnej kancelárii pokyn vyžiadať od Katastrálneho úradu, Správy katastra, B. ďalšie podklady týkajúce sa prevodu sporných nehnuteľností, predvolať žalovaného na informatívny výsluch s tým, že má doniesť všetok materiál   obsiahnutý   v protokole   o odovzdaní   a prevzatí   majetkových   dokladov   bývalého S. p. s. ÚV KSS z 2. apríla 1992, a uložila tiež súdnej kancelárii oznámiť žalobcovi, že sa vo   veci   zadovažujú   písomné   materiály   (listinné   dôkazy),   preto   nemôže   byť   termín pojednávania vytýčený.

V prílohe   listu   z 22.   februára   1994   zaslal   žalovaný   okresnému   súdu   požadované doklady. Katastrálny úrad okresnému súdu listom z 3. marca 1994 oznámil, že ním žiadané listiny boli po ich predložení (v roku 1974) vrátené predkladateľovi, lebo neboli spôsobilé na zápis.

Uznesením č. k. 10 C 101/92-30 z 30. marca 1994 nariadil okresný súd vo veci znalecké   dokazovanie   a ustanovil   znalca   Ing.   M.   B.,   ktorému   uložil   v lehote   30 dní vypracovať   znalecký   posudok   týkajúci   sa   sporných   nehnuteľností.   Uznesenie   bolo účastníkom   doručené   11.   a 12.   apríla   1994   a znalcovi   15.   apríla   1994.   Žalobcovi   bolo uložené zaplatiť zálohu na trovy znaleckého dokazovania 3 000 Sk.

Súdny spis bol zaslaný znalcovi na pokyn sudkyne súdnej kancelárii z 12. mája 1994. Výzvou z 12. júla 1994 bol znalec urgovaný, aby predložil znalecký posudok (urgenciu prevzal 15. augusta 1994).

Znalec predložil znalecký posudok 16. augusta 1994. Okresný súd mu uznesením zo 6. októbra 1994 č. k. 10 C 101/92-36 priznal znalečné vo výške 1 880 Sk.

Okresný súd pojednával vo veci opäť 21. októbra 1994.

Žalovaný sa v podaní doručenom okresného súdu 31. októbra 1994 vyjadril k návrhu žalobcu v merite veci.

Okresný súd opätovne pojednával vo veci 18. novembra 1994 a 19. apríla 1995. Pojednávanie bolo pôvodne vytýčené aj na 16. december 1994, z dôvodu choroby znalca bolo však odročené. Na pojednávaní 19. apríla 1995 vyhlásil okresný súd rozsudok, ktorým žalobu zamietol, a uznesením z 23. mája 1995 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie žaloby.

Žalobca   obe   rozhodnutia   okresného   súdu   napadol   odvolaniami   z 5.   júna   1995 doručenými okresnému súdu 6. júna 1995. Odvolanie bolo odporcovi doručené 30. júna 1995.

Okresný súd 8. januára 1996 predložil spis Mestskému súdu v B. (neskôr Krajský súd v B., ďalej len „odvolací súd“).

Uznesením č. k. 12 Co 4 /96-136 z 30. decembra 1998 doručeným okresnému súdu 10.   mája   1999   odvolací   súd   zrušil   prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu   a v časti týkajúcej sa vydania nehnuteľností mu vec vrátil na ďalšie konanie (v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti kúpnych zmlúv pripustil späťvzatie návrhu a konanie zastavil). Sudkyňa dala 29. mája 1999 súdnej kancelárii pokyn doručiť uznesenie odvolacieho súdu účastníkom konania. Uznesenie (vypravené 23. júla 1999) im bolo doručené v dňoch 27. júla 1999 a 28. júla 1999.

Koncom septembra (22. septembra 1999) okresný súd vyzval účastníkov konania, aby   mu   v lehote   5   dní   oznámili   otázky,   ktoré   majú   byť   položené   znalcovi   pre   účely vypracovania znaleckého posudku vo veci v zmysle uznesenia odvolacieho súdu.

Právny   zástupca   žalobcu   odpovedal   podaním   z 30.   septembra   1999   doručeným okresnému súdu 1. októbra 1999. Uviedol, že zo záverov rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva potreba vypracovať geometrický plán kvôli vyčleneniu pôvodných parciel tak, ako ich   v minulosti   vlastnil   žalobca,   pričom   osobitné   otázky   na   znalca   nemá.   V uvedenom podaní   okresnému   súdu   zároveň   oznámil,   že   žalobca   2.   februára   1999   zomrel   bez zanechania závetu a jeho právnymi nástupcami – dedičmi zo zákona sú jeho deti Z. H. a Ing. M.   R.   (sťažovatelia).   Žalovaný   odpovedal   podaním   doručeným   okresnému   súdu 4. októbra 1999.

Výzvami   z 22.   novembra   1999   okresný   súd   predvolal   účastníkov   konania   na informatívny   výsluch,   ktorého   termín   stanovil   na   13.   december   1999.   Účastníci   sa v uvedený deň dostavili, zákonná sudkyňa však nebola prítomná.

Účastníci boli opäť predvolaní na informatívny výsluch (8. marca 2000) výzvami vypravenými   29.   februára   2000.   Žiaden   z účastníkov   sa   nedostavil,   svoju   neúčasť ospravedlnili. Okresný súd vyhlásil uznesenie, že nariadi vo veci znalecké dokazovanie.

Uznesením č. k. 10 C 101/92-157 zo 16. marca 2000 nariadil okresný súd znalecké dokazovanie   a vypracovaním   znaleckého   posudku   poveril   súdneho   znalca   Ing.   M.   B. Uznesenie bolo účastníkom konania doručené 29. marca 2000 a ustanovenému súdnemu znalcovi 1. apríla 2000. Rozhodnutím bolo znalcovi uložené vypracovať znalecký posudok v lehote   30   dní   a účastníkom   konania   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy znaleckého dokazovania po 1 000 Sk (čo účastníci splnili v dňoch 4. a 5. apríla 2000). Uznesením č. k. 10 C 101/92-162 z 15. mája 2000 okresný súd na podnet samotného súdneho   znalca   doplnil   a upresnil   –   opravil   vymedzenie   úlohy   súdneho   znalca   pri vypracovaní znaleckého posudku podľa uznesenia č. k. 10 C 101/92-157 zo 16. marca 2000, predĺžil   lehotu   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   na   tri   mesiace   od   nadobudnutia právoplatnosti   uznesenia   a uložil   sťažovateľom   povinnosť   zaslať znalcovi   výpisy   z listu vlastníctva   týkajúce   sa   sporných   nehnuteľností.   Uznesenie   bolo   účastníkom   konania doručené 31. mája 2000 a znalcovi 2. júna 2000. Spis bol znalcovi zaslaný 7. júla 2000.

Podaním   zo   16.   októbra   2000   doručeným   okresnému   súdu   18.   októbra   2000   sa právny zástupca žalobcu domáhal vytýčenia termínu pojednávania vo veci (resp. oznámenia dôvodov, ktoré tomu bránia). Opätovne tak urobil podaním z 3. januára 2001 doručeným okresnému súdu 5. januára 2001. Okresný súd mu listom zo 7. februára 2001odpovedal, že spis   sa   nachádza   u znalca,   a preto   nie   je   možné   vytýčiť   termín   pojednávania.   Listom z 20. februára 2001 zaslaným súdnemu znalcovi (a taktiež okresnému súdu na vedomie) žiadal právny zástupca žalobcu o prednostné vypracovanie znaleckého posudku.

Právny zástupca žalobcu chcel 2. apríla 2001 nahliadnuť do spisu v uvedenej veci na okresnom súde. Vzhľadom na to, že spis sa nachádzal stále u znalca bez vypracovania znaleckého posudku, žiadal, aby okresný súd súdneho znalca urgoval alebo ustanovil vo veci iného súdneho znalca.

Listom   zo   4.   apríla   2001   vyzval   okresný   súd   súdneho   znalca   na   urýchlené vypracovanie znaleckého posudku alebo oznámenie prekážok brániacich znalecký posudok vypracovať.

Súdny znalec listom z 23. apríla 2001 doručeným okresnému súdu 24. apríla 2001 oznámil, že je vážne chorý, a navrhol ustanovenie nového znalca vo veci. V prílohe listu vrátil súdu spisový materiál.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   C   101/92-174   z 27.   júla   2001   (ktorým   zmenil pôvodné   uznesenie   sp.   zn.   10   C   101/92   zo   16.   marca   2000   v znení   pozmeňujúceho uznesenia z 15. mája 2000) ustanovil vo veci nového znalca. Uznesenie bolo účastníkom konania doručené 17. augusta 2001 a znalcovi 22. augusta 2001. Spis bol znalcovi zaslaný 14. septembra 2001. Znalec v podaní z 5. októbra 2001 žiadal poskytnutie preddavku na vypracovanie posudku.

Uznesením   č.   k.   10   C   101/92-178   z 27.   decembra   2001   uložil   okresný   súd účastníkom   konania   povinnosť   zložiť   zálohu   na   úhradu   trov   znaleckého   dokazovania. Uznesenie bolo účastníkom doručené 17. a 18. januára 2001.

Právni   nástupcovia   žalobcu   sa   odvolali   namietajúc,   že   im   takáto   povinnosť   bola uložená už v uznesení sp. zn. 10 C 101/92 zo 16. marca 2000 a zálohu zložili 29. marca 2000.

Ďalším podaním z 18. januára 2002 podali u predsedu okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Predseda   okresného   súdu   listom   z 21.   januára   2002   žiadal   zákonnú   sudkyňu o „vykonanie   opatrení   voči   znalcovi   s cieľom   zabezpečiť   okamžité   vypracovanie znaleckého posudku a predloženie spisu súdu na ďalšie konanie“.

Sudkyňa predvolala 24. januára 2002 znalca na 13. február 2002. Ten sa nedostavil.

V ten istý deň sudkyňa rozhodla o vyplatení preddavku znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku (uznesenie okresného súdu č. k. 10 C 101/92-187 z 13. februára 2002).

Zákonná sudkyňa dala 31. mája 2002 súdnej kancelárii pokyn na vyzvanie súdneho znalca, aby urýchlene vypracoval znalecký posudok. Výzva nebola vypravená.

Listom z 9. júla 2002 podpredseda okresného súdu upozornil zákonnú sudkyňu, že vo veci   bola   podaná   ústavná   sťažnosť,   pričom   spis   sa   od   15.   septembra   2001   nachádza u znalca, preto ju opätovne požiadal o vykonanie takých procesných opatrení, ktoré budú viesť   k okamžitému   predloženiu   znaleckého   posudku   a následnému   meritórnemu pojednávaniu vo veci.

Zákonná   sudkyňa   dala   10.   júla   2002   súdnej   kancelárii   pokyn   vyzvať   znalca   na urýchlené vypracovanie znaleckého posudku (v lehote 30 dní) a (predloženie) vrátenie spisu (pokyn je identický s pokynom z 31. mája 2002). Výzva bola vypravená 19. júla 2002.

Súdny   znalec   predložil   okresnému   súdu   znalecký   posudok   a vrátil   mu   spisový materiál 11. septembra 2002. Súdny znalec zaslal okresnému súdu ešte jeden list doručený 16. septembra 2002, ktorý mal „pre súd“ pripravený ešte pred vrátením spisu a zaslaním znaleckého posudku (list je z 5. septembra 2002), v ktorom vysvetľuje, že posudok mal už v čase výzvy súdu (júl 2002) dokončený, ale bolo ho potrebné overiť ešte Správou katastra B., kde došlo k určitému zdržaniu.

III.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom   k naplneniu   tohto   práva   dochádza   až právoplatným   súdnym   rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Z dokazovania   vykonaného   ústavným   súdom   vyplýva,   že   posudzované   konanie začalo 30. marca 1992, trvá teda už viac ako desať rokov a deväť mesiacov, z toho na súde prvého stupňa (okresný súd), proti ktorému smeruje sťažnosť sťažovateľov, viac ako sedem rokov a štyri mesiace (od 30. marca 1992, keď sa právny predchodca sťažovateľov obrátil žalobou na okresný súd, do 8. januára 1996, keď okresný súd predložil spisový materiál v uvedenej právnej veci spolu so svojím rozsudkom z 19. apríla 1995 a s odvolaním žalobcu odvolaciemu súdu, a od 10. mája 1999, keď bolo okresnému súdu doručené rozhodnutie odvolacieho súdu, až do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov). Napriek tomu,   že   jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobie   po 15. februári 1993, v rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľov prerokovala na   okresnom   súde   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   bez   zbytočných   prieťahov   –   treba prihliadnuť aj na deň začatia konania na okresnom súde a dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (obdobne napr. III. ÚS 18/00).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti poukazovali aj na skutočnosti týkajúce sa konania pred odvolacím súdom. Ústavný súd sa však sťažnosťou zaoberal (v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) len v rozsahu, v akom sťažovatelia vymedzili predmet konania pred ústavným súdom v petite svojej sťažnosti. Posudzoval teda iba postup okresného súdu v uvedenej právnej veci.

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

1. V právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 101/92 je predmetom konania   spor   o vydanie   nehnuteľností,   na   ktoré   žalobca   uplatnil   reštitučný   nárok.   Pri posúdení kritéria „zložitosti veci“ bral ústavný súd do úvahy skutkový stav veci, platnú právnu   úpravu   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   právnu   povahu   (charakter)   veci (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97).

Zo skutočností uvedených sťažovateľmi a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   nezistil   ústavný   súd   žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci.

Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, je potrebné poukázať na to, že dokazovanie si síce v úvodnej fáze konania vyžiadalo dôsledné zhromaždenie viacerých listinných dôkazov (nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania, mali byť v rôznych obdobiach v priebehu šesťdesiatych   a sedemdesiatych   rokov   zo   strany   žalobcu   viackrát   prevedené   rôznymi kúpnymi   zmluvami),   avšak   v žiadnom   prípade   nemožno   hovoriť   o takej   zložitosti   veci, ktorou by bolo možné zdôvodniť neprimerane dlhý čas, za ktorý možno označiť obdobie viac ako siedmich rokov a štyroch mesiacov, po ktoré konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 10 C 101/92 trvá (pričom v druhej fáze od 10. mája 1999, keď bolo okresnému súdu doručené   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   sa   vo   veci   viedlo   iba   znalecké   dokazovanie, ktorého účelom bolo vyčlenenie pôvodných parciel tak, ako ich v minulosti vlastnil žalobca, pretože podľa záverov rozhodnutia odvolacieho súdu „(...) by prichádzalo do úvahy vydanie nehnuteľností“).

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov   (resp.   ich   právneho   predchodcu)   ako účastníkov   konania,   ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   z ktorých   by   bolo   možné vyvodiť,   že   sťažovatelia   alebo   ich   právny   predchodca   nejakým   spôsobom   prispeli k neprimeranej dĺžke konania, resp. k vzniku zbytočných prieťahov v tomto konaní.

3.   Ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   hodnotil,   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil, že okresný súd v období od 15. februára 1993 do 8. januára 1996, keď   predložil   spisový   materiál   v uvedenej   právnej   veci   spolu   so   svojím   rozsudkom z 19. apríla 1995 a s odvolaním žalobcu odvolaciemu súdu, robil vo veci procesné úkony s dlhším časovým odstupom, hoci jeho plynulejšiemu postupu nebránila žiadna zákonná prekážka. Ide o obdobia od 15. februára 1993 do 17. júna 1993 (viac ako štyri mesiace), od 1. júla 1993 do 25. novembra 1993 (viac ako štyri a pol mesiaca) a od 15. júla 1995 do predloženia spisu odvolaciemu súdu 8. januára 1996 (viac ako päť a pol mesiaca).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu v konaní,   ak   sa   vyskytujú   častejšie,   tak   že   vo   svojom   súhrne   ovplyvnia   celkovú   dĺžku konania   a sú   príčinou   neprimeranej   doby   prerokovania   veci,   majú   povahu   zbytočných prieťahov v konaní a porušujú základné právo účastníka konania zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu (spolu   viac   ako   jeden   rok   a dva mesiace) mali výrazný vplyv na dĺžku konania v jeho prvej fáze - do predloženia spisu odvolaciemu súdu a nesvedčia o tom, že by okresný súd organizoval svoj procesný postup tak, aby čo najskôr vo veci rozhodol a odstránil tak stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň právny predchodca sťažovateľov obrátil. Ústavný súd preto v zmysle svojej ustálenej judikatúry,   podľa   ktorej   nečinnosť   súdu,   ktorá   je   príčinou   neprimeranej   lehoty prerokovávania konkrétnej veci, je porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 15/02, III. ÚS 58/02), posúdil nečinnosť okresného súdu v uvedených obdobiach ako zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd nemohol akceptovať ani postup okresného súdu v druhej fáze konania (v období od 10. mája 1999, keď bolo okresnému súdu doručené rozhodnutie odvolacieho súdu,   až   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   o sťažnosti   sťažovateľov).   Uznesením č.   k.   10   C   101/92-157   zo   16.   marca   2000   nariadil   okresný   súd   znalecké   dokazovanie a vypracovaním   znaleckého   posudku   poveril   súdneho   znalca   Ing.   M.   B.   Uložil   mu vypracovať znalecký posudok „v lehote 30 dní“, avšak už 15. mája 2000 uznesením č. k. 10 C   101/92-162   na   podnet   samotného   znalca   opravil   vymedzenie   jeho   úlohy   pri vypracovaní znaleckého posudku vo výroku uznesenia zo 16. marca 2000. Okresný súd zároveň predĺžil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku z tridsiatich dní na tri mesiace „od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia“ (16. júna 2000). Spis však súdnemu znalcovi zaslal až 7. júla 2000.

Napriek   tomu,   že   súdny   znalec   v súdom   stanovenej   lehote   znalecký   posudok nevypracoval, okresný súd na vzniknutú situáciu nereagoval. Až na základe opakovaných urgencií právneho zástupcu sťažovateľov vyzval okresný súd 4. apríla 2001 súdneho znalca na urýchlené vypracovanie znaleckého posudku alebo oznámenie prekážok brániacich mu znalecký posudok vypracovať. Súdny znalec 24. apríla 2001 vrátil spisový materiál s tým, že jeho zdravotný stav mu nedovoľuje znalecký posudok vypracovať.

Nesústredenosť postupu okresného súdu v období od 16. marca 2000 do 15. mája 2000 (cca tri mesiace) a jeho následná nečinnosť v období od 16. septembra 2000, keď uplynula ním stanovená lehota na vypracovanie znaleckého posudku, až do 4. apríla 2001 (cca   šesť   a pol   mesiaca)   mali   za   následok,   že   znalecké   dokazovanie   ani   po   roku   od ustanovenia znalca vo veci neviedlo k vypracovaniu znaleckého posudku. Uvedené obdobia preto ústavný súd posúdil ako zbytočné prieťahy v konaní.

Uznesením č. k. 10 C 101/92-174 z 27. júla 2001, ktorým zmenil svoje pôvodné uznesenie č. k. 10 C 101/92-157 zo 16. marca 2000 v znení pozmeňujúceho uznesenia č. k. 10 C 101/92-162 z 15. mája 2000, ustanovil okresný súd vo veci nového znalca Ing. I. I. Ostatné   podmienky   uznesenia   zo   16.   marca   2000   v znení   pozmeňujúceho   uznesenia   z 15. mája 2000 neboli zmenené (vrátane lehoty na vypracovanie znaleckého posudku – tri mesiace od právoplatnosti rozhodnutia).

Ani   tento   súdom   ustanovený   znalec   však   v stanovenej   lehote   znalecký   posudok nevypracoval, pričom okresný súd na nápravu daného stavu neprijal žiadne opatrenia. Až 24.   januára   2002   predvolala   zákonná   sudkyňa   znalca   pravdepodobne   na   základe   listu predsedu okresného súdu z 21. januára 2002, v ktorom ju žiadal o „vykonanie opatrení voči znalcovi, s cieľom   zabezpečiť okamžité vypracovanie znaleckého posudku a predloženie spisu na ďalšie konanie“. Znalec sa v stanovenom termíne (13. februára 2002) nedostavil.

Listom z 9. júla 2002 podpredseda okresného súdu upozornil zákonnú sudkyňu, že vo veci   bola   podaná   ústavná   sťažnosť,   pričom   spis   sa   od   15.   septembra   2001   nachádza u znalca, preto ju opätovne požiadal o vykonanie takých procesných opatrení, ktoré budú viesť   k okamžitému   predloženiu   znaleckého   posudku   a následnému   meritórnemu pojednávaniu vo veci. Zákonná sudkyňa dala 10. júla 2002 súdnej kancelárii pokyn vyzvať znalca   na   urýchlené   vypracovanie   znaleckého   posudku   (v   lehote   30   dní).   Výzva   bola vypravená 19. júla 2002. Súdny znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok a vrátil mu spisový materiál 11. septembra 2002, teda po viac ako roku od svojho ustanovenia, z toho   viac   ako   deväť   mesiacov   (od   2.   septembra   2001   do   24.   januára   2002   a od 13. februára   2002   do   10.   júla   2002)   bol   okresný   súd   vo   veci   nečinný   a nesiahol   ani k využitiu poriadkových opatrení v zmysle § 53 Občianskeho súdneho poriadku.

Všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 Občianskeho súdneho poriadku), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca   pri   vypracovaní   znaleckého   posudku   (III.   ÚS   111/01).   V tomto   prípade   sa   tak nestalo, čo malo za následok vznik prieťahov v konaní aj v rámci tejto fázy znaleckého dokazovania.

Uvedené   skutočnosti   svedčia   o tom,   že   okresný   súd   nekonal   plynulo   a dôsledne v záujme   efektívneho   a   rýchleho odstránenia   právnej   neistoty   sťažovateľov.   Z celkovej doby konania, ktoré je predmetom posúdenia, významnú časť (spolu cca dva roky a osem a pol   mesiaca) tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní v dôsledku nesústredeného postupu alebo nečinnosti okresného súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto   dospel   k záveru,   že   uvedené   základné   právo   sťažovateľov   bolo   porušené (III. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02; bod 1 výroku nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvedení dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny ovplyvniť dĺžku konania (vysoký počet nevybavených vecí v príslušnom súdnom oddelení v dôsledku personálnych problémov – nízkeho počtu sudcov na občianskoprávnom úseku súdu), ústavný súd neakceptoval.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98, II. ÚS 52/99 ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (druhej vety) ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   v dôsledku   nesústredeného   postupu   a   nečinnosti okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk pre každého z nich dôvodiac, že 27. marca 2002 uplynulo desať rokov od chvíle, keď ich právny predchodca (ich otec) uplatnil na okresnom súde reštitučný nárok na „zmiernenie následkov za majetkovú krivdu, ktorú v minulosti utrpel“. Ďalej uviedli, že do podania sťažnosti ústavnému súdu táto krivda nebola odstránená, pričom popri tejto krivde z minulosti „tu už existuje ďalšia krivda, ktorá je minimálne tak závažná (...) A táto krivda sa už dokonca dotýka jeho detí“. Sťažovatelia tiež tvrdili, že nečinnosť okresného súdu im spôsobuje nemalé finančné straty, pretože už niekoľko rokov prichádzajú o možnosť užívať nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, a nakladať s nimi.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Súčasťou   zadosťučinenia   sťažovateľa   je   aj   samotné   deklarovanie   porušenia   jeho práv,   ako   aj   príkaz   ústavného   súdu   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   ďalej   konal   bez zbytočných prieťahov.

Pretože   však   porušenie   základných   práv   sťažovateľov,   ktoré   ústavný   súd   zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred ich porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto   porušenie,   ako   aj   jeho   príkaz   okresnému   súdu,   aby   v ďalšom   priebehu   konania postupoval bez zbytočných prieťahov, nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za   dostatočnú   a účinnú   nápravu,   priznal   ústavný   súd   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie (III. ÚS 111/02).

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02).

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému   zo sťažovateľov sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (dva   roky   a osem   a pol   mesiaca),   ako   aj   s nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu,   ktorá sťažovateľom   vznikla   v dôsledku   pocitov   sklamania   z neprimeranej   dĺžky   konania (začatého ešte v roku 1992), ktoré subjektívne vnímajú aj ako spôsob nápravy majetkovej krivdy spôsobenej ich otcovi. Vo zvyšnej časti potom ústavný súd sťažnosti, pokiaľ ide o výšku sťažovateľmi požadovaného finančného zadosťučinenia, nevyhovel (body 3, 4 a 5 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. januára 2003