znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 559/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľačl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 93/2014 a uznesenímKrajského súdu v Trnave č. k. 3 Tos 163/2015-664 z 22. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Žiadosti ⬛⬛⬛⬛ o ustanovenie právneho zástupcu v konaní predÚstavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

2. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 dohovoru postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 93/2014 v spojení s uznesením Krajského súduv Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 163/2015-664 z 22. septembra 2015 (ďalej aj„uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd v konaní sp. zn. 4 T 93/2014 rozhodolo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu doručenej 17. júla 2015 tak, že juuznesením č. k. 4 T 93/2014-650 zo 6. augusta 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)zamietol a väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil. Na základesťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodoval o uvedenej žiadosti aj krajský súd,ktorý ju po zrušení uznesenia okresného súdu napadnutým uznesením zamietol, väzbudohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a ponúknutý sľub neprijal.

Sťažovateľ prezentuje názor, že krajský súd mu„dal za pravdu a uznal, že súd I. stupňa pochybil, keď nerozhodol o možnom nahradení väzby písomným sľubom o zmysle ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. Krajský súd v Trnave jednoducho doplnil výrok o zmysle ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. Toto uznesenie mi bolo doručené 07.10.2015, teda celé toto konanie trvalo cca 80 dní.

Som toho názoru, že tak závažnú procesnú vadu ako je nerozhodnutie o písomnom sľube nemožno nahrádzať nijak ináč ako okamžitým prepustením obvineného na slobodu. V opačnom prípade tak ako to urobil Krajský súd v Trnave som bol pozbavený jedného stupňa rozhodovania. Keďže o písomnom sľube sa rozhoduje uznesením. Takisto rozhodovanie o väzbe je dvojinštančným konaním preto Krajský súd ako súd sťažnostný nemôže naprávať procesnú vadu súdu I. stupňa jednoducho tak, že doplní výrok, že sľub sa neprijíma pretože v tomto prípade som bol pozbavený preskúmania tohto výroku súdom II. stupňa...

Som toho názoru, že Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 4T/93/2014-650 a Krajský súd v Trnave svojím uznesením zo dňa 22.09.2015 sp. zn. 3ToS/163/2015-664 svojou nečinnosťou porušili moje základné právo uvedené v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR v spojitosti s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd. A Krajský súd v Trnave svojím rozhodnutím zo dňa 22.09.2015 sp. zn. 3Tos/163/2015 ktorým znemožnil rozhodnutie o písomnom sľube dať preskúmať vyšším súdom porušil moje práva uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd teda právo na spravodlivé súdne konanie a čl. 5 Dohovoru podľa ktorého má každý právo aby jeho vec mohla byť preskúmaná vyšším súdom.“.

Na základe uvedeného potom sťažovateľ žiada návrhom vo veci samej vysloviť, že„Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 93/2014-650 svojím postupom v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 163/2015-664 porušili sťažovateľove práva uvedené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru... a čl. 17 ods. 5 Ústavy“. Ďalejnavrhuje vysloviť, že postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 3 Tos 163/2015-664z 22. septembra 2015 boli„porušené práva uvedené v čl. 6 Dohovoru“, priznaťsťažovateľovi finančné zadosťučinenie v celkovej výške 3 500 € a napokon uzneseniekrajského súdu zrušiť a prikázať mu prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu.

V pripojenej žiadosti sťažovateľ tiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcuv konaní pred ústavným súdom z dôvodu, že sa nachádza vo výkone väzbe, nevlastn턞iadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok“a nie je poberateľom žiadneho príjmu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každýnávrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bezprítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavnýsúd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavnýsúd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavnéhosúdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

2.1 K dôvodom nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) môže ústavný súdustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t.j. advokáta), ak takáosoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanienároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcuv konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchtopredpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.Výnimkou sú prípady, v ktorých môže takéhoto zástupcu ustanoviť Centrum právnejpomoci na základe zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobámv materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov (čo však nie je sťažovateľov prípad).

Aj keď sťažovateľove osobné pomery (predovšetkým skutočnosť, že sa nachádzavo výkone trestu odňatia slobody) by mohli ustanovenie právneho zástupcu v konaníodôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho právana ochranu ústavnosti, keďže preskúmaním obsahu sťažnosti (napriek nedostatkom jejzákonom predpísaných náležitostí), listín vyžiadaných zo spisu okresného súdu, akoaj uznesenia krajského súdu a uznesenia okresného súdu zistil dostatok dôvodov na jejodmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť (k týmto záverom pozri bližšie body 2.2.1 a 2.2.2odôvodnenia tohto uznesenia). Vzhľadom na to, že najmenej jeden z predpokladovustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom splnený nebol, žiadostisťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (1. bod výrokovejčasti uznesenia).

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti

Z dôvodu absencie právneho zastúpenia sťažovateľa a jeho žiadosti o ustanovenieprávneho zástupcu ústavný súd neprihliadal na formálne nedostatky sťažnosti, ale zameralsa na preskúmanie jej celkového obsahu. V tomto kontexte sa ústavný súd zaoberal najmäotázkou, či výsledkom napadnutého konania nebolo zjavne zasiahnuté do označenýchzákladných práv a slobôd, pri ktorých by v súvislosti s rozhodovaním o žiadostio prepustenie sťažovateľa z väzby mohlo podľa doterajšej praxe ústavného súdu prichádzaťdo úvahy ich porušenie – v danom prípade predovšetkým základného práva na osobnúslobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4dohovoru. Vzhľadom na obsah sťažnosti sa ústavný súd zaoberal aj možným porušenímpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

2.2.1 Pokiaľ ide o ústavný prieskum namietanej rýchlosti postupu všeobecnýchsúdov pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd už judikoval, že právona osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, že orgányčinné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe,s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranuv súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlenéskúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd,ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavaniaa rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovaťa vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieriz roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku1986, A-107, § 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavkeneodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítanána mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehotakonania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúcatýždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).

Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súdrozhodol „urýchlene“. Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlades hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlades účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne ajs ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia [rozsudok Európskeho súdu preľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27].

Vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzbypovažuje ústavný súd za relevantné predovšetkým tieto časové súvislosti:

- 17. júla 2015 bola doručená žiadosť sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby,

- 6. augusta 2015 rozhodol okresný súd v neprítomnosti sťažovateľa o ním doručenejžiadosti (sťažovateľ okresný súd výslovne požiadal o rozhodnutie v jeho neprítomnosti),

- 17. augusta 2015 zákonný sudca okresného súdu vypracoval písomné vyhotovenieuznesenia okresného súdu,

- 31. augusta 2015 bolo doručené uznesenie okresného súdu sťažovateľovi,

- 3. septembra 2015 sťažovateľ doručil proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť,

- 8. septembra 2015 bola vec predložená na konanie krajskému súdu,

- 17. septembra 2015 nariadil predseda senátu krajského súdu neverejné zasadnutiena prerokovanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu,

- 22. septembra 2015 krajský súd rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu,

- 5. októbra 2015 bolo vypracované a expedované písomné vyhotovenie uzneseniakrajského súdu,

- 6. októbra 2015 bol súdny spis vrátený okresnému súdu,

- 7. októbra 2015 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského súdu.

Z už uvedeného prehľadu úkonov je zrejmé, že konanie o žiadosti o prepusteniesťažovateľa z väzby trvalo od 17. júla 2015 do 7. októbra 2015 na dvoch stupňochvšeobecných súdov. Ústavný súd však bol nútený prihliadnuť na skutočnosť, že na uvedenúdĺžku konania mala vplyv aj sťažovateľova neprítomnosť pri rozhodovaní okresného súduo jeho žiadosti, následkom čoho bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresnéhosúdu sťažnosť až do 3 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia, čo by nebolospravodlivé pričítať na zodpovednosť len okresnému súdu, keďže súd postupoval na základežiadosti sťažovateľa. Za ďalšiu špecifickú okolnosť prípadu, ktorú bolo potrebné zohľadniť,považoval ústavný súd skutočnosť, že na súdenej trestnej činnosti sa podľa obžaloby malizúčastniť aj ďalšie osoby (ide o skupinovú vec), čo so sebou spravidla nesie zvýšené nárokyna zosúladenie množstva procesných úkonov, ktoré je vo veci takéhoto charakteru potrebnépriebežne realizovať.

Ústavný súd tak zohľadňujúc ustálenú judikatúru v obdobných veciach a už uvedenéokolnosti daného prípadu zastáva názor, že časové obdobie od doručenia žiadostio prepustenie z väzby do predloženia spisu krajskému súdu svojou intenzitou neprekračujelimity vyvodené z obsahu základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5ods. 4 dohovoru. Požiadavky vyplývajúce z označených ustanovení ústavy a dohovoru byv zásade nespĺňal taký postup okresného súdu, pri ktorom by lehota konania na jeho úrovnipresahovala dlhšiu ako zistenú dobu, resp. by išlo o nečinnosť trvajúcu týždne, čo sav danom prípade nestalo.

Preto vzhľadom na absenciu príčinnej súvislosti medzi obsahom základného právana osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnostipozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a skutočnou rýchlosťou postupu okresnéhosúdu a krajského súdu považuje ústavný súd sťažnosť, pokiaľ ide o námietku neprimeranejdĺžky rozhodovania, za zjavne neopodstatnenú.

2.2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľove výhrady k obsahu uznesenia krajského súdua postupu krajského súdu pri jeho vydaní, ústavný súd z hľadiska obsahu označených práv(základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 5 ústavy, práva na slobodua bezpečnosť zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru a základného práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 dohovoru) dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti napadnutéhouznesenia a nedostatku dôvodov na zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutéhokonania.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 3 Tos 163/2015-664 z 22. septembra 2015uznesenie okresného súdu zrušil a súčasne sám rozhodol o žiadosti sťažovateľao prepustenie z väzby tak, že ju zamietol, a rozhodol, že väzbu sťažovateľa nenahrádzadohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijíma ani jeho písomný sľub, ktorýmchcel väzbu nahradiť. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval nedôvodnosťsťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, pričom po uvedení rozhodujúcich skutkovýchokolností uviedol, že okresný súd„správne poukázal na to, že trestné stíhanie obžalovaného je dôvodné, pričom dôvodnosť trestného stíhania je preukázaná doposiaľ vykonanými dôkazmi...

Aj podľa názoru krajského súdu dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku naďalej trvajú, nakoľko sa obžalovaný sústavne dopúšťa trestnej činnosti, je osobou v minulosti 12-krát súdne trestanou, viackrát bol vo výkone trestu odňatia slobody, pričom predchádzajúce odsúdenia nemali na obžalovaného žiadny pozitívny vplyv.

Súd I. stupňa sa zaoberal aj možným nahradením väzby obžalovaného inštitútmi v zmysle ustanovenia § 80 odsek 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku, pochybil však, keď nerozhodol o možnom nahradení väzby obžalovaného sľubom v zmysle ustanovenia § 80 odsek 1 písm. b/ Trestného poriadku...

Aj krajský súd je toho názoru, že väzbu obžalovaného nie je možné nahradiť inštitútmi v zmysle ustanovenia § 80 odsek 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku a to najmä vzhľadom na osobu obžalovaného, keďže nie je možné konštatovať celkom zjavnú neprimeranosť väzby v porovnaní s jej nahradením dohľadom probačného a mediačného úradníka, ani prijatím písomného sľubu obžalovaného. Vzhľadom na pochybenie súdu I. stupňa krajský súd doplnil výrok v zmysle ustanovenia § § 80 odsek 1 písm. b/ Trestného poriadku.

K sťažnosti obžalovaného je potrebné uviesť, že súd I. stupňa doposiaľ vo veci konal plynulo, termín hlavného pojednávania 16.07.2015 bol zrušený z objektívnych dôvodov, nakoľko sa ospravedlnila obhajkyňa spoluobžalovaného. Obžalovaný podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu dňa 17.07.2015, súd I. stupňa o tejto žiadosti rozhodol dňa 06.08.2015, nakoľko obžalovaný nežiadal byť prítomný pri tomto rozhodnutí, nemohol sa po vyhlásení uznesenia vyjadriť k podaniu opravného prostriedku, opravný prostriedok podal po doručení uznesenia, čím samozrejme došlo k predĺženiu lehoty na predloženie spisu Krajskému, súdu v Trnave. K lehote trvania väzby obžalovaného je potrebné uviesť, že obžalovaný bol v čase prípravného konania vo väzbe od 25.03.2014 do 15.05.2014. Obžaloba bola podaná na súd I. stupňa dňa 17.09.2014, t.j., v čase keď obžalovaný bol vo výkone trestu odňatia slobody. Opätovne bol vzatý do väzby rozhodnutím Okresného súdu v Trnave zo dňa 27.11.2014 sp. zn. 4T/93/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3Tos/244/2014... so započítaním väzby dňom 15. 01.2015 od 15.00 hod. V zmysle ustanovenia § 76 Trestného poriadku väzba v prípravnom konaní nepresiahla dobu 7 mesiacov a k ďalšiemu vzatiu do väzby obžalovaného došlo už v čase po podaní obžaloby.

Podľa § 76 odsek 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť 12 mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin. Trvanie väzby obžalovaného sa v zmysle ustanovenia § 76 odsek 6 Trestného poriadku spočítava a tak je trvanie väzby obžalovaného ohraničené dátumom 25.11.2015.

Vzhľadom na uvedené krajský súd doplnil chýbajúci výrok a rozhodol o ponechaní obžalovaného vo väzbe.“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva najmä námietka, podľa ktorej krajský súd nemoholprocesnú chybu okresného súdu napraviť doplnením výroku o neprijatí sľubu obžalovanéhopodľa § 80 ods. 1písm. b) Trestného poriadku z dôvodu, že by tak došlo k porušeniuprincípu dvojinštančnosti konania, keďže výrok o neprijatí písomného sľubu sťažovateľnemohol„dať preskúmať vyšším súdom“.

Dvojinštančnosť konania je ústavno-procesný princíp, ktorému musí byť podriadenáaj organizačná sústava súdov so zákonom ustanovenou pôsobnosťou jednotlivých stupňovsúdov (m. m. II. ÚS 195/06) a je výsledkom požiadavky odstrániť prípadné skutkové aleboprávne vady rozhodnutia súdu rozhodujúceho v prvej inštancii. Existencia dvoch inštanciívšak neznamená, že v prvom stupni je predmet konania odlišný od fázy druhostupňovej(m. m. III. ÚS 46/2012).

Porušenie tohto princípu dáva sťažovateľ do súvislosti osobitne s porušením práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti s ním však ústavný súdpoukazuje na skutočnosť, že implicitnou súčasťou čl. 17 ústavy sú aj záruky práva na súdnuochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (ktoré sa kryjú s obsahom práva zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru) zahŕňajúce základné procesné atribúty pri pozbavení osobnej slobody(mutatis mutandis III. ÚS 135/04 v uznesení o prijatí sťažnosti, IV. ÚS 51/09, II. ÚS275/2010). Článok 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotnéa tiež procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a pretona konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenieo osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnuochranu. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy,keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17 ústavy. Napokonz obdobných dôvodov potvrdzuje neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanieo osobnej slobode aj ESĽP, podľa ktorého sa na toto konanie priamo použijú ustanoveniačl. 5 dohovoru (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A,č. 12, § 76).

S prihliadnutím na uvedené preto ústavný súd považuje sťažnosť v časti, ktorousťažovateľ namietal porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, za zjavneneopodstatnenú (m. m. III. ÚS 682/2014). Zároveň však vzhľadom na absenciukvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, ktorý sa odrazil aj v obsahovýchnedostatkoch sťažnosti, považoval ústavný súd za žiaduce vyjadriť sa k námietke porušeniaprincípu dvojinštančnosti konania ako súčasti základných procesných zásad uplatňujúcichsa aj v rámci konania o pozbavení osobnej slobody, ktorého ústavnoprocesné aspekty súzaručené čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na znenie ustanovenia procesnoprávnehopredpisu vydaného na základe čl. 46 ods. 4 ústavy, ktoré bolo pri vydaní napadnutéhouznesenia krajského súdu vo veci použité, t. j. § 194 v ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.Toto ustanovenie dáva krajskému súdu právomoc rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o jehoprepustenie z väzby priamo po zrušení uznesenia okresného súdu tak, aby došlok odstráneniu zisteného nedostatku uznesenia okresného súdu. Dokonca aj § 194 ods. 3Trestného poriadku predpokladá možnosť odstránenia pochybenia súdu nižšieho stupňaspočívajúceho v neúplnosti výroku, ktorým malo byť vo veci rozhodnuté, doplnením tohtovýroku, a to aj bez zrušenia uznesenia súdu prvého stupňa.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade krajský súd zásadu dvojinštančnostikonania ako ústavnoprocesného princípu aplikovaného v rámci konania o žiadostio prepustenie z väzby neporušil, keďže z obsahu tejto žiadosti sťažovateľa akoi z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že písomný sľub sťažovateľa, ktorýmtento žiadal nahradiť svoju väzbu, bol predmetom konania už na okresnom súde. Tedana oboch stupňoch všeobecných súdov sa rozhodovalo o poskytnutom sľube obžalovaného,avšak okresný súd pri svojom rozhodovaní pochybil, čo bolo v konečnom dôsledkudôvodom korekcie realizovanej uznesením krajského súdu, ktorý osobitným výrokom podľa§ 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sľub sťažovateľa neprijal.

Aj keď sťažovateľ porušenie čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd zaručujúceho právo na odvolanie v trestných veciachexplicitne nenamietal, ústavný súd s ohľadom na nedostatok právneho zastúpeniasťažovateľa poznamenáva, že uvedené ustanovenie tohto protokolu garantuje právona prieskum súdneho rozhodnutia súdom vyššej inštancie, len pokiaľ ide o rozhodnutieo vine alebo treste, nie však pokiaľ ide o väzobné rozhodnutia dočasne pozbavujúce osobuobvinenú (obžalovanú) jej osobnej slobody. Preto by nemohlo prichádzať do úvahy aniporušenie tohto práva.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje absenciu príčinnej súvislosti medzinamietaným porušením práv zaručených čl. 17 ods. 5 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp.čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu, čo bolo dôvodomodmietnutia sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde, tak ako to vyplýva z bodu 2 výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015