znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 559/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverenom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť F. M. vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v   čl.   17   ods.   1,   2,   3,   4   a 5   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a slobôd   a   práva   na   obhajobu   zaručeného   v   čl.   6 ods. 3 písm.   b)   a   c)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj namietaného porušenia   čl.   17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Krásno nad Kysucou v konaní vedenom pod ČVS: ORP-593/KK-CA-2013 a postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 98/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. septembra 2013 doručená a 19. septembra 2013 a 26. marca 2014 doplnená sťažnosť F. M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, ako aj porušenie čl. 17 dohovoru postupom Obvodného oddelenia Policajného   zboru   Krásno   nad   Kysucou   (ďalej   len   „oddelenie   PZ“)   v konaní   vedenom pod ČVS: ORP 593/KK-CA-2013 a postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 98/2013.

Zo sťažnosti, z jej doplnení a jej príloh vyplýva, že poverený príslušník oddelenia PZ v konaní vedenom pod ČVS: ORP-593/KK-CA-2013 trestne stíhal sťažovateľa pre prečin krádeže podľa   § 212 ods.   2 písm. a) zákona č.   300/2005 Z.   z. Trestný   zákon   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona.

V prípravnom   konaní   sa   mal,   podľa   názoru   sťažovateľa,   poverený   príslušník oddelenia PZ dopustiť zásahu do základného práva sťažovateľa na obhajobu, a to tak pred, ako aj po vznesení obvinenia. V konkrétnostiach sťažovateľ uvádza, že poverený príslušník oddelenia PZ do zápisnice o jeho výsluchu ešte ako svedka dopisoval bez jeho vedomia ďalší   text,   že „netrvám   na   prítomnosti   advokáta   pri   rekognícii   naživo...“.   Sťažovateľ poukazuje   aj   na   nezákonné   vykonanie   rekognície,   ktorá   sa   napokon „naživo   ani neuskutočnila“,   ale   došlo   k   znovupoznávaniu   formou   predloženia   fotografií,   avšak znovupoznávajúca osoba mala sťažovateľa predtým „na polícii“ vidieť.

Ďalšou   námietkou   vo   vzťahu   k postupu   povereného   príslušníka   oddelenia   PZ   je tvrdenie   sťažovateľa,   že   ním   vyhotovený   záznam   o   nazretí   do   vyšetrovacieho   spisu z 10. mája 2013 je «len intrigou   a   podvodom policajta...   voči mojej osobe,   pri   krátení mi práva   obhajoby   dodatočným   upravovaním   úradných   zápisníc   a   záznamov   proti   mne a bez môjho vedomia,   lebo   som   ani   nevedel,   že   existuje   „záznam   o   nazretí do vyšetrovacieho   spisu“,   tento   som   videl   až   pri   oboznamovaní   sa   s   výsledkami vyšetrovania.».

Pochybením   povereného   príslušníka   oddelenia   PZ   mala   byť   aj   skutočnosť,   že pri vyšetrovacom úkone   prehliadke iných priestorov   do zápisnice nezapísal „dôkazné listiny   pre   moju   obhajobu...,   a   to   tri...   kusy   parkovacích   lístkov   z   areálu   nemocnice v Čadci...“.

Napokon poverenému príslušníkovi oddelenia PZ sťažovateľ vytýka porušenie práva na obhajobu aj tým, že mu nebolo „započítaných“ 14 hodín obmedzenia osobnej slobody pri predvedení na „políciu“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal,   že   8.   augusta   2013   podal prostredníctvom   obhajcu   Okresnej   prokuratúre   Čadca   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Okresná prokuratúra tejto žiadosti nevyhovela a 13. augusta 2013 ju podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku predložila okresnému súdu na rozhodnutie   o   nej.   Okresný   súd   však   o   žiadosti   sťažovateľa   nerozhodoval,   ale 23. augusta 2013 rozhodol   vo veci samej, a to vydaním trestného rozkazu podľa § 353 ods. 1 Trestného poriadku, ktorým sťažovateľa uznal vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a 3 písm. b) Trestného zákona a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona a odsúdil ho podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   nerozhodnutím   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby na slobodu   podanej   8.   augusta   2013   došlo   k   zásahu   do   jeho   práva   garantovaného   mu ústavou.

Napokon sťažovateľ namieta, že mu „Bol... odobraný zákonný sudca J. K., ktorý mi bol ako prvý pridelený elektronickým výberom na Okresnom súde v Čadci.

Samosudca M. G. ma odsúdil Trestným rozkazom ako nezákonne pridelený sudca s krátením mi práva obhajoby, aj uprením mi práva – skúmania dôvodov väzby na moju žiadosť a po ukončení výsledkov vyšetrovania, tak ako to nariaďuje zákon.“.

Vzhľadom na uvedené navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ním popísaných základných práv zaručených mu ústavou, ako aj označených práv zaručených dohovorom postupom povereného príslušníka oddelenia PZ v konaní vedenom pod ČVS: ORP-593/KK-CA-2013   a   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 98/2013 a zároveň žiadal o priznanie „nemajetkovej ujmy“ v sume 15 000 €.

Sťažovateľ   zároveň   predložil „Splnomocnenie   na   zastupovanie   sťažovateľa advokátom“, ktorý mu „bude pridelený k tejto... Ústavnej sťažnosti“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 3 a 4 ústavy   a práv zaručených   v čl.   5 ods.   1 a 4 a čl.   6 ods.   3 písm.   b) a c) dohovoru a namietanému porušeniu čl. 17 dohovoru postupom oddelenia PZ v konaní vedenom pod ČVS: ORP-593/KK-CA-2013

Podľa   §   230   ods.   1   Trestného   poriadku   dozor   nad   dodržiavaním   zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Podľa   §   210   Trestného   poriadku   obvinený,   poškodený   a   zúčastnená   osoba   majú právo   kedykoľvek   v   priebehu   vyšetrovania   alebo   skráteného   vyšetrovania   žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné   nedostatky   vo   vyšetrovaní   alebo   skrátenom   vyšetrovaní.   Policajt   musí   žiadosť prokurátorovi   bez   meškania   predložiť.   Prokurátor   je   povinný   žiadosť   preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   –   procesného   predpisu,   ktorým   sa konanie riadilo – vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť dať preskúmať postup povereného príslušníka oddelenia PZ príslušnému prokurátorovi, ktorý nad zákonnosťou v prípravnom konaní   vykonával   dozor.   Zo   sťažnosti   sťažovateľa   ani   z   jej   príloh   nevyplýva,   že   by sťažovateľ   využil   prostriedok,   ktorý   mu Trestný   poriadok   poskytuje na ochranu svojich práv. A ak tak aj urobil, prípadný postup okresnej prokuratúry nenamietal.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Za tejto situácie by ústavný súd musel sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Navyše,   sťažovateľovi   ako   obvinenému   (obžalovanému)   v trestnom   konaní   nič nebránilo   porušenie   základného   práva   na   obhajobu   (aj   ak   k nemu   došlo   v prípravnom konaní) namietať v konaní pred všeobecnými súdmi, a to jednako v základnom konaní, ako aj   v odvolacom   a   aj   v dovolacom   konaní,   a vzhľadom   na   povinnosť   všeobecného   súdu poskytnúť   ochranu   základnému   právu   alebo   slobode   v prípade   zistenia   neoprávneného zásahu do nich. Právomoc všeobecného súdu predchádza právomoci ústavného súdu, čo vyplýva aj zo zásady subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 in fine („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Tento záver svedčí aj o nedostatku právomoci ústavného súdu na preskúmanie tejto časti sťažnosti, čo takisto predstavuje dôvod na jej odmietnutie opäť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ vo vzťahu k postupu povereného príslušníka oddelenia PZ namietal aj porušenie čl. 17 dohovoru, podľa ktorého nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo   na   obmedzovanie   týchto   práv   a   slobôd   vo   väčšom   rozsahu,   ako   to   dohovor ustanovuje.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 17 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia   dohovoru   a   jeho   protokolov.   Tento   článok   však   nemá   vlastnú   nezávislú existenciu,   ale   je   účinný   len   vo   vzťahu   k   právam   a   slobodám,   ktoré   sú   zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Nič to však nemení na skutočnosti, že sťažovateľ porušenie čl. 17 dohovoru len konštatuje, pričom neuviedol dôvody, v čom podľa neho napadnutým postupom povereného príslušníka oddelenia PZ došlo k porušeniu označeného článku, preto v tejto časti by bolo možné   sťažnosť   odmietnuť   aj ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu, základného práva   na   obhajobu a základného   práva   na zákonného   sudcu   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 98/2013

2.1 Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 98/2013, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 8. augusta 2013.

Hoci sťažovateľ v sťažnosti nekonkretizoval základné právo zaručené ústavou, ktoré malo byť porušené, presným označením čísla článku ústavy z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané je porušenie základného práva na osobnú slobodu v súvislosti s rozhodovaním (nerozhodnutím) o väzbe. Vo vzťahu k dohovoru namietal sťažovateľ porušenie čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Pri preskúmaní námietok sťažovateľa mal ústavný súd na pamäti, že účelom čl. 5 ods.   4   dohovoru   aj   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   je   poskytnutie   práva   osobám,   ktoré   boli pozbavené   osobnej   slobody,   spočívajúceho   v   možnosti   súdnej   kontroly   rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré   garantujú   tieto   články,   nepochybne   patrí   aj   právo   osoby   predložiť   súdu argumenty a vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (napr.   III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06),   ako   aj   právo   osoby   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 3 T 98/2013 vyžiadaných písomných dokladov ústavný súd zistil takýto priebeh relevantnej časti konania v sťažovateľovej trestnej veci:

Sťažovateľ podal okresnej prokuratúre žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu 8. augusta 2013. V tom čase sa jeho trestná vec nachádzala v štádiu prípravného konania. Pretože žiadosti okresná prokuratúra nevyhovela, predložila ju 13. augusta 2013 okresnému súdu, ktorý o nej konal pod sp. zn. 1 Tp 27/2013. Následne okresná prokuratúra podala v tejto veci okresnému súdu obžalobu. Pre účely rozhodnutia o väzbe (a to jednak po podaní obžaloby   § 238 ods. 3 Trestného poriadku, ako aj o žiadosti sťažovateľa   § 79 ods. 3 Trestného poriadku) okresný súd nariadil verejné zasadnutie na 4. september 2013. Dňa 23. augusta 2013 však okresný súd v trestnej veci meritórne rozhodol trestným rozkazom sp. zn. 3 T 98/2013, ktorým sťažovateľovi uložil nepodmienečný trest odňatia slobody. Toto rozhodnutie okresný súd doručoval sťažovateľovi, jeho obhajcovi a prokurátorovi okresnej prokuratúry práve na nariadenom verejnom zasadnutí 4. septembra 2013. Ako z obsahu zápisnice o tomto verejnom zasadnutí vyplýva, práva podať odpor proti trestnému rozkazu sa   všetci   vzdali,   preto   okresný   súd   konštatoval   nadobudnutie   právoplatnosti a vykonateľnosti trestného rozkazu dňom 4. septembra 2013.

Okresný súd v závere zápisnice o verejnom zasadnutí ďalej uviedol:„Trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov... bude ihneď nariadený po skončení VZ. Vzhľadom na právoplatný trestný rozkaz vo výroku o vine a treste rozhodnutie súdu podľa § 238 ods. 3 Tr. por. o ponechaní obvineného vo väzbe a rozhodnutie súdu podľa § 79 ods. 3 Tr. por. o žiadosti o prepustenie z väzby je bezpredmetné.“

Podstata   námietky   sťažovateľa   v   tejto   časti sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu spočíva v nerozhodnutí okresného súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Ústavný súd konštatuje, že síce okresný súd nevydal rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, avšak presvedčivo uviedol dôvody, prečo tak postupoval, a tomuto postupu   nie   je   z hľadiska   uplatnenej   ochrany   ústavou   zaručeného   základného   práva na osobnú slobodu čo vytknúť.

Aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   by   v tomto   prípade   vydanie   rozhodnutia o väzbe bolo   iba   formálnym   úkonom   bez   akejkoľvek   materiálnej   opodstatnenosti a relevantných následkov.   Od   právoplatného   rozhodnutia   okresného   súdu   v merite   veci, teda od právoplatnosti   a vykonateľnosti   trestného   rozkazu   č.   k.   3   T   98/2013-271 z 23. augusta 2013, t. j. od 4. septembra 2013 bol sťažovateľ osobnej slobody pozbavený z iného   právneho   titulu   ako   rozhodnutia   o väzbe,   a to   konkrétne   z titulu   právoplatného odsúdenia na nepodmienečný trest odňatia slobody.

Z materiálneho hľadiska preto nemohlo byť do práva sťažovateľa na osobnú slobodu zasiahnuté tým, že okresný súd nevydal formálne rozhodnutie o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby. Od momentu právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým sa väzba   „preklopila“   do   výkonu   trestu,   bolo   bez   právneho   dôvodu   o väzbe   rozhodovať, pretože platí, že o dôvodnosti trvania väzby rozhoduje všeobecný súd vždy iba s účinkami pro futuro, teda do budúcnosti, a v tomto prípade dôvody do budúcna odpadli rozhodnutím vo veci samej, kedy k ďalšiemu pozbaveniu osobnej slobody došlo na základe uloženia trestu odňatia slobody a nariadenia jeho okamžitého výkonu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   porušením základného   práva   na   osobnú   slobodu   a označeným   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   98/2013   absentuje   akákoľvek   príčinná   súvislosť,   preto neprichádzalo do úvahy iné, ako sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.2 Napokon sťažovateľ tvrdí, že sudca, ktorý v jeho trestnej veci vydal konečné rozhodnutie,   nebol   zákonným   sudcom,   s   čím   spája   porušenie   základného   práva na zákonného sudcu a základného práva na obhajobu.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ proti trestnému rozkazu č. k. 3 T 98/2013-271 z 23. augusta   2013   odpor   nepodal.   Práve   podanie   opravného   prostriedku   sťažovateľovi otváralo priestor na uplatnenie tejto námietky pred všeobecným súdom, ktorý bol oprávnený a v prípade   jej   uplatnenia aj povinný   poskytnúť ochranu základnému právu   sťažovateľa na zákonného sudcu, a ak s tým sťažovateľ spája aj zásah do práva na obhajobu, tak aj tohto základného práva.

Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že

a) súd rozhodol v nezákonnom zložení...

Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak

a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,

b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu...

e)   vo   veci   konal   alebo   rozhodol   orgán   činný   v   trestnom   konaní,   sudca   alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania...

Nepodaním   riadneho   opravného   prostriedku   sťažovateľ   znemožnil   nielen všeobecným   súdom   (aj   vyššej   inštancie),   ale   aj   ústavnému   súdu   vykonať   prieskum zákonnosti a s tým súvisiacej ústavnosti zloženia vo veci konajúceho a rozhodujúceho súdu.

Ústavný súd opäť konštatuje, že vzhľadom na už spomínaný princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj vzhľadom na existenciu orgánu verejnej moci, ktorého   právomoc   predchádza   právomoci   ústavného   súdu   v tejto   otázke,   bolo   potrebné sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právneho významu   zaoberať   sa   jeho   ďalšou   požiadavkou   (priznať   mu   primerané   finančné zadosťučinenie), rozhodovanie o ktorej je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 3 ústavy – slová „vyhovie sťažnosti“), k čomu v tomto prípade nedošlo.

Z rovnakého   dôvodu,   t.   j.   odmietnutia   sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenej, nevznikla potreba rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014