znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 559/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. T., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., Advokátska   kancelária,   V.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/8/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   L.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/8/2006.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 5. septembra 2005 na Okresnom súde Veľký Krtíš žalobu o zaplatenie sumy 12 847 Sk s prísl., ktorý vec postúpil okresnému súdu z dôvodu miestnej nepríslušnosti.

Okresný súd vydal 28. októbra 2005 platobný rozkaz, proti ktorému podal odpor žalovaný. Okresný súd odpor 20. marca 2006 odmietol ako nedôvodný, pretože bol podaný osobou, ktorá nie je účastníkom konania.

Žalovaný   podal   proti   rozhodnutiu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 30. marca 2007 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil. Dňa 11. septembra 2007 okresný súd konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 22 Cb 138/04, a proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ   odvolal   v októbri   2007.   Dňa 29.   novembra   2007   krajský   súd   rozhodnutie okresného súdu o prerušení konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dňa   18.   júna   2008   okresný   súd   konanie   prerušil   do   právoplatného   skončenia konania sp. zn. 6 Sp/2/2008 o „zrušenie rozhodnutia rozhodcu“ vedeného na krajskom súde. Sťažovateľ   podal   28.   júla   2011   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   adresovanú predsedníčke okresného súdu. Predsedníčka okresného súdu reagovala na sťažnosť listom z 8.   augusta   2011,   v ktorom   sťažnosť   po   oboznámení   sa   s obsahom   súdneho   spisu vyhodnotila ako nedôvodnú, pretože po právoplatnosti uznesenia okresného súdu (10. júla 2008),   ktorým   okresný   súd   prerušil   napadnuté   konanie,   okresný   súd   v pravidelných intervaloch   zisťoval   stav   konania   (pre   ktoré   bolo   prerušené   napadnuté   konanie) a prerušenie konania v čase odpovede predsedníčky okresného súdu trvalo.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „od tej doby som neobdržal zo strany súdu žiadne oznámenie ani upovedomenie a preto sa znova obraciam po dvoch rokoch od takéhoto oznámenia na Ústavný súd SR“.

Sťažovateľ   na   základe   týchto   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom,   že okresný   súd   porušil   základné   právo sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   prikázal   okresnému   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 16 C/8/2006 konať bez zbytočných prieťahov.

Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 8 000 € a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom   prerokovaní návrhu je tiež posúdiť,   či   tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 16 C/8/2006.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom   zisťoval   stav   v napadnutom   konaní.   Podľa   zistení   ústavného   súdu   prerušenie napadnutého konania trvá dodnes, preto konštatuje, že existuje zákonná prekážka, ktorá bráni súdu v jeho ďalšom postupe (mutatis mutandis I. ÚS 162/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty účastníka   konania   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Tento   účel   spravidla   nemožno   dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov,   a tým   aj k naplneniu účelu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   nečinnosť   okresného   súdu   v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis napr. III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06).

Vzhľadom   na   uvedené   sa   ústavný   súd   zaoberal len   časťou   napadnutého   konania od 5. septembra 2005 do 18. júna 2008. Uvedené obdobie už aj vzhľadom na aktivitu súdu opísanú v prvej časti tohto rozhodnutia neindikuje, že by došlo k relevantným prieťahom v uvedenom   období,   preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   sa domáhal   vysloviť   porušenie   jeho   označených   práv   v napadnutom   konaní,   je   zjavne neopodstatnená, preto ju ako takú po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v zmysle   §   24   písm.   a) zákona o ústavnom súde, a preto sťažovateľovi nebráni po splnení zákonom ustanovených podmienok, aby podal v tej istej veci novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2013