znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 559/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť spoločnosti   B., s.   r.   o.   v likvidácii,   K., zastúpenej JUDr. J. Ch., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 30 Rob/113/2010-243 zo 6. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob/20/2011-268 zo 16. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o. v likvidácii,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti B., s. r. o. v likvidácii, K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 30 Rob/113/2010-243 zo 6. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob/20/2011-268 zo 16. februára 2011.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   v konaní   o zaplatenie 125 254,25   €   s príslušenstvom   vystupuje   sťažovateľka   v procesnom   postavení   odporcu. Dňa 6. októbra 2010 vydal   okresný   súd platobný rozkaz, ktorým   zaviazal sťažovateľku na úhradu   žalovanej   sumy   a náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala sťažovateľka   odpor.   Uznesením   okresného   súdu   z 21.   októbra   2010   bola   sťažovateľke uložená   povinnosť   zaplatiť súdny   poplatok   za   podaný   odpor.   Proti   tomuto   rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie a požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   30   Rob/113/2010-243   zo   6.   decembra   2010 sťažovateľke   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pričom   vychádzajúc   z jej daňových   priznaní   a výpisov   z bankových   účtov,   ako   aj   z   §   138   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že:

„Podnikanie je treba chápať ako činnosť pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že na jednej strane môže byť jeho úsilie zavŕšené dosiahnutím zisku, na strane druhej skončiť stratou.   Dôsledky   tohto   podnikateľského   úsilia   nemožno   prenášať   formou   úľav   z poplatkovej povinnosti na štát; takto by totiž boli neúspešní podnikatelia zvýhodňovaní voči podnikateľom úspešným. Preto okolnosť, že podnikateľ je pri svojej podnikateľskej činnosti neúspešný a nedosahuje zisk či má mnoho pohľadávok, nie je dôvodom pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Odporcu nemožno podrobiť rovnakému meradlu ako sociálne slabú fyzickú osobu, ktorá   nevlastní   žiaden   majetok,   väčšej   hodnoty.   Jeho   pomery   by   preto   odôvodňovali oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   len   ak   by   sa   dostal   do   ťaživej   finančnej   situácie z dôvodu vyššej moci, napr. vzhľadom na nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemajú pôvod v podnikaní. Keďže v danom konaní existenciu okolností takej povahy odporca nepreukázal, žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku nevyhovel. Súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na to, že z hľadiska zákonnej koncepcie úpravy trov občianskeho súdneho konania je súdny poplatok ich prioritnou zložkou.“

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 2 Cob/20/2011-268 zo   16.   februára   2011   prvostupňové   uznesenie   potvrdil   a sťažovateľke   náhradu   trov odvolacieho konania nepriznal; v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:„Odvolací   súd   sa   v   plnom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť napadnutého rozhodnutia.

Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   uznesenia,   považuje   odvolací   súd   za potrebné uviesť, že odporca je podnikateľom a prejednávaná vec nepochybne súvisí s jeho podnikateľskou činnosťou. Podnikateľ si musí vytvoriť alebo inak zabezpečiť prostriedky potrebné na krytie výdavkov, ktoré sú spojené s uplatňovaním pohľadávok, ale aj obrane proti žalobám podaným proti nemu, pokiaľ súvisia s podnikaním. Inak pre podnikateľskú činnosť je typické, že so sebou nesie riziko, ako dôsledok neúspechu v podnikaní. Priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov by znamenalo prenesenie časti rizika, ktoré je spojené s podnikaním na štát.“

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   č.   k.   1   Obdo   17/2011-289 z 9. augusta 2011 pre neprípustnosť a nezistenie vád konania odmietol.

Sťažovateľka   namieta,   že   z uvedeného   konštatovania   všeobecných   súdov   nie   je zrejmé, akou úvahou sa riadili, keď ňou predloženými prílohami (daňové priznania, výpisy z bankových účtov, pozn.) sa nijako nevysporiadali. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v inom konaní vedenom pred tým istým okresným súdom (sp. zn. 36 Rob/313/07) bola od súdnych poplatkov oslobodená. V napadnutom konaní bol od platenia súdneho poplatku oslobodený navrhovateľ, teda protistrana. Podľa názoru sťažovateľky odôvodnenie založené na rizikovosti   podnikania   nie   je   pri   rozhodovaní   o oslobodení   od   súdneho   poplatku na mieste; právna úprava nerozlišuje posudzovanie podmienok oslobodenia medzi fyzickou osobou   a právnickou   osobou.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   uvedené   pohľadávky   voči   nej neexistujú,   že   žiadnym   spôsobom   nezadala   predmet   sporu   a spĺňa   podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na to, že nevlastní majetok väčšej hodnoty a že v danom prípade nejde o svojvoľné uplatňovanie práva. Rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú v rozpore s jasným znením zákona (Občianskeho súdneho poriadku, pozn.) a narušujú jej právnu istotu. Všeobecné súdy dosiaľ rozhodovali odlišným spôsobom, a teda   došlo   k zmene   ich   rozhodovacej   praxe.   Pokiaľ   by   všeobecné   súdy   vyhodnotili situáciu   sťažovateľky   na   základe   predložených   podkladov   tak,   že   nespĺňa   predpoklady na oslobodenie,   pretože   to   vyplýva   z jej   hospodárskej   činnosti,   také   rozhodnutie   by nenapádala,   pretože   by   išlo   o rozhodnutie   v súlade   s textom   zákona   a pri   posúdení podmienok tak, ako to zákon ukladá.

Sťažovateľka   považuje   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu za neodôvodnené a arbitrárne, majúce za následok porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto dôvodu žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie označených práv   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   30   Rob/113/2010-243   zo   6.   decembra   2010 a uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob/20/2011-268 zo 16. februára 2011, aby napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   30   Rob/113/2010-243   zo   6.   decembra   2010 a uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob/20/2011-268 zo 16. februára 2011.

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   uznesením   okresného súdu č. k. 30 Rob/113/2010-243 zo 6. decembra 2010

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu   (podobne II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04,   I. ÚS 178/04,   IV.   ÚS   380/04). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľka   sa   ochrany   svojich   základných   práv   vo   vzťahu   k napadnutému rozhodnutiu   okresného   súdu   domáhala   podaním   opravného   prostriedku   (odvolania), o ktorom krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   uznesením   krajského súdu č. k. 2 Cob/20/2011-268 zo 16. februára 2011

Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.   Pritom   lehota   na podanie tejto sťažnosti   bude   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 164/2011).

Vzhľadom na to, že sťažovateľkou podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo 17/2011-289 z 9. augusta 2011 odmietnuté (neprípustnosť a nezistenie vád konania), ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za podanú včas.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   konania (čl. 46   až čl. 50   ústavy),   a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Preskúmaním sťažnosti sťažovateľky a príloh k nej pripojených ústavný súd dospel k záveru, že táto je zjavne neopodstatnená.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkov konania,   samotný   „spor“   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   vzhľadom   na   podstatu konania   nedosahuje   intenzitu   opodstatňujúcu   porušenie   základných   práv   a slobôd sťažovateľa   (podobne   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. III. ÚS 788/2009).

Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku ešte   nesignalizuje   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu (II. ÚS 142/04).

Rozhodovanie   o tom,   či   sú   splnené   zákonom   (Občianskym   súdnym   poriadkom) ustanovené   podmienky   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   spadá   výlučne do rozhodovacej   právomoci   všeobecných   súdov   s ohľadom   na   princíp   nezávislosti súdnictva   (súdov)   vyplývajúci   z čl.   141   ods.   1   ústavy.   Je   preto   vecou   judikatúry všeobecných   súdov,   aby   vymedzila   kritériá,   z ktorých   bude   pri   aplikácii   zákonných ustanovení týkajúcich sa oslobodenia právnických osôb od súdnych poplatkov vychádzať. Ústavnému   súdu neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov a suplovať   tak   právomoc,   ktorá   podľa   §   8   ods.   3   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najmä najvyššiemu súdu. Ústavnému súdu taktiež neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Z   ustanovenia   §   138   ods.   1   OSP   vyplýva,   že   pri   rozhodovaní   o   oslobodení od súdnych   poplatkov   súd   prihliada   na   celkové   majetkové   pomery   žiadateľa,   na   výšku súdneho poplatku i na povahu uplatňovaného nároku. Pre posúdenie dôvodnosti žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov je tiež rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme bezúspešne uplatňuje alebo bráni svoje práva. U právnických osôb a fyzických osôb, ktoré sú podnikateľmi, súd berie zreteľ i na povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru majetku,   platobnú   schopnosť   a   pod.   Nepriaznivá   hospodárska   situácia   podnikateľa   ako dôsledok podnikania nemôže byť paušálnym dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/41/2010 z 26. októbra 2010).

Pre   prípad   nepriznania   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   musí   byť   účastníkovi konania pre účely možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu poskytnutý reálny časový priestor na úhradu súdneho poplatku a na pokračovanie v konaní vo veci samej (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 164/2010 z 30. augusta 2010).

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Cob/20/2011-268   zo   16.   februára   2011   potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   30   Rob/113/2010-243   zo   6.   decembra   2010,   ktorým nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uviedol, za akých podmienok možno priznať účastníkovi konania oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 ods.   1   OSP)   s poukazom   na   charakter   účastníka   konania   (§   2   ods.   1   Obchodného zákonníka). Krajský   súd sa v   plnom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia okresného súdu a konštatoval jeho správnosť, pričom zdôraznil, že v danom prípade by priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov znamenalo prenesenie časti rizika, ktoré je spojené s podnikaním, na štát.

Je   zrejmé,   že   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   preskúmania   uvedených rozhodnutí všeobecných súdov tak, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v systéme všeobecného   súdnictva,   čo   potvrdzuje   aj   obsah   ňou   podaných   opravných   prostriedkov (odvolania   a dovolania)   proti   týmto   rozhodnutiam. Sťažovateľka   považuje   rozhodnutie krajského súdu (aj okresného súdu) za neodôvodnené a arbitrárne a také, ktoré je v rozpore s platnou právnou úpravou a rozhodovacou praxou všeobecných súdov.

Ako   bolo   uvedené,   úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zjednocovať   judikatúru všeobecných súdov, a to ani v prípade, keď rozdielne rozhodli o žiadostiach sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov. Navyše, rozhodnutie okresného súdu, ktorým bola sťažovateľka   oslobodená   od   súdnych   poplatkov   v inej   (skoršej)   veci,   je   vzhľadom na absenciu   odôvodnenia   (aj   keď   zákonom   umožnenú)   nepreskúmateľné.   Sťažovateľka námietku porušenia označených práv založila výhradne na neúspechu v (procesnom) konaní znamenajúcom   pre   ňu   negatívne   rozhodnutie   okresného   súdu,   t.   j.   nepriznanie   jej oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   je   irelevnatná aj skutočnosť,   že   navrhovateľ   (protistrana)   bol   okresným   súdom   od   platenia   súdnych poplatkov   oslobodený,   pretože   je   plne   v právomoci   okresného   súdu   rozhodnúť   o takej žiadosti každého účastníka konania.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s právnym   názorom   všeobecných   súdov   vysloveným v napadnutých   rozhodnutiach   a tvrdí,   že   spĺňa   podmienky   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov vzhľadom na to, že nevlastní majetok väčšej hodnoty a že v danom prípade nejde o svojvoľné uplatňovanie práva.

Majetkové pomery sťažovateľky zisťoval okresný súd z daňových priznaní a výpisov z bankových účtov,   ktoré si   od nej vyžiadal.   Keďže   okresný súd dospel k záveru (ktorý vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia), že majetkové pomery sťažovateľky neodôvodňujú oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   jej   žiadosti   nevyhovel.   Nemožno   sa   preto   stotožniť s názorom sťažovateľky, že okresný súd nevyhodnotil jej majetkové pomery na základe ňou predložených   podkladov,   ani   s tým,   že   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   sú v rozpore   s platnou   právnou   úpravou.   Napriek   tomu,   že   právny   zástupca   zastupoval sťažovateľku   aj   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   odôvodneniu   ich   rozhodnutí   zrejme neporozumel. Ústavný súd však nepozná účel, ktorý touto sťažnosťou sledoval.

Nedostatok finančných prostriedkov sťažovateľky (právnickej osoby) nemôže byť sám   osebe   dôvodom   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Ne/existencia „sporných“   pohľadávok   voči   sťažovateľke   bude   predmetom   dokazovania   a následného rozhodnutia okresného súdu vo veci samej.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci dospel k záveru, že všeobecné súdy postupovali   pri   rozhodnutí   ústavne   konformným   spôsobom,   sťažovateľkou   napadnuté rozhodnutie krajského súdu (aj okresného súdu) v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, ale za také, ktoré zodpovedá obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym   názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011