znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 558/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AERIAL s. r. o., Stará Spišská cesta 20/A, Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Gabrielou Cacarovou, Južná trieda 78, Košice, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 14 Er/79/2013-53 zo 6. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   AERIAL   s.   r.   o. o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AERIAL s. r. o., Stará Spišská cesta 20/A, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 14 Er/79/2013-53 zo 6. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľky (oprávnenej)   doručeného   súdnemu   exekútorovi   10.   januára   2013   sa   začalo   exekučné konanie   proti (ďalej   len   „povinný“)   o vymoženie   sumy   6 172,44   € s prísl. priznanej sťažovateľke exekučným titulom – platobným rozkazom okresného súdu č. k. 18 Ro/388/2009-22 z 28. októbra 2009. Okresný súd uznesením č. k. 14 Er/79/2013-37 z 25. júna 2014 exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil s tým, že o trovách exekúcie rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti vo veci samej. Po podaní odvolania sťažovateľkou Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 7 CoE/128/2014 z 30. decembra 2014 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil; uvedené rozhodnutia nadobudli   právoplatnosť   16. februára 2015.

Následne   sudca   okresného   súdu   JUDr.   M.   F.   uznesením   č. k. 14 Er/79/2013-53 zo 6. júla   2015   podľa   § 203   ods.   1   Exekučného   poriadku   rozhodol,   že   sťažovateľka   je povinná nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 70,43 € a povinnému trovy exekúcie v sume 453,07 €, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia, pričom podľa poučenia obsiahnutého v tomto rozhodnutí odvolanie proti nemu nie je prípustné. Čo sa týka náhrady   trov   exekúcie   povinnému,   tieto   boli   priznané   z titulu   náhrady   trov   právneho zastúpenia povinného pozostávajúcich z odmeny za štyri úkony právnej služby a zo štyroch režijných   paušálov   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka uvádza, že sťažnosť ústavnému súdu podáva „z opatrnosti, pre prípad, že   by   bol   správny   záver   okresného   súdu“,   pretože   je   presvedčená,   že   napadnutým rozhodnutím došlo k zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru sťažovateľky   poučenie   dané   jej   okresným   súdom „nie   je   zákonné“ a odvolanie   proti takémuto rozhodnutiu je prípustné vzhľadom na znenie § 243b ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013, ktoré však okresný súd na jej prípad neaplikoval.

Z rovnakého dôvodu sťažovateľka ešte 17. augusta 2015 podala okresnému   súdu „Odvolanie   oprávneného   voči   uzneseniu   o trovách   exekúcie“,   ktorým   napadla   výlučne druhý výrok jeho uznesenia č. k. 14 Er/79/2013-53 zo 6. júla 2015 týkajúci sa povinnosti nahradiť trovy exekúcie povinnému v sume 453,07 €. Okrem toho, že v ňom sťažovateľka vyslovila názor, že zastavenie exekúcie nespôsobila, s poukazom na § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolaciemu súdu navrhla „odvolaním napadnuté uznesenie zmeniť tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, resp. že prizná povinnému náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby vo výške 339,86 €“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že do podania sťažnosti ústavnému súdu odvolací súd o jej podaní zo 17. augusta 2015 nerozhodol.

Napadnuté rozhodnutie okresného súdu a podanie zo 17. augusta 2015 sťažovateľka ako prílohy pripojila k sťažnosti.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd   nálezom   vyslovil,   že   napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu   bolo   porušené   jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   napadnuté   rozhodnutie   zrušil   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 273,10 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   sťažovateľka   podáva „z   opatrnosti“, je   námietka porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu č. k. 14 Er/79/2013-53 zo 6. júla 2015, ktorému s poukazom na znenie § 243b ods. 1 a 2 Exekučného poriadku vytýka, že obsahovalo nesprávne poučenie o možnosti podať proti nemu odvolanie. Napriek tomu tak sťažovateľka 17. augusta 2015 urobila, avšak o podanom „opravnom prostriedku“ odvolací súd dosiaľ nerozhodol.

Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   predstavuje   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity totiž okrem   iného   reflektuje   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom na argumentáciu uplatnenú sťažovateľkou ústavný súd konštatuje, že už v uznesení sp. zn. II. ÚS 12/05 z 13. januára 2005 judikoval, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania, ktorý možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods.   1   ústavy,   t.   j.   za   splnenia   zákonných   predpokladov   na   jeho   priznanie,   ktoré   sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch (v posudzovanom prípade to bol Exekučný poriadok). Výklad zákonného ustanovenia, ktoré upravuje predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku. V uvedenom uznesení ústavný súd taktiež zdôraznil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj prístup k súdnej ochrane poskytovanej odvolacím (opravným súdom), avšak len za predpokladov ustanovených v čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy. Z toho vyplýva, že prístup k opravnému súdu je súčasťou základného práva len vtedy, ak tento prístup   umožňujú   procesné   poriadky   upravujúce   postupy   súdu,   resp.   iných   orgánov vykonávajúcich súdnu moc. V prípade, že procesné poriadky výslovne neumožňujú podanie odvolania, nemožno založiť jeho prípustnosť poučením v súdnom rozhodnutí a súčasne sa nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym opravným súdom.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada   hotových   výdavkov   a   náhrada   za   stratu   času   pri   vykonaní   exekúcie   (§   196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo (§ 50).

Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Ústavný súd konštatuje, že citované ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku je   účinné   od   1.   februára   2002,   pričom   v   prípade   zastavenia   exekúcie   umožňuje (všeobecnému) súdu zaviazať oprávneného na náhradu nevyhnutých trov exekúcie ostatných účastníkov   konania.   Predpokladom   uloženia   tejto   povinnosti   oprávnenému   je   uváženie (všeobecného) súdu o miere a intenzite jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Hoci   citované   ustanovenie   vo   svojom   texte   nesporne   obsahuje   aj   zákonnú   možnosť nepriznať   náhradu   trov   zastavenej   exekúcie,   v žiadnom   prípade   neupravuje   prípustnosť riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách zastavenej exekúcie.

V tejto   súvislosti   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v uznesení   sp.   zn. 1 Cdo 66/2003   z 9.   októbra   2003   (okrem   iného)   vyslovil,   že „Uznesenie,   ktorým   súd rozhodol o trovách exekučného konania podľa § 203 Exekučného poriadku je uznesením vydaným   v exekučnom   konaní   podľa   osobitného   predpisu;   odvolanie   proti   nemu   nie   je prípustné (§ 202 ods. 2 OSP).“.

Z § 202 ods. 2 OSP účinného v čase začatia napadnutého exekučného konania pritom vyplýva, že odvolanie nie je prípustné (ani) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (Exekučného poriadku), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

Sťažovateľka   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   17. augusta   2015 na krajskom súde opravný prostriedok, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach aj právnických osôb „ak o ochrane týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“.   Pri   prerokovaní   sťažnosti   je   potrebné   túto vzhľadom na uplatnenú argumentáciu sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. novembra 2015