znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 558/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci   namietaného   porušenia   základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 38/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o., o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   čl. 12   ods. 2   ústavy,   ako   aj práva   na prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   čl. 14   dohovoru   a práva na ochranu   majetku podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej „okresný súd“ alebo „exekučný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 Er 38/2003   (ďalej   len   „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v predmetnej veci   požiadala   súdneho exekútora   o   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy obsiahnutej   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v napadnutom konaní. Okresný súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Následne sťažovateľka v sťažnosti   uvádza,   že   18.   novembra   2010   spísala   a doručila   okresnému   súdu   návrh na zmenu súdneho exekútora.

Sťažovateľka   uvádza,   že   okresný   súd   o jej   žiadosti   na   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie na základe jej návrhu na zmenu súdneho exekútora z 18. novembra 2010 dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že táto vec podľa jej názoru nevykazuje atribúty mimoriadnej právnej zložitosti a spĺňa všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené Exekučným poriadkom, resp. zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Vzhľadom   na   neodôvodnenú   nečinnosť   a neefektívny   postup   okresného   súdu sťažovateľka uvádza, že 23. marca 2012 podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o súdoch“) predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v ňou iniciovanom   konaní.   Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   na   svoju   sťažnosť   nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.

Podľa tvrdení sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutom konaní malo dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy, základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako   aj   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14   dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

V petite sťažnosti   sťažovateľka navrhuje,   aby ústavný   súd vyslovil,   že   postupom okresného súdu v napadnutom konaní boli porušené ňou označené práva, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby bol okresný súd zaviazaný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka porušenie svojich označených práv vidí primárne v nečinnosti okresného súdu v napadnutom konaní, ktorá pretrváva aj napriek využitiu sťažnosti v zmysle § 62 ods. 1 zákona o súdoch   adresovanej predsedovi   okresného   súdu   a sekundárne   v dôsledku porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   argumentačne   odvádza   a namieta   aj   porušenie   jej   ostatných   označených   práv postupom okresného súdu v napadnutom konaniach.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Sťažovateľka tiež napriek tomu, že na úvodnej strane sťažnosti uvádza ako prílohy „listiny podľa textu“, ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) v prílohe nedoručila žiadne písomné podklady.

Vzhľadom na charakter námietok, ktorými sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť (nečinnosť okresného súdu) a tvrdí porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   svojej záležitosti v primeranej lehote, od ktorého potom odvádza aj porušenie svojich ostatných označených   práv,   sa   ústavný   súd   zameral   na   posúdenie   vyčerpania   účinných   právnych prostriedkov,   ktoré   mala   k dispozícii   na   ochranu   svojich   označených   práv,   a tým   aj posúdenie prípustnosti jej sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V tomto prípade   je   prípustnosť   sťažností   viazaná   na   vyčerpanie   právnych   prostriedkov,   ktoré sťažovateľke zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľka oprávnená podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu   môže   zásadne dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity   vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05, III. ÚS 401/2008), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní (podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch) je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil právne prostriedky   podľa   zákona   o súdoch   (§ 53   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde),   avšak   ich využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného porušenia označených práv.

Ústavný súd zásadne považuje podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch za účinný prostriedok ochrany základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].

Ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľka   k svojej   sťažnosti   nepripojila   žiadne   prílohy okrem splnomocnenia na zastupovanie pred ústavným súdom, a teda ani dôkaz o využití právneho prostriedku ochrany svojich označených práv, ktorým v okolnostiach prípadu je kópia sťažnosti sťažovateľky na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, čo neumožňuje ústavnému súdu náležite preskúmať prípustnosť sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde.   Keďže   ide   o povinnú   náležitosť   sťažnosti   v prípadoch,   ak   sa namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, respektíve práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   zároveň   majúc   na   zreteli   to,   že   sťažovateľka   je   v týchto   konaniach zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   a skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoju sťažnosť nedoplnila, a to aj napriek tomu, že ústavný súd už v typovo zhodných veciach sťažovateľky   vo   svojich   rozhodnutiach   opakovane   identifikoval   a poukázal   aj   na   tento nedostatok jej sťažností (napr. I. ÚS 306/2012 z 20. júna 2012, II. ÚS 215/2012 z 3. júla 2012, III. ÚS 330/2012 z 10. júla 2012), ústavný súd túto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkou uvádzané žiadosti „o informáciu o stave konania“ a „urgencie“, aj keď opakované, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za podanie kvalifikovaných sťažností podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch (pozri napr. IV. ÚS 137/2012, III. ÚS 62/2012).

Ústavný   súd   pre   úplnosť   dodáva,   že   skutočnosti   uvádzané   sťažovateľkou   okrem iného indikujú, že sťažnosť bolo možné odmietnuť aj z dôvodu jej neprípustnosti, pretože sťažovateľka   podala   svoju   sťažnosť   adresovanú   ústavnému   súdu   ani   nie   po   dvoch mesiacoch   od   podania   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní,   prípadne   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti, pretože sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv len v súvislosti s relevantnou fázou exekučného konania, a to prieťahmi v napadnutom konaní od   podania   návrhu   sťažovateľky   okresnému   súdu   na   zmenu   exekútora   v napadnutom konaní, pričom od doručenia uvedeného návrhu sťažovateľky okresnému súdu do doručenia sťažnosti ústavnému súdu uplynulo 17 mesiacov, a táto doba tvrdenej nečinnosti okresného súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   ešte   sama   osebe   bez   ďalšieho   neindikuje   ústavne relevantnú intenzitu potrebnú na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012