znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 557/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   Ž.,   zastúpeného   advokátom Mgr. Róbertom Kučerom, Veľká Okružná 39, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 NcC 706/2012 zo 16. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Ž. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2013 doručená   sťažnosť R.   Ž. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 NcC 706/2012 zo 16. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   návrhom   zo   17.   októbra   2012 žiadal, aby Okresný súd Levice (ďalej len „okresný súd“) rozhodol o vylúčení zákonnej sudkyne Mgr. Viery Kováčovej (ďalej len „sudkyňa okresného súdu“) z prerokovávania a rozhodovania   právnej   veci   sťažovateľa   vedenej   na   okresnom   súde pod sp. zn. 13 C 47/2012 a predmetnú vec pridelil na prerokovanie a rozhodnutie inému sudcovi. Sťažovateľ odôvodnil svoj návrh okrem iného aj tým, že sudkyňa okresného súdu v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 13 Er 806/2011, v ktorej Mgr. Róbert Kučera   (právny   zástupca   sťažovateľa   v konaní   pred   okresným   súdom)   vystupoval   ako právny zástupca oprávneného, postupovala spôsobom, pre ktorý bola uznesením krajského súdu sp. zn. 5 NcC 3/2012 z 31. januára 2012 vylúčená z prerokovávania a rozhodovania tejto   exekučnej   veci.   Sťažovateľ   mal   preto   dôvodnú   pochybnosť   o   nezaujatosti a nezávislosti sudkyne okresného súdu pri prerokovaní a rozhodovaní sťažovateľovej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 47/2012.

Následne   sudkyňa   okresného   súdu   19.   októbra   2012   predsedovi   okresného   súdu oznámila, že v sťažovateľovej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 13 C 47/2012 sa cíti   byť   zaujatá   práve   z   dôvodu,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   podal   návrh   na   jej vylúčenie,   ku   ktorému   pripojil   i   podanie   zo   16.   októbra   2012   adresované   ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti jej osobe. Zároveň vyslovila súhlas s tým, aby vec bola pridelená na vybavenie inému sudcovi.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená   z   prerokovávania   a   rozhodovania   veci   vedenej   na   okresnom   súde pod sp. zn. 13 C 47/2012.

Podľa sťažovateľa k tomuto záveru nemal krajský súd dostatok podkladov, keďže už v   minulosti   v   konaní   pred   okresným   súdom   bola   sudkyňa   okresného   súdu   vylúčená z prerokovávania   a   rozhodovania   inej   veci   vedenej   na   okresnom   súde,   v   ktorej   taktiež vystupuje právny   zástupca   sťažovateľa,   a aj   samotná   sudkyňa   okresného   súdu   vyjadrila názor, že sa cíti byť zaujatá.

Sťažovateľ je toho názoru, „že krajský súd nevyhodnotil všetky predložené dôkazy v ich   súhrne.   Nevzal   náležite   do   úvahy   záznam   zákonnej   sudkyne,   podľa   ktorého   sa vyjadrila,   že   sa   cíti   byť   vnútorne   zaujatá   v   súvislosti   s   podaním   podnetu   zástupcu sťažovateľa na disciplinárne konanie ministrovi spravodlivosti. Máme za to, že krajský súd neskúmal dôsledne subjektívne a objektívne hľadiská nestrannosti zákonnej sudkyne najmä v súvislosti s tým, že nevzal náležite do úvahy citovaný záznam s vyjadrením zákonnej sudkyne, a s tým, že tento nesúvisel s postupom zákonnej sudkyne v konaní o prejednávanej veci, ale s jej možným disciplinárnym stíhaním, ktoré v tom čase len hrozilo. Pri takom závažnom rozhodnutí, ako je objektívna a subjektívna stránka sudcovskej nezávislosti, musí súd vychádzať zo všetkých dostupných spisov a tieto náležite vyhodnotiť.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia primerane nevysporiadal s tým, že tvrdenie sudkyne o jej zaujatosti predstavuje silný signál pre posudzovanie subjektívneho hľadiska zaujatosti sudcu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho „1.... základné právo... domáhať sa svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 NcC/706/2012 zo 16.11.2012 porušené bolo.

2. Zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 NcC/706/2012 zo 16.11.2012 a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Krajskému   súdu   v   Nitre   zaplatiť sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.000,-   Eur   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Krajskému   súdu   v   Nitre   povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia...“.

II.

Krajský   súd   posudzoval   opodstatnenosť   vznesenej   námietky   zaujatosti   z   aspektu existencie   dôvodov,   pre   ktoré   je   sudca   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom   a   tiež   predísť   možnosti   neobjektívneho   rozhodovania.   Cieľu   sledovaného uvedeným   ustanovením   zodpovedá   aj   právna   úprava   skutočnosti,   ktorá   je   z   hľadiska vylúčenia   sudcu   považovaná   za   právne   relevantnú.   Je   ňou   existencia   určitého   právne významného vzťahu sudcu, a to k veci (o taký vzťah ide napríklad vtedy, keď sudca má osobný záujem na určitom výsledku konania), k účastníkom konania (o takýto vzťah ide v prípade rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného alebo osobného vzťahu sudcu) a k zástupcom účastníkov.

Ďalej krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že z „... § 30 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   vyplýva   povinnosť   sudcu   zdržať   sa   všetkého,   čo   by   mohlo   ohroziť   dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov. Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca   zachovávať   k   prejednávanej   veci,   účastníkom   konania   a   ich   zástupcom   vecný, profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní je daná stupňom osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopnosti ovládať nielen svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pochybnosť o jeho nezaujatosti. Súčasťou   takto   vnímaného   vecného   prístupu   sudcu   k   prejednávanej   veci   a   účastníkom konania je tiež schopnosť vyrovnať sa vnútorne so situáciou, že niektorého z účastníkov pozná; aj takáto jeho schopnosť je totiž neoddeliteľnou súčasťou spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu.

Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces tak, ako je vymedzené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je garancia toho.   aby vo veci   rozhodoval   nestranný,   nezávislý   a   nezaujatý   sudca.   Nestrannosť,   nezávislosť a nezaujatosť   sudcu   je   jedným   z   hlavných   predpokladov   spravodlivého   rozhodovania a jedným   z   hlavných   predpokladov   dôvery   občanov   a   iných   subjektov   práva   v   právo a právny štát. Na druhej strane ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky)   zahrňuje právo,   aby   prejednávaná vec nebola   odňatá zákonnému sudcovi,   ktorý   bol   určený   podľa   zákonných   pravidiel   príslušnosti   súdov   (čl.   48   Ústavy Slovenskej republiky). Z uvedeného vyplýva, že obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je iba povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom ( porovnaj I. ÚS 73/97, II. ÚS 121/03).“.

K pojmu   nezaujatosť   sudcu   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   uviedol,   že   je „predovšetkým subjektívnou psychickou kategóriou, vyjadrujúcou vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci v širšom zmysle, ktorý zahŕňa v sebe vzťah sudcu k predmetu konania, jeho účastníkom, ich zástupcom a podobne, o ktorých skutočnostiach je schopný relatívne presne podať informáciu iba sám sudca. Iba takto ponímaný inštitút nezaujatosti sudcu   by   však   bol   v   praxi   ťažko   uplatniteľný   vzhľadom   k   nemožnosti   objektívnej preskúmateľnosti vnútorných pocitov konajúceho sudcu, inštitút nezaujatosti preto treba chápať širšie,   tiež v rovine objektívnej.   Za takúto objektívnu rovinu však nie je možné považovať,   ako   sa   nezaujatosť   sudcu   iba   subjektívne   javí   účastníkovi   konania,   ale   len v nadväznosti   na   to,   či   reálne   existujú   objektívne   okolnosti,   ktoré   by   mohli   viesť k legitímnym   pochybnostiam   o   tom,   že   sudca   určitým   nie   nezaujatým   vzťahom   k   veci disponuje.

Vylúčenie   sudcu   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   nemusí   byť   založené na skutočne preukázanej zaujatosti, ale je postačujúce, ak možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.   Subjektívne   hľadisko   účastníka   konania   môže   byť   podnetom   k   takémuto preskúmavaniu zaujatosti, rozhodovanie o tejto otázke sa však musí uskutočniť výlučne z hľadiska,   objektívneho.   To   znamená,   že   otázka   zaujatosti   nemusí   byť   ustálená   s absolútnou istotou. Pri jej posudzovaní nie je možné zohľadňovať len subjektívne pocity osôb   zúčastnených   na   konaní,   ale   aj   právny   rozbor   skutočností,   ktoré   k   týmto pochybnostiam účastníka konania vedú.“.

Krajský súd svoje rozhodnutie o návrhu na vylúčenie sudkyne okresného súdu, ako sa uvádza v jeho napadnutom uznesení, „založil na vzájomnej korelácii a vyvažovaní oboch relevantných   hľadísk   teórie   zdania   (tak   subjektívneho,   ako   aj   objektívneho   hľadiska). V súlade s judikatúrou ESĽP, Ústavného súdu, ako aj z výkladu uvedenom vyššie dospel k záveru, že v prípade menovanej sudkyne nemožno mať pochybnosti o jej nezaujatosti, ktoré by boli relevantné z hľadiska § 14 ods. 1 OSP. Podľa názoru nadriadeného súdu totiž neexistuje   žiadny   dôvod   objektívnej   povahy,   na   základe   ktorého   by   mohli   vzniknúť pochybnosti o jej nezaujatosti, kedyže základom o existencii pochybnosti o nestrannosti sudcu   v   konaní   nemôže   byť   skutočnosť,   že   sudca   bol   vylúčený   z   prejednávania a rozhodovania inej veci, v ktorej bol niektorý z účastníkov zastúpený rovnakým právnym zástupcom. V tomto smere je významné, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.“.

Zo samotnej skutočnosti, že sudkyňa okresného súdu bola vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 13 Er 806/2011, preto nebolo možné podľa názoru krajského súdu vyjadreného v napadnutom uznesení usudzovať o jej pomere k prerokovávanej veci (sp. zn. 13 C 47/2012), pretože sudcov pomer k veci vyplýva predovšetkým z jeho právneho alebo iného záujmu na výsledku konania, najmä ak by sudca mohol sám v konaní vystupovať ako účastník konania alebo ako vedľajší účastník, ak by mohol v konaní vystupovať ako svedok alebo ak nezískal o veci poznatky len procesným spôsobom. O takýto prípad však v tomto konaní podľa názoru krajského súdu nešlo, keď „príčinná súvislosť medzi skutočnosťou, z ktorej navrhovateľ odvodzuje zaujatosť sudkyne a zaujatosťou   nie   je   daná.   Naviac   ani   zo   samotného   písomného   vyjadrenia   zákonnej sudkyne Mgr.   Viery Kováčovej   nevyplývajú,   žiadne také skutočnosti,   z ktorých   by   bolo možného vyvodiť pochybnosť o jej nestrannosti. Touto nemôže byť ani podanie právneho zástupcu navrhovateľa adresované ministrovi spravodlivosti SR zo dňa 16. 10. 2012, ktorým podnetoval návrh na začatie disciplinárneho konania voči Mgr. Viere Kováčovej pre postup v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 13 Er/806/2011. Ako už bolo vyššie uvedené, sudca pri výkone súdnictva musí zachovať vecný prístup za každých okolnosti a mať dostatok   schopností   ovládať   nielen svoje konanie,   ale aj sféru svojich vnútorných   pocitov,   a   preto   len   samotné   podanie   podnetu   nie   je   objektívne   spôsobilé spochybniť nezaujatosť zákonnej sudkyne v prejednávanej veci.“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý nevylúčil sudkyňu okresného súdu   z prerokúvania a rozhodovania jeho veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 47/2012, pričom, ako vyplýva zo zistení ústavného súdu, vo veci ešte nebolo okresným súdom rozhodnuté.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované aj prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených   osôb   (v danom prípade sťažovateľa, ktorý   podal   námietku   zaujatosti proti sudkyni   okresného   súdu)   a   vylúčiť   označeného   sudcu   z ďalšieho   prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh   oprávnenej   osoby   (v   tomto   prípade   návrh   na   vylúčenie   sudkyne   okresného   súdu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   rozhodnutia,   podľa   ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje,   preto   je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho   súdneho   poriadku,   nemožno   sa   domáhať   ochrany   svojich   práv   v   konaní pred ústavným súdom.

Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 14 až § 16 OSP pod vylúčeným sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia krajského súdu,   ktorý   rozhodoval   o   námietke   zaujatosti,   ale   aj   sudcu,   ktorý   vylúčeným   mal   byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04). Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O. s. p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou   a tým   aj zásadne nezávislou   na rozhodovaní   podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.

Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy   konania pred všeobecnými   súdmi   a   judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   ich   závažné   procesné pochybenia   (vrátane   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   a nasl.   ústavy)   dôvodom na podanie   odvolania   (§ 201   a   nasl.   OSP),   príp.   (za   splnenia   zákonom   ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].

Pokiaľ   podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozhodol zjavne neodôvodnene a vo veci samej rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich zástupcom z ďalšej účasti   na   prerokúvaní   veci   a   rozhodovaní   vylúčený,   potom   sa   jeho   sťažnosť   podaná ústavnému   súdu   javí   ako   predčasná,   keďže   v   ďalšom   konaní   v   merite   veci   pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu, prípadne   dovolania   proti   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu.   V   tomto   prípade   teda v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na   poskytnutie   ochrany   základným   právam   sťažovateľa.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011, v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia   nadriadeného   súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti   dovolania   v   zmysle   ustanovenia § 237   písm.   g)   OSP   posúdiť   túto   otázku   samostatne   a   prípadne   i   inak,   než   ju   posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovanej veci sťažovateľa nemá   dostatok   právomoci   na   meritórne   preskúmanie   jeho   námietok   smerujúcich   proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne   i mimoriadne   opravné   prostriedky,   resp.   iné   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014