znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 557/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   S.,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia „jeho základných   práv   a slobôd   v nasledovných   článkoch   Ústavy   Slovenskej   republiky: čl. 12 ods. 1, ods. 4, čl. 36 písmeno b, čl. 38 ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 3, čl. 48 ods. 2 taktiež v rámci Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 6 ods. 1., čl. 13“ rozhodnutiami   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   13   C   11/98   zo 16. novembra   2000, zo 16. decembra   2003,   z 5.   mája   2005,   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Trnave sp. zn. 9 Co 312/01   z 2.   októbra   2001,   sp.   zn.   10   Co   125/04   z 31.   decembra   2004, sp. zn. 9 Co 334/2005 z 27. júna 2006, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   4   Cdo   152/02   z 19.   júna   2003   a namietaného porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 28/2008 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 168/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2013 doručená sťažnosť V. S., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1, čl. 12 ods. 4, čl. 36 písm. b), čl. 38 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami Okresného súdu Trnava sp. zn. 13 C 11/98 zo 16. novembra 2000,   zo   16.   decembra   2003,   z 5.   mája   2005,   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Trnave (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn. 9 Co 312/01 z 2. októbra 2001, sp.   zn. 10 Co 125/04 z 31. decembra 2004, sp. zn. 9 Co 334/2005 z 27. júna 2006, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššieho súdu“) sp. zn. 4 Cdo 152/02 z 19. júna 2003 a porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod sp. zn.   5   C 28/2008   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 24 Co 168/2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 16. januára 1998 podal na Okresnom súde Trnava žalobu,   ktorej   predmetom   bolo „určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru výpoveďou a priznanie náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku“. Žalobe sťažovateľa bola pridelená spisová značka 13 C 11/98. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že Okresný súd Trnava viackrát v uvedenej veci   rozhodoval v súvislosti s jeho procesnými návrhmi na zmenu návrhu, ako aj vo veci samej. V tejto súvislosti uviedol a konkretizoval viaceré rozhodnutia Okresného súdu Trnava, ako aj krajského súdu. Sťažovateľ sa domnieva a je toho názoru, že „súdy vo veci nekonajú v zmysle platných zákonných ustanovení, v zmysle Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď konajú   protiprávne,   neefektívne,   robia   vo   veci   zbytočné   súdne   prieťahy“.   V protiklade s uvedeným   sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   bol „donútený... vo   veci   podať   ďalší nový návrh   žaloby   zo   dňa   01.02.2005,   vec   je   vedená   na   Okresnom   súde   v Trnave pod sp. zn. 26C   9/05   a po   reorganizácii   súdov   na   Okresnom   súde   v Piešťanoch pod sp. zn. 5 C 28/08“. V súvislosti s postupom súdov vo veci jeho novšieho návrhu žaloby okresnému súdu v konaní vedenom pod   sp. zn. 5 C 28/2008 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 168/2013 vyčíta len prieťahy v týchto konaniach a navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   boli   vo   veci   sťažovateľa   V.   S.   porušené základné práva a slobody v nasledovných článkoch Ústavy Slovenskej republiky: čl. 12 ods. 1, ods. 4, čl. 36 písmeno b, čl. 38 ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 3, čl. 48 ods.2, taktiež v rámci Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných a slobôd podľa čl.6 ods. 1., čl.13.

2. Ústavný súd zrušuje nasledovné rozhodnutia Okresného súdu v Trnave vedené: pod   sp.   zn.::13C   11/98-   90   zo   dňa   16,11.2000   spoločne   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave sp.   zn.:9 Co 312/01-109,   zo dňa 02.10.2001,   sp.   zn.: 13C 11/98-192,   zo dňa 16.12.2003 spoločne s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 10 Co 125/04-215, zo dňa   31.12.2004,   sp.   zn.:   13C   11/98-243,20   dňa   05.05.2005   spoločne   s   rozsudkom Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.:9Co/334/2005-288,   zo   dňa   27.06.   2006,   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 Cdo 152/02-159, zo dňa 19.06.2003.

3. Ústavný súd vec vedenú na Okresnom súde v Trnave pod č. k.:13 C 11/98 vracia na ďalšie konanie, v ktorom nebudú porušované základné práva a slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Ústavný súd prikazuje, aby Okresný súd v Piešťanoch vo veci vedenej pod sp. zn.: 5C/28/2008 a následne Krajský súd v Trnave pod sp. zn.: 24 Co 168/2013 spravodlivo a efektívne konali bez zbytočných súdnych prieťahov a tak zohľadnili skutočnosti, v ktorých boli porušené základné práva sťažovateľa V. S.

5. Ústavný súd V. S. priznáva primerane finančné zadosťučinenie v sume 60.000.,- EUR,   ktoré   mu   je   Okresný   súd   v   Piešťanoch   povinný   vyplatiť   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Okresný   súd   v   Piešťanoch   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od nadobudnutia právoplatnosti tohoto nálezu.“

Sťažovateľ   uviedol,   že   súhlasí,   aby jeho   sťažnosť   bola prerokovaná   bez   ústneho pojednávania. Sťažovateľ tiež žiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov a svoju žiadosť odôvodnil nedostatkom finančných prostriedkov, ďalej skutočnosťou, že je starobný dôchodca a zdravotne ťažko postihnutá osoba.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade vzhľadom na značnú nekoncepčnosť sťažnosti a fakt, že ide o osobu bez právneho vzdelania nezastúpenú advokátom, ktorá žiadala o ustanovenie právneho   zástupcu,   zvažoval   svoj   procesný   postup,   či   odstraňovať   nezrovnalosti a nedostatky   sťažnosti   výzvou   adresovanou   sťažovateľovi,   od   tej   ústavný   súd   upustil z dôvodov procesnej ekonómie a pochybnosti o efektívnosti takéhoto postupu. Ústavný súd ďalej   tiež   zvažoval,   či   sú   splnené   základné   predpoklady   na   odkázanie   sťažovateľa na Centrum   právnej   pomoci   v zmysle   §   30   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   v spojení   s   §   138   OSP,   a to primárne   so   zameraním   na   splnenie   predpokladu,   že   nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Na ten účel bolo potrebné ustáliť predmet konania o tejto sťažnosti, preto ústavný súd vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti, ako aj z konečného   návrhu   tzv.   petitu   sťažnosti   ustálil   predmet   tohto   konania   tak,   ako   to   je uvedené   v záhlaví   tohto   rozhodnutia.   Na   základe   zistení   ústavného   súdu   z inej   jeho rozhodovacej   činnosti   týkajúcej sa   sťažovateľa, ako aj na základe informácií získaných v súčinnosti   s okresným   súdom   po   ustálení predmetu   tohto konania ústavný   súd   dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie tejto sťažnosti kvalifikovaným právnym zástupcom by za žiadnych okolností nemohlo viesť k jej prijatiu na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí, preto ústavný súd upustil aj od tohto procesného postupu.

1. Sťažovateľ v petite namietal porušenie svojich označených práv rozhodnutiami Okresného súdu   Trnava v konaní vedenom   pod sp.   zn. 13 C 11/98,   ako aj súvisiacimi rozhodnutiami   krajského   súdu   a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   152/02 z 19. júna 2003. Podľa zistení ústavného súdu z inej rozhodovacej činnosti   týkajúcej sa sťažovateľa (sp. zn. I. ÚS 95/2010) napadnuté konanie sp. zn. 13 C 11/98 právoplatne skončilo v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 334/2005 z 27. júna 2006, konkrétne 9. augusta 2006.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

Predmetná   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   9. júla   2013,   teda   s veľkým časovým   odstupom   od   právoplatného   skončenia   konania   na   okresnom   súde   vo   veci sp. zn. 13   C   11/98   vrátane   súvisiacich   (a   tiež   napadnutých)   konaní   na   krajskom   súde a najvyššom súde a v   čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd vo vzťahu ku všetkým týmto konaniam na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už zjavne uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom v §   53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Ústavný   súd   v súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred okresným súdom sp. zn. 5 C 28/2008 a v konaní pred krajským súdom sp. zn. 24 Co 168/2013 zistil, že okresný   súd   v označenom   konaní už rozhodol   rozsudkom   z 26. februára   2013,   ktorým návrhy   sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo spolu so súdnym spisom pre účely rozhodnutia o odvolaní odstúpené 18. apríla 2013 krajskému súdu, kde mu bola pridelená sp. zn. 24 Co 168/2013. Podľa informácií ústavného súdu krajský súd v čase rozhodovania ústavného súdu ešte nerozhodol o podanom odvolaní sťažovateľa.

2.1 Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania tejto sťažnosti už vo veci rozhodol a vec odstúpil krajskému súdu pre účely rozhodnutia o podanom odvolaní, teda možno   konštatovať,   že   v čase   doručenia   tejto   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   zo   strany okresného   súdu   nemohlo   dochádzať   k porušovaniu   označeného   základného   práva sťažovateľa, pretože okresný súd vykonal všetky do úvahy prichádzajúce úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania ešte pre doručením tejto sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavka smerovania   sťažnosti   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že účelom   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia všeobecného   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietaného porušenia označeného základného práva postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 28/2008 posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred krajským súdom sp. zn. 24 Co 168/2013, ústavný súd konštatuje, že od doručenia veci – odvolania krajskému súdu uplynul relatívne krátky čas (necelé štyri mesiace), preto zatiaľ o porušení označeného práva sťažovateľa je predčasné   uvažovať.   Ústavný   súd   tak   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   vo   vzťahu k namietanému porušeniu označeného základného práva postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 24 Co 168/2013 je zjavne neopodstatnená, preto aj túto časť sťažnosti v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2013