znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 557/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   J.,   P.,   zastúpeného   JUDr.   M.   B.,   M.,   vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Prievidza   č. k. 17 C/209/2009-106   z 8.   septembra   2010,   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne   č. k. 17 Co/367/2010-145   z 8.   júna   2011   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 20/2012 z 25. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2012 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 17 C/209/2009-106   z 8.   septembra   2010, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co/367/2010-145 z 8. júna 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 20/2012 z 25. júla 2012.

Z obsahu   sťažnosti   a   k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   C   209/2009   o zaplatenie 11 617,87   €   s prísl.   (z   titulu poskytnutej pôžičky) vystupoval sťažovateľ v procesnom postavení odporcu.

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   17 C/209/2009-106   z 8.   septembra   2010   zaviazal sťažovateľa   zaplatiť   navrhovateľom   dlžné   sumy   s prísl.   a nahradiť   im   trovy   konania. V odôvodnení   tohto   rozsudku   okresný   súd   taktiež   uviedol: „Odporca   sa   dostavil   až na pojednávane nariadené na 8. 9. 2010, pričom žiadal o odročenie tohto pojednávania a to z dôvodu,   že   si   chce   zvoliť   nového   právneho   zástupcu.   Súd   jeho   žiadosti   o odročenie pojednávania   nevyhovel,   keďže   odporcovi   bol   návrh   vo   veci   samej   doručený   spolu s platobným   rozkazom dňa   21.   1.   2010 a odvtedy mal   dostatok   času,   aby si zabezpečil zastúpenie advokátom.“ Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okrem spochybnenia oprávnenosti právneho nároku navrhovateľov na zaplatenie uvedenej sumy poukázal na to,   že postupom   okresného súdu   mu nebolo umožnené zvoliť si   právneho zástupcu   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred   súdom.   Krajský   súd   rozsudkom č. k. 17 Co/367/2010-145   z 8.   júna   2011   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Dovolanie sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Cdo   20/2012   z 25.   júla   2012   odmietol z dôvodu,   že   vady   konania   v zmysle   §   237   písm.   a)   až   e)   a   g)   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   v dovolacom   konaní   nevyšli   najavo   a že   v postupe   súdov nižších   stupňov   nezistil   ani   znaky   konania   majúceho   za   následok   odňatie   možnosti sťažovateľovi konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že okresný súd bez vážneho dôvodu ignoroval jeho ústavne podloženú požiadavku   a neposkytol   mu   primeraný čas na zvolenie si   právneho zástupcu. Okresný súd porušil základné právo sťažovateľa „na súdnu ochranu“ podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny a konal v rozpore s § 1, § 2, § 24 a § 25 ods. 1 OSP. Takéto konanie okresného súdu nebolo žiadnym spôsobom napravené ani v odvolacom, ani v dovolacom konaní. Krajský súd nielenže nepovažoval postup okresného súdu za taký, ktorým sa odňalo sťažovateľovi právo   konať   pred   súdom,   ale   nezaoberal   sa   ani   prípustnosťou   vykonania   dokazovania v odvolacom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že „postupom súdov došlo k nezákonnému zásahu   do   práva   na   prejednanie   jeho   veci   a že   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred súdom“. Uvedené konanie všeobecných súdov považuje sťažovateľ za šikanózne, ktorého následkom je ujma na jeho základných právach garantovaných ústavou a jeho zneváženie a strata dobrej povesti medzi rodinnými príslušníkmi a občanmi, ktorí ho poznajú.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   rozsudkom   okresného súdu č.   k.   17 C/209/2009-106   z 8.   septembra   2010,   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 17 Co/367/2010-145   z 8.   júna   2011   a uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Cdo 20/2012 z 25. júla 2012 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny, aby uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €. Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných   práv   a   slobôd   zastúpené   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   advokátom. Povinnosti   advokáta   vyplývajúce   zo   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

1. Preskúmaním sťažnosti ústavný súd dospel k zisteniu, že petit nezodpovedá jej odôvodneniu.   Sťažovateľ   sa   síce   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva   na   súdnu ochranu,   avšak   jednotlivé   aspekty   tohto   práva   vo   vzťahu   ku   každému   zo   všeobecných súdom osobitne nezdôvodnil, a preto nemožno ani náležite posúdiť, aké námietky porušenia základných práv a slobôd vzniesol proti všeobecným súdom.

2.   O sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenie   svojich   (totožných)   práv postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C/209/2009-106 z 8. septembra 2010, už ústavný súd rozhodol uznesením č. k. IV. ÚS 453/2011-13 z 20. októbra 2011, a preto je sťažnosť v tejto časti podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde neprípustná.

3. Ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahovo identickú námietku týkajúcu sa odňatia sťažovateľovi možnosti konať pred súdom (pre nevyhovenie jeho požiadavke o odročenie pojednávania z dôvodu, „že si chce zvoliť nového právneho zástupcu“) nastolil sťažovateľ na   všetkých   stupňoch   všeobecných   súdov,   ako   aj   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu. V argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práva na súdnu ochranu krajským súdom a najvyšším súdom však chýba akákoľvek argumentácia, ktorá sa týka porušenia ústavných   práv.   Ústavný   súd   nie   je   ďalším   stupňom   v sústave   všeobecného   súdnictva (čl. 142 ods. 1 a čl. 143 ods. 1 ústavy), podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že „v   súvislosti so zabezpečovaním účasti na pojednávaní súdu prvého stupňa nedošlo k takému postupu zo strany súdu prvého stupňa, ktorý by mal za následok odňatie možnosti odporcovi konať pred súdom, najmä keď bol osobne prítomný na pojednávaní, na ktorom bol aj vyhlásený rozsudok. Zo spisu nevyplynula žiadna taká skutočnosť, ktorá by dávala podklad pre záver o tom, že odporcovi ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.   Za   takúto   okolnosť   nemožno   považovať   ani   nevyhovenie   žiadosti   odporcu o odročenie pojednávania za účelom zvolenia si právneho zástupcu.“. Sťažovateľ si ani do podania   odvolania, ani do   vydania rozhodnutia   odvolacieho súdu   právneho zástupcu nezvolil.   Keďže   krajský   súd   nezistil   dôvod   na   zrušenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) OSP, ktorý sťažovateľ uplatnil vo svojom odvolaní, rozsudok okresného súdu potvrdil.

K rovnakým   právnym   záverom   dospel   aj   najvyšší   súd,   ktorý   sa   s prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov osobitne zaoberal otázkou, či sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.   f)   OSP.   Najvyšší   súd   vychádzajúc   z judikatúry   ústavného   súdu   (II.   ÚS   60/08, III. ÚS 153/07, IV. ÚS 272/07) v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že «procesný   postup   súdov   nižších   stupňov   objektívne   poskytol   žalovanému   rozumnú a dostatočnú možnosť a dostatok priestoru na uplatnenie práva na „novú“ právnu pomoc, no ten ho bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil. Žalovaný nevenoval konaniam vedeným súdmi nižších stupňov potrebnú pozornosť, ako sa v sporovom konaní od neho ako účastníka konania predpokladalo, a svoje nie v nepodstatnej miere pasívne správanie sa snaží dodatočne odčiniť až v dovolacom konaní. V konaní nevyvíjal dostatočnú procesnú aktivitu a zodpovedný prístup k svojej právnej veci. Na tomto mieste považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že z obsahu preskúmaného spisu vyplýva, že žalovaný ani v jednom zo svojich   podaní   urobených   v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   sa   ku   skutočnostiam, z ktorých žalobcovia vyvodzovali svoje práva, nevyjadril. Z týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že postupom a rozhodnutiami súdu prvého stupňa ani odvolacieho súdu žalovanému   nebola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.». K odňatiu   možnosti   konať pred súdom   nedošlo   ani   tým,   že   sa   odvolací   súd   nevyrovnal   so   žiadosťou   sťažovateľa o doplnenie dokumentov zo 16. mája 2011.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľom   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   aj uznesenie najvyššieho súdu obsahujú dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na ich výrok, nepopierajú zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, nie sú v rozpore s platnou právnou úpravou, a teda nenesú znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti. Námietka sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (súdmi), sa tak javí ako zjavne neopodstatnená.

Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia práva na súdnu ochranu sťažnosťou pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07 a iné).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí a zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   ako   celok   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľa v nej uvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012