znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III.ÚS 557/2011-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. E. K., K., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/33/2010 zo 14. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2011 doručená sťažnosť J. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. K., K., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf/33/2010 zo 14. júla 2011 vo výroku o trovách konania.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného D. podanou na Krajskom súde v Žiline (ďalej len   „krajský   súd“)   domáhal   ochrany   proti   rozhodnutiu   žalovaného   č.   I/228/13474-103456/2009/993168-r zo 16. septembra 2009. Krajský súd rozsudkom č. k. 21 S/83/2009-60 z 21. mája 2010 zrušil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie   a   uložil   zaplatiť   žalovanému   trovy   konania.   Na   základe   odvolania   žalovaného najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/33/2010 zo 14. júla 2011 zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že okrem rozhodnutia žalovaného zrušil aj predchádzajúce prvostupňové   rozhodnutie   správneho   orgánu.   O   trovách   odvolacieho   konania   rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 246c ods. 1 prvej vety OSP a § 250k ods. 1, ako aj § 151 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 a § 246c ods. 1 prvej vety OSP tak, že sťažovateľovi priznal ich náhradu, pretože aj napriek tomu, že sám odvolanie nepodal bol v tomto konaní úspešný. Náhradu trov odvolacieho konania   však   nepriznal   sťažovateľovi   v   požadovanej   výške,   pričom   poukázal   na rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   78/03,   podľa   ktorého   trovy   vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Najvyšší súd nepriznal sťažovateľovi právny úkon – prevzatie veci, prípravu zastúpenia a prvú poradu s klientom v odvolacom konaní a náhradu hotových výdavkov tak, ako ich právny zástupca sťažovateľa uplatnil, pretože ich nepovažoval za účelne vynaložené.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „6.   Výrok   o   trovách   konania   v   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   č.   5   Sžf/33/2010 zo 14. júla   2011   nie   je   založený   na   dostatočných   a   právne   relevantných   dôvodoch a nezodpovedá   konkrétnym   okolnostiam   prerokovanej   veci.   Výrokom   o   trovách   konania došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7.   Súd   uvádza,   podľa   ktorých   ustanovení   O.   s.   p.   rozhodoval   o   náhrade   trov odvolacieho   konania.   Súd   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   odvolacieho   konania   mal postupovať aj podľa § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 O. s. p. Z odôvodnenia výroku o trovách konania v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžf/33/2010 vyplýva, že súd podľa týchto ustanovení O. s. p. nepostupoval.

8. Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

9.   Ustanovenie   §   150   O.   s.   p.   umožňuje   súdu,   aby   v   rámci   svojho   uváženia v medziach   tohto   zákonného   ustanovenia   priznal   tomu   účastníkovi,   ktorému   inak   patrí náhrada trov konania, túto náhradu len sčasti. Zákon ako dôvod na použitie uvedeného ustanovenia   uvádza   okolnosti   hodné   osobitného   zreteľa,   ktoré   zákon   neuvádza   ani exemplifíkatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Hranice sudcovskej   úvahy   sú   dané   účelom   právnej   úpravy   náhrady   trov   konania,   ktorá   jej nepriznanie alebo priznanie len sčasti úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (IV. US 248/08,   III.   US   212/09).   V   nepriznaní   náhrady   trov   konania,   resp.   len   ich   čiastočným priznaním účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech ide o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležité odôvodnený. Úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci sú splnené dôvody na aplikáciu § 150 O. s. p. musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne odôvodnená podľa citovaných princípov a zásad, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle.

10. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania   na   súdnu   ochranu   (II.   ÚS   56/05,   IV.   ÚS   170/08).   Obsahom   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997). Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby výrok o trovách konania, ktorý je súčasťou súdneho konania bol založený na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokovanej veci.

11.   Dôvody   Najvyššieho   súdu   SR,   ktorými   odôvodňuje   nepriznanie   časti   trov skutkovú podstatu ustanovenia § 150 O. s. p. zjavne nenaplňujú, vybočujú z jeho účelu, chýba im logický zmysel, pričom skutočnosti, o ktoré súd opiera nepriznanie trov konania sú v extrémnom nesúlade s obsahom spisu. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžf/33/2010 v časti o náhrade trov konania je zjavne svojvoľný a arbitrárny.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 5 Sžf/33/20I0 zo 14. júla 2011 vo výroku o trovách konania porušil základné právo J. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžf/33/2010 zo 14. júla 2011 sa vo výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. J. K. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR podľa   ustanovenia   §   11   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   za   2   úkony   právnej   služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) vo výške 247 €, režijný paušál 14,82 € a DPH 20% vo výške 52,36 €. Spolu trovy konania predstavujú 314,18 €, ktoré je Najvyšší súd   SR   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou   súdneho   konania,   a   preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Ústavný   súd   však   posudzuje   problematiku   náhrady   trov   konania   zásadne   iba v ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia   o   náhrade   trov   konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   trovách   konania   iba   za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že najvyšší súd v odvolacom konaní pri rozhodovaní o   otázke   náhrady   trov   odvolacieho   konania   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   keď nerozhodoval v zmysle ustanovení § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP.

Podľa § 246c ods.   1 prvej vety OSP a pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v piatej časti OSP, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa 211 ods. 2 OSP ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému   prizná   právo   na   úplnú   alebo   čiastočnú   náhradu   trov   konania.   Môže   tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa   §   150   ods.   1   OSP   ak   sú   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   nemusí   súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Najvyšší súd takýto postup odôvodil takto: „O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP ako aj § 151 ods. 1 OSP v spojení s 211 ods. 2 a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že žalobcovi priznal ich náhradu, pretože aj napriek tomu, že sám odvolanie nepodal bol v tomto konaní úspešný.   Náhrada   trov   odvolacieho   konania   pozostáva   z   náhrady   trov   právnej   služby

-podanie   vyjadrenia   na   odvolanie   došlé   súdu   26.   júla   2010   á   123,50   eura,   doplnenie odvolania došlé 18. apríla 2011 á 123,50 eura a účasť na verejnom vyhlásení rozsudku pred najvyšším súdom dňa 14. júla 2011 á 30,88 eura + 3 x režijný paušál á 7,41 eura + 20 % DPH - 53,85 eura, t. j. spolu 123,50 x 2 + 30,88 + 7,41 x 3 = 269,23 eura + 53,85 eura = 323,08 eura (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. b/ a ods. 6 písm. b/, § 19 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z.   v   znení   do 01. júna 2010, ktorú sumu je žalovaný povinný zaplatiť advokátovi JUDr. E. K. (§ 149 ods. 1 OSP spojení s 211 ods. 2 a § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

Pokiaľ   právny   zástupca   žalobcu   žiadal   priznať   aj   ďalšie   trovy   ako   prevzatie a prípravu zastúpenia a prvú poradu s klientom v odvolacom konaní, odmena za takýto úkon právnej služby (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. mu už bola priznaná súdom prvého stupňa a pre odvolacie konanie ju nemožno účtovať osobitne. Taktiež pokiaľ ide o náhradu notových výdavkov za cestovné z K. do B. a späť vo výške 407,45 eura ja nocľažné za izbu „De Luxe“ v hoteli vo výške 118,65 eura, právny zástupca žalobcu nijako nepreukázal (napr. čestným prehlásením), že do B. pricestoval výlučne a osobitne iba na vyhlásenie rozsudku v tejto veci.

Najvyšší súd v tejto súvislosti v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 78/03 dáva do pozornosti, že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku.

Účelnosť   sa   v   zásade   dá   stotožniť   s   nevyhnutnosťou   alebo   právnou   možnosťou vynaloženia   trov   spojených   s   ústavne   zaručeným   právom   na   právnu   pomoc   v   zmysle dotknutého článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok a aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. To platí aj pre trovy právnej pomoci...

Vychádzajúc z uvedeného nemohol najvyšší súd hotové výdavky tak, ako ich právny zástupca žalobcu uplatnil, považovať v zmysle § 250k ods. 1 OSP za účelne vynaložené a z tohto dôvodu tieto ani nemohol žalobcovi priznať. K tomuto len poznamenáva, že ak verejné vyhlásenie rozhodnutia najvyšším súdom bolo oznámené na štvrtok 14. júla 2011 o 10.30 hod. a právny zástupca cestoval osobným motorovým vozidlom, hoci aj z K., len preto, aby si vypočul rozsudok, nebol dôvod na ubytovanie v B. deň vopred.“

Najvyšší   súd   odôvodnil   nepriznanie   právneho   úkonu   –   prevzatie   veci,   príprava zastúpenia   a   prvá   porada   s   klientom   v   odvolacom   konaní   tým,   že   sťažovateľovi   bola odmena za prevzatie veci priznaná v prvostupňovom konaní a pre odvolacie konanie tento úkon   už   nemožno   uplatňovať   osobitne.   Nepriznanie   všetkých   uplatňovaných   hotových výdavkov   odôvodnil   nepreukázaním   príčinnej   súvislosti   týchto   výdavkov   s   procesným postojom účastníka k predmetu konania a spochybnil aj účelnosť vynaložených nákladov.

Ústavný súd skúmal, či otázka posúdenia účelnosti hotových výdavkov a celkovo trov konania najvyšším súdom nevykazuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich rozhodovanie o trovách konania, čím by nadobudla táto otázka ústavnoprávny rozmer. Je zrejmé,   že   účelnosť   vynaložených   nákladov   je   podmienkou   ich   priznania,   pričom   táto otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy súdu, ktoré však musí byť vždy odôvodnené.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti dospel   k záveru, že rozhodnutie o trovách konania nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti a že najvyšší súd uplatnil zákonom daný   priestor   pre   uváženie   účelnosti   trov   konania,   ktoré   je   ústavne   akceptovateľné, a nezasiahol   do   podstavy   a   zmyslu   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie. Ustanovenie § 250k ods. 1 OSP umožnilo najvyššiemu súdu pri rozhodovaní v správnom súdnictve zvoliť daný postup.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu a sťažovateľom   označenými   základnými   právami,   a   preto   jeho   sťažnosť   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011