znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 556/2015-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného opatrovníčkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, právne zastúpeného advokátkou JUDr.   Evou   Borovskou,   Štefánikova   7,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/1995 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaniach vedených pod sp. zn. 25 Co/171/2010, sp. zn. 25 Co/384/2014 a sp. zn. 25 Co/314/2015 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 664/2013-36 z 20. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2015 doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného opatrovníčkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   12 C   62/1995   a postupom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 25 Co/171/2010, sp. zn. 25 Co/384/2014 a sp. zn. 25 Co/314/2015.

Sťažovateľ uviedol, že predložená sťažnosť súvisí s vecou vedenou ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 664/2013, v ktorej už nálezom z 20. marca 2014 vyslovil, že „základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/95 porušené boli“, a zároveň   okresnému   súdu   prikázal,   aby   v uvedenom   konaní   konal   bez   zbytočných prieťahov.

Tomuto nálezu predchádzalo uznesenie č. k. IV. ÚS 664/2013-11 z 12. decembra 2013, ktorým ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   týkajúcej   sa námietky   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 25 Co 171/2010, pretože zistil, že „krajský súd rozhodol o odvolaní rozsudkom z 28. septembra   2011,   ktorým   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   návrh   voči odporcovi v 3. rade zamietol. Sťažovateľom označené konanie krajského súdu bolo teda právoplatne skončené pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (17. mája 2013)“.

Sťažovateľ namieta, že ani po vydaní uvedeného nálezu okresný súd vo veci nekonal a nerešpektoval príkaz ústavného súdu na konanie bez zbytočných prieťahov. Napriek tomu, že predmetné konanie trvá už viac ako dvadsať rokov, zo strany všeobecných súdov nebolo rozhodnuté „o celom   návrhu“,   čo   u sťažovateľa „vyvoláva   bezmocnosť   voči   postupom súdov, pretože pokiaľ nie je vo veci, t. j. o celom návrhu rozhodnuté... tak sťažovateľ ani nemá možnosť podať prípadný opravný prostriedok“. Okresnému súdu pritom vytýka, že svojím postupom naďalej vyvoláva prieťahy v konaní, pretože „voči odporcovi v 1. rade je rozhodnutie právoplatné a vykonateľné už od mája roku 2010 a voči odporcovi v 3. rade (Sociálnej poisťovni) od júna 2015, pričom výrok rozhodnutia o trovách konania, ktoré bezo sporu sťažovateľovi patria, je zrejme v nedohľadne, a to i napriek tomu, že krajský súd v rozsudku 25 Co/384/2014 zo dňa 17. 06. 2015 v poslednom výroku zmenil posledný výrok uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 26. 03. 2015 sp. zn. 12 C 62/95-549 tak, že účastníci – navrhovateľ a odporca v 2. rade a vedľajší účastník nemajú voči sebe právo na náhradu trov   konania.   Týmto   zmeňujúcim   výrokom   nastal   stav,   na   základe   ktorého   je   možné konštatovať, že o trovách konania doposiaľ porušovateľom v 1. rade nie je rozhodnuté, hoci sťažovateľ bol v súdnom spore tak voči odporcovi v 1. rade, ako aj voči odporcovi v 3. rade úspešný.“. Pokiaľ ide o krajský súd, tento podľa názoru sťažovateľa spôsobuje zbytočné prieťahy   nielen   vykonávaním   zmätočných,   resp.   neefektívnych   procesných   úkonov týkajúcich   sa   vedenia   konania,   ale   aj   nerozhodnutím   o návrhu   sťažovateľa „o   vydanie opravného uznesenia i doplňujúceho rozhodnutia... do 30 dní“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   v petite   žiada,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/62/1995 a krajský súd v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   25   Co/171/2010,   sp.   zn.   25 Co/384/2014 a sp. zn. 25 Co/314/2015 porušili jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   aby   okresnému   súdu   a krajskému   súdu prikázal   vo veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov.   Okrem   toho   sťažovateľ   žiada   priznať finančné   zadosťučinenie   v sume   150 000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 331,15 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 62/1995

Ústavný súd konštatuje, že ťažiskovým argumentom, ktorým sťažovateľ odôvodňuje porušenie označených práv, je skutočnosť, že okresný súd dosiaľ nerozhodol o trovách konania, čo len prehlbuje stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza už viac ako 20 rokov.

Pre účely overenia tejto námietky si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 12   C   62/1995,   z ktorého   zistil,   že   v konaní   o náhradu   škody   vystupoval   sťažovateľ v procesnom   postavení   navrhovateľa,   pričom   odporcom   v 1.   rade   bol ⬛⬛⬛⬛, odporcom v 2. rade ⬛⬛⬛⬛, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bola ⬛⬛⬛⬛, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu v 2. rade, ktorým bola

, a odporcom v 3. rade bola ⬛⬛⬛⬛.

Vzhľadom   na   predchádzajúci   nález   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   664/2013-36 z 20. marca 2014 bolo pre posúdenie predmetnej veci relevantné, že:

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 62/95-341 z 27. mája 2010 rozhodol, že odporca v 1. rade a odporca v 3. rade sú povinní zaplatiť navrhovateľovi sumu 29 945,13 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a od 1. júna 2010 sú povinní uhrádzať navrhovateľovi stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti – úrazovú rentu v sume 221,25 € vždy do 15.   dňa   nasledujúceho   kalendárneho   mesiaca   a túto   sumu   ďalej   upravovať   o sumu zvýšenia dôchodkových dávok podľa príslušných právnych predpisov s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť   druhého odporcu. Okresný súd zároveň zaviazal odporcu v 1. rade a odporcu v 3. rade zaplatiť navrhovateľovi ročné úroky z omeškania v sadzbách špecifikovaných na s. 1 až 5 rozsudku. Vo zvyšnej časti okresný súd návrh zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 12. júna 2010 „vo veci samej vrátane úrokov o zmeškania vo vzťahu k odporcovi 1 ⬛⬛⬛⬛ a vykonateľnosť 16. 6. 2010“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 25 Co/171/2010-409 z 28. septembra 2011 rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 62/95-341 z 27. mája 2010 v časti týkajúcej sa odporcu v 3. rade zmenil tak, že návrh voči nemu zamietol, z dôvodu, že „nie je vedne pasívne legitimovaným účastníkom“. Vo zvyšnej časti ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Toto rozhodnutie nadobudlo   právoplatnosť   12.   decembra   2011.   Uznesením   č.   k.   25   Co/215/2011-424 z 28. septembra   2014   krajský   súd   rozhodol   o oprave   nesprávneho   označenia   odporcu v 3. rade ako „ústredia“ v rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 62/95-341 z 27. mája 2010. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 12. decembra 2011.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 75/2012 zo 6. marca 2014 rozsudok krajského súdu   č.   k.   25   Co/171/2010-409   z 28.   septembra   2011   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie,   pretože   zistil,   že „odvolací   súd   posúdil   otázku   vecnej   pasívnej   legitimácie žalovanej 3/ nesprávne“.

Okresný súd uznesením č. k. 12 C/62/95-549 z 26. marca 2015 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 12 C/62/95-294 z 27. januára 2010, ktorým bolo prerušené konanie voči   odporcovi   v 2.   rade,   konanie   voči   odporcovi   v 2.   rade   a   vedľajšiemu   účastníkovi na strane odporcu v 2. rade zastavil a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15. apríla 2015. Dňa 13. apríla 2015 bolo okresnému súdu doručené odvolanie navrhovateľa proti výroku jeho uznesenia č. k. 12 C/62/95-549 z 26. marca 2015, ktorým rozhodol o trovách konania.

Dňa 4. mája 2015 bola vec predložená krajskému súdu. Na pojednávaní konanom na krajskom súde 20. mája 2015 navrhovateľ vzal návrh voči   odporcovi   v 3.   rade   týkajúci sa zaplatenia   sumy   5 016   €   späť,   pretože   túto   sumu po právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 62/95-341 z 27. mája 2010 už uhradil odporca v 1. rade.

Krajský súd rozsudkom č. k. 25 Co/384/2014-620, 25 Co/314/2015 zo 17. júna 2015 pripustil čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľa o sumu 5 016 €, rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 62/95-341   z 27. mája   2010 o tejto   sume   zrušil   a konanie o tejto   sume zastavil.   Krajský   súd   zároveň   zmenil   uvedený   rozsudok   okresného   súdu   vo vzťahu k odporcovi v 3. rade tak, že tento je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu bolestného a sťaženia   spoločenského   uplatnenia,   náhradu   straty   na   zárobku   za   obdobie práceneschopnosti navrhovateľa, náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti a úrazovú rentu v sumách špecifikovaných na s. 2 rozsudku, ako aj úroky z omeškania v sumách špecifikovaných na s. 3 až 7 rozsudku. Krajský súd zároveň určil, že plnením jedného   z odporcov   zaniká   v rozsahu   plnenia   povinnosť   druhého   odporcu.   Uvedený rozsudok   okresného   súdu   v ostatných   častiach   týkajúcich   sa   odporcu   v 1.   rade ostal nezmenený.   Napokon   krajský   súd   rozhodol,   že   uznesenie   okresného   súdu č. k. 12 C/62/95-549   z 26.   marca   2015   v časti   týkajúcej   sa   trov   konania   mení   tak,   že účastníci – navrhovateľ, odporca v 2. rade a vedľajší účastník na strane odporcu v 2. rade nemajú voči sebe právo na náhradu trov konania. V závere rozsudku krajský súd uviedol, že „nerozhodoval o trovách odvolacieho konania s poukazom na § 224 ods. 4 OSP vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa si vyhradil rozhodovanie o trovách základného konania podľa § 151 ods. 3 OSP po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. O trovách odvolacieho konania preto rozhodne súd prvého stupňa.“. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 23. júla 2015 a vykonateľnosť 8. augusta 2015.

Krajský   súd   opravným   uznesením   č.   k.   25   Co/384/2014-650,   25   Co/314/2015 zo 17. júna 2015 opravil výrokovú časť rozsudku č. k. 25 Co/384/2014-620, 25 Co/314/2015 zo 17. júna 2015 v druhej vete bodoch 3 a 5 týkajúcich sa náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti a úrazovej renty. V ostatnej časti výroková časť rozsudku ostala nedotknutá.   Krajský   súd   zároveň   vykonal   opravu   odôvodnenia   rozsudku   č. k.   25 Co/384/2014-620, 25 Co/314/2015 zo 17. júna 2015 z dôvodu zistenia chyby v počítaní. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 23. júla 2015 a vykonateľnosť 8. augusta 2015. Dňa 14. augusta 2015 bolo okresnému súdu doručené dovolanie odporcu v 3. rade proti rozsudku krajského súdu č. k. 25 Co/384/2014-620, 25 Co/314/2015 zo 17. júna 2015 v spojení   s opravným   uznesením   č.   k.   25   Co/384/2014-650,   25   Co/314/2015 zo 17. júna 2015.

Dňa 24. augusta 2015 bolo okresnému doručené aj dovolanie navrhovateľa. Dňa 8. septembra 2015 okresný súd vyzval účastníkov na vyjadrenie k podaným dovolaniam.

Dňa 5. augusta 2015 bol krajskému súdu doručený návrh navrhovateľa „na vydanie doplňujúceho rozhodnutia a ďalšieho opravného uznesenia“ odôvodnený tým, že krajský súd rozsudkom č. k. 25 Co/384/2014-620, 25 Co/314/2015 zo 17. júna 2015 v spojení s opravným   uznesením   č.   k.   25   Co/384/2014-650,   25   Co/314/2015   zo   17.   júna   2015 nerozhodol o celom nároku.

Krajský súd uznesením č. k. 25 Co/384/2014-692, 25 Co/314/2015 zo 7. septembra 2015 návrhy navrhovateľa z 5. augusta 2015 zamietol ako nedôvodné, pretože „nezistil skutočnosti a dôvody odôvodňujúce postup tak podľa § 166 a ani podľa § 164 OSP“. Podľa pripojenej   poštovej doručenky   toto   uznesenie   prevzala   právna   zástupkyňa   navrhovateľa 22. októbra 2015.

Pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   vychádza   ústavný   súd   zo svojej   ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorej „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu... K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   ochrana   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právu na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie týchto práv označeným   orgánom verejnej moci   (všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. To znamená, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označených práv zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci, pretože len v takom   prípade   možno   uvažovať   o ich   porušení   (IV.   ÚS   226/04,   IV. ÚS 202/2010). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Uvedená   judikatúra   je   sťažovateľovi   známa   už   z uznesenia   ústavného   súdu č. k. IV. ÚS 664/2013-11 z 12. decembra 2013.

Na   doplnenie   ústavný   súd   uvádza,   že   nie   každý   prieťah   v   súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods.   2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým materiálne. Okrem toho nemožno opomenúť, že prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu   (najmä   predmet   konania,   teda   čo   je   pre   sťažovateľa   v   stávke)   by   bolo   možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (IV. ÚS 242/07).

Ako vyplýva z prehľadu procesných úkonov, predmetná vec bola meritórne skončená 23. júla 2015, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu č. k. 25 Co/384/2014-620,   25   Co/314/2015   zo   17.   júna   2015   v spojení   s opravným   uznesením   č.   k.   25 Co/384/2014-650,   25 Co/314/2015   zo   17.   júna 2015, t.   j.   ešte pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu.

Hoci   je   nepochybné,   že   o   trovách   konania   okresný   súd   ešte   nerozhodol,   v tejto súvislosti je potrebné vychádzať zo znenia § 151 ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Zároveň podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak   odvolací   súd   vydal   opravné   uznesenie,   plynie   táto   lehota   od   doručenia   opravného uznesenia.

Aj v okolnostiach posudzovaného prípadu účastníci konania využili svoje procesné oprávnenie a proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali 14. augusta 2015 a 24. augusta 2015 dovolania, o ktorých dovolací súd dosiaľ nerozhodol.

Vychádzajúc z uvedeného by podľa názoru ústavného súdu bolo v danom prípade rozhodovanie okresného súdu o trovách konania neúčelné, odporujúce zásade hospodárnosti konania, na ktorú sú všeobecné súdy povinné prihliadať v každom štádiu konania. Prípadné rozhodnutie okresného súdu o trovách konania by totiž ešte viac sťažilo a predĺžilo postup všetkých stupňov všeobecných súdov, keďže nemožno vylúčiť, že účastníci konania by proti nemu nepodali ďalšie opravné prostriedky.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa je   zjavne   neopodstatnená,   a pretože   nezistil   žiadnu   možnosť   vyslovenia   porušenia označených   práv   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní,   sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.K námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaniach vedených pod sp. zn. sp. zn. 25 Co/171/2010, sp. zn. 25 Co/384/2014 a sp. zn. 25 Co/314/2015

Ústavný   súd   v prvom   rade   konštatuje,   že   sťažovateľom   navrhnutý   petit   sťažnosti nezodpovedá   splnomocneniu   udelenému   právnej   zástupkyni,   ktorá   túto   sťažnosť koncipovala.   Z obsahu   splnomocnenia   totiž   vyplýva,   že   bolo   udelené   advokátke na zastupovanie „vo   veci   podania   sťažnosti   na   Ústavný   súd   SR   vo   veci   porušenia základných   práv   a slobôd   v konaní   na...   Krajský   súd   Nitra   sp.   zn.   25   Co   384/2014, 25 Co 314/2015“.   Na   základe   tejto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   námietkou   porušenia označených   práv   sťažovateľa   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 25 Co/171/2010   osobitne   nezaoberal   a v podrobnostiach   sťažovateľa   odkázal na predchádzajúce uznesenie č. k. IV. ÚS 664/2013-11 z 12. decembra 2013.

Pokiaľ   ide   o   postup   krajského   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 25 Co/384/2014 a sp. zn. 25 Co/314/2015, sťažovateľ mu vytýka jednak to, že vykonáva zmätočné,   resp.   neefektívne   procesné   úkony,   a tiež   to,   že   nerozhodol   o jeho   návrhu „o vydanie opravného uznesenia i doplňujúceho rozhodnutia... do 30 dní“.

Vychádzajúc z citovanej judikatúry ústavného súdu a prehľadu procesných úkonov, aj   v tomto   prípade   hodnotí   ústavný   súd   námietku   vznesenú   sťažovateľom   ako   zjavne neopodstatnenú.

Na základe výzvy ústavného súdu č. k. 13380/2015-11 zo 6. októbra 2015 sa k veci listom sp. zn. Spr 1224/2015 z 22. októbra 2015 vyjadril aj predseda krajského súdu, ktorý okrem iného uviedol:

„Sťažovateľom označené konanie krajského súdu bolo právoplatne skončené dňom 23. 07. 2015, t. j. pred podaním sťažnosti sťažovateľom ústavnému súdu... Z uvedeného dôvodu preto považujem sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú. Dodávam len, že k zbytočným prieťahom v konaní nedošlo ani v súvislosti s návrhom žalobcu na vydanie opravného   uznesenia   a doplňujúceho   rozsudku,   keďže   o jeho   návrhoch...   odvolací   súd rozhodol v zákonom stanovených lehotách...

V   namietanom   odvolacom   konaní   odvolací   súd   vykonával   úkony   smerujúce k náležitému   zisteniu   skutkového   stavu,   jeho   procesný   postup   bol   vedený   v intenciách Občianskeho súdneho poriadku a svoje rozhodnutie odôvodnil i spôsobom zodpovedajúcim právu na spravodlivý proces. Závery vyjadrené odvolacím súdom v rozsudku zo dňa 17. 06. 2005   č. k. 25 Co/384/2014, 25 Co/314/2015-620 v spojení s jeho opravným uznesením zo dňa 17. 06. 2015 č. k. 25 Co/384/2014, 25 Co/314/2015-650 nie sú zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   a z tohto   dôvodu   z ústavného   hľadiska   nie   sú   ani   neospravedlniteľné a neudržateľné... Rozsudok považujem za správny a spravodlivý a v tomto smere odkazujem na jeho písomné odôvodnenie.“

Keďže ani v tomto prípade ústavný súd nezistil žiadnu možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 25 Co/384/2014 a sp. zn. 25 Co/314/2015, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015