znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 556/2012-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. O., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp. zn.   2   T   116/2008 z 15. marca   2011,   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   1   To   91/2011 zo 7. septembra 2011 a postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 18893/2012-61/D/284 zo 7. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. O.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2012 (po doplnení 13. septembra 2012 a 19. októbra 2012) doručená sťažnosť M. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 116/2008 z 15. marca 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 91/2011 zo 7. septembra 2011 a postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) vo veci sp. zn. 18893/2012-61/D/284 zo 7. júna 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol účastníkom dopravnej nehody, ku ktorej došlo 2.   apríla   2007   a pri   ktorej   ako   poškodený   utrpel   viaceré   zranenia.   Podľa   vyjadrenia sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 116/2008 z 15. marca 2011 bola osoba obžalovaná   z prečinu   ublíženia   na   zdraví   podľa   §   157   ods.   1   a 2   písm.   a)   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) oslobodená   spod   obžaloby.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   odvolanie   okresný   prokurátor príslušnej prokuratúry, ale krajský súd ho uznesením sp. zn. 1 To 91/2011 zo 7. septembra 2011 zamietol.

Sťažovateľ   uviedol,   že   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   v tejto   veci   podal   ako poškodený   podnet   na   podanie   dovolania   ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)   a generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Na   jeho   podnet   mu   odpovedalo   ministerstvo   spravodlivosti   listom sp. zn. 18893/2012-61/D/284 zo 7. júna 2012 tak, že podnet odložilo. Sťažovateľ uviedol, že táto písomnosť bola jeho právnej zástupkyni doručená 14. júna 2012. Sťažovateľ vyslovil názor,   že   podaním   podnetov   vyčerpal   všetky   dostupné   právne   prostriedky   na   ochranu svojich práv, a preto sa domnieva, že doručením odpovede ministerstva spravodlivosti mu začala plynúť dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

V doplnení   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   pokiaľ   ide   o podnet   generálnemu prokurátorovi,   ten   vybavila   prokurátorka   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) listom č. k. XV/1 Pz 184/12-11 zo 14. júna 2012 tak, že ho   odložila.   Vo   vzťahu   k uvedenému   sťažovateľ   dodal,   že   oznámenie   generálnej prokuratúry o spôsobe vybavenia jeho podnetu bolo jeho právnej zástupkyni oznámené až 19. októbra 2012.

V sťažnosti   sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   rozhodnutia   okresného   súdu a krajského súdu „sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, ako aj na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia, a ktorými rozhodnutiami došlo i do zásahu   práv   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie,   pretože obžalovaný   bol   oslobodený   spod   obžaloby   z   dôvodu,   že   predmetnú   dopravnú   nehodu zavinil sťažovateľ,   keď   údajne   porušil   ustanovenie   §   13   ods.   1   a   §   14   ods.   1   zákona č. 315/1996 Z. z., pričom toto porušenie nebolo nijakým spôsobom preukázané“.

Sťažovateľ   vyjadril   nesúhlas   s rozhodnutiami   všeobecných   súdov   v tejto   trestnej veci, pretože aj napriek tomu, že v čase dopravnej nehody obžalovaný premával svojím motorovým vozidlom po vedľajšej ceste a nedal mu prednosť v jazde ako vodičovi idúcemu po   hlavnej   ceste,   obžalovaného   oslobodili   spod   obžaloby   a napokon   konštatovali,   že dopravnú nehodu zavinil on sám.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v priebehu   konania „opakovane   poukázal   na   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 Tz 6/2006, ktoré v prílohe prikladám, kde NS SR konštatuje, že na dopravnej   nehode   zapríčinenej   nedaním   prednosti   v   jazde   inému   vozidlu   vždy v rozhodujúcej miere nesie zodpovednosť ten vodič, ktorý porušil povinnosť dať prednosť v jazde; vodič vozidla, ktorý má prednosť v jazde nie je povinný meniť smer alebo rýchlosť jazdy, pokiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by hrozil stret s vozidlom, ktorého vodič je povinný dať mu prednosť vjazde...“.

Sťažovateľ súčasne zdôraznil, že v trestnom konaní mal procesné postavenie svedka – poškodeného, ktorému právny poriadok nepriznáva rovnaké práva ako obžalovanému. Z uvedeného dôvodu podal ministrovi spravodlivosti podnet na podanie dovolania. Tento bol   však   odložený   s odôvodnením,   že „žiaden   z   účastníkov   cestnej   premávky   nie   je oprávnený si vykladať správanie iného účastníka vo svoj prospech, k čomu pred nehodou údajne   malo   dôjsť   zo   strany   sťažovateľa,   ako   poškodeného“. Vo   vzťahu   k uvedenému sťažovateľ   dodal,   že   takéto   tvrdenie „je   v   príkrom   rozpore   s   obdobným   rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 2 Tz 6/2006“.

Sťažovateľ súčasne dodal: „Podľa   názoru   sťažovateľa   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy došlo aj tým, že porušovatelia v 2. a 3. rade ako všeobecné   súdy   nepostupovali   v   súlade   s   princípmi,   na   ktorých   je   právny   poriadok postavený,   keď   na   procesné   úkony   vykonané   v   trestnom   konaní   a   predložené   listinné doklady   nereagovali   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom v súlade s platným právnym poriadkom...

Sťažovateľ   má   za   to,   že   postupom   porušovateľov   došlo   k   porušeniu   jeho   práv a základných   slobôd   garantovaných   v   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj k porušeniu čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, ktorým je garantované jeho právo na spravodlivé súdne konanie. K. tomuto porušeniu došlo i tým, že medzinárodnou   zmluvou   o   založení   Európskeho   spoločenstva   a   so   zreteľom   na   ňu,   sú vydávané   smernice,   ktorými   sú   garantované   nároky   poškodených   osôb   pri   dopravných nehodách,   ba   dokonca   zabezpečujú   urýchlené   vysporiadanie   nárokov   týchto   osôb a ukladajú   každému   prevádzateľovi   motorového   vozidla   povinne   uzatvoriť   zmluvu, na základe ktorej je príslušný poisťovateľ povinný vysporiadať nároky poškodených osôb a práve   zásahom   porušovateľov   je   zmarená   možnosť   urýchleného   a   dobrovoľného vysporiadania   jeho   nárokov   vzhľadom   na   konštatáciu   porušovateľov   v   odôvodnení   ich rozhodnutí o spôsobení škody samotným sťažovateľom. Tak isto má sťažovateľ za to, že došlo k porušeniu jeho práv na súdnu ochranu jednak tým, že obžalovaný nebol uznaný za vinného, aj keď ako vodič vychádzajúci z vedľajšej cesty nedal prednosť sťažovateľovi, ktorý išiel svojim motocyklom po hlavnej, ako aj tým, že porušovatelia konštatovali to, že nehodu   spôsobil   sťažovateľ   -   poškodený   pri   neexistencii   konania   voči   sťažovateľovi, nehovoriac o tom, že náhrada škody v trestnom konaní uplatnená nebola a teda spôsobenie škody a prípadné stanovenie miery účasti na nehode, nie je vecou trestnou, ale výlučne občianskoprávnou, čím nesporne porušovatelia zasiahli do jeho práva na súdnu ochranu, keď nepriamo konštatáciou uvedenom v odôvodnení rozhodnutí porušovatelia prejudikovali i občianskoprávne nároky sťažovateľa.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie porušením čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR a práva sťažovateľa podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním porušovateľov v 1. (pozn.: ministerstvo spravodlivosti), 2. (pozn.: krajský súd) a 3. (pozn.: okresný súd) rade porušené boli.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   Bratislava   1   To   91/2011   zo   dňa   07.   09.   2011 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II. sp. zn. 2 T/116/2008 zo dňa 15. 3. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Porušovatelia v 1., 2. a 3. rade sú povinní zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 €.

4.   Porušovatelia   v   1.,   2.   a   3.   rade   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 127,16 € a režijný paušál v sume 7,63 € x 2 úkony + 20 % DPH, t. j. 51,05 €) na účet právnej zástupkyne sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti a jej petitu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ namietal postup troch   porušovateľov   jeho   práv,   a teda   ministerstva   spravodlivosti   (označený   ako porušovateľ v 1. rade), krajského súdu (označený ako porušovateľ v 2. rade) a okresného súdu   (označený   ako   porušovateľ   v 3.   rade).   Aj   keď   sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol   isté okolnosti prípadu spojené s postupom generálnej prokuratúry v danej trestnej veci, postup tohto orgánu verejnej moci v petite sťažnosti nenamietal.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania   o   sťažnosti   iný   orgán   verejnej   moci   bez   výslovného   návrhu   sťažovateľa (obdobne III. ÚS 41/07, III. ÚS 248/08, III. ÚS 207/2011).

Vychádzajúc   z uvedeného   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sústredil len na námietky sťažovateľa vo vzťahu k postupu a rozhodnutiam orgánov verejnej moci explicitne označených v petite sťažnosti.

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 2 T 116/2008 z 15. marca 2011

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv rozsudkom   okresného   súdu   (v   sťažnosti   označený   ako   porušovateľ   v 3.   rade,   pozn.) sp. zn. 2 T 116/2008 z 15. marca 2011, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia a postupu bol v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu   bezprostredne preskúmať rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa v danej   veci. Odvolávajúc   sa   na   princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   preto   ústavný   súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09, III. ÚS 292/2012).

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv uznesením   krajského   súdu sp. zn. 1 To 91/2011 zo 7. septembra 2011

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom   zásahu dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04, III. ÚS 480/2012).

Podľa zistení ústavného súdu uznesenie krajského súdu (v sťažnosti označený ako porušovateľ   v 2.   rade,   pozn.)   sp.   zn.   1   To   91/2011   zo   7.   septembra   2011   sa   stalo právoplatným toho istého dňa, teda 7. septembra 2011, a právnej zástupkyni sťažovateľa bolo doručené 5. decembra 2011, teda v čase presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, ktorá bola doručená ústavnému súdu až 15. augusta 2012.

V súvislosti s posudzovaním otázky, či sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas, teda v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny   názor,   podľa   ktorého   podnet   na podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku, ktorým je v danom prípade podnet na podanie dovolania podľa zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), nemožno považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý by bol predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy. Ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu všeobecného súdu, ústavný súd z hľadiska plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   neprihliada   na   dátum   podania   podnetu   na   podanie mimoriadneho   opravného   prostriedku   smerujúceho   proti   konkrétnemu   rozhodnutiu všeobecného súdu ani na dátum doručenia oznámenia orgánu verejnej moci o tom, akým spôsobom bol tento podnet vybavený (m. m. I. ÚS 49/02, IV. ÚS 200/05 a I. ÚS 466/2011 a iné).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   pre   posúdenie   otázky,   či sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu bola podaná včas, teda v dvojmesačnej lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, bol preň relevantný dátum doručenia právoplatného uznesenia krajského súdu právnej zástupkyni sťažovateľa.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum právoplatnosti uznesenia krajského súdu (7. septembra 2011) a dátum jeho doručenia právnej zástupkyni sťažovateľa (5.   decembra   2011),   ako   aj   so zreteľom   na   deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu (15. augusta   2012)   ústavný   súd   považoval   za   dostatočne   preukázané   podanie   sťažnosti v tejto   časti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   (obdobne napr. III. ÚS 301/04,   III.   ÚS   156/06, III. ÚS 187/06,   III.   ÚS   143/07).   Keďže   zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   postupom   ministerstva spravodlivosti vo veci sp. zn. 18893/2012-61/D/284 zo 7. júna 2012

Zo   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   v petite   sťažnosti   namietal   aj   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   listom ministerstva spravodlivosti (v sťažnosti označené ako porušovateľ v 1. rade, pozn.), ktorým bol jeho podnet na podanie dovolania z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku odložený.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o porušení čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru listom ministerstva spravodlivosti, táto sa javí ako zjavne neopodstatnená. Podľa názoru ústavného súdu nie je daná príčinná súvislosť medzi namietaným porušením uvedených článkov podľa ústavy a medzinárodnej zmluvy postupom ministerstva spravodlivosti. Obidva namietané články   v sebe   zahŕňajú   garancie   spojené   so   súdnou   mocou   a rozhodovacou   činnosťou súdov, pričom   k súdnej moci nemožno zaradiť ministerstvo spravodlivosti ako ústredný orgán štátnej správy.

Pozornosti   ústavného   súdu   neušlo,   že   sťažovateľ   v petite   sťažnosti   pomenoval a označil základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako základné právo na súdnu ochranu. Pritom   tvrdil,   že   k jeho   porušeniu   malo   dôjsť   aj   postupom   ministerstva   spravodlivosti. Vzhľadom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je len právo na súdnu ochranu, ale aj právo na inú právnu ochranu poskytovanú príslušným orgánom verejnej   moci,   ktorým   je   aj   ministerstvo   spravodlivosti,   ako   aj   s prihliadnutím na odôvodnenie   sťažnosti,   ústavný   súd   nepovažoval   za   právne   významné   vyzývať sťažovateľa   na odstránenie   tohto   nedostatku   podania,   ktorý   vo   vzťahu   k ministerstvu spravodlivosti spočíval len v nesprávnom pomenovaní relevantného článku ústavy. Ústavný súd   považoval   nepochybne   za preukázané,   že   sťažovateľ   v tejto   súvislosti   namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom a listom ministerstva spravodlivosti.

S poukazom na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť (obdobne napr. II. ÚS 14/04, II. ÚS 144/05) ústavný súd uvádza, že na akceptovanie, resp. vyhovenie podnetu na podanie mimoriadneho   opravného   prostriedku   (v   danom   prípade   podnet   sťažovateľa   ako poškodeného na podanie dovolania podľa Trestného poriadku) nie je právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a príslušný orgán verejnej moci (v danom prípade minister spravodlivosti) nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.   Podstatné   je,   aby   sa   kompetentný   orgán   verejnej   moci   uvedeným   podnetom riadne zaoberal.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné   súdy,   resp.   iné   orgány   verejnej   moci,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je determinovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, resp. iných orgánov verejnej moci, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto   právomoci   príslušným   kompetentným   orgánom   verejnej   moci   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Ústavný súd pripomína, že tak ako všeobecný súd pri svojej rozhodovacej činnosti, ani orgán verejnej moci, ktorý sa zaoberá podnetom, nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené či už účastníkom konania alebo stranou v konaní, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto aj odpoveď ministerstva spravodlivosti, ktoré stručne a jasne objasnilo skutkový a právny základ danej právnej veci, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu bolo plne realizované právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 5 a čl.   12   ods.   1 ústavy   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   112/05,   I. ÚS 117/05,   II.   ÚS   459/2011). Závery ministerstva spravodlivosti totiž vo svetle námietok sťažovateľa vyznievajú logicky a relevantne.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012