znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 556/2011-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. C., Česká republika, M. C., Česká republika, N. M., Česká   republika a Z.   G., Česká   republika, zastúpených advokátom   JUDr.   I.   G.,   P.,   pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   4 Co/139/2009-713   z   25.   novembra   2010   a postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 122/2011-785 z 27. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. C., M. C., N. M. a Z. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2011 doručená sťažnosť E. C., Česká republika, M. C., Česká republika, N. M., Česká republika, a Z. G., Česká republika (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co/139/2009-713 z 25. novembra 2010 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 6 Cdo 122/2011-785 z 27. júla 2011.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:«... Napadnutým rozhodnutím Najvyšší súd Slovenskej republiky, konajúci ako súd dovolací, rozhodol o našom dovolaní tak, že dovolaním napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, ako súdu odvolacieho, odmietol a žiadnemu účastníkovi nepriznal náhradu trov konania.

V   konaní   sme   sa   my   a   naši   právni   predchodcovia   domáhali   určenia,   že   na   nás prechádzajú žalobou podanou dňa 30. 12. 1992 na Okresnom súde Prievidza, nehnuteľnosti zapísané v evidencii bývalého strediska geodézie v P. na L V č. 1044, a to dom súp. č. 5, pozemok   parcelné   číslo   16   zastavaná   plocha   o   výmere   519   m2   a   vlastnícke   právo k nehnuteľnosti zapísanej na L V 1045 ako pozemok parc. č. 18 záhrada o výmere 728 m2, vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 1046 ako pozemok parc. č. 17 záhrada o výmere 851 m2. Nárok sme odôvodnili ustanovením § 8 odst. 1 Zákona č. 229/1991 Z. z. o úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku   v   znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pôde).

Tvrdili sme, že pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti bol náš otec, A. C., ktorému boli skonfiškované podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Zb. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Zb. SNR, i keď sa počas druhej svetovej vojny choval ako lojálny občan a nebol za žiadnu protištátnu činnosť trestaný.

Krajský súd ustálil, že kúpna zmluva o predaji bytov bola uzavretá dňa 15. 5. 1985 a registrovaná na štátnom notárstve dňa 5. 8. 1985. Súd prišiel k záveru, že „z dokazovania jednoznačne   vyplýva,   že   dočasné   užívanie   týchto   nebytových   priestorov   založené hospodárskou zmluvou v roku 1976 bolo ukončené k 1. 8. 1985. Navrhovateľmi tvrdené okolnosti, že aj po odsťahovaní sa predajne odevov do novopostaveného obchodného domu v N., naďalej slúžili nebytové priestory v obchodnom dome na preskladnenie tovaru, ako odľahčujúci sklad a potom ako partiová predajňa (už na základe zmluvy A. B. s J. P.), a aj potvrdené   niektorými   svedkami,   však   podľa   názoru   odvolacieho   súd   nemajú   zásadný význam, nakoľko pre posúdenie, či kúpna zmluva bola uzavretá v súlade s vyhl. č. 7/1978 Zb.,   je   rozhodný   dátum   registrácie   kúpnej   zmluvy,   v   ktorej   dobe   už   užívacie   právo k nebytovým priestorom v prospech J., P. neexistovalo. Z týchto dôvodov potom odvolací súd nepovažoval za potrebné vypočuť aj ďalších navrhovaných svedkov navrhovateľmi. Názoru krajského súdu sme v dovolacom konaní namietali najmä dôvody, pre ktoré by dovolanie malo byť prípustné. Namietali sme, že krajský súd zmenil ustálený skutkový stav a nevykonal na zmenu dokazovanie. Namietali sme, že súd ináč právne posúdil stav veci   (skončenie   účinnosti   hospodárskej zmluvy o užívaní   ku dňu 1.   8.   1985)   a   tiež,   že posudzoval stav užívania nie k 15. 5. 1985, kedy bola zmluva uzavretá a ako to uvádzal sám skôr.   Namietali   sme   prekvapivosť   rozhodnutia,   lebo   boli   sme   to   my   čo   navrhovali nevykonávať dokazovanie na skutočné užívanie, ale na právny stav...

Dovolací   súd   nenaplnil   naše   legitímne   očakávania   a   neuplatnil   svoju   ustálenú judikatúru a tiež nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Podstata   kontradiktórneho   súdneho   procesu   sa   zakladá   na   tom,   že   súd   nemôže rozhodnúť o tom, čo by nebolo predmetom diskusie.

Judikatúra   Najvyššieho   súdu   SR   sa   ustálila   v   tom   že   „vydanie   prekvapivého rozhodnutia" je potrebné kvalifikovať ako procesný postup, ktorým súd odníma účastníkovi možnosť   konať   pred   súdom.   Z   množstva   súdnych   rozhodnutí   poukazujeme   napr.   na Uznesenie NS SR, spis. zn. 2 Cdo 206/2009 zo dňa 31. 03. 2010:...

Odvolací   súd   totiž   svoje   rozhodnutie   založil   aj   na   právnej   argumentácii,   ktorú nepredostrel ani súd prvého stupňa, ani žiaden z účastníkov. A preto sa jednalo o tzv. prekvapivé rozhodnutie a dovolací súd sa s tým nevysporiadal.

Porušenie ústavného princípu rovnosti vidíme aj v tom, že časť vykonaných dôkazov, ktoré svedčili v prospech sťažovateľa opomenul alebo ich vyhodnotil zjavne arbitrárnym spôsobom (napr. stanovisko kolízneho opatrovníka). Zásada voľného hodnotenia dôkazov totiž neznamená, že súd bude konať na základe ľubovôle a bez relevantného zdôvodnenia odmietne, resp. opomenie časť vykonaných dôkazov (m. m. I. US 154/08).

Všetky tieto argumenty sú obsahom našeho dovolania zo dňa 10. 2. 2011, Najvyšší súd SR sa nimi nezaoberal, len konštatoval, že sme sa mali možnosť k nim vyjadriť...»

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 odsek 1 a čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/122/2011 a jeho rozhodnutím zo dňa 27. júla 2011 a konaním Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 139/2009 a jeho rozhodnutím zo dňa 25. novembra 2010 bolo porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. júla 2011 sp. zn. 6 Cdo/122/2011 a rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25. novembra 2010 sp.   zn.   4   Co   139/2009   vec   vracia   Krajskému   súdu   v Trenčíne,   aby   v   nej   znovu   konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľom trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co/139/2009-713 z 25. novembra 2010, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v dovolacom konaní. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný   súd   preskúmal   aj   námietku   sťažovateľa,   ktorú   vzniesol   v konaní   pred krajským súdom, a túto vyhodnotil ako neodôvodnenú a neospravedlniteľnú.

Krajský súd uviedol: „Vychádzajúc   z takto vykonaného dokazovania   odvolací   súd   dospel   k záveru,   že kúpna   zmluva   z   15.05.1985   nebola   uzavretá   v   rozpore   s   vtedy   platným   predpisom- vyhláškou č. 47/1978 Zb. v znení neskorších predpisov. V čase prevodu bytov do vlastníctva odporcov platila zákonná úprava zák. č. 52/1966 Zb. o osobnom vlastníctve bytov v znení zákona   č.   30/1978   Zb.   a   vykonávací   predpis   vyhl.   č.   47/1978   Zb.   o   predaji   bytov z národného majetku občanom a o finančnej pomoci pri modernizácii zakúpených bytov v znení vyhlášky 2/1982 Zb. a vyhl. č. 160/1983 Zb. (ďalej len vyhláška). Touto vyhláškou bolo   v   ust.   §   1   ods.   1   stanovené,   že   predmetom   predaja   boli   byty,   ako   aj   miestnosti neslúžiace na bývanie určené pre osobnú potrebu občanov, ktoré boli vo vlastníctve štátu a v správe národných výborov alebo ich bytových organizácií. V ust. § 1 ods.2 veta prvá vyhlášky   bola   stanovená   právna   norma,   podľa   ktorej,   z   predaja   boli   vylúčené   byty v domoch, v ktorých boli nebytové priestory užívané socialistickými organizáciami alebo domové vybavenie slúžiace aj iným subjektom než užívateľom bytov v príslušnom obytnom dome   (napr.   bloková   kotolňa   alebo   výmenníková   stanica   určená   aj   pre   potrebu   iných domov).   Pokiaľ   teda   socialistickej   organizácii   svedčilo   užívacie   právo   k   nebytovým priestorom nachádzajúcim sa v obytnom dome, nemohli byť byty v tomto dome predmetom predaja.   Vyhláška   č.   47/1978   Zb.   bola   nepochybne   všeobecne   záväzným   právnym predpisom vydaným na vykonanie hore cit. zákona. Mestský národný výbor v N. uzavrel s A. B.   a   manželkou   E.   B.   a F.   K.   a   manželkou   K.   K.   kúpnu   zmluvu   o   predaji   bytov v obytnom dome č. 5 v N. do osobného vlastníctva dňa 15. 05. 1985 a kúpna zmluva bola registrovaná   vtedajším   Štátnym   notárstvom   v P.   dňa   05.   08.   1985,   teda   v   dobe,   keď nebytové priestory v tomto obytnom dome už neužívala socialistická organizácie – J. P. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že dočasné užívanie týchto nebytových priestorov založené hospodárskou zmluvou v roku 1976 bolo ukončené k 01. 08. 1985. Za situácie, keď ku dňu registrácie kúpnej zmluvy o predaji bytov z vlastníctva štátu do vlastníctva pôvodných odporcov, t. j. k 05. 08. 1985 (podľa § 134 ods. 2 Obč. zákonníka v znení do 31. 12. 1991 sa nadobúdalo vlastníctvo k nehnuteľnosti na základe zmluvy jej účinnosťou,   ktorá   nastávala   registráciou   vtedajším   štátnym   notárstvom),   už   neboli v predmetom   obytnom   dome   nebytové   priestory   v   užívaní   J.   P.,   potom   kúpna   zmluva neodporovala   právnemu   predpisu   a   to   ustanoveniu   §   1   ods. 2   vyhl.   č.   47/1978   Zb.. Navrhovateľmi   tvrdené   okolnosti,   že   aj   po   odsťahovaní   sa   predajne   odevov   do novopostaveného   obchodného   domu   v N.,   naďalej   slúžili   nebytové   priestory   v   obytnom dome na preskladnenie tovaru, ako odľahčujúci sklad a potom ako partiová predajňa (už aj na základe nájomnej zmluvy A. B. s J. P.), a aj potvrdené niektorými svedkami, však podľa názoru odvolacieho súdu nemajú zásadný význam, nakoľko pre posúdenie, či kúpna zmluva bola   uzavretá   v   súlade   s   vyhl.   č.   47/1978   Zb.,   bol   rozhodný   dátum   registrácie   kúpnej zmluvy,   v ktorej   dobe   už   užívacie   právo   k   nebytových   priestorov   v   prospech   J.,   P. neexistovalo. Z týchto dôvodov potom odvolací súd nepovažoval za potrebné vypočuť aj ďalších navrhovaných svedkov navrhovateľmi. Napokon navrhovatelia uvádzali v návrhu aj to, že pôvodní odporcovia nadobudli byty a ostatné nehnuteľnosti na základe protiprávneho zvýhodnenia, keď za ne uhradili malicherné ceny. Na toto tvrdenie však nepredložili žiadny dôkaz. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že predmetné byty a ostatné nehnuteľnosti boli ohodnotené znalcom Ing. W. S. podľa znaleckého posudku zo dňa 27. 11. 1984.“

V tomto prípade podľa názoru ústavného súdu nie je možné hovoriť o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonných predpisov, o ktorej by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam,   čo   sa   však   v danom   prípade   nestalo   (III.   ÚS   14/04   a iné).   Obsah   rozsudku krajského   súdu   hodnotí   ústavný   súd   ako   jasný,   zrozumiteľný   a zodpovedajúci   obsah základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 122/2011-785 z 27. júla 2011 sa uvádza:

«... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpení (§ 241   ods.   1   O.   s.   p.),   skúmal   najskôr,   či   tento   opravný   prostriedok   smeruje   proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V preskúmavanej veci dovolatelia napadli dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu vydané   vo   forme   rozsudku,   ktorým   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   Podmienky prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   sú   upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s.p.

Žalobcovia   v   dovolaní   tvrdili,   že   postupom   odvolacieho   súdu   im   bola   odňatá možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   odvolací   súd   inak   ako   prvostupňový   súd   posúdil skutkový a právny stav veci.

Odňatím možnosti   konať pred súdom sa rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva,   napr.   právo   na   doplnenie   alebo   opravu   nesprávneho,   neúplného   alebo nezrozumiteľného podania,   právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,   navrhovať dôkazy,   vyjadrovať   sa   k   vykonaným   dôkazom,   vykonávať   svoje   práva   a   povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod...

K   námietke   dovolateľov   spochybňujúcej   posúdenie   skutkových   zistení,   treba   ešte uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe   nesprávne   skutkové   zistenie.   Dovolanie   totiž   nie   je   „ďalším“   odvolaním,   ale   je mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na   nápravu   len   výslovne   uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani   prieskumu   nimi   vykonaného a vyhodnoteného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§213 O. s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní   podľa   ustanovenia   §   243a   ods.   2,   in   fine   O.   s  .p.   (arg.   „dokazovanie   však nevykonáva“).

Na   ďalší   dovolací   dôvod   žalobcov,   ktorý   mal   spočívať   v   nesprávnom   právnom posúdení veci odvolacím súdom, dovolací súd taktiež nemohol prihliadať, pretože by sa ním mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo   ak   zo   správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2   Cdo   112/2001   uverejnené   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.   2   Cdo   50/2002   uverejnené   v   časopise   Zo   súdnej   praxe   pod   č.   1/2003).   Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom len v prípade procesne prípustného dovolania, samo však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nezakladá.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcov odmietol podľa § 218 ods. I písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu...»

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou   námietkou   sťažovateľov   obsiahnutou   v   odôvodnení ich   sťažnosti   bolo presvedčenie, že uznesením najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 122/2011-785 z 27. júla 2011 bolo porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základné   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu tým, že bolo odmietnuté ich dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co/139/2009-713 z 25. novembra 2010 z dôvodu, že podľa názoru najvyššieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti   sťažovateľom   konať   pred   krajským   súdom.   Sťažovatelia   sa   s uznesením najvyššieho   súdu   nestotožňujú   z   dôvodu,   že   krajský   súd   podľa   ich   právneho   názoru napadnutým rozsudkom zmenil prvostupňovým súdom ustálený skutkový stav a nevykonal k   nemu   dokazovanie,   v   dôsledku   čoho   rozsudok   krajského   súdu   mal   pre   nich   povahu prekvapujúceho   rozhodnutia.   Podľa   názoru   sťažovateľov   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu bolo prípustné.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Skutkové a právne závery uznesenia najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 122/2011-785 z 27. júla 2011 sú   v   danom   prípade   jasne zdôvodnené   a toto   zdôvodnenie   je i   náležite zhodnotené. Najvyšší súd vo svojom uznesení zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, prečo nie je prípustné dovolanie proti rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   č.   k. 6 Cdo 122/2011-785   z   27.   júla   2011   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.   udržateľné   do   tej   miery,   aby   malo   za následok   porušenie   označených   ústavnoprocesných   práv   sťažovateľov.   Samotná skutočnosť, že sa sťažovatelia s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02, I. ÚS 3/97).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl.   1   dodatkového   protokolu,   a   preto   sťažnosť,   pokiaľ   ide   o   namietané   uznesenie najvyššieho   súdu   č.   k.   6   Cdo   122/2011-785   z   27.   júla   2011,   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   taktiež   zistil,   že   k sťažnosti   nebolo   pripojené   splnomocnenie sťažovateľky Z. G. pre advokáta. Táto skutočnosť sama o sebe však nemá vplyv na konečné rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011