SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 555/2022-11
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Straku (sudca spravodajca) a sudcov Roberta Šorla a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 10C/63/2018 z 25. mája 2020 a rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 9Co/45/2020 z 25. marca 2021 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkové východiská
1. Sťažovateľka sa neúplnou ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. augusta 2022 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tiež navrhuje zrušiť namietaný rozsudok krajského súdu, vec vrátiť na ďalšie konanie a priznať finančné zadosťučinenie.
2. Z obsahu neúplnej ústavnej sťažnosti a vyžiadaných príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu 31. decembra 2018 domáhala vydania dokladov, ktoré jej žalovaná advokátska kancelária ( ⬛⬛⬛⬛ po vypovedaní zmluvy o poskytovaní právnych služieb nevydala. Rovnako sa domáhala náhrady škody z titulu urážky na cti, jej osočovania a atakov zo strany žalovanej.
3. Okresný súd namietaným rozsudkom v spojení s namietaným rozsudkom krajského súdu žalobu sťažovateľky zamietol s odôvodnením, že sťažovateľka so žalovanou advokátskou kanceláriou 8. marca 2012 uzavrela zmluvu o poskytovaní právnych služieb. Žalovaná 17. marca 2017 vypovedala plnomocenstvá, ktoré jej sťažovateľka udelila na jej právne zastupovanie v konaní pred súdom. Žalovaná advokátska kancelária sťažovateľke odovzdala prevzaté dokumenty, a to štyrmi protokolmi o odovzdaní a prevzatí spisového materiálu z 10. augusta 2018 a dvoma protokolmi z 25. júla 2019. V uvedených protokoloch sťažovateľka vlastnoručným podpisom potvrdila, že všetky dokumenty, ktoré jej na základe týchto šiestich protokolov boli odovzdané, skontrolovala, pričom potvrdila, že jej nič nechýba a nemá k nim žiadne výhrady. Vo vzťahu k jej uplatnenému nároku na náhradu škody súd uviedol, že sťažovateľka predmetný nárok odôvodnila vypovedaním ňou udelených plnomocenstiev žalovanou advokátskou kanceláriou. Zároveň jej mala vzniknúť škoda tým, že jej žalovaná advokátska kancelária prehrala všetky súdne spory, a tým, že jej zadržala dokumenty, nemohla v ďalších súdnych sporoch pokračovať. Nárok na náhradu škody tiež odôvodnila zasiahnutím do jej práv na ochranu osobnosti tým, že žalovaná advokátska kancelária ako dôvod vypovedania plnomocenstiev uviedla vážne narušenie dôvery a verbálne neprimerané ataky zo strany sťažovateľky na členov žalovanej advokátskej kancelárie, čo podľa sťažovateľky nie je pravda.
4. Krajský súd v spojení s okresným súdom konštatoval, že sťažovateľka v predmetnom súdnom konaní nepredložila hodnoverný dôkaz, ktorým by preukázala svoje tvrdenia, že žalovaná advokátska kancelária skutočne zanedbala svoje povinnosti a neodovzdala jej všetky prevzaté dokumenty. Rovnako k jej nároku na náhradu škody tiež konštatoval, že nebolo preukázané, že by boli naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenej pri výkone advokátskej činnosti.
5. Proti namietanému rozsudku podala sťažovateľka dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 5Cdo/122/2021 z 27. apríla 2022 zamietol. Rozsudok najvyššieho súdu si sťažovateľka prevzala 9. augusta 2022. Výsledok rozhodnutia dovolacieho súdu jej bol prostredníctvom právneho zástupcu oznámený 29. júna 2022.
II.
Argumentácia sťažovateľky
6. Sťažovateľka tvrdí, že žalovaná advokátska kancelária ju zastupovala v konaní pred okresným súdom sp. zn. 10C/156/2002 proti žalovanej ⬛⬛⬛⬛, v ktorom sa domáhala náhrady škody. Tvrdí, že všeobecné súdy v jej veci konali odchylne, čo viedlo k porušeniu princípu nestrannosti a rovnosti strán v konaní. Žalovaná advokátska kancelária jej odmietla vrátiť zvyšné doklady. Písala listy, výzvy, žiadosti na vrátenie materiálu. Obrátila sa tiež na Slovenskú advokátsku komoru, avšak neúspešne. Obrátila sa aj na políciu a prokuratúru. Až na základe polície jej boli na dvakrát vrátené dokumenty, aj to nie všetky (10. augusta 2018 a 25. júla 2019). Uvádza, že zmluvu o poskytovaní právnych služieb so žalovanou advokátskou kanceláriou vypovedala 1. januára 2016, a tak tvrdenie žalovanej, že k vypovedaní plnomocenstva došlo 17. marca 2017, je nesprávne. Za neprofesionálny postup označila nevyhotovenie preberajúceho protokolu.
7. Finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 eur sťažovateľka odvodzuje od zásahu do jej pocitu právnej istoty, straty dôvery v riadne fungujúci systém ochrany práv, ako aj fyzickým a psychickým vypätím, ktoré ju sprevádzalo a stále sprevádza v súvislosti s dĺžkou trvania konania pri domáhaní sa ochrany svojich práv.
⬛⬛⬛⬛III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
III.1. K namietanému rozsudku okresného súdu:
8. Z obsahu ústavnej sťažnosti a vyžiadaných príloh vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity, ktorý vo vzťahu k preskúmavanému rozsudku opodstatňuje uprednostnenie právomoci krajského súdu [čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoÚS“)]. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum namietaných porušení rozsudkom okresného súdu, preto ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 ZoÚS ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
III.2. K namietanému rozsudku krajského súdu:
9. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 348/2019).
10. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne, resp. svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
11. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Postup v súdnom konaní, zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu, výklad iných než ústavných predpisov a ich aplikácia sú pri riešení konkrétnych prípadov záležitosťou všeobecných súdov. Ústavnému súdu preto neprislúcha posudzovať zákonnosť vydaných súdnych rozhodnutí za predpokladu, že nimi nebolo porušené ústavou zaručené právo či sloboda. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 70/08).
12. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v námietke sťažovateľky o jej nespokojnosti so skutkovým zistením všeobecných súdov a konečným rozhodnutím.
13. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením namietaného rozsudku okresného súdu (právny názor zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09, II. ÚS 112/2020, III. ÚS 347/2021).
14. V súdnom konaní medzi sťažovateľkou a žalovanou advokátskou kanceláriou bola spornou skutočnosť, či sťažovateľke boli zo strany žalovanej advokátskej kancelárie po vypovedaní plnomocenstva odovzdané (vrátené) všetky dokumenty, ktoré sťažovateľka žalovanej poskytla na účely jej právneho zastupovania v konaní pred všeobecnými súdmi.
15. Právo na spravodlivé súdne konanie vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutie na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci. Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi svoje tvrdenia nepreukázala a nepreukázala ani existenciu predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu pri výkone advokátskej činnosti žalovanou. Všeobecné súdy vychádzali z protokolov o prebraní a odovzdaní dokumentov vyhotovené žalovanou, ktoré sťažovateľka bez akýchkoľvek námietok svojím podpisom potvrdila a dokumenty prevzala. S ohľadom na tieto konkrétne okolnosti prípadu preto nie sú v rozpore so základnými právami sťažovateľky skutkové a právne závery krajského súdu.
16. Krajský súd sa v namietanom rozsudku stotožnil so zisteným skutkovým stavom a právnym názorom okresného súdu, ktorý skonštatoval, že žalovaná advokátska kancelária v konaní preukázala, že sťažovateľke boli po skončení poskytovania právnych služieb, i keď s pomernými ťažkosťami spojenými s prevzatím (doručením) poskytnutých podkladov, vrátené všetky dokumenty, čo sťažovateľka napokon potvrdila aj svojím podpisom na preberacích a odovzdávacích protokoloch. Sťažovateľka teda neuniesla dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že žalovaná advokátska kancelária jej nevrátila všetky poskytnuté podklady. Rovnako sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, ktorú jej mala žalovaná advokátska kancelária spôsobiť (neúplné vrátenie dokumentov, neúspešnosť v konaniach, v ktorých ju zastupovala).
17. Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu je zrejmé, ktoré skutkové tvrdenia strán považoval krajský súd za rozhodné pre posúdenie nároku sťažovateľky na vrátenie dokumentov a náhradu škody. Namietaný rozsudok krajského súdu dáva sťažovateľke odpoveď, že jej skutkové a právne námietky voči žalovanej advokátskej kancelárii a jej uplatneným nárokom nie sú dôvodné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozsudku. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet dôvod, aby sa spochybňovali závery namietaného rozsudku krajského súdu.
18. Ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľky neodôvodňujú prijatie ústavnej sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie, pretože sú zjavne neopodstatnené. Ustanovenie § 56 ods. 2 písm. g) ZoÚS dáva v záujme racionality a efektivity konania ústavnému súdu právomoc posúdiť prijateľnosť návrhu predtým, než dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd takú sťažnosť, keď uplatnené námietky nie sú spôsobilé spochybniť ústavnosť namietaných rozhodnutí. Ide o situácie, keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia. Tak je to aj v tomto prípade, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56 ods. 2 písm. g) ZoÚS v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2022
Peter Straka
predseda senátu



