znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 555/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej obchodnou spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛,

, v mene ktorej koná konateľ a advokát ⬛⬛⬛⬛, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 31 K/58/2014-1316 z 15. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2015 prostredníctvom   elektronickej   podateľne   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 31 K/58/2014-1316 z 15. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením č. k. 31 K/58/201-155 z 9. februára 2015 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka – obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „úpadca“), a do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu ustanovil obchodnú spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „správca“).   Okresný   súd   zároveň   vyzval   veriteľov,   aby   svoje   pohľadávky   prihlásili u správcu prihláškami v jednom rovnopise, pričom správcovi musia byť doručené do 45 dní od   vyhlásenia   konkurzu.   Uvedené   rozhodnutie   bolo   zverejnené   v Obchodnom   vestníku č. 31/2015 zo 16. februára 2015 a právoplatnosť nadobudlo 17. februára 2015.

Sťažovateľka ako veriteľ si v základnej 45-dňovej lehote od vyhlásenia konkurzu na majetok   úpadcu   súhrnnou   prihláškou   nezabezpečených   pohľadávok   prihlásila pohľadávky v súhrnnej sume 2 879,83 €, ktoré boli, čo sa týka,   poradia prihlásené ako „Iná pohľadávka“.   Sťažovateľkou   prihlásené   pohľadávky   správca   zapísal   do   zoznamu pohľadávok pod č. 850, 851, 852 a č. 853 v zákonom ustanovenej popieracej lehote, ktorá mu bola uznesením okresného súdu sp. zn. 31 K/58/2014 z 26. marca 2015 predĺžená o 15 dní, tieto nepoprel, a preto boli zistené. Oznámenie o predĺžení lehoty na popieranie lehoty správcovi bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 63/2015 z 1. apríla 2015.Prvú schôdzu veriteľov správca zvolal na 25. máj 2015 o 10.00 h s miestom konania ⬛⬛⬛⬛, pričom oznámenie o čase, mieste a predmete rokovania bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 72/2015 zo 7. apríla 2015. Predmetná schôdza sa konala napriek tomu, že viacerí veritelia ešte pred tým podali správcovi aj okresnému súdu návrhy na jej „odročenie“. V tejto súvislosti správca veriteľov informoval, že   do   konania   prvej   schôdze   veriteľov   okresný   súd   o návrhoch   veriteľov   nerozhodol, a keďže takýto inštitút zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) nepozná, „nevidí dôvod na prekročení medzí zákona“. Na tejto schôdzi sa sťažovateľka dozvedela,   že   správca   a veriteľ   s najväčšou   prihlásenou   pohľadávkou   v konkurze   – obchodná   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ Česká republika   (ďalej   len   „“   alebo   „popretý   veriteľ“),   účinne   popreli   pohľadávky viacerým veriteľom v konkurze a že viacerí veritelia v konkurze účinne popreli pohľadávky

Na prvej schôdzi veriteľov boli prijaté uznesenia č. 1 až 4, ktoré boli na základe návrhu   viacerých   veriteľov   vrátane   sťažovateľky   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 31 K/58/2014 z 8. júna 2015 v plnom rozsahu zrušené.

, ako popretý veriteľ podala podnet, o ktorom okresný súd uznesením č. k. 31   K/58/2014-1316   z 15. mája   2015   rozhodol   tak,   že   určil,   že   tento   veriteľ   má hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou v rozsahu 166 176 852,24 hlasov.

Sťažovateľka predloženou sťažnosťou napáda výlučne uznesenie okresného súdu č. k. 31 K/58/2014-1316 z 15. mája 2015, ktoré, podľa jej názoru, bolo vydané predčasne, keďže „lehota na popieranie pohľadávok bola predĺžená o 15 dní a uplynula dňa 22. 05. 2015 (piatok), tzn. 3 dni pred konaním prvej schôdze veriteľov“. V tejto súvislosti sťažovateľka vyslovuje presvedčenie, že zákonodarca pri prijatí zákona č. 348/2011 Z. z., ktorým sa mení a   dopĺňa   zákon   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a reštrukturalizácii   a   o   zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „novela č. 348/2011 Z. z.“) „opomenul uviesť, že táto lehota na zvolanie prvej schôdze sa má rovnako predĺžiť, ako to bolo v rámci predošlej právnej úpravy“, preto sa domnieva, že „ak sa prvá schôdza konala len dva dni po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok, došlo k popretiu ústavného práva veriteľa, ktorým je aj sťažovateľ ako účastník konkurzného konania, na spravodlivé súdne konania a súdnu ochranu zaručenú v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením práva na rovnosť   účastníkov   konania   zaručenú   v čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky“. Sťažovateľka zdôrazňuje, že „pri popretí správcom súd nie je oprávnený priznať veriteľovi popretej   pohľadávky   hlasovacie   právo,   z týchto   dôvodov   nemôže   súd   rozhodnúť   pred uplynutím lehoty na jej popretie správcovi“, preto mal okresný súd rozhodnúť o priznaní hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou, „najskôr po uplynutí   predĺženej   popieracej   lehoty,   tzn.   najskôr   25. 5.   2015,   čo   bol   deň   konania 1. schôdze veriteľov“.

Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že   hoci   bola   pohľadávka, „zo   strany viacerých   veriteľov   viacnásobne   účinne   popretá,   tento   veriteľ   už   zrejme   disponoval uznesením, ktorým mu boli priznané hlasovacie práva bez ohľadu na to, že pohľadávka tohto veriteľa bola popretá aj inými veriteľmi, s ktorých popretím... sa Okresný súd Košice I pri rozhodovaní o priznaní hlasovacích práv... zrejme vôbec nezaoberal. Inak povedané, v prípade, že by Okresný súd Košice I nebol vydal napadnuté uznesenie a vyčkal s jeho vydaním do skončenia predĺženej popieracej lehoty..., nie je vylúčené, že jeho rozhodnutie by bolo opačné“. Okresnému súdu vytýka aj to, že „rovnako bezodkladne“ nerozhodol „o priznaní hlasovacích práv ďalším veriteľom, ktorí podali na súd žiadosť, resp. podnet o priznaní hlasovacích práv“.

Napokon sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku vydania napadnutého uznesenia došlo na prvej schôdzi veriteľov k neoprávnenému zvýhodneniu, ktorej okresný súd priznal   hlasovacie   práva   a ďalšie   práva   spojené   s popretou   pohľadávkou   v rozsahu 166 176 852,24   hlasov,   čím „došlo   k porušeniu   základného   princípu,   na   ktorom   je postavený ZKR, a to princípu vyjadreného v § 6 ZKR, tzn. zásady rovnakého zaobchádzania s veriteľmi   a neprípustnosti   zvýhodňovania   niektorých   veriteľov“.   Vďaka   uvedenému rozhodnutiu okresného súdu, získala „absolútne dominantný vplyv na priebeh konkurzného konania“.

Citujúc   z   judikatúry   ústavného   súdu   týkajúcej   sa   arbitrárnosti   a zjavnej neodôvodnenosti   rozhodnutí   všeobecných   súdov   sťažovateľka   sťažnosť   uzatvára konštatovaním,   že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   je „nedostatočné a nepreskúmateľné“, pretože ňou namietanými a tvrdenými skutočnosťami sa okresný súd „žiadnym spôsobom nezaoberal“, aj keď „budú mať výrazný dopad a vplyv aj na vývoj ďalšieho konania v rámci opätovného konania I. schôdze veriteľov“.

Sťažovateľka   v petite   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že uznesením okresného súdu č. k. 31 K/58/2014-1316 z 15. mája 2015 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľky   podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 31 K/58/2014-1316 z 15. mája 2015, ktorým určil, že, ako popretý veriteľ   má   hlasovacie   práva   a ďalšie   práva   spojené   s popretou   pohľadávkou   v rozsahu 166 176 852,24 hlasov.

Pri skúmaní aktívnej legitimácie fyzických osôb alebo právnických osôb v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej sťažovateľ musí namietať porušenie svojich základných práv v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom, čo je možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (II. ÚS 3/05). Podľa § 24 ods. 1 zákona o konkurze účastníkmi konkurzného konania sú dlžník (úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky.

Pri   predbežnom   prerokovaní   predmetnej   sťažnosti   ústavný   súd   nezistil   žiadne okolnosti na jej odmietnutie z dôvodu podania zjavne neoprávnenou osobou, pretože v čase jej doručenia ústavnému súdu sťažovateľka vystupujúca v procesnom postavení veriteľa bola preukázateľne účastníčkou konkurzného konania, v ktorom okresný súd vydal sťažnosťou napadnuté   uznesenie,   hoci   sama   nepatrila   medzi   veriteľov   popierajúcich   pohľadávku prihlásenú

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu   ustanovení   právnych   predpisov aplikovaných na prerokúvaný   skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   je   založená   v   prípade,   ak   dospeje   k   záveru,   že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   výhrady   sťažovateľky   k nedostatočnosti a nepreskúmateľnosti   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu,   ktoré   majú   zakladať   jeho neodôvodnenosť a arbitrárnosť, možno zhrnúť do troch okruhov týkajúcich sa:

-   predčasnosti   vydania   napadnutého   uznesenia   vzhľadom   na   trvanie   lehoty na popieranie pohľadávok správcom a na termín konania prvej schôdze veriteľov,

-   absencie   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vo   vzťahu   ku   skutočnosti, že pohľadávka, „bola   popretá   aj   inými   veriteľmi,   s ktorých   popretím...   sa Okresný   súd   Košice   I   pri   rozhodovaní   o priznaní   hlasovacích   práv...   zrejme   vôbec nezaoberal“,

- porušenia zásady rovnakého postavenia a neprípustnosti zvýhodňovania niektorých veriteľov vyjadrenej v § 6 zákona o konkurze.

Pre účely overenia opodstatnenosti vznesených námietok sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia, z ktorého vyplýva:

„Ustanovený správca... predložil súdu 12. 05. 2015 prihlášku pohľadávky veriteľa ⬛⬛⬛⬛... zapísanú do zoznamu pohľadávok pod č. 261, ktorá bola účinne   popretá   nasledujúcimi   veriteľmi:   1. ⬛⬛⬛⬛..,   2..., 3...., 4. ⬛⬛⬛⬛.., 5. ⬛⬛⬛⬛.., 6. ⬛⬛⬛⬛.. a 7. ⬛⬛⬛⬛..

Súčasťou podania správcu boli aj prílohy, ktoré pozostávali z podnetu popratého veriteľa..., fotokópie prihlášky pohľadávky popretého veriteľa, spolu s prílohami, fotokópie prihlášky   pohľadávok   popierajúcich   veriteľov,   fotokópie popretia   pohľadávky popretého veriteľa   uskutočnené   popierajúcimi   veriteľmi,   stanovisko   správcu   k popretej   pohľadávke zo dňa 12. 05. 2015 a výpis z účtu...

Z výpisu z účtu... vyplýva, že... bola na bankový účet správcu pripísaná kaucia 350,- eur od veriteľov: ⬛⬛⬛⬛.., 2. ⬛⬛⬛⬛.., 3. ⬛⬛⬛⬛..., 4. ⬛⬛⬛⬛.., 5. ⬛⬛⬛⬛.. a 6. ⬛⬛⬛⬛..“

Po   oboznámení   sa   so   zdôvodnením   popretia   pohľadávky   popretého   veriteľa popierajúcimi veriteľmi,   s vyjadrením   popretého veriteľa   a ďalšími   listinami   (s. 2   až   6 napadnutého   uznesenia)   okresný   súd „dospel   k záveru,   že   umožnenie   hlasovania a priznanie ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou veriteľovi pohľadávky v rozsahu 166.176.852,24   hlasov   je   dôvodné.   Súd   pri   svojich   úvahách   vychádzal   zo   skutočnosti, že správca ako osoba odborne spôsobilá a znalá pomerov daného konkurzu je v zmysle ust. § 32 ods. 1 ZKR povinná každú spornú pohľadávku v spornom rozsahu poprieť, pričom v danom   prípade   správca   vo   svojom   stanovisku   k popretej   pohľadávke   uviedol, že pohľadávka je v prihlásenom rozsahu evidovaná v účtovníctve úpadcu a nie je namietaná úpadcom.   Správca   pohľadávku   v celom   rozsahu   uzná,   čo   do   právneho   dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia a poradia zabezpečovacieho práva...“.

Prvý okruh námietok sťažovateľky sa týka toho, že napadnuté uznesenie okresného súdu (z 15. mája 2015) bolo vydané predčasne, t. j. pred uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok správcom (22. mája 2015) a pred konaním prvej schôdze veriteľov (25. mája 2015). Podľa názoru sťažovateľky mal okresný súd rozhodnúť o priznaní hlasovacích práv a ďalších   práv   spojených   s popretou   pohľadávkou, „najskôr   po   uplynutí predĺženej   popieracej   lehoty,   tzn.   najskôr   25. 5.   2015,   čo bol   deň   konania   1. schôdze veriteľov“. V tejto súvislosti sťažovateľka vyslovila presvedčenie, že zákonodarca pri prijatí novely č. 348/2011 Z. z. „opomenul uviesť, že táto lehota na zvolanie prvej schôdze sa má rovnako predĺžiť, ako to bolo v rámci predošlej právnej úpravy“.

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade boli pre rozhodnutie okresného súdu   relevantné   ustanovenia   §   32   zákona   o konkurze   týkajúce   sa   popretia   a zistenia pohľadávky.

Z dôvodovej správy k novele č. 348/2011 Z. z. pritom vyplýva, že cieľom tohto zákona   bolo   (okrem   iného) „umožniť   veriteľom   popierať   pohľadávky   iných   veriteľov so súčasným   zavedením   prekážok   obmedzujúcich   zneužívanie   tohto   práv“. Čo   sa   týka popierania   pohľadávok,   dôvodová   správa   uvádza: „Podľa   teraz   platnej   právnej   úpravy oprávnenie   popierať   pohľadávky   veriteľov   patrí   výlučne   správcovi.   Navrhovaná   právna úprava   poskytuje   právo   popierať   pohľadávky   aj   veriteľom.   Aby   popretie   pohľadávky veriteľom   bolo   účinné,   návrh   zákona   vyžaduje   splnenie   niekoľkých   podmienok,   a   to: zrozumiteľnosť, pozri odsek 5, podanie na predpísanom tlačive, pozri odsek 7, a zloženie preddavku na prípadné trovy konania, pozri odsek 10. V súvislosti so zavedením práva veriteľov   popierať   pohľadávky   iných   veriteľov   sa   v   §   32   rieši   tiež   rozhodovanie   súdu o priznaní   hlasovacích   práv   veriteľovi   popretému   iným   veriteľom...   Ide   o   legislatívno- technickú úpravu v nadväznosti na kompetenciu súdu rozhodovať o priznaní hlasovacieho práva v prípade, že pohľadávka veriteľa bola popretá iným veriteľom. Vo všeobecnosti právo   hlasovať   na   schôdzi   veriteľov   majú   iba   veritelia   pohľadávok   zistených,   čo   do právneho dôvodu a vymáhateľnosti. Ak však pohľadávka veriteľa bola popretá iba iným veriteľom/nie správcom, v takom prípade súd rozhodne, či tomuto veriteľovi prizná alebo neprizná hlasovacie právo. Ak mu hlasovacie právo prizná veriteľ napriek tomu, že jeho pohľadávka je popretá, čo do právneho dôvodu alebo vymáhateľnosti, bude mať oprávnenie hlasovať na schôdzi veriteľov.“.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o konkurze každú prihlásenú pohľadávku správca porovná s účtovnou a inou dokumentáciou úpadcu, zoznamom záväzkov, prihliadne na vyjadrenia úpadcu a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie. Ak pri skúmaní zistí, že pohľadávka je sporná, je povinný ju v spornom rozsahu poprieť.

Podľa § 32 ods. 2 zákona o konkurze prihlásenú pohľadávku je oprávnený poprieť správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky písomným podaním u správcu na predpísanom tlačive,   čo   do   právneho   dôvodu,   vymáhateľnosti,   výšky,   poradia,   zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva...

Podľa § 32 ods. 3 písm. a) zákona o konkurze pohľadávku možno poprieť do 30 dní od uplynutia základnej lehoty na prihlasovanie pohľadávok.

Podľa § 32 ods. 4 zákona o konkurze z dôvodu vysokého počtu prihlášok alebo iného vážneho   dôvodu   súd   môže   aj   opakovane   na   návrh   správcu   alebo   bez   návrhu   predĺžiť správcovi lehotu na popretie pohľadávok, vždy najviac o 30 dní.

Podľa § 32 ods. 6 zákona o konkurze popretie pohľadávky správca bez zbytočného odkladu zapíše do zoznamu pohľadávok a písomne oznámi veriteľovi, ktorého pohľadávka bola popretá.

Podľa § 32 ods. 7 zákona o konkurze popretie pohľadávky veriteľom je účinné, ak

a) bolo podané na predpísanom tlačive a

b)   na   bankový   účet   správcu   bola   pripísaná   kaucia   350   eur   s   uvedením   čísla pohľadávky zo zoznamu pohľadávok ako variabilného symbolu...

Podľa § 32 ods. 8 zákona o konkurze úpadca je oprávnený prihlásenú pohľadávku namietnuť v lehote určenej pre veriteľov na popieranie pohľadávok. Námietka sa zapíše do zoznamu pohľadávok, ale nemá pre zistenie pohľadávky význam.

Podľa § 32 ods. 20 zákona o konkurze prihlášku pohľadávky, ktorá bola   účinne popretá veriteľom, správca predloží na podnet popretého veriteľa bez zbytočného odkladu súdu spolu s listinami, ktoré predložil prihlasujúci veriteľ a popierajúci veriteľ, a svojím stanoviskom, či pohľadávka je a v akom rozsahu evidovaná v účtovníctve, či je a v akom rozsahu namietaná úpadcom a či ju uznáva alebo ju neuznáva a v akom rozsahu a z akého dôvodu. Súd na základe týchto listín bez zbytočného odkladu rozhodne, či a v akom rozsahu veriteľovi   prizná   hlasovacie   práva   a   ďalšie   práva   spojené   s   popretou   pohľadávkou. Rozhodnutie súd doručí správcovi a veriteľovi, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou   rozhodoval;   rozhodnutie   sa   nezverejňuje   v   Obchodnom   vestníku.   Proti rozhodnutiu je oprávnený podať odvolanie veriteľ, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou súd rozhodoval.

Všeobecný   súd   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   na   vec   sa   vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii   príslušných   právnych   predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05,   III.   ÚS   78/07).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž   podstatnými   a neopomenuteľnými   atribútmi   právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Čo sa týka aplikácie § 32 ods. 20 zákona o konkurze všeobecnými súdmi, ústavný súd už v uznesení č. k. III. ÚS 333/2012-22 z 1. augusta 2012 uviedol, že «zo znenia označeného   ustanovenia...   vyplýva,   že   všeobecné   súdy   príslušné   v konkurznom   konaní konať (ďalej len „konkurzný súd“) majú právomoc rozhodnúť o priznaní hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou v prípade, ak pohľadávka veriteľa bola účinne   popretá   iným   veriteľom   a veriteľ   popretej   pohľadávky   doručí   správcovi   podnet na predloženie   veci   príslušnému   konkurznému   súdu   na   účely   priznania   hlasovacích a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou. Konkurzný súd má právo tieto hlasovacie práva priznať po preskúmaní stanoviska správcu obsahujúceho okrem iného aj vyjadrenie, či popretú   pohľadávku   uznáva   alebo   neuznáva...   Priznanie   hlasovacieho   práva   veriteľovi popretej pohľadávky nemení nič na samotnom popretí pohľadávky a hlasovacie práva sa priznávajú len do času, kým sa právoplatne nerozhodne o popretej pohľadávke v merite veci, t. j. incidenčnom spore... Takéto rozhodnutie má iba predbežnú povahu.».

V   okolnostiach   posudzovaného   prípadu,   kde   prihlásenú   pohľadávku, nepoprel správca ani sťažovateľka, nenamietol ju úpadca, ale bola popretá inými siedmimi veriteľmi,   ústavný   súd   preskúmaním   napadnutého   uznesenia   zistil,   že   okresný   súd neaplikoval § 32 ods. 20 zákona o konkurze arbitrárne, ale vychádzal z cieľa tejto právnej normy zavedenej novelou č. 348/2011 Z. z., ktorým bolo rozšíriť právomoc súdov tak, aby všeobecný súd mohol zamedziť účelovému popieraniu pohľadávok v konkurznom konaní a aby v odôvodnených prípadoch umožnil veriteľovi popretej pohľadávky ovplyvniť priebeh konkurzného konania. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd vo svojom rozhodnutí posúdil všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa popretej pohľadávky, a právny záver o priznaní jej   hlasovacích práv   a ďalších   práv spojených   s popretou pohľadávkou v rozsahu 166 176 852,24 hlasov zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil.

V súlade s cieľmi novely č. 348/2011 Z. z. zákonodarca zámerne zmenil znenie § 34 upravujúceho zvolanie schôdze veriteľov, keď v odseku 1 (účinnom aj v súčasnosti, pozn.) ustanovil, že prvú schôdzu veriteľov zvoláva správca do 55 dní od vyhlásenia konkurzu tak, aby sa konala nie skôr ako pätnásty deň, a nie neskôr ako dvadsiaty deň od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok podľa § 32 ods. 3 písm. a). Podľa dôvodovej správy k novele č. 348/2011   Z.   z. „ide   o   procesno-technickú   úpravu.   Termín   konania   prvej   schôdze veriteľov sa navrhuje posunúť tak, aby veritelia mali vhodný časový priestor oboznámiť sa s prípadným popretím ich pohľadávok, resp. ich zistením, najmä s ohľadom na skutočnosť či majú alebo nemajú hlasovacie práva“.

V žiadnom   prípade   preto   nemožno   súhlasiť   s tvrdením   sťažovateľky   o opomenutí zákonodarcu   predĺžiť   lehotu   na   zvolanie   prvej   schôdze   veriteľov,   ako   to   bolo v predchádzajúcej právnej úprave, podľa ktorej oprávnením poprieť prihlásenú pohľadávku veriteľa   disponoval   výlučne   správca,   čomu   zodpovedalo   aj   znenie   §   34   ods.   1   zákona o konkurze účinného do 31. decembra 2011.

Ústavný súd konštatuje, že aj tvrdeniu sťažovateľky, že „pri popretí správcom súd nie je oprávnený priznať veriteľovi popretej pohľadávky hlasovacie právo, z týchto dôvodov nemôže súd rozhodnúť pred uplynutím lehoty na jej popretie správcovi“, chýba v danom prípade akákoľvek právna relevancia, keďže je evidentné, že správca prihlásenú pohľadávku, v sume 166 176 852,24 € nepoprel. Keďže tak neurobila ani sťažovateľka, ktorej rovnaké oprávnenie vyplývalo z § 32 ods. 2 zákona o konkurze, považuje ústavný súd vznesené námietky za zjavne neopodstatnené.

Druhý okruh námietok sťažovateľky, ktorým odôvodňuje porušenie označených práv okresným súdom, spočíva v tvrdení o absencii odôvodnenia ním vydaného rozhodnutia vo vzťahu ku skutočnosti, že pohľadávka, „bola popretá aj inými veriteľmi, s ktorých   popretím...   sa   Okresný   súd   Košice   I   pri   rozhodovaní   o priznaní   hlasovacích práv... zrejme vôbec nezaoberal“.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka,   ktorá   je   zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, uvedené námietky formulovala len ako domnienku bez toho, aby ich jasne, určito, zrozumiteľne a logicky odôvodnila v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu pritom vyplýva, že nedostatky zákonom predpísaných   náležitostí   vyplývajúce   z   podaní   sťažovateľov   nie   je   povinný   odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013). Povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   by   jedine skutočnosť, že do uplynutia predĺženej lehoty na popretie pohľadávok správcovi podľa § 32 ods.   4   zákona   o konkurze   tento   porušil   svoje   povinnosti   spočívajúce   v nevykonaní administratívnych   úkonov   v zmysle   §   32   ods.   6   zákona   o konkurze   a v   nepredložení okresnému súdu na základe podnetu popretého veriteľa prihlášky pohľadávky, ktorá bola účinne popretá inými veriteľmi, spolu s ďalšími listinami a so svojím stanoviskom v zmysle § 32 ods. 20 zákona o konkurze, mohla zakladať dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu ústavným súdom.

Uvedené   pochybenie   však   sťažovateľka   v sťažnosti   správcovi   nevytkla   a   v tomto smere nenaformulovala ani petit sťažnosti.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Okresný súd podľa § 32 ods. 20 zákona o konkurze rozhodol o podnete, bez   zbytočného   odkladu   a   svoje   rozhodnutie   popretému   veriteľovi   aj   správcovi   riadne doručil.   Vzhľadom   na   to,   že   oprávnením   podať   odvolanie   proti   tomuto   rozhodnutiu disponoval   výlučne   popretý   veriteľ,   ktorý   tak   neurobil,   nadobudlo   právoplatnosť 20. mája 2015.

Keďže   zo   zákona   o konkurze   všeobecnému   súdu   explicitne   nevyplýva   povinnosť rozhodnúť o podnete popretého veriteľa (resp. o všetkých podnetoch popretých veriteľov) do uplynutia lehoty na popretie pohľadávok podľa § 32 ods. 3 písm. a) alebo § 32 ods. 4 zákona o konkurze ani do termínu konania prvej schôdze veriteľov podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze, nepovažoval ústavný súd uvedené námietky sťažovateľky za spôsobilé spochybniť právny záver okresného súdu vyjadrený v napadnutom uznesení.

Podanou   sťažnosťou   sa   sťažovateľka   zhostila   úlohy   ochrancu   základných   práv a slobôd popierajúcich veriteľov, s ktorých dôvodmi popretia pohľadávky popretého veriteľa sa okresný súd vysporiadal v napadnutom uznesení, aj keď im nič nebránilo, aby sami podali ústavnému súdu kvalifikovanú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Posledný   okruh   námietok   sťažovateľky   sa   týka   porušenia   zásady   rovnakého postavenia a neprípustnosti zvýhodňovania niektorých veriteľov vyjadrenej v § 6 zákona o konkurze, ktoré sa malo prejaviť ako dôsledok napadnutého uznesenia okresného súdu na prvej schôdzi veriteľov konanej 25. mája 2015 v tom, že, získala „absolútne dominantný vplyv na priebeh konkurzného konania“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   intencionalitu   tejto   úvahy   poprela   sama   sťažovateľka poukazom na to, že uznesenia č. 1 až 4, ktoré boli prijaté na prvej schôdzi veriteľov, boli v plnom rozsahu zrušené uznesením okresného súdu sp. zn. 31 K/58/2014 z 8. júna 2015. Keďže   uvedené   rozhodnutie   okresného   sťažovateľka   v petite   sťažnosti   nenamietla, neexistoval   žiaden   právny   základ,   aby   sa   ním   ústavný   súd   zaoberal.   Aj túto   námietku sťažovateľky preto ústavný súd hodnotí ako zjavne neopodstatnenú, ktorá nie je spôsobilá spochybniť   rozhodnutie   okresného   súdu   o priznaní   hlasovacích   práv   a ďalších   práv spojených s popretou pohľadávkou v rozsahu 166 176 852,24 hlasov, pretože, ako bolo uvedené, obsahom práv, porušenie ktorých sťažovateľka namietla, nebola záruka, že   rozhodnutie   vydané   okresným   súdom   bude   spĺňať   jej   očakávania   a predstavy   ako účastníčky konkurzného konania.

Ústavný   súd   tak   nezistil   existenciu   skutočností   nasvedčujúcich   tomu,   že   by napadnuté uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces. Okresný   súd   dostatočne   opísal   všetky   skutočnosti,   z   ktorých   pri   svojom   rozhodnutí vychádzal, a ústavne konformným spôsobom sa vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré boli   pre   jeho   rozhodnutie   z   hľadiska   právneho   posúdenia   veci   podstatné.   Obsah napadnutého uznesenia, ako aj jeho odôvodnenie preto ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnuté uznesenie   okresného   súdu   zodpovedá   kritériám   kladeným   na rozhodnutia   všeobecných súdov vyplývajúcim z ústavných záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom   predpokladanej   kvalite.   Zo   sťažnosti   nevyplývajú   ani   konkrétne   dôvody a skutočnosti signalizujúce porušenie základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených   práva   sťažovateľky,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015