znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 555/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Pavlom   Dlhopolčekom, Advokátska kancelária, J. Reka 13, Žilina, pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 D/765/85 po právoplatnosti   nálezu Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   č. k. I.   ÚS   232/09-30 z 11. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 D/765/85 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 232/09-30 z 11. novembra 2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. M. B.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. B. trovy konania v sume 275,94 €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Pavla Dlhopolčeka, Advokátska kancelária, J. Reka 13, Žilina.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 555/2013-8 z 12. novembra 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. B. (ďalej len   „sťažovateľka“)   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 D/765/85 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 232/09-30 z 11. novembra 2009.

Ústavný súd výzvou z 12. decembra 2013 požiadal predsedníčku okresného súdu o vyjadrenie   k   sťažnosti   a   zaslanie   spisu.   Predsedníčka   okresného   súdu   listom sp. zn. Spr 2503/13 súhlasila s upustením od ústneho pojednávania, zaslala vyžiadaný spis, avšak k obsahu sťažnosti sa nevyjadrila. Právny zástupca sťažovateľky v sťažnosti vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 D/765/85.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (napr.   IV.   ÚS   221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   súdom prikazuje   postupovať   v konaní   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i   bez   ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Ústavný súd sa podrobnejšie nezaoberal hodnotením danej veci podľa uvedených kritérií, pretože tak urobil už v náleze č. k. I. ÚS 232/09-30 z 11. novembra 2009, ktorým vyslovil, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   dedičskom   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 D/765/85 porušené bolo, a okresnému súdu prikázal konať v tomto konaní bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd poukazuje na to, že už len trvanie napadnutého konania – viac ako 28 rokov   –   je   samo   osebe   celkom   jednoznačne   neprimerané   a ako   celok   ho   možno považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne napr. IV. ÚS 260/04, III. ÚS 262/07, II. ÚS 3/09, III. ÚS 254/09). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu   stáva   iluzórnym,   a   teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (mutatis   mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   v danej   veci   preto   ústavný   súd   prihliadol najmä na skutočnosť, že napriek tomu, že už raz prikázal okresnému súdu v danej veci konať, okresný súd neorganizoval svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila o rozhodnutie. Vec sa stále nachádza na okresnom súde, a to bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej, keďže proti opravnému uzneseniu okresného súdu č. k. 4 D/765/85-459 zo 7. januára 2014, ktorým bol opravený II. výrok uznesenia okresného súdu č. k. 4 D/765/85-406 z 10. mája 2011, podala sťažovateľka 27. januára 2014 odvolanie.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   4   D/765/85   pretrvávajú zbytočné   prieťahy,   čím dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy   v   danej   veci   konal, pretože   ako bolo uvedené,   táto   povinnosť   mu bola uložená predchádzajúcim nálezom ústavného súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku posudzovaného konania berúc do úvahy konkrétne   okolnosti   danej   veci   považoval   priznanie   sumy   5   000   €   sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Uvedenú sumu   ústavný   súd   priznal   s prihliadnutím   na   to,   že   zo   strany   okresného   súdu   ide o pretrvávajúce prieťahy po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 232/09-30 z 11. novembra 2009.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľky trovy konania vyčíslil sumou 275,94 €, a to za dva úkony právnej služby.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada   trov   konania,   ktorú   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke,   spolu   predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014