znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 555/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 127/2009 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 69/2007) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2012 dourčená   sťažnosť   V.   M.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 127/2009 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 69/2007).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 26. júna   2007   podanou   okresnému   súdu   domáhal   od   odporcu   P.   R.   (ďalej   len   „odporca“) zaplatenia sumy 3 500 000 Sk ako náhrady škody na zdraví, resp. odškodnenia za bolesť a za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   v dôsledku   vážnych   zranení,   ktoré   utrpel pri dopravnej nehode spôsobnej odporcom 27. septembra 2000; vec bola pôvodne vedená pod   sp. zn.   10   C   69/2007.   Podaním   z 22.   októbra   2007   sťažovateľ   zvýšil   túto   sumu na 3 602 150   Sk.   Listom   doručeným   okresnému   súdu   24.   októbra   2007   vzniesla   proti nároku   sťažovateľa   námietku   premlčania   S.   (ďalej   len   „vedľajší   účastník   na   strane odporcu“).   Listom   z 8.   novembra   2007   vniesol   proti   nároku   sťažovateľa   námietku premlčania aj odporca. K týmto námietkam sa vyjadril sťažovateľ listom z 12. decembra 2007, v ktorom ich neuznal a zároveň zmenil svoj návrh tak, že si uplatnil nemajetkovú ujmu v sume 3 595 050 Sk a majetkovú ujmu v sume 715 Sk (ako náhradu za platby za injekcie na liečbu, ktorú zdravotná poisťovňa neprepláca).

Okresný súd vo veci nariadil viacero termínov pojednávaní, ktoré však boli z rôznych dôvodov   odročené.   Po   rozhodnutí   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) 10. júna 2009 o miestnej príslušnosti bola veci okresným súdom   pridelená nová sp. zn. 10 C 127/2009.

Následne   sa   na   okresnom   súde   konali   ďalšie   pojednávania   a   7.   apríla   2010   bol vyhlásený   rozsudok   č.   k.   10   C/127/2009-145,   ktorým   okresný   súd   návrh   sťažovateľa v celom   rozsahu   zamietol.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   uznesením č. k. 24 Co/208/2010-164   z 1.   decembra   2010   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vykonaní ďalších pojednávaní okresný súd rozsudkom č. k. 10 C/127/2009-197 z 12. mája 2011 (opätovne) návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, proti čomu podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   24   Co/185/2011-220   z 28.   marca   2012   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 23,73 € (t. j. 715 Sk ako   náhrady   za   platby   za   injekcie   na   liečbu,   ktorú   zdravotná   poisťovňa   neprepláca) a v závislých   výrokoch   o náhrade   trov   konania   zrušil   a v tomto   rozsahu   mu   vec   vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti (týkajúcej sa náhrady škody na zdraví pozostávajúcej z náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia) krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil z dôvodu, že sťažovateľ si svoj nárok uplatnil oneskorene, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 v spojení s § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že od podania žaloby na súd prešlo viac ako päť rokov,   avšak   prvostupňový   súd   o časti   jeho nároku   stále   nerozhodol.   Okresný   súd   síce vykonal   pomerne   veľké   množstvo   úkonov,   z ktorých   väčšina   neviedla   k cieľu,   ale   len spôsobovala   nárast   trov   pre   všetky   strany   v konaní.   Hoci   boli   námietky   premlčania vznesené ešte v roku 2007, okresný súd o nich rozhodol až po troch rokoch, a to napriek tomu, že sťažovateľ požiadal okresný súd, aby o nich rozhodol prioritne. Okresný súd sa vôbec nezaoberal návrhom sťažovateľa na náhradu majetkovej ujmy (škody), ktorý podal ešte v roku 2007, pričom aj krajský súd tomuto súdu vytkol, že svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Sťažovateľ má obavu, že okresný súd bude aj naďalej pokračovať vo svojom neefektívnom   konaní,   čoho   následkom   bude   len   ďalší   nárast   trov   konania,   ktoré   bude musieť odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu zaplatiť, pretože predmet sporu   je   pomerne   vysoký.   Uvedeným   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 127/2009 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 69/2007) porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,51 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 127/2009.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   označených práv vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu... K stavu právnej istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto   sťažnosť   zohráva   preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, III. ÚS 466/2012).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   96/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 212/06,   IV.   ÚS   103/07)   sa   ochrana základnému právu   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   pri   skúmaní   porušenia   základného   práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   primeranej   lehote   zohľadňuje   aj   to,   či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o porušení tohto základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (IV.   ÚS   226/04,   IV.   ÚS   202/2010). Ak v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nemôže   dochádzať   k   porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (IV. ÚS 103/07).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS   57/01,   I.   ÚS   27/02,   III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   154/03,   I. ÚS 197/03,   I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).   Ak   ústavný   súd   dospeje   k   záveru,   že   postup   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné posúdiť ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie označeného práva sťažovateľa (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03, III. ÚS 52/05) alebo jeho sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 252/05). Odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno aj z dôvodu, že argumenty   sťažovateľa   nepreukázali   v   čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03).

Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď mu bola sťažnosť doručená, t. j. 3. augusta 2012,   už bol   odstránený stav právnej   neistoty   sťažovateľa   v časti   konania, v ktorom   sa domáhal   náhrady   škody   na   zdraví   pozostávajúcej   z náhrady   za   bolesť   a sťaženie spoločenského   uplatnenia,   keď   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   24   Co/185/2011-220 z 28. marca 2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil z dôvodu, že sťažovateľ si svoj nárok uplatnil oneskorene, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 v spojení s § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Námietky sťažovateľa smerujúce proti konaniu okresného súdu v časti o náhradu majetkovej ujmy (škody) v sume 23,73 € hodnotí ako nedôvodné, pretože (vychádzajúc zo sťažovateľom predloženého prehľadu procesných úkonov okresného súdu) ak aj došlo počas období, keď sa vec nachádzala na okresnom súde, k ojedinelým prieťahom v konaní, resp. okresný súd nepostupoval/nerozhodoval efektívne, tieto skutočnosti svojou intenzitou nemohli   (pokiaľ   ide   o   predmet   tejto   časti   konania)   zasiahnuť   do   označených   práv sťažovateľa.

Okresný súd medzitým rozhodol rozsudkom č. k. 10 C/127/2009-245 z 25. októbra 2012, ktorý v tento deň doručoval, resp. expedoval účastníkom konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012