znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 555/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 3 Co 34/2011 zo 7. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2011 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 34/2011 zo 7. septembra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„1./   Napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   nezákonné,   neústavné a nezmyselné, ale bolo prijaté jednomyseľne a ja mám právo vedieť, že v tak dôležitej veci kým, keď z neho sa dá vyčítať, že touto vecou sa zaoberala iba jedna sudkyňa, a preto už tu nie je čosi v poriadku, keďže tu neide iba o právnické finty procesné, ale aj o ťažké dôsledky vo veci samej a hmotnoprávnej.

2./   Som   toho   presvedčenia,   že   pokiaľ   odvolací   súd   zrušuje   rozsudok   súdu prvostupňového,   keďže   je   nezákonný,   nemôže   jedným   dychom   celé   konanie   aj   súčasne zmárniť, že ho právoplatne zastaví, lebo mi je tým automaticky odnímaná možnosť ďalej konať pred súdom a súčasne aj právo na riadny opravný prostriedok!!!

3./ Ja som spĺňal všetky podmienky na bezplatný prevod bytu na moju osobu podľa zák. č. 42/92 Zb. a pre mňa v tomto čase nebol aktuálny zákon č. 182/93 Z. z., ktorý ešte ani neexistoval a ja som v r. 1994 už nebol povinný byť členom O. v B., lebo on zo zákona v tomto čase už nemal ani právne, ani fakticky existovať!...

4./ Odôvodnenie uznesenia je samá lož, najmä to, že ja som znenie zmluvy o prevode bytu na mňa nedoručil! Doručil!!! Neide tu ani o res iudicata, ani o res litispendencia!

5./ Ďalej namietam, že toto konanie trvá veľmi dlho!“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že boli porušené jeho základné práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru „postupom najmä Krajského súdu v Prešove v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove   pod   č.   k.   3   C   229/03   a vyjadrenom   v jeho   konečnom   uznesení   zo   dňa 7. IX. 2001 pod sp. zn. 3 Co 34/2011“, aby uvedené rozhodnutie krajského súdu zrušil a všeobecným   súdom   prikázal   vo   veci   znovu   konať.   Taktiež   žiadal   priznať   finančné zadosťučinenie a náhradu trov súdneho konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   ústavný súd je viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 34/2011 zo 7. septembra 2011 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Sťažovateľ   uvedené   rozhodnutie   považuje   za   nezákonné,   neústavné a nezmyselné a zároveň namieta, že súdne konanie trvá veľmi dlho.

Ústavný súd poznamenáva, že už viackrát rozhodoval o sťažnostiach sťažovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv a slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 3 C 229/2003 (IV. ÚS 150/05, IV. ÚS 162/09, III. ÚS 261/09, I. ÚS 144/2010, IV. ÚS 381/2010), ktoré skončilo nadobudnutím právoplatnosti uznesenia krajského   súdu   sp. zn.   3   Co   34/2011   zo   7.   septembra   2011,   ktoré   bolo   napadnuté predmetnou sťažnosťou.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napadnutého uznesenia krajského súdu opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Krajský súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Co 34/2011 uviedol: „Odvolací súd v zmysle zásad ustanovených v § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok   spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   vec   prejednal   bez   nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že v prejednávanej veci ide o to isté, o čo išlo v   predchádzajúcich rozhodnutiach súdu, pričom právoplatné rozhodnutie tvorí prekážku rei iudicatae (§ 159 ods. 3 O. s. p.).

Podľa ust. § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Za   neodstrániteľný   nedostatok   je   potrebné   považovať   prekážku   rozsúdenej   veci (§ 159 ods. 3 O. s. p.), na ktorú súd musí prihliadať v každom období konania z úradnej povinnosti.

Podľa ust. § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Odvolací súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 06. 02. 2007. č. k. 1 C 238/2001 - 104 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. 04. 2008, č. k. 5 Co 169/2007 - 143 bola právoplatne zamietnutá žaloba žalobcu voči O. B., ktorou sa žalobca domáhal nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného tak. že. ako predávajúci uzatvára zmluvu o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru so žalovaným ako kupujúcim v znení, ako bola predložená žalobcom (išlo o prevod vlastníctva k 2,5-izbovému bytu v B.). Rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 15. 07. 2009, č. k. 3 C 11/2003 - 153 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 03. 2010, č. k. 13 Co 5/2010

-189   bola   právoplatne   zamietnutá   žaloba   žalobcu   voči   žalovanému   O.   v B.,   ktorou   sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému vydať mu bezplatne do vlastníctva byt v B., uzavrieť s ním písomne zmluvu o prevode vlastníctva tohto bytu a zároveň s ním uzavrieť zmluvu o podmienkach užívania tohto bytu a o správe bytu.

Vychádzajúc   z   vyššie   uvedeného   je   nepochybné,   že   vyššie   citované   právoplatné rozhodnutia tvoria prekážku rei iudicitae, lebo v predmetnom konaní ide o to isté, čo sa prejednalo   v   predchádzajúcom   konaní.   Ide   o   totožnosť   osôb,   aj   o   totožnosť   predmetu konania.

Keďže ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a konanie podľa ust. § 103 a ust. § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. zastavil.“

Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu uvedené v napadnutom rozhodnutí nemožno   v   tomto   prípade   kvalifikovať   ako   zjavne   nepodložené,   arbitrárne   alebo nezlučiteľné s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou, hoci sťažovateľ má na vec iný názor.

Ústavou   zaručené   základné právo   na súdnu   ochranu vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1 ústavy i právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil, že by postup krajského súdu, resp. jeho uznesenie sp. zn. 3 Co 34/2011 zo 7. septembra 2011 signalizovali príčinnú súvislosť s možným porušením   základného práva sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z rovnakého dôvodu odmietol aj sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v posudzovanom konaní. Sťažovateľ pri uplatnení tejto námietky ani nezdôvodnil, v akých obdobiach sa mal krajský súd dopustiť prieťahov v konaní.

Ústavný súd zistil, že odvolacie konanie trvalo od 21. marca 2011, keď predmetná vec napadla krajskému súdu, do 7. septembra 2011, keď krajský súd rozhodol, t. j. šesť mesiacov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011