znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 554/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 Er 270/2011 z 19. júna 2012,   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   7   CoE   27/2013   z 28. februára 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 82/2014 z 29. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Er 270/2011 z 19. júna 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE 27/2013 z 28. februára 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 ECdo 82/2014 z 29. apríla 2015.

Zo sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva.   Na základe   poistnej   zmluvy   uzavretej   medzi sťažovateľkou   a fyzickou   osobou   –   povinnou   24.   októbra   2008   sa   táto   zaviazala   platiť dohodnuté   poistné.   Keďže   povinná   v   rozpore   s   poistnou   zmluvou   dohodnuté   poistné za riadne   sťažovateľkou   poskytnutú   službu   nezaplatila,   sťažovateľka   sa „v   súlade s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný mal možnosť ovplyvniť“ obrátila   na Arbitrážny   súd   Košice   (ďalej   len   „arbitrážny   súd“),   ktorý   rozhodcovským rozsudkom zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Povinná dlžné poistné   v   lehote   vyplývajúcej   z   rozhodcovského   rozsudku   nezaplatila,   preto sťažovateľka na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý následne požiadal okresný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd uzavretú rozhodcovskú doložku „považoval v celosti za neprijateľnú podmienku a teda neplatnú“, preto označeným uznesením žiadosť súdneho exekútora zamietol z dôvodu, že „zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, v dôsledku čoho tento nie je vykonateľný“. Po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd označeným uznesením rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd označeným uznesením odmietol, pretože „v danom prípade dovolanie podľa § 237 a 239 O. s. p. prípustné nie je“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, krajský súd aj najvyšší súd konali vo   veci   bez   toho,   aby   jej   umožnili   realizáciu   procesných   práv   garantovaných   ústavou a dohovorom. Žiaden z týchto súdov „nevykonal vo veci pojednávanie, a teda ani jeden z dôkazov nebol vykonaný zákonne a v priamom rozpore so záväznou judikatúrou ESD, ani jeden zo súdov v priebehu konania neinformoval oprávneného o tom, že mieni niektorú podmienku v zmluve posudzovať ako neprijateľnú a nevyzval ho, aby sa ku tejto skutočnosti riadne vyjadril. Súdy svoje rozhodnutia riadne nezdôvodnili“. Podľa názoru sťažovateľky okresný   súd   pri   preskúmavaní   exekučného   titulu   prekročil   svoju   právomoc,   keď rozhodcovský   rozsudok   preskúmal z hľadísk,   na   ktoré   ho   zákon   neoprávňuje, „nanovo konštruoval   skutkový   stav“,   pričom   „dospel   k úplne   opačným   právnym   záverom   ako rozhodcovský súd“. Krajský súd „nevykonal dokazovanie, a teda aj svojim ne/konaním len potvrdil   porušenia   práv   sťažovateľa,   ku   ktorým   v konaní   už   došlo   na   prvom   stupni“. Najvyšší súd „sa argumentáciou sťažovateľa nezaoberal a de facto aj de iure ani jeden zo súdov vo veci nevykonal žiadne dokazovanie, čo činí všetky rozhodnutia v tejto veci arbitrárnymi   a nepreskúmateľnými   napriek   tomu,   že   ide   o rozhodnutia   v exekučnom konaní“.

Sťažovateľka   v závere   sťažnosti   vyjadruje   presvedčenie,   že   uvedený   postup a rozhodnutia všeobecných súdov sú v rozpore nielen s relevantnými právnymi normami vnútroštátneho   právneho   poriadku,   ale   aj   judikatúrou   ústavného   súdu (II. ÚS 95/2010, II. ÚS 499/2012) a Súdneho dvora Európskej únie (C-478/99, C-40/08, C-472/11, C-342/13), ktorého výklad smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „je záväzný pre všetkých sudcov   členských   štátov“,   pričom   ich   zaväzuje „zohľadniť   to,   či   doložka   znemožňuje po jednoinštančnom rozhodnutí rozhodcovského súdu podať proti tomuto rozsudku žalobu alebo iný opravný prostriedok na všeobecný súd“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že označeným postupom a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového   protokolu,   aby   označené   uznesenia   okresného   súdu,   krajského   súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 12 Er 270/2011 z 19. júna 2012, postupom a uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   7   CoE   27/2013   z 28.   februára   2013   a postupom   a   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 ECdo 82/2014 z 29. apríla 2015.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým   postupom a uznesením okresného súdu

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity vyplývajúceho   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý   limituje   hranice   právomoci   ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie postupu   a   rozhodnutia   okresného   súdu   bol v prvom   rade   povolaný   krajský   (druhostupňový)   súd,   ktorého   právomoc   predchádza právomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa v tejto   veci,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým   postupom a uznesením krajského súdu

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti uvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká   republika   (sťažnosť   č. 46129/99,   body   51,   53   a 54) z právoplatnosti   sťažnosťou napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   (napr. sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn.   I.   ÚS 14/2014   z   22.   januára   2014,   sp.   zn.   I.   ÚS   41/2014   z   29.   januára   2014, sp. zn. II. ÚS 389/2014 z 23. júla 2014, sp. zn. II. ÚS 816/2014 z 26. novembra 2014, sp. zn. III. ÚS 702/2014 a iných) podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, ktorými napádala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami odvolacích súdov, ktorými boli potvrdené uznesenia prvostupňových súdov o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie (resp. uznesenia   prvostupňových   súdov   o   zastavení   exekúcie),   pretože   rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého mala byť exekúcia vedená, nebol spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že rozhodcovskú doložku si povinná individuálne nevyjednala, preto v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   nepovažoval   za   účelné   tieto   duplicitne   citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.

V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver...

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 24. 10. 2008 uzatvorili poistnú zmluvu, pričom jej súčasť   tvorili   všeobecné   poistné   podmienky.   Právna   úprava   poistných   zmlúv   je v Občianskom zákonníku obsiahnutá v ôsmej časti...

Podľa   dohodnutej   rozhodcovskej   doložky   (časť   XV.   Všeobecných   poistných podmienok)   sa   všetky   spory   zo   zmluvy   mali   riešiť   výlučne   v   rozhodcovskom   konaní pred rozhodcovským súdom. Takáto zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo Všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom   riešil   výlučne   v rozhodcovskom   konaní   bráni   tomu,   aby   na   základe   nej vydaný   rozhodcovský   rozsudok   mohol   byť   exekučným   titulom   pre   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie...

Občiansky zákonník účinný od 1. 1. 2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní... Občiansky   zákonník   s   takýmito   neprijateľnými   podmienkami   spôsobujúcimi   značnú nerovnováhu   v   právach   a   v   povinnostiach   zmluvných   strán   v neprospech   spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spája sankciu neplatnosti...

Nedôvodným je i poukaz na potrebu nariadenia pojednávania v prejednávanej veci. Ustanovenie   §   115   ods.   1   O.   s.   p.   ukladá   súdu   povinnosť   nariadiť   pojednávanie   iba na prejednanie   veci   samej,   ak   tento   zákon   alebo   osobitný   predpis   neustanovuje   inak. Uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora nie je rozhodnutím vo veci samej... Ohľadne   tvrdení   o   nemožnosti   skúmania   platnosti   rozhodcovskej   doložky v exekučnom   konaní   a   o   prekážke   právoplatne   rozsúdenej   veci   vytvorenej   exekučným titulom   odvolací   súd   poukazuje   na   zásadné   stanovisko   vyslovené   Ústavným   súdom Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24. 2. 2011 č. k. IV. ÚS 55/11-19. V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na to, že ak Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo zákonom procesnoprávneho charakteru), exekučný súd mohol exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska.“

Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   ústavne   súladným   spôsobom,   jeho   úvahy vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právne akceptovateľné.   Krajský súd   primerane   rozumným   a v okolnostiach   veci   postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne   a procesnoprávne   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnych predpisov   a svoje   rozhodnutie   o potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia presvedčivo a náležite   odôvodnil.   Možno   teda   uzavrieť,   že   krajský   súd   zodpovedal všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupom a uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   námietku   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   20 ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   označeným   postupom a uznesením   krajského   súdu   sťažovateľka   osobitne   neodôvodnila   v zmysle   §   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým   postupom a uznesením najvyššieho súdu

Z rovnakých dôvodov ako v prípade odvolacieho súdu odmietol ústavný súd sťažnosť aj v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv postupom a uznesením najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol   jej   dovolanie   ako   procesne   neprípustné.   Napadnuté uznesenie považuje sťažovateľka za arbitrárne a nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu vytýka najmä to, že nenapravil pochybenia súdov nižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.

Ústavný súd s námietkami vznesenými sťažovateľkou nesúhlasí, keďže je zrejmé, že najvyšší súd pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupoval v zmysle § 243b ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý mu umožňuje v prípade, že rozhoduje o dovolaní v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania podaného tým istým dovolateľom, poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením týchto skorších   rozhodnutí,   skonštatovať   to   a   ďalšie   dôvody   už   neuvádzať.   Bolo   tomu   tak aj v danom   prípade,   kde   najvyšší   súd   poukázal   na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutia vo veciach vedených pod sp. zn. 6 ECdo 59/2013, 6 ECdo 126/2013, 1 ECdo 119/2013, 2 ECdo 202/2013, 3 Cdo 122/2011, 3 Cdo 146/2011, 4 ECdo 22/2013, 5 ECdo 271/2013 a sp.   zn.   7   ECdo   33/2014.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   na   použitie citovaného   procesného   ustanovenia   najvyšším   súdom   postačuje   zhoda   v   podstatných otázkach   právneho   posúdenia   veci,   pričom   ďalšie   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom krajského súdu, ktorý podrobne odpovedal na námietky sťažovateľky týkajúce sa právneho posúdenia jeho veci. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu   na   spochybňovanie   právneho záveru najvyššieho súdu vysloveného v jeho rozhodnutí. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce   zo skutkových   okolností   konkrétneho   prípadu,   ako   aj   z relevantných všeobecne záväzných právnych noriem.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti   medzi   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto predloženú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   z dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí   spočívajúceho   v absencii právne relevantného odôvodnenia v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015