znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 554/2013-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o., Košická 37, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Ulica L. Novomeského 25, Pezinok,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 200/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 32 Ro 5165/06) takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   VENUS   PROJECT   Slovakia,   s.   r.   o., na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   200/2007   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 32 Ro 5165/06)   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 200/2007 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s. r.   o., n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

4.   Okresný   súd   Bratislava   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť   eur   a   päťdesiatosem   centov)   na   účet   jej   právnej   zástupkyne advokátky   JUDr.   Emílie   Korčekovej   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   554/2013-12 z 12. novembra   2013   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   VENUS PROJECT   Slovakia,   s.   r.   o.,   Košická   37,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“), pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   II   (ďalej   len „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   18   C 200/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 32 Ro 5165/06).

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol: „1.   Základné   právo   obchodnej   spoločností   VENUS   PROJECT   Slovakia   s.   r.   o. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní č. k. 18 C/200/2007 porušené boli.

2. Okresnému súdu Bratislava II sa prikazuje konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia s. r. o. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.500,- € (slovom: štyritisícpäťsto euro), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia s. r. o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom: dvestošesťdesiatdeväť eur a 58 centov), ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný   vyplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   listom   sp.   zn.   Spr.   2154/2013 z 27. januára   2014   vyjadril   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   ktorá   priznala prieťahy vo veci v období od 12. mája 2009 do 22. februára 2010 čiastočne z objektívnych príčin   (pre   práceneschopnosť   sudcu   v   období   od   7.   septembra   do   30.   septembra   2009 a od 9. novembra do 18. novembra 2009). K dôvodom namietanej dĺžky konania uviedla: „Vec   vedená   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn.   18   C/20072007   je   vec   sledovaná predsedom   súdu,   pričom   k   sťažovateľom   namietanej   dĺžke   konania   poukazujem na skutočnosti, že i napriek tomu, že vec nie je právoplatne ukončená, tunajším súd už trikrát vec predkladal na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave, a to

1)   dňa   18.   09.   2007   z   dôvodu   odvolania   odporcu   voči   uzneseniu   o   nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov (spis sa na krajskom súde nachádzal 5 mesiacov),

2)   dňa   27.   11.   2008   z   dôvodu   odvolania   odporcu   voči   uzneseniu   o   nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov (spis sa na krajskom súde nachádzal 6 mesiacov),

3) dňa 24. 02. 2012 z dôvodu odvolania odporcu voči rozsudku (spis sa na krajskom súde nachádzal 12 mesiacov), ktoré skutočnosti výrazne prispievajú k dĺžke konania. Taktiež mám za to, že odporca sám svojim správaním prispieva k prieťahom konania, nezúčastňuje sa riadne stanovených pojednávaní.

Tunajší súd vo veci stanovil sedem pojednávaní, z toho na štyri pojednávania sa odporca nedostavil.

V   súčasnosti   sú   vo   veci   vykonávané   úkony   priebežne,   termín   pojednávania   je stanovený na deň 03. 03. 2014.“

Predsedníčka okresného súdu zároveň uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 200/2007.

V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02, III. ÚS 344/2011).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou povinnosťou súdu   a sudcu   je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   súdom prikazuje   postupovať   v   konaní   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   tak,   aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie okresného súdu o zaplatenie žalovanej   sumy   5 228   Sk   istiny   s prísl.   za   poskytovanie   právnych   služieb.   Pokiaľ   ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Navrhovateľ sa v konaní domáha zaplatenia peňažnej pohľadávky z titulu poskytnutých právnych služieb. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, pričom k tejto problematike existuje rozsiahla a v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov. Ústavný súd   preto   nepovažuje   prerokúvanú   vec   za právne   zložitú.   Obsah   súdneho   spisu sp. zn. 18 C 200/2007 nesignalizuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci, preto ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, ktorým je správanie sťažovateľky ako účastníčky konania,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   svojím   správaním   výrazne   prispela k predĺženiu   trvania   konania.   Celkovo   ospravedlnil   konateľ   sťažovateľky   svoju   neúčasť na pojednávaniach   štyrikrát   pre   práceneschopnosť.   Z   uvedeného   dôvodu   okresný   súd odročil pojednávania nariadené na 18. október 2010, 6. december 2010, 31. január 2011 a 21. január 2014. Z dôvodu kolízie termínu pojednávania s pojednávaním na inom súde sa konateľ   sťažovateľky   nezúčastnil   ani   pojednávania   konaného   23.   marca   2011.   Konateľ sťažovateľky sa prvýkrát zúčastnil pojednávania pred okresným súdom až 9. októbra 2013. Aj   keď   ústavný   súd   uznáva,   že   práceneschopnosť   účastníka   konania   je   relevantným dôvodom   na ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaniach pred všeobecnými súdmi, nemožno však pri rozhodovaní o sťažnosti takéhoto účastníka (sťažovateľa) na prieťahy v konaní   na   tieto   okolnosti   neprihliadnuť,   pokiaľ   skutočne   mali   preukázateľný   dopad na celkovú dĺžku trvania doterajšieho konania.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že zásielky adresované sťažovateľke boli vo väčšine prípadov   neúspešne   doručované   pre   nepreberanie   poštových   zásielok   konateľom sťažovateľky a fikcia doručenia spravidla nastala až ich uložením na pošte, čo tiež prispelo k predĺženiu celkovej doby konania vo veci.

Sťažovateľka tiež využila svoje právo na podanie procesných návrhov, najmä právo na opravný prostriedok – odpor proti platobnému rozkazu z 10. mája 2007, odvolanie proti uzneseniu   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   za   podaný   odpor z 30. augusta 2007 a 19. novembra 2008, odvolanie proti prvostupňovému rozsudku vo veci z   5.   augusta   2011,   odvolanie   proti   uzneseniu   o   uložení   zaplatenia   súdneho   poplatku za odvolanie z 29. novembra 2011, o ktorých rozhodoval Krajský súd v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“).   Ústavný   súd   stabilne uvádza,   že   za   prieťahy   vzniknuté   v   dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkov konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrub   štátnemu   orgánu konajúcemu vo veci (napr. III. ÚS 242/03).

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je postup samotného okresného súdu.

Konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   18   C   200/2007   začalo 22. decembra 2006 návrhom na vydanie platobného rozkazu (v tom období bolo vedené pod sp. zn. 32 Ro 5165/06)   a   dosiaľ   nebolo   právoplatne   skončené.   Trvá   teda   viac   ako 7 rokov. Uvedená dĺžka konania signalizuje, že v konaní nedochádza k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov konania. Z prehľadu procesných úkonov okresného súdu vyplýva,   že   prvostupňový   súd   v   posudzovanom   konaní   nevykonal   relevantnú   procesnú činnosť   v   období   od   12.   mája   2009   do   22.   februára   2010   (viac   ako   9   mesiacov) od 22. februára   2010   do   5.   augusta   2010   (viac   ako   5   mesiacov),   od   7.   mája   2013 do 9. októbra   2013   (5   mesiacov).   Za   túto   dobu   teda   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci k odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovateľka   v   preskúmavanej   veci   počas súdneho konania nachádzala.

Okresný súd okrem označenej nečinnosti podľa názoru ústavného súdu konal aj neefektívne.   Za   neefektívny   postup   súdu   považuje   ústavný   súd   aj   prijaté   rozhodnutie vo veci samej č k. 18 C 200/2007-127 z 23. marca 2011 na pojednávaní bez prítomnosti sťažovateľky.   Krajský   súd   uvedený   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   svojím   uznesením sp. zn. 1 Cob/85/2012 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, keď dospel k záveru že „súd   prvého   stupňa   v   danom   prípade   uskutočnil   pojednávanie,   na   ktorom   vyhlásil rozsudok v neprítomnosti odporcu bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky uvedené v ust. § 101ods. 2 O. s. p., čím odňal tomuto účastníkovi možnosť konať pred súdom“.

Pre úplnosť ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že obdobia, počas ktorých sa spis nachádzal na druhostupňovom (krajskom) súde z titulu konania o odvolaniach, nemožno pripočítať na ťarchu okresného súdu, ktorý v tomto čase objektívne nemohol ovplyvniť priebeh ani plynulosť skúmaného konania.

Napriek tomu, že aj sťažovateľka svojím správaním a aj procesnými úkonmi prispela k   doterajšej   dĺžke   konania,   ústavný   súd   nemohol   prehliadnuť   skutočnosť,   že   uvedené konanie trvá už viac ako 7 rokov a je poznamenané aj čiastočnou nečinnosťou okresného súdu   a   jeho   neefektívnou   činnosťou,   a   preto   rozhodol,   že   v   konaní   okresného   súdu sp. zn. 18 C 200/2007 došlo k zbytočným prieťahom, a v nadväznosti na to aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení označených práv sťažovateľky v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € z dôvodu pretrvávajúceho stavu právnej neistoty. Predmetom sporu je suma 5 228 Sk, t. j. približne 174 €, čo je v značnom nepomere s požadovaným zadosťučinením.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   pre   sťažovateľku   dostatočným zadosťučinením. Sťažovateľka sa výrazným spôsobom podieľala na vzniknutých prieťahoch uvedených   v bode   2,   preto   by   bolo   popretím   účelu   inštitútu   primeraného   finančného zadosťučinenia priznať jej aj finančné zadosťučinenie.

III.

  Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právna zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila trovy konania v sume 269,58 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,16 €, režijný paušál 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky).   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   deklarovala,   že   je   platcom   DPH,   túto skutočnosť však nedoložila relevantným dôkazom, a preto ústavný súd na uvedené tvrdenie neprihliadol. Sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby   uskutočnené   v   roku   2013   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti ústavnému súdu), celkovo v sume 275,94 €.

Keďže právna zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila náhradu trov v sume celkovo 269,58 €, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov v uplatnenej výške, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014