znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 554/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   PhDr.   E.   Ž.,   G.,   zastúpenej   JUDr.   J.   D.,   B.,   pre namietané porušenie jej základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudkom sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. E. Ž.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená sťažnosť PhDr. E. Ž., G. (ďalej aj „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného   práva   na   právnu   pomoc   v konaní   pred   súdmi   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   a jeho rozsudkom sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 20 Cb/97/1998 o zaplatenie sumy   188   135,44   €   s prísl.   vystupovala   sťažovateľka   z titulu   ručiteľského   záväzku za pohľadávku, ktorú dlžník neuspokojil, v procesnom postavení žalovanej v 5. rade.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   20   Cb/97/1998-487   z 12.   januára   2005   v spojení s opravným uznesením č. k. 20 Cb/97/1998-493 z 21. februára 2005 uložil sťažovateľke (spolu so žalovanými v 1. a 4. rade) zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne časť istiny s príslušenstvom   a zároveň   ju   zaviazal   (spolu   so   žalovanými   v 1.   až   4.   rade)   zaplatiť žalobcovi trovy konania. Proti tomuto rozhodnutiu podali žalovaní v 1. až 4. rade odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom č. k. 2 Obo/106/2005-508 z 9. novembra 2005 napadnutý rozsudok prvostupňového   súdu   zmenil   tak,   že   žalobu   žalobcu   zamietol   a zaviazal   ho   zaplatiť žalovaným náhradu trov konania.

Na základe dovolania žalobcu najvyšší súd rozsudkom č. k. 1 ObdoV/30/2006-541 z 30. júna 2008 rozsudok odvolacieho súdu (č. k. 2 Obo/106/2005-508 z 9. novembra 2005) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne   najvyšší   súd   rozsudkom   č.   k.   2   Obo/135/2008-557   z 28.   októbra   2009 rozsudok prvostupňového súdu (č. k. 20 Cb/97/1998-487 z 12. januára 2005) zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovaným náhradu trov konania.

Na   základe   (druhého)   dovolania   žalobcu   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 1 ObdoV/19/2010   z   29.   marca   2012   rozsudok   odvolacieho   súdu (č. k. 2 Obo/135/2008-557   z 28.   októbra   2009)   zmenil   tak,   že   rozsudok   prvostupňového súdu (č. k. 20 Cb/97/1998-487 z 12. januára 2005) potvrdil a žalovaných zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy dovolacieho konania.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že všeobecné súdy s ňou nakladali ako s osobou, ktorá   je   (spoločne   s ďalšími   žalovanými)   právne   zastúpená   advokátkou   JUDr. R. F. Sťažovateľka   sa   však   ešte   v novembri   2005   s   advokátkou   dohodla   na   ukončení zastupovania,   o čom   bol   krajský   súd   informovaný.   Z uvedeného   dôvodu   krajský   súd 23. decembra   2005   pri   osobnom   nahliadnutí   do   súdneho   spisu   krátkou   cestou   doručil sťažovateľke rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Obo/106/2005-508 z 9. novembra 2005.

Najvyšší súd túto skutočnosť v priebehu ďalšieho konania prehliadol, čo preukazuje jednak záhlavie jeho rozsudku sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012, v ktorom sú uvedené mená, priezviská a adresy žalovaných v 1. až 5. rade, za ktorými nasleduje zhrnutie „všetci zastúpení JUDr. R. F.“, ako aj odôvodnenie tohto rozsudku, kde je na strane 10 uvedené: „K dovolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní v 1. až 5. rade prostredníctvom svojej právnej zástupkyne.“

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd s ňou nakladal ako s účastníčkou konania, ktorá spĺňa podmienku obligatórneho zastúpenia advokátom, lebo je zastúpená advokátkou JUDr.   R.   F.   V rozhodnom   čase   však   táto   advokátka   sťažovateľku   viac ako   šesť   rokov nezastupovala   a sťažovateľka   nebola   zastúpená   ani   iným   advokátom.   Najvyšší   súd sťažovateľku   nevyzval,   aby   urobila   nápravu   a ustanovila   si   advokáta,   ktorý   ju   bude v dovolacom konaní zastupovať, ani jej sám neustanovil advokáta ex offo. Sťažovateľka vôbec netušila, že prebieha dovolacie konanie vo veci, ktorej je účastníčkou. Sťažovateľka vôbec nedostala prvé rozhodnutie   dovolacieho súdu.   Druhý rozsudok   dovolacieho   súdu sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29.   marca 2012   prevzala 28.   mája 2012. Dovolacie konanie vyvolal žalobca, teda účastník konania stojaci proti sťažovateľke ako jednej zo žalovaných. Žalobca vymedzil aj predmet dovolacieho konania. Na prípadné nedostatky vo vymedzení predmetu konania, jeho neúplnosť alebo čiastočnosť, ako aj na chyby v argumentácii mohol upozorniť   advokát   podľa   zákona   obligatórne   zastupujúci   sťažovateľku,   a to   očividne   aj s využitím argumentov, ktoré najvyšší súd uviedol vo svojom prvom rozhodnutí o dovolaní. Toho však sťažovateľka nemala, lebo netušila, že zákon vyžaduje, aby bola v dovolacom konaní zastúpená advokátom, resp. netušila ani o tom, že sa dovolacie konanie vedie. Základné právo na právnu pomoc patrí k základným právam, ktoré možno uplatniť samostatne bez ohľadu na to, či v spore existuje viac osôb, ktoré majú právo na právnu pomoc, alebo či toto právo patrí jedinej osobe. Ak je oprávnených osôb v jednej veci viac, každá z nich má čl. 47 ods. 2 ústavy zaručenú vlastnú ochranu. To v okolnostiach prípadu znamená, že sťažovateľkino právo na právnu pomoc nemožno kvalifikovať ako uspokojené právo z dôvodu, že ďalší žalovaní boli v dovolacom konaní zastúpení advokátkou.

Povinnosťou súdov je poskytnúť účastníkom dovolacieho konania základné záruky vyplývajúce   z čl.   6   dohovoru.   Tým,   že   najvyšší   súd   nerešpektoval   procesné   záruky sťažovateľkinho práva na spravodlivý proces a v ňom implikovaného práva na spravodlivé prejednanie veci, najmä pokiaľ ide o princíp rovnosti zbraní, porušil čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právna   argumentácia   v dovolacom   konaní   je   natoľko   odborne   náročná,   že   účastníci dovolacieho konania nemajú na výber, či uplatnia svoje právo alebo nie. Zákon im výslovne určil   obligatórne   zastúpenie   v konaní   advokátom.   K narušeniu   princípu   rovnosti   zbraní v okolnostiach prípadu došlo tak, že najvyšší súd uprel sťažovateľke možnosť nechať si poskytnúť   právnu   pomoc   od   advokáta   a prostredníctvom   neho   vstúpiť   do „diskusie“ o relevantných právnych otázkach.

Sťažovateľka   v petite   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012 bolo porušené jej základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedený rozsudok   najvyššieho súdu   zrušil a vec mu vrátil   na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala,   že   postupom   a rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012 bolo porušené jej základné právo na právnu pomoc   v konaní   pred   súdmi   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o námietku porušenia práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012, ústavný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutočností, ktoré zistil zo sťažnosti, z pripojených príloh, ako aj z vlastnej rozhodovacej činnosti.

Advokátka   JUDr.   R.   F.   v   liste   z   18.   novembra   2005   adresovanom   sťažovateľke oznámila skončenie právneho vzťahu medzi nimi. Na predchádzajúcom osobnom stretnutí 15. novembra 2005 sťažovateľka advokátke oznámila, že riadne prevzala všetky písomnosti súvisiace   s danou   vecou   vrátane   rozsudku   prvostupňového   súdu   a predvolania na pojednávanie konaného na najvyššom súde 9. novembra 2005. Advokátka ako dôvod ukončenia zastupovania uviedla, že súdy nekomunikujú so sťažovateľkou prostredníctvom jej advokátskej kancelárie. Advokátka poukázala aj na to, že od prevzatia zastupovania jej sťažovateľka   od   roku   1998   neposkytovala   potrebnú   súčinnosť   na   to,   aby   ju   mohla kvalifikovaným spôsobom zastupovať.

V záhlaví svojho rozsudku č. k. 2 Obo/106/2005-508 z 9. novembra 2005 najvyšší súd   uviedol,   že   sťažovateľka   ako   žalovaná   v 5. rade   je   (spolu   s ďalšími   žalovanými) zastúpená   advokátkou   JUDr.   R.   F.   a že   odvolanie   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu (ktorým tento uložil aj sťažovateľke zaplatiť žalobcovi časť istiny s príslušenstvom a trovy konania) podali prostredníctvom   advokátky len žalovaní v 1. až 4. rade. Z obsahu tohto rozhodnutia   nevyplýva,   že   by   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   rozsudku prvostupňového   súdu,   hoci   tento   rozsudok,   ako   sama   uviedla,   prevzala.   Najvyšší   súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovaným náhradu trov konania. Pozornosti ústavného súdu neušla skutočnosť, ktorú opísal najvyšší súd na strane 4 svojho rozhodnutia, keď uviedol: „Z obsahu spisu ďalej nevyplýva, že žalovaná v V. rade vypovedala plnú moc právnej zástupkyne, v spise na č. l. 149 sa nachádza výpoveď právnemu zástupcovi JUDr. E. R., ktorý ju však v tomto spore   podľa   obsahu   spisového   materiálu   vôbec   nezastupoval.“ Tento   rozsudok   si sťažovateľka prevzala 23. decembra 2005 pri osobnom nahliadnutí do súdneho spisu na krajskom súde.

Sťažovateľka sa vydaním rozhodnutia v jej prospech fakticky prestala o stav danej veci zaujímať, a to až do času, keď 28. mája 2012 prevzala rozsudok dovolacieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012, ktorým tento potvrdil rozsudok prvostupňového súdu č. k. 20 Cb/97/1998-487 z 12. januára 2005 (ktorým sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi časť istiny s príslušenstvom a trovy konania), a to napriek tomu, že o zásahu (tak ako ho opísala vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu, pozn.) do jej označených práv sa   dozvedela   podstatne   skôr.   V intenciách   uvedeného   sa   aj   tvrdenie   sťažovateľky,   že na ukončení   zastupovania   s advokátkou   sa   dohodla   ešte   v novembri   2005,   javí   ako nedôveryhodné.

Uvedený   postup   sťažovateľky   je   v rozpore   so   zásadou   „vigilantibus   iura   scripta sunt“,   ktorá   zdôrazňuje   aj   vlastné   pričinenie   sťažovateľa   o   ochranu   svojich   práv,   keď požaduje,   aby   aj   sťažovateľ   počas   trvania   celého   súdneho   konania   sledoval   svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.

Ak   sťažovateľka   trvala   na   tom,   že   všeobecným   súdom   jednoznačne,   resp. primeraným a zrozumiteľným spôsobom preukázala, že advokátka ju v predmetnom konaní nezastupuje, mohla v okolnostiach daného prípadu ešte v roku 2005 na túto skutočnosť upozorniť všeobecné súdy a návrhom sa domáhať, aby bol tento „formálny“ nedostatok rozhodnutia ako zrejmá nesprávnosť odstránený opravným uznesením najvyššieho súdu. Keďže   však   rozsudok   najvyššieho   súdu   č.   k. 2 Obo/106/2005-508   z 9. novembra   2005 vyznel   v prospech   sťažovateľky,   túto   skutočnosť   zrejme   prehliadla.   Sťažovateľka   proti tomuto rozhodnutiu dokonca nepodala ani dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) odôvodnené tým, že postupom najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Je   však   nepochybné,   že   z uvedeného   záveru   najvyššieho   súdu   týkajúceho   sa právneho   zastúpenia   sťažovateľky   vychádzali   všeobecné   súdy   aj   v ďalšom   konaní vyvolanom podaním opravných prostriedkov žalobcu.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4).

Ak sa teda sťažovateľka domnievala, že niektorý zo všeobecných súdov konajúcich v jej veci v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy neposkytol ochranu jej procesným právam ako účastníčky konania (čo v sťažnosti doručenej ústavnému súdu výslovne nenamietala, pozn.), resp. v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru porušil niektorý z princípov spravodlivého súdneho procesu, keď v dôsledku nesprávneho postupu buď pri doručovaní opravných prostriedkov protistrany v konaní alebo pri doručovaní súdnych rozhodnutí odoprel sťažovateľke jednak právo   vyjadriť   sa   (či   už   samej   alebo   prostredníctvom   advokáta)   k obsahu   opravných prostriedkov protistrany v konaní alebo v druhom prípade právo podať opravný prostriedok proti súdnym rozhodnutiam, mohla z dôvodu odňatia jej možnosti konať pred súdom podať dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP, čo však neurobila.

Nevyčerpanie   opravných   prostriedkov,   ktoré   sú   zároveň   účinnými   právnymi prostriedkami ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky, je v rozpore s už citovanou zásadou   „vigilantibus   iura   scripta   sunt“,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky vo vzťahu k námietke porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľka   nespochybnila   svoju   procesnú   spôsobilosť   byť   účastníkom dovolacieho   konania,   ale   podstata   jej   námietky   vo   vzťahu   k právu   na   právnu   pomoc v konaní pred súdmi (resp. pred najvyšším súdom) podľa čl. 47 ods. 2 ústavy sa týka tej skutočnosti, že v dovolacom konaní nebola riadne, podľa jej názoru obligatórne zastúpená advokátom, prostredníctvom ktorého by mohla ovplyvniť výsledok tohto konania.

Občiansky súdny poriadok upravuje právo účastníka na právnu pomoc jednak ako možnosť,   aby   tento   v konaní   pred   súdmi   využíval   právnu   pomoc   (čomu   zodpovedá povinnosť súdov nebrániť účastníkovi v uplatňovaní tohto práva), a na druhej strane ako povinnosť   účastníka   byť   právne   zastúpený   v určitých   druhoch   konania,   čo   je   zároveň procesnou podmienkou toho-ktorého konania.

Dovolacie konanie (prípustnosť a podanie dovolania, ako aj konanie na dovolacom súde) upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

Podľa   § 241 ods.   1 druhej   vety   OSP dovolateľ   musí   byť zastúpený   advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

To znamená, že jednou z procesných podmienok dovolacieho konania je obligatórne zastúpenie účastníka, ktorý je (zároveň) dovolateľom, advokátom.

A contrario potom platí, že medzi procesné podmienky dovolacieho konania nepatrí povinné zastúpenie účastníka, ktorý nie je dovolateľom, advokátom.

Pri námietke porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd už vyslovil, že v prípade, ak sťažovateľ nevenoval konaniam vedeným všeobecnými súdmi potrebnú   pozornosť,   ako   sa   v sporovom   konaní   od   neho   ako   účastníka   konania predpokladalo,   a svoje   nie   v nepodstatnej   miere   pasívne   správanie   sa   snaží   dodatočne odčiniť   až   v konaní   o sťažnosti   vedenom   ústavným   súdom,   nie   je   namieste   vytýkať všeobecným súdom odopretie jeho základného práva na právnu pomoc v situácii, keď mal možnosť   v prípade   náležitejšej   procesnej   aktivity   a zodpovednejšieho   prístupu   k svojej právnej veci domáhať sa účinnejšie ochrany označených práv priamo v konaniach vedených všeobecnými   súdmi.   Uvedené   skutočnosti   preto   neumožňujú   ústavnému   súdu   dospieť k záveru, že postupom všeobecných súdov mohlo dôjsť k takému porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, ktoré by v okolnostiach daného prípadu dosiahlo relevantnú ústavnú intenzitu (pozri IV. ÚS 272/07).

Ústavný súd už konštatoval, že sťažovateľka mala dostatočný priestor, aby svojou procesnou   aktivitou   predovšetkým   na   nižších   stupňoch   všeobecných   súdov   ovplyvnila výsledok daného konania. Skutočnosť, že sťažovateľka včas nevyužila možnosti poskytnuté Občianskym súdnom poriadkom na ochranu svojich práv (podať opravné prostriedky proti rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   podať   návrhy,   vyjadriť   sa,   zvoliť   si   advokáta na zastupovanie v konaní a iné), v spojení so skutočnosťou, že v dovolacom konaní nebola dovolateľom, a teda sa nevyžadovalo, aby bola obligatórne zastúpená advokátom, viedli ústavný súd k záveru, že postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy.   Keďže   medzi namietaným   porušením   označeného   práva   sťažovateľky   a postupom   a rozsudkom najvyššieho súdu chýba akákoľvek príčinná súvislosť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   dodáva,   že   o   sťažnostiach   iných   účastníkov   konania pred všeobecnými   súdmi   (žalovaných),   ktorými   namietali   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012, už rozhodol uzneseniami č. k. III. ÚS 378/2012-12 z 23. augusta 2012 a č. k. II. ÚS 349/2012-16 z 13. septembra 2012, a to tak, že tieto sťažnosti odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012