znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 553/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 18. novembra 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ivanom   Jurčišinom, Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 19 CoPr 5/2014-221 zo 17. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 19 CoPr 5/2014-221 zo 17. februára 2015.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „... V konaní vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou sp. zn. 3Cpr/2/2013 som   sa   ako   žalobkyňa   domáhala   určenia   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce zo dňa 13. 06. 2013 ku dňu 31. 08. 2013 a náhrady mzdy...

Okresný   súd   Vranov   nad   Topľou   rozsudkom,   sp.   zn.   3Cpr/2/2013-158   zo   dňa 9. 07. 2014 rozhodol tak, že žalobu zamietol.

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   v   danej   veci   vyplýva,   že   súd z vykonaného   dokazovania   mal   za   preukázané,   že   som   vybavovala   sťažnosť doručenú na Soc. poisťovňu, pobočka Vranov n/T dňa 24. 05. 2013 spôsobom, ktorým som hrubo porušila pracovnú disciplínu   v tom smere, že som spolu so svojim zamestnancom ⬛⬛⬛⬛ mala manipulovať s klientmi /kontaktovať ich telefonicky,   osobne   ich   navštíviť,   dodatočne   požadovať   podanie   písomnej   žiadosti/ antedatovať dodatočnú žiadosť ⬛⬛⬛⬛, uvádzať nepravdivé a zavádzajúce údaje. Ďalej mal súd za preukázané, že som bola v posledných 6 mesiacoch pred skončením pracovného pomeru výpoveďou, dňa 26. 03. 2013, upozornená, v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny na možnosť výpovede ako aj to, že výpoveď zo strany žalovanej zo dňa 13. 06. 2013 bola riadne špecifikovaná a odôvodnená.

Voči predmetnému rozhodnutiu som podala osobne, ako aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p., súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský súd v Prešove sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a rozsudkom sp. zn. 19CoPr/5/2014-221 zo dňa 17. 02. 2015 rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 3Cpr/2/2013-158 zo dňa 9. 07. 2014 potvrdil.

Závery   odvolacieho   súdu   ako   aj   jeho   samotné   rozhodnutie   považujem za nepreskúmateľné,   keďže   odvolací   súd   sa   mojim   námietkami   uvedenými   v   odvolaní nezaoberal   dostatočne,   s   odôvodnením   rozsudku   prvostupňového   súdu   sa   stotožnil a rozsudok   potvrdil   a   to   aj   napriek   tomu,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho vec nesprávne právne posúdil.

Rozhodnutie,   ktorým   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   nie   je ústavne akceptovateľné...“

Sťažovateľka   vo   veci samej   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1.   Základné   práva   sťažovateľky, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   trvale bytom ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 19CoPr/5/2014-221 zo dňa 17. 02. 2015 porušené boli.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   19CoPr/5/2014-221   zo   dňa 17. 02. 2015   zrušuje   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Prešove   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo   výške   355,76   Eur   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   Ivana   JURČIŠINA,   advokáta, Mlynská 26, 040 01 Košice do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľov základných   práv   a   slobôd.   Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú ústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto konaní   predpokladá   aj   to,   že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci (II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo   inému   orgánu   právnej   ochrany.   Základné   právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavy umožňuje   každému,   aby   sa   stal   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   [rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé   prejednanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a   týmto   cieľom   (napr.   Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je   pre   rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia. Ak však ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutý rozsudok neodôvodnil   dostatočným   spôsobom,   vec   nesprávne   právne   posúdil,   nezistil   dostatočne skutkový   stav   a   nezaoberal   sa   všetkými   námietkami   sťažovateľky.   Podľa   názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu č. k. 19 CoPr 5/2014-221 zo 17. februára 2015 má arbitrárny   charakter   z dôvodu,   že   ide   o rozsudok   svojvoľný.   Podľa   sťažovateľky odôvodnenie rozsudku nie je presvedčivé. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 19 CoPr 5/2014-221 zo 17. februára 2015 krajský súd uviedol:

„... Súd prvého stupňa v predmetnom spore správne postupoval a to v zmysle vyššie uvedeného, preto vo veci aj správne rozhodol. Aj podľa názoru odvolacieho súdu boli tu splnené zákonné podmienky na to, aby žalovaná dala výpoveď žalobkyni z pracovného pomeru   podľa   §   63   ods.   1   písm.   e)   Zákonníka   práce.   V   konaní   bolo   preukázané,   že žalobkyňa   manipulovala   s   klientom,   kontaktovala   ich   telefonicky   i   osobnou   návštevou, dodatočne   požadovala   podanie   písomnej   žiadosti,   uvádzala   nepravdivé   údaje,   kryla nezákonný postup svojho podriadeného, čím konala v rozpore aj s Etickým kódexom SP a Pracovným   poriadkom   SP.   Bolo   preukázané,   že   žalobkyňa   opakovane   porušila pracovnú disciplínu,   o čom   bola   písomné   upozornená   v   posledných   6-tich   mesiacoch (dňa 26. 03. 2013),   kde   bola   upozornená   aj   na   možnosť   skončenia   pracovného   pomeru výpoveďou aj pri menej závažnom porušení pracovnej disciplíny.

Povinnosťou vedúcich zamestnancov je okrem iného aj povinnosť zabezpečovať, aby nedochádzalo k porušovaniu pracovnej disciplíny u podriadených. Konanie žalobkyne je možno   jednoznačne   hodnotiť   ako   konanie,   ktorým   kryla   chybu   svojho   podriadeného ⬛⬛⬛⬛ a za tým účelom iniciovala kontakt s ⬛⬛⬛⬛, ktorému bolo   neoprávnene   vydané   potvrdenie   o   osobných   údajoch   jeho   vtedajšej   manželky. Žalobkyňa   okrem   iného   v   liste   zo   dňa   28.   04.   2013   oznámila ⬛⬛⬛⬛,   že potvrdenie pre jej manžela bolo vydané aj na základe predloženej žiadosti, pri tom bolo preukázané, že žiadna písomná žiadosť predložená nebola. Na zlegalizovanie uvedeného žalobkyňa a jej podriadený ⬛⬛⬛⬛ osobne navštívili ⬛⬛⬛⬛ s požiadavkou dodatočne   predložiť   písomnú   žiadosť   o   vydanie   potvrdenia,   ktorá   následne   bola antidatovaná. Podľa tvrdenia svedka dátumovú pečiatku pretočila žalobkyňa na dátum tak, aby to korešpondovalo s ústnou požiadavkou o vydanie potvrdenia. Aj keď túto skutočnosť namietala žalobkyňa v odvolaní, je nepochybné, že takouto dátumovou pečiatkou bola žiadosť označená. Či to zrealizoval svedok alebo samotná žalobkyňa bolo síce   spochybňované   zo   strany   žalobkyne,   ale   nepochybné   bolo   to,   že   sama   žalobkyňa iniciovala napísanie a doručenie takejto žiadosti u ⬛⬛⬛⬛. Už aj toto jej konanie je potrebné   považovať   za   porušenie   pracovnej   disciplíny   vedúceho   pracovníka   majúce za následok dôvod skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej.

Odvolací   súd   ešte   uvádza,   že   ak   žalobkyňa   poukazuje   na   svoje   poznámky zrealizované 14. 02. 2013, kedy už sa mala dozvedieť o informácií, že ⬛⬛⬛⬛ zneužila systém   Sociálnej   poisťovne,   jej   povinnosťou   ako   vedúcej   pracovníčky   bolo   uvedenú informáciu oznámiť žalovanej so záverom na prešetrenie uvedenej záležitosti.

K ďalším odvolací námietkam odvolací súd uvádza, že žiadne iné okolnosti, ktoré uvádza žalobkyňa ohľadom jej preradenia na pobočku vo Vranove nad Topľou, jej pracovné aktivity, anonymy, prípadne to, že pri absolvovaní skúšky neboli použité ňou vypracované otázky,   nemôžu   ovplyvniť   správny   záver   súdu   prvého   stupňa,   že   skončenie   pracovného pomeru   žalovanou   so   žalobkyňou   bolo   zákonné.   Bolo   preukázané,   že   žalobkyňa   bola upozornená na možné skončenie pracovného pomeru v súvislosti so sťažnosťou. Ani skutočnosť, že u ⬛⬛⬛⬛ došlo k skončeniu pracovného pomeru až o 5 dní neskôr ako u nej, nie je právne významné, pre toto konanie. Žiadna z týchto okolností nemôže zmeniť nič na tom, že skončenie pracovného pomeru bolo zákonné.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybou aplikácie práva na zistený stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale   ho   nesprávne   interpretoval   alebo   ak   zo   správnych   skutkových   záverov   vyvodil nesprávne právne závery.

V   prejednávanej   veci   nedošlo   k   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   tak,   ako   to odvolateľka namietala.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. vo výroku ako vecne správny potvrdil...“

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v napadnutom rozsudku   zaoberal a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal s relevantnými námietkami   sťažovateľky,   s   ktorými   sa   nestotožnil,   a   preto   rozsudok   Okresného   súdu Vranov nad Topľou č. k. 3 Cpr/2/2013-158 z 9. júla 2014 potvrdil. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   19   CoPr   5/2014-221   zo 17.   februára   2015   a   základným   právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľkou   v   jej   odvolaní   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch   sťažovateľky   uplatnených   v petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu č. k. 19 CoPr/5/2014-221 zo 17. februára 2015 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015