znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 553/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 22770/2013,   Rvp 267/2014, Rvp 271/2014, Rvp 272/2014, Rvp 273/2014, Rvp 577/2014, Rvp 722/2014, Rvp 723/2014 a sp.   zn.   Rvp 1678/2014,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich Paľko, s. r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,   vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných   práv   Európskej   únie   postupom   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   a jeho uzneseniami   sp.   zn.   9 Er   33/2005   z   1.   februára   2013   (Rvp 22770/2013),   sp.   zn. 8 Er 143/2007 z 1. marca 2013 (Rvp 271/2014 a Rvp 722/2014), sp. zn. 8 Er   147/2007 z 1. marca 2013 (Rvp 272/2014 a Rvp 723/2014), sp. zn. 8 Er 279/2007 z 1. marca 2013 (Rvp 273/2014   a   Rvp 1678/2014),   Okresného   súdu   Poprad   a jeho   uznesením   sp.   zn. 15 Er 132/2008 z 26. januára 2011 (Rvp 267/2014 a Rvp 577/2014) a postupom Krajského súdu   v Prešove   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   7   CoE   95/2013   z   31.   mája   2013 (Rvp 22770/2013),   sp.   zn.   25   CoE   25/2012   z   12.   septembra   2013   (Rvp 267/2014 a Rvp 577/2014),   sp.   zn.   22   CoE   72/2013   z   5.   septembra   2013   (Rvp 271/2014 a Rvp 722/2014), sp. zn. 8 CoE 95/2013 z 30. júla 2013 (Rvp 272/2014 a Rvp 723/2014), sp. zn. 3 CoE 95/2013 z 2. augusta 2013 (Rvp 273/2014 a Rvp 1678/2014), a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami   sp.   zn.   Rvp 22770/2013,   Rvp 267/2014,   Rvp 271/2014,   Rvp 272/2014, Rvp 273/2014,   Rvp 577/2014,   Rvp 722/2014,   Rvp 723/2014   a sp.   zn.   Rvp 1678/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 553/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. novembra 2013,   13.,   14.,   21.   januára   2014   a 17.   februára   2014   doručené   sťažnosti   obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou a jeho uzneseniami sp. zn. 9 Er 33/2005 z 1. februára 2013   (Rvp 22770/2013),   sp.   zn.   8 Er   143/2007   z   1.   marca   2013   (Rvp 271/2014 a Rvp 722/2014), sp. zn. 8 Er 147/2007 z 1. marca 2013 (Rvp 272/2014 a Rvp 723/2014), sp. zn. 8 Er 279/2007 z 1. marca 2013 (Rvp 273/2014 a Rvp 1678/2014), Okresného súdu Poprad   a jeho   uznesením   sp.   zn.   15 Er   132/2008   z   26.   januára   2011   (Rvp 267/2014 a Rvp 577/2014)   (ďalej   aj „uznesenia   okresných   súdov“)   a postupom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 7 CoE 95/2013 z 31. mája 2013   (Rvp 22770/2013),   sp.   zn.   25 CoE   25/2012 z   12.   septembra   2013 (Rvp 267/2014 a Rvp 577/2014),   sp.   zn.   22   CoE   72/2013   z   5.   septembra   2013   (Rvp 271/2014 a Rvp 722/2014), sp. zn. 8 CoE 95/2013 z 30. júla 2013 (Rvp 272/2014 a Rvp 723/2014), sp.   zn.   3   CoE   95/2013   z   2.   augusta   2013   (Rvp 273/2014   a Rvp 1678/2014)   (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a   v   rámci   svojej   činnosti poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že v sťažnostiach konkretizovaný dlžník dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojich záväzkov, pohľadávka sťažovateľky voči tomu-ktorému dlžníkovi sa stala splatná a v nadväznosti na to   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkom   pri podpise   úverovej   zmluvy   bola spísaná   splnomocnencom   dlžníka   notárska   zápisnica, ktorá   sa   stala exekučným   titulom, na podklade   ktorej   boli   v prospech   sťažovateľky   začaté   exekučné   konania.   V   priebehu exekučných   konaní   boli   označenými   uzneseniami   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou a Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresné   súdy“)   v sťažovateľkou   napadnutých konaniach   rozhodnuté   o zastavení   prebiehajúcich   exekučných   konaní   z   dôvodu neprípustnosti.   Krajský   súd   na odvolania   sťažovateľky   svojimi   rozhodnutiami   potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a   zároveň   poskytuje ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedené konania.

V sťažnostiach sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru a čl. 47 charty postupom a uzneseniami okresných súdov a postupom a uzneseniami krajského súdu v označených konaniach, zruší označené   uznesenia   okresných   súdov   a   uznesenia   krajského   súdu,   veci   vráti   okresným súdom na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   prerokúvaných   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 22770/2013, Rvp 267/2014, Rvp 271/2014, Rvp 272/2014, Rvp 273/2014, Rvp 577/2014,   Rvp 722/2014,   Rvp 723/2014   a sp.   zn.   Rvp 1678/2014   a z tohto   obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ktoré smerujú proti tomu istému   krajského   súdu,   prihliadajúc   na   totožnosť   sťažovateľky   ako   účastníka konania, totožnosť krajského súdu a totožné meritum sporu v označených veciach, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K časti   sťažností   namietajúcich   porušenie   označených   práv   postupom a napadnutými uzneseniami okresných súdov

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o napadnutý   postup   okresných   súdov   a nimi   vydaných   uznesení o zastavení exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka   aj využila.   Označené   uznesenia   okresných   súdov,   ako   aj   sťažovateľkou namietaný   postup,   ktorý   vydaniu   rozhodnutí   predchádzal,   bol   teda   predmetom   súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2 K sťažnostiam   evidovaným   pod   sp.   zn.   Rvp   267/2014,   Rvp   271/2014, Rvp 272/2014   a sp.   zn.   Rvp   273/2014   namietajúcim   porušenie   označených   práv postupom a v nich označenými napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne sa stotožňuje s dôvodmi,   ktoré v nich uviedol, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta   2012,   sp.   zn.   I. ÚS 409/2012   z   22.   augusta   2012,   sp.   zn.   III.   ÚS   7/2013 z 15. januára   2013   a   sp.   zn.   III.   ÚS   453/2013   z   26.   septembra   2013   pri   akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, pretože notárska zápisnica, ako to bolo v tomto prípade, na podklade ktorej bola exekúcia vedená (resp. navrhnutá), nebola z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.

Na   uvedenom   nemení   nič   ani   argumentácia   sťažovateľky   o porušení   zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o absolútnej neplatnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k tomuto právnemu posúdeniu, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   predovšetkým   pripomína,   že   sťažovateľka   mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom   sa   k tomuto   dôvodu   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinný   z exekúcie,   ktorý   má v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po doručení uznesenia prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti   uzneseniu okresného   súdu)   k právnym   záverom   súdu   prvého   stupňa.   Sťažovateľkou   uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel   k záveru,   že postupom   krajského   súdu   a jeho uzneseniami bol v daných   veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

Prihliadajúc   na   zásady   procesnej   hospodárnosti   preto   ústavný   súd   tieto   sťažnosti odmietol   z rovnakých   dôvodov   bez   odôvodnenia   (posledná   veta   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

2.3   K   sťažnostiam   sťažovateľky   vedenými   pod   sp. zn.   Rvp 22770/2013, Rvp 577/2014, Rvp 722/2014, Rvp 723/2014 a sp. zn. Rvp 1678/2014, ktorými napádala postup a tie isté uznesenia krajského súdu

Ústavný   súd   v   úvode   konštatuje,   že   sťažovateľka   opakovane   podáva   viaceré identické   sťažnosti   smerujúce   proti   tomu   istému   porušiteľovi   –   okresnému   súdu a krajskému súdu, ktorými napádala totožné uznesenia okresného súdu a krajského súdu, používajúc   totožnú   argumentáciu.   Podobne   to   bolo   aj   prípade   prerokúvaných   sťažností uvedených v bode 2.3, ktoré boli doručené ústavnému súdu s odstupom niekoľkých dní. Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   22770/2013   je   totožná so sťažnosťou   evidovanou   pod   sp.   zn.   Rvp   20681/2013,   sťažnosť   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 577/2014 je totožná so sťažnosťou evidovanou pod sp. zn. Rvp 267/2014, sťažnosť vedená   pod sp. zn. Rvp   722/2014   je   totožná   so   sťažnosťou   evidovanou   pod   sp.   zn. Rvp 271/2014,   sťažnosť   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   723/2014   je   totožná   so   sťažnosťou evidovanou pod sp. zn. Rvp 272/2014 a sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1678/2014 je totožná so sťažnosťou evidovanou pod sp. zn. Rvp 273/2014, preto dospel k záveru, že tieto totožné sťažnosti je potrebné odmietnuť pre neprípustnosť z dôvodu litispendencie.Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali   dve   konania,   prípadne   viac   konaní   v   tej   istej   veci.   Totožnosť   veci   je   daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosti vedenú pod sp. zn.   Rvp 22770/2013, Rvp 577/2014, Rvp 722/2014, Rvp 723/2014 a sp. zn. Rvp 1678/2014 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014