znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 553/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   D.   C.,   toho   času   vo   výkone   trestu   odňatia slobody, zastúpeného Mgr. S. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. D. C. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2013 doručená sťažnosť (podpísaná zaručeným elektronickým podpisom) Mgr. D. C., toho času   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   na   základe   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 3 T 89/2011   z 1.   marca   2012   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012 bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a 2 písm. a) Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 a § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody nepodmienečne v trvaní 8 rokov a ochranný dohľad v trvaní 1 roka.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že po nepriaznivom rozhodnutí krajského súdu sa v zmysle § 371 ods. 3 Trestného poriadku obrátil na ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) s podnetom na podanie dovolania. Tento jeho   podnet   bol „Stanoviskom“ Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. k. 31111/2012-61/D/235   zo   17.   júla   2013   (ďalej   len   „stanovisko   ministerstva spravodlivosti“) odložený ako nedôvodný.

Sťažovateľ   v sťažnosti   nenamietal   postup   ministra   spravodlivosti   v súvislosti s vybavením   jeho   podnetu,   ale   svoje   námietky   predostrel   proti   druhostupňovému rozhodnutiu. Sťažovateľ tvrdil, že aj napriek jeho námietkam obsiahnutým v odvolaní sa krajský súd nimi nezaoberal v požadovanej kvalite. V odvolaní namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s tým, aké okolnosti predchádzali jeho zadržaniu, nezaoberal sa skúmaním subjektívnej stránky trestného činu, uspokojil sa s vykonaním niektorých dôkazov bez toho, aby vykonal ďalšie dôkazy, ktoré by odstránili rozpory, nezisťoval dôvody,   na základe ktorých   došlo   k zmareniu   zachytenia   komunikácie   medzi   ním   a svedkom.   Podľa sťažovateľa teda okresný súd nevykonal dôkazy, ktoré mohli preňho privodiť priaznivejšie rozhodnutie   vo   veci.   Sťažovateľ   uviedol,   že   práve   uvedenými   argumentmi   sa   v rámci odvolacieho konania snažil   dosiahnuť spravodlivé   rozhodnutie   vo   veci,   ale krajský   súd sa s jeho názormi a očakávaniami nestotožnil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu   došlo   k porušeniu   jeho základných   práv   na   súdnu   ochranu   a   na   obhajobu.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne, neodôvodnené a nekorešponduje s obsahom jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods.   1   a čl.   50   ods.   3   ústavy,   namietané   uznesenie   krajského   súdu   a zároveň   rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 89/2011 z 1. marca 2012 zrušil, krajskému súdu uložil povinnosť zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení alebo inom   zásahu dozvedieť.   Pri   právoplatnom rozhodnutí vydanom v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona o ústavnom súde   rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03).

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Podľa   zistení   ústavného   súdu   namietané   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012 bolo sťažovateľovi doručené 28. januára 2013. Sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená   24.   septembra   2013,   teda   zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty.

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ opiera začiatok plynutia zákonnej lehoty v   zmysle   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   od   okamihu,   keď   mu   bolo   doručené stanovisko ministerstva spravodlivosti.

Ústavný súd však poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k druhostupňovému rozhodnutiu síce garantuje, ale len v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť (k tomu pozri napr. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 81/2012). V takýchto prípadoch ústavný súd zásadne neakceptuje zachovanie zákonnej lehoty, ktorej začiatok plynutia sťažovateľ odvodil od doručenia odpovede orgánu verejnej moci (v tomto prípade   ministra   spravodlivosti)   o nevyhovení   podnetu   na   podanie   mimoriadneho opravného   prostriedku   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   súdu   druhého   stupňa   (obdobne III. ÚS 175/2013).

Keďže námietku o porušení základných práv uznesením krajského súdu sťažovateľ nepodal   v zákonnej   dvojmesačnej   lehote   tak,   ako   to   ustanovuje   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde, ústavný súd jeho sťažnosť posúdil ako podanú oneskorene a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju z tohto dôvodu odmietol.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že aj keď sťažnosť sťažovateľa (podaná prostredníctvom právneho zástupcu) bola podaná oneskorene, nespĺňala zároveň všetky   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   podľa   §   50   ods.   1   a 2 s poukazom   na   §   56   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Sťažovateľ   v petite   sťažnosti (východisko   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu)   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudok okresného súdu bez toho, aby námietka o porušení jeho základných práv smerovala aj voči tomuto orgánu verejnej moci a jeho rozhodnutiu. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zrušenie rozhodnutia je v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy explicitne spojené s vyhovením sťažnosti a vyslovením porušenia označených práv. Sťažovateľ však požiadavku na zrušenie rozsudku okresného súdu predložil bez toho, aby ju v petite sťažnosti spojil s námietkou o porušení   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   50   ods.   3   ústavy   aj   uvedeným rozsudkom   okresného   súdu.   Okrem   toho   sťažovateľ   k sťažnosti   nepripojil   kópiu právoplatného (namietaného) rozhodnutia, hoci splnenie tejto podmienky zákon o ústavnom súde vyžaduje v ustanovení § 50 ods. 2.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ktoré v sťažnosti predložil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2013