znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 553/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   D.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného JUDr. L. J., pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c)   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 9 T 50/2011 z 28. júla 2011, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 89/2011 z 25. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 4/2012 z 21. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2012 (po doplnení 14. augusta 2012) doručená sťažnosť P. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 T 50/2011 z 28. júla 2011, uznesením Krajského súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 1 To 89/2011   z 25.   októbra   2011   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 4/2012 z 21. marca 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 T 50/2011 z 28. júla 2011 bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže, ktorého sa dopustil v priebehu   rokov   2007   až   2010   takým   spôsobom,   že   so   zamaskovanou   tvárou a napodobeninou strelnej zbrane prepadol viacero bánk v úmysle získať finančnú hotovosť, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody nepodmienečne v trvaní 14 rokov, ochranný dohľad,   ochranné   opatrenie   (zhabanie   zbrane)   a povinnosť   nahradiť   škodu   poškodeným stranám.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 89/2011 z 25. októbra 2011 zamietol.

Sťažovateľ   dodal,   že   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podal   dovolanie,   ktoré najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tdo   4/2012   z 21.   marca   2012   odmietol.   Podľa   jeho vyjadrenia mu predmetné uznesenie bolo doručené 21. mája 2012.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   postupom   v trestnom   konaní,   ako   aj   označenými rozhodnutiami   všeobecných   súdov   bolo   porušené   jeho   právo   na   obhajobu,   pretože   aj napriek   tomu,   že   podľa   jeho názoru   boli uňho dané   dôvody   povinnej   obhajoby,   na čo v priebehu konania poukazoval, ani okresný súd, ani krajský súd a ani najvyšší súd na túto jeho námietku neprihliadli, hoci popretie práva na obhajobu je podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolacím dôvodom.

V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdil, že už pri svojom zadržaní 31. augusta 2010 sa ku všetkým   skutkom,   za   ktoré   mu   bolo   neskôr   vznesené   obvinenie,   priznal   a dodal,   že k spáchaniu skutkov ho viedla hráčska závislosť, ktorú nevie ovládať. Na základe toho malo byť orgánom činným v trestnom konaní jasné, že trpí duševnou chorobou, čo sa podľa jeho vyjadrenia napokon aj potvrdilo znaleckým dokazovaním. Táto okolnosť mala podľa názoru sťažovateľa viesť k záveru, že je tu dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 2 Trestného poriadku, pretože nie je schopný sa náležite sám obhajovať. Okrem toho sťažovateľ uviedol, že od začiatku konania bol uňho daný aj ďalší dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku,   a to   vzhľadom   na to,   že sa   priznal ku   všetkým   skutkom, z ktorých   niektoré   boli   kvalifikované ako   obzvlášť   závažný   zločin   lúpeže.   Okrem   toho sťažovateľ   dodal,   že   dôvod   povinnej   obhajoby   bol   uňho   daný   aj   preto,   lebo   uňho prichádzalo do úvahy uloženie trestu v zmysle asperačnej zásady. Sťažovateľ uviedol, že neskôr, a to z dôvodu jeho vzatia do väzby, mu bol ustanovený obhajca, ale že úkony, ktoré boli vykonané dosiaľ, znamenali porušenie jeho práva na obhajobu, a preto považuje celé trestné konanie za nezákonné a za také, ktoré nemôže byť podkladom rozhodnutia vo veci samej.

Okrem   porušenia   práva   na   obhajobu   sťažovateľ   namietal   aj   nesprávnu   aplikáciu a interpretáciu § 122 ods.   10 Trestného zákona, ktorý   definuje pokračovací trestný čin. Podľa   jeho   názoru   nebol   daný   dôvod   na   záver,   že   časť   skutkov,   ktoré   spáchal,   sú samostatnými trestnými činmi, a zvyšok skutkov tvorí pokračovací trestný čin. Podľa neho všetky skutky, ktoré spáchal, tvorili úplnú jednotu, pretože boli spáchané jednou osobou, mali spoločný modus operandi, boli spáchané na miestach, ktoré spájala blízka vzdialenosť, spájalo ich časové hľadisko a taktiež ich spájala aj okolnosť, že boli spáchané v dôsledku jeho   závislosti   od   hazardných   hier.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   dodal,   že   všetky   tieto skutočnosti vylučovali možnosť aplikácie § 41 ods. 2 Trestného zákona, a teda aplikáciu asperačnej   zásady.   Tým   podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   k „popretiu   práva   na   súdnu ochranu v dôsledku svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo ods. P. D. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Rozsudkom   Okresného   súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 9 T/50/2011-2009 zo dňa 28. 7. 2011, Uznesením Krajského súdu Žilina   sp.   zn.   1   To/89/2011-2057   zo   dňa   25.   10.   2011   a   Uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 4/2012 zo dňa 21. 3. 2012, porušené bolo.

2. Zrušuje sa Rozsudok Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 9 T/50/2011-2009 zo dňa 28. 7. 2011, Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 1 To/89/2011-2057 zo dňa 25. 10.   2011   a   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo   4/2012 zo dňa 21. 3. 2012, a vec sa vracia Okresnému súdu v Dolnom Kubíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Ods. P. D. sa prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody, nariadenom na základe Rozsudku Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 9 T/50/2011-2009 zo dňa 28. 7. 2011 a Uznesenia   Krajského   súdu   Žilina   sp.   zn.   1   To/89/2011-2057   zo   dňa   25.10.   2011, na slobodu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 9 T 50/2011 z 28. júla 2011

Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 T 50/2011 z 28. júla 2011, pri jej prerokovaní sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia a postupu bol v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu   bezprostredne preskúmať rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa v danej   veci. Odvolávajúc   sa   na   princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   preto   ústavný   súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 1 To 89/2011 z 25. októbra 2011

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca   na   rozhodovaciu   činnosť   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“) (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,   sťažnosť   č. 46129/99,   body   51,   53,   54)   v prípade   procesného   rozhodnutia dovolacieho   súdu   o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   či   pre   nesplnenie dovolacích dôvodov zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V danom prípade bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 To 89/2011 z 25. októbra 2011 napadnuté dovolaním sťažovateľa, avšak toto dovolanie bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 4/2012 z 21. marca 2012 odmietnuté v súlade s § 382 písm. c) Trestného poriadku pre nesplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 Trestného poriadku. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 16. mája 2012 a jeho právnemu zástupcovi 17. mája 2012.

Ústavný   súd   preto   v   zmysle   uvedeného   pristúpil   aj   k preskúmaniu   námietok sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu.

Svoje námietky sťažovateľ predostrel v dvoch rovinách. V rámci tej prvej tvrdil, že došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, pretože už od samotného začiatku trestného stíhania existoval uňho dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (obvinený musí mať obhajcu aj v prípravnom konaní, ak ide o konanie o obzvlášť závažnom   zločine)   a taktiež   aj   dôvod   podľa   §   37   ods.   2   Trestného   poriadku,   pretože vzhľadom na jeho duševnú poruchu (patologické hráčstvo) tu exitovali pochybnosti o jeho spôsobilosti   náležite   sa   obhajovať.   V rámci   druhej   roviny   svojich   námietok   sťažovateľ tvrdil,   že   došlo   k porušeniu   zásad spravodlivého   procesu   z dôvodu   nesprávnej   aplikácie a interpretácie § 122 ods. 10 Trestného zákona.

K namietanému porušeniu   práva na obhajobu ústavný súd uvádza, že aj napriek skutočnosti,   že   sťažovateľ   predmetnú   námietku   explicitne   nenastolil   ani   v rámci prvostupňového konania, ani v rámci odvolacích dôvodov, krajský súd v súlade s § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal aj správnosť postupu, ktorý predchádzal meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu. Na základe toho krajský súd v namietanom uznesení vyslovil, že   okresný   súd   rešpektoval   základné   zásady   trestného   konania   vrátane   sťažovateľovho práva na obhajobu.

Ústavný súd konštatuje, že keďže sťažovateľ ani na hlavnom pojednávaní, ktoré sa na okresnom súde uskutočnilo 28. júla 2011, ani v odvolaní proti rozsudku okresného súdu neargumentoval   porušením   práva   na   obhajobu,   krajský   súd   nebol   povinný   bližšie špecifikovať dôvody, na základe ktorých usúdil, že v rámci konania bola dodržaná jedna zo základných zásad trestného konania, a teda zásada práva na obhajobu. Z uvedeného dôvodu sa preto stručná konštatácia krajského súdu o naplnení sťažovateľovho práva na obhajobu javí ako akceptovateľná, dostatočná a zodpovedajúca skutočnosti.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   z vyšetrovacieho   spisu,   ktorý   je   súčasťou   spisu okresného súdu sp. zn. 9 T 50/2011, zistil, že sťažovateľovi bolo 31. augusta 2010 vznesené obvinenie za šesť skutkov kvalifikovaných ako trestný čin lúpeže. Toho istého dňa, ako aj 1. septembra   2010   bol   sťažovateľ   vypočutý   k svojej   osobe   aj   k veci   bez   prítomnosti obhajcu. V tomto okamihu konanie sťažovateľa nebolo kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin   (k   tomu   došlo   až 13.   septembra   2010).   To   znamená, že postup   orgánu   činného v trestnom konaní, ktorý v danej chvíli neaplikoval § 37 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, je potrebné označiť ako súladný so zákonom. Ako taký je potrebné označiť aj postup orgánu činného v trestnom konaní, ktorý pri výsluchu sťažovateľa 31. augusta 2010 a 1. septembra 2010 neaplikoval § 37 ods. 2 Trestného poriadku, keďže uňho nezistil okolnosti, ktoré by spochybnili jeho spôsobilosť náležite sa obhajovať. Až vykonaním ďalších dôkazov bolo zistené,   že   sťažovateľ   páchal   trestnú   činnosť   s cieľom   získať   finančné   prostriedky na hazardné hry. Na základe toho došlo k vyšetreniu duševného stavu sťažovateľa a zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že duševná porucha (patologické hráčstvo), ktorá bola   u sťažovateľa   zistená,   nemala   vplyv   na   jeho   schopnosť   chápať   zmysel   trestného konania. Dôvod povinnej obhajoby bol v danom prípade založený až vzatím sťažovateľa do väzby [§ 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku], k čomu došlo na základe uznesenia okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   19/2010   z 2.   septembra   2010.   Toho   istého   dňa   bol sťažovateľovi   ustanovený   obhajca.   Ďalšie   dôvody,   ktoré   pristúpili   vo   forme   duševnej poruchy,   boli   hodnoverne   verifikované   až   znaleckým   posudkom,   v tom   čase   už   mal sťažovateľ obhajcu.

K uvedenému   ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   ku   všetkým   skutkom   bol sťažovateľ opätovne vypočutý v prítomnosti svojho obhajcu, a to ešte v rámci prípravného konania.   Túto   skutočnosť   verifikujú   zápisnice   o pokračovaní   vo   výsluchu   obvineného z 22. septembra 2010, 10. novembra 2010 a 14. januára 2011.

Tieto zistenia podľa názoru ústavného súdu svedčia jednoznačne pre záver o tom, že v rámci   predmetného   trestného   konania   bolo   plne   realizované   právo   sťažovateľa na obhajobu.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa o porušení jeho ďalších práv uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 89/2011 z 25. októbra 2011, ku ktorému malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť na základe nesprávnej aplikácie a interpretácie § 122 ods. 10 Trestného zákona, tieto ústavný súd už na predbežnom prerokovaní vyhodnotil ako neopodstatnené.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   veľmi   podrobne   vysvetlil,   ktoré skutočnosti   boli   rozhodujúce   pre   jeho   záver   o správnosti   rozsudku   okresného   súdu. Vo vzťahu   k výroku   o vine   sa   krajský   súd   zaoberal   právnou   kvalifikáciou   skutkov, z ktorých prvé dva boli kvalifikované ako samostatné trestné činy lúpeže a zvyšné štyri ako pokračovací   obzvlášť   závažný   zločin   lúpeže.   V tejto   súvislosti   krajský   súd   poukázal na absenciu   objektívnej   súvislosti   v čase   medzi   uvedenými   skutkami.   Krajský   súd   sa stotožnil   s právnym   názorom   okresného   súdu   vychádzajúcim   z rozhodovacej   činnosti najvyššieho súdu, pokiaľ ide o kritéria, ktoré musia byť splnené na to, aby bol skutok kvalifikovaný   ako   pokračovací   trestný   čin   v zmysle   §   122   ods.   10   Trestného   zákona. Aj podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nebola   v danom   prípade   splnená   požiadavka   blízkej časovej   súvislosti   medzi   všetkými   skutkami,   keďže   medzi   prvým   a druhým   skutkom uplynula doba v trvaní približne 16 mesiacov a medzi druhým a tretím skutkom uplynula doba v trvaní približne 11 mesiacov. Táto časová súvislosť bola podľa názoru súdu prvého stupňa a súdu druhého stupňa zachovaná len vo vzťahu k posledným štyrom skutkom, ktoré boli spáchané vo februári, máji, júli a auguste 2010. Vo vzťahu k výroku o treste krajský súd konštatoval správnosť postupu okresného súdu pri použití asperačnej zásady a uložení trestu pri dolnej hranici zvýšenej trestnej sadzby, ktorá podľa jeho názoru splní účel trestu z hľadiska   jeho   individuálnej   aj   generálnej   prevencie.   Krajský   súd   súčasne   vysvetlil, z akého dôvodu nebolo možné aplikovať § 39 ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení   trestu,   pričom   v tejto   súvislosti   poukázal   na   to,   že   neboli   zistené   také   pomery sťažovateľa, ktoré by svedčali pre záver o tom, že uloženie tohto trestu by sťažovateľ oproti iným odsúdeným znášal citeľnejšie.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne závery krajského   súdu   nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak nezlučiteľné s obsahom označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   posúdil   ako   zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju odmietol.

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tdo 4/2012 z 21. marca 2012

Ústavný súd zistil, že dovolanie, ktoré sťažovateľ podal okresnému súdu 1. decembra 2011, smerovalo proti rozsudku okresného súdu a uzneseniu krajského súdu. Sťažovateľ v ňom predostrel dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku. Vo vzťahu k porušeniu práva na obhajobu poukázal na predsúdne konanie, keď mu údajne ako   podozrivému   nebolo umožnené zvoliť si   obhajcu,   a zároveň   dodal,   že   po   vznesení obvinenia bol vypočúvaný bez prítomnosti obhajcu, hoci podľa jeho názoru orgány činné v trestnom konaní museli mať aj v tomto okamihu trestného konania vedomosť o tom, že ide o prípad povinnej obhajoby [§ 37 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a § 37 ods. 2 Trestného   poriadku].   Pokiaľ   ide   o dovolací   dôvod,   že   rozhodnutie   je   založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho ustanovenia, k tomu sťažovateľ opakovane uviedol, že jeho skutky mali byť správne kvalifikované ako pokračovací trestný čin lúpeže, čo by sa podľa jeho názoru premietlo aj v rovine ukladania trestu.

O dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   označeným   uznesením   tak,   že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (nesplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku) odmietol.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval: „Pokiaľ   ide dovolací dôvod podľa   § 371 ods.   1 písm.   c) Tr.   por.,   že zásadným spôsobom   bolo   porušené   právo   na   obhajobu,   najvyšší   súd   len   dodáva,   že   v   dovolaní vytýkané   pochybenie   nebolo   uplatnené   v   rámci   riadneho   opravného   prostriedku,   teda v odvolaní, a obhajoba ju nenamietala ani v konaní pred odvolacím súdom. Ako vyplýva z ustanovenia § 374 ods. 3 Tr. por., v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie   na   súde   prvého   stupňa,   ak   vytýkané   pochybenia   neboli   napravené   v   konaní o riadnom opravnom prostriedku.

Najvyšší   súd   pripomína   aj   obmedzenie   dovolacích   dôvodov   ustálených zákonodarcom v ustanovení § 371 ods. 4 Tr. por., podľa ktorého, dôvody podľa ods. 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

Je evidentné, že v tomto ustanovení je upravené obmedzenie práva obvineného, ale i generálneho   prokurátora   podať   dovolanie   v   prípade,   ak   okolnosť,   ktorú   uvádzajú v dovolaní im bola známa už v pôvodnom konaní a nenamietali ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

Neuniklo   však   pozornosti   dovolacieho   súdu   konštatovanie   odvolacieho   krajského súdu   v   odôvodnení   uznesenia   na   str.   5   a   6,   kde   krajský   súd   na   podklade   odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako   i   správnosť   postupu   konania,   ktoré   mu   predchádzalo,   pričom   mal   na   zreteli   aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom zistil, že okresný súd v rámci   procesného   postupu   rešpektoval   a   dodržal   základné   zásady   trestného   konania uvedené   v   §   2   Tr.   por.,   najmä   však   zásady   zákonného   procesu   -   §   2   ods.   7,   práva na obhajobu - § 2 ods. 9, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 a rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. por. Odvolací súd skonštatoval, že súd prvého stupňa dospel k vyhláseniu rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   plne   stotožňuje   so   závermi   a   písomne vypracovanými dôvodmi nielen krajského, ale i okresného súdu. Dovolacími dôvodmi a síce použitím asperačnej zásady sa veľmi podrobne zaoberal nielen okresný ale i krajský súd a to v súhrne zo všetkých pohľadov, aj s použitím príslušnej platnej judikatúry a ustálenej súdnej praxe. Argumentácii a dôvodom oboch rozhodnutí niet čo vytknúť. Odôvodnenia oboch rozhodnutí sú jasné, zrozumiteľné, súdy v nich uviedli, okrem iného veľmi podrobne, akými úvahami sa spravovali,   keď   posudzovali dokázané   skutočnosti   podľa   príslušných ustanovení zákona nielen v otázke viny, ale aj trestu. Pokiaľ ide o právne úvahy súvisiace s výrokom o treste, tak okresný ako i krajský súd mal na zreteli zásady ukladania trestu (§ 34 Tr. zák.) a v písomnom odôvodnení rozsudku a uznesenia sa konkrétne vyrovnali najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 4 Tr. zák.“

Právo   na súdnu   ochranu   sa   v   trestnom   konaní   účinne zaručuje   len vtedy,   ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia   §   368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   dovolací   súd   vychádzal   z právnej   úpravy   konania o dovolaní,   ktorá   zahŕňa   aj   predpoklady   stanovujúce   nemožnosť   použitia   či   uplatnenia dovolacích   dôvodov.   Najvyšší   súd   v tomto   smere   prihliadol   aj   na   spôsob,   akým   si sťažovateľ svoje záujmy a práva chránil v predchádzajúcich štádiách tohto konania.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorý sťažovateľ spojil so svojimi výhradami týkajúcimi sa právnej kvalifikácie svojho konania, ktorá sa prejavila aj pri ukladaní trestu, najvyšší súd sa odvolal na právne závery okresného súdu a krajského súdu a dodal, že týmto súdom, vzhľadom na odôvodnenosť ich rozhodnutí, nie je možné v tomto smere nič vytknúť. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd na túto námietku sťažovateľa poskytol síce stručnú odpoveď, ale je nepochybné, že sa ňou zaoberal a neuspokojil   sa   len   s formálnym   potvrdením   právnych   záverov   súdov   nižších   stupňov, o čom svedčí aj ním prezentovaná úvaha. Podľa názoru ústavného súdu sa v tomto smere od najvyššieho súdu nevyžadovala špecifická reakcia na sťažovateľom nastolený problém, a to z dôvodu, že právne závery krajského súdu, ktoré vychádzali z rozhodnutia okresného súdu, je potrebné z tohto pohľadu hodnotiť ako dostatočné a odôvodnené.

V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (zásadné   porušenie   práva   na   obhajobu)   sťažovateľ   namietal   štádium   konania pred vznesením obvinenia, ako aj ďalšie pokračovanie prípravného konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   otázkou,   od   ktorého   okamihu   musí   mať   obvinený obhajcu, sa zaoberal aj ESĽP vo veci Salduz proti Turecku (rozsudok z 27. novembra 2008, č. 36391/02,   §   54),   v ktorej   zdôraznil,   že   správanie   obvineného   v počiatočnom   štádiu trestného konania môže zásadným spôsobom ovplyvniť spravodlivosť ďalšieho procesu, pretože dôkazy, ktoré sa v tejto fáze konania zaobstarajú, určujú rámec, v ktorom bude trestný čin, ktorý je obvinenému kladený za vinu, prerokovávaný v konaní pred súdom.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   však   touto   otázkou   vecne nezaoberal, pretože s poukazom na príslušné ustanovenia Trestného poriadku (§ 371 ods. 4 a § 374 ods. 3) prijal záver o tom, že uplatnenie tohto dovolacieho dôvodu nie je možné práve z dôvodu pasivity sťažovateľa, ktorý vytýkané vady konania mal namietať najneskôr v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku, čo sťažovateľ podľa zistení najvyššieho súdu   neučinil.   K uvedenému   ústavný   súd   dodáva,   že   porušenie   práva   na   obhajobu sťažovateľ   nenamietal   ani   na   hlavnom   pojednávaní,   ani   v rámci   odvolacieho   konania. Dokonca na hlavnom pojednávaní 28. júla 2011 sťažovateľ na priame otázky predsedu senátu,   pokiaľ   ide   o   právo   na   obhajobu,   neuviedol   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mohli svedčať pre záver o tom, že by mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Aj pokiaľ ide o výsluch sťažovateľa   v procesnom   postavení   zadržaného   –   podozrivého   z 31.   augusta   2010, zo zápisnice,   ktorá   je   súčasťou   spisu   okresného   súdu   (I.   zväzok   vyšetrovacieho   spisu, č. l. 61), vyplýva, že pred výsluchom bol sťažovateľ poučený o svojom práve na obhajobu a uviedol, že obhajcu si zatiaľ nevolí.

Právny   názor   najvyššieho   súdu   vyslovený   v namietanom   rozhodnutí   sa s prihliadnutím na citované zákonné ustanovenia javí ako logický a legitímny. Najvyšší súd vo výroku svojho rozhodnutia odmietol dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dovolacích dôvodov   a zároveň   v jeho   odôvodnení   poskytol   jasný   obraz   o dôvodoch,   ktoré ho k prijatému   záveru   viedli.   Okrem   toho   najvyšší   súd   konštatoval,   že   jeho   pozornosti neuniklo, že krajský súd ex officio skúmal dodržanie základných zásad trestného konania (a tým   aj   dodržanie   práva   na   obhajobu),   a   vo   všeobecnosti   uviedol,   že   v tomto   smere nezistil žiadne procesné pochybenia.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšším   súdom   prezentované   zistenia   sa   opierajú o relevantnú   právnu   úpravu   a sú   dostatočne   odôvodnené.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje na to, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne napr. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06). Podľa názoru ústavného súdu tak   tomu   bolo   aj   v namietanom   prípade,   keď   najvyšší   súd   s poukazom   na   ustanovenia Trestného poriadku sa dovolaním vecne nezaoberal, ale podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku ho odmietol pre nesplnenie dovolacích dôvodov.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ uplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012