znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 553/2011-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. G. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. B. B., P., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Sdo/37/2011 z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. G. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2011 doručená sťažnosť Mgr. G. H., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B. B., P., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 Sdo/37/2011 z 30. júna 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„...   Sťažovateľ   podal   dňa   09.   05.   2007   Najvyššiemu   súdu,   ktorý   však   bol   vecne nepríslušným   súdom   žalobu,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   a   následného   zrušenia rozhodnutia č. p. KM-19/PK-2007 žalovaného, ktorým bolo Ministerstvo vnútra SR. Vec bola postúpená vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Bratislave, kde bola vedená pod č. k. 1 S 166/2007.

Tento súd vytýčil termín pojednávania na deň 09. 07. 2010. Sťažovateľ, ktorý nemal právneho   zástupcu,   písomným   podaním   zo   dňa   14.   06.   2010   požiadal   súd   o   odklad pojednávania z dôvodu, že vo vytýčenom termíne nebude sa nachádzať na území SR. Súd túto skutočnosť neakceptoval a v neprítomnosti sťažovateľa vec prejednal. Proti vynesenému rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal na Najvyšší súd SR,   pričom argumentoval aj tou skutočnosťou,   že vec bola prejednaná v neprítomnosti žalobcu, ktorý tri týždne pred vytýčeným termínom pojednávania požiadal o jeho odročenie z dôvodu svojej neprítomnosti na území SR.

Vec bola prejednaná na Najvyššom súde SR pod č. k. 3 Sžo 219/2010 a napriek argumentácii sťažovateľa bolo napádané rozhodnutie KS Bratislava v celosti potvrdené. V   zákonnej   lehote   podal   sťažovateľ   na   Najvyššom   súde   SR   dovolanie,   kde   sa dožadoval zrušenia napádaných rozhodnutí a prejednania svojej veci zákonným spôsobom. Najvyšší   súd   SR   Uznesením,   doručeným   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   dňa 08. augusta   2011   konanie   o   dovolaní   pod   číslom   konania   1   Sdo/37/2011   zastavil s odôvodnením, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné.

Základné právo sťažovateľa Mgr. G. H. na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48. ods. 2 Ústavy SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR porušené bolo. Konkrétne ďalej vidíme porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľ ďalej cituje z rozhodnutia Ústavného súdu SR IV. US 283/07-35:... Najvyšší   súd   SR   ako   dovolací   súd   v   tomto   prípade   nezisťoval,   či   sú   splnené podmienky na konanie o dovolaní a toto konanie zastavil...“

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo/37/2011 z 30. júna 2011 porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru tým, že nezisťoval, či sú splnené podmienky na konanie o dovolaní a toto konanie zastavil.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1.   Základné   právo   sťažovateľa   Mgr.   G.   H.   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48. ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   SR   zrušuje   Uznesenie   NS   SR   č.   k.   1   Sdo/37/2011   a   prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby vo veci bezodkladne konal a rozhodol.

3.   Sťažovateľovi   Mgr.   G.   H.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100,-   € (Jednosto   Eúr),   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   zaplatiť   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 € na účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   JUDr.   B.   B.,   advokáta,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktoré   považuje   sťažovateľ   namietané   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/37/2011 z 30. júna 2011 za ústavne nekonformné, je to, že najvyšší súd nezisťoval, či sú splnené podmienky na konanie o dovolaní a toto konanie zastavil.

Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/37/2011 z 30. júna 2011 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade najvyšší súd rozhodujúc o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní vyslovil svoj právny názor a vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo konanie o dovolaní zastavil.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 1 Sdo/37/2011 z 30. júna 2011 okrem iného uviedol:

„... Žalobca podal dňa 21. marca 2011 dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu, ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   09.   júla   2010, č. k. 1 S/166/2007-67.

Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 23. februára 2011 a bolo ním právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupu správnych orgánov podľa druhej hlavy Piatej časti OSP - Správne súdnictvo.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešené otázok, ktoré nie sú upravené v Piatej časti OSP sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je v konaní podľa Piatej časti OSP prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené.   Proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   naviac   opravný prostriedok nie je podľa tretej vety uvedeného ustanovenia zákona prípustný. Opravným prostriedkom je aj dovolanie. Keďže zo žiadneho ustanovenia Piatej časti OSP - Správne súdnictvo - nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve, čo   znamená,   že   najvyšší   súd   v   správnom   súdnictve   nie   je   ani   dovolacím   súdom,   je neprípustnosť dovolania prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom a preto súd podľa § 104 ods. 1 vety prvej konanie o dovolaní zastavil...“

Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval, že jeho   odôvodnenie   je   dostatočné   a   zrozumiteľné.   Najvyšší   súd   podľa   ústavného   súdu dostačujúco   vysvetlil,   prečo   konanie   o   dovolaní   zastavil,   pričom   jeho   závery   možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Pretože   namietané rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekomformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.   Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení   poukázal   a   aj   citoval   relevantné rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sa na danú vec vzťahujú.

Najvyšší súd preskúmal návrh rozhodnutia podľa ustanovenia § 104 ods. 1 prvej vety OSP; takýto jeho postup ústavný súd považuje za súladný s ústavou.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ v sťažnosti bližšie nezdôvodnil, v čom vidí porušenie svojho základného práva   zaručujúceho   rovnosť   účastníkov   konania   pred   všeobecným   súdom   podľa   čl.   47 ods. 3 ústavy, a preto vzhľadom na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, nemohol vznesenú námietku preskúmať.   Pokiaľ   namieta   vzniknuté   prieťahy   v konaní   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, vzhľadom na dĺžku konania pred všeobecným súdom   a skutočnosť,   že najvyšší súd už právoplatne   rozhodol   a   nastolil   právnu   istotu   vo   veci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   tohto základného práva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011