znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 552/2015-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 18. novembra 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného spoločnosťou Aequitas, s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ing. Miloš Novák, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Cdo   37/2014 z 28. januára 2015 v časti jeho výroku o trovách konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 37/2014 z 28. januára 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní o určenie neplatnosti   kúpnej   zmluvy   vedenom   Okresným   súdom   Rimavská   Sobota   (ďalej   len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   6   C   115/2010.   Sťažovateľ   mal   úspech   v   konaní   pred prvostupňovým súdom, ako aj pred odvolacím súdom, ktorý potvrdil rozhodnutie okresného súdu. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná v 2. rade na najvyššom súde dovolanie. Napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie žalovanej v 2. rade z dôvodu neprípustnosti a o náhrade trov dovolacieho konania rozhodol tak, že nepriznal účastníkom   právo   na   náhradu   trov   dovolacieho   konania,   keď   sťažovateľovo   vyjadrenie k dovolaniu nepovažoval za účelné na bránenie práva.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 20   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   v   časti   jeho   výroku   o   trovách   konania. V napadnutom konaní právny zástupca sťažovateľa reagoval na výzvu okresného súdu, aby sa vyjadril k podanému dovolaniu, a preto sa domnieva, „že podanie vyjadrenia na základe výzvy súdu nemôže byť neúčelným bránením práva“. Rozhodnutie najvyššieho súdu v časti výroku o trovách konania je podľa sťažovateľa svojvoľné a aplikácia príslušných právnych noriem nie je vykonaná na základe ústavne súladného výkladu. V sťažnosti k tomu uviedol: «Súčasťou práva na súdnu ochranu tak je aj právo na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou zásady právnej istoty, ktorou sa riadi celý právny poriadok Slovenskej republiky, čo potvrdzuje aj Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 28/2009, v ktorom konštatoval, že „k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty dôjde v prípade, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) rozhodne odlišným spôsobom, ako v prípade skutkovo i právne   obdobnej   veci   bez   toho,   aby   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   na   základe dostatočne   precíznych   argumentov   vysporiadal   s   otázkou,   prečo   bola   v   danej   veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, ako v jej iných obdobných konaniach. Argumentácia   najvyššieho   súdu   musí   byť   spoľahlivým   vodidlom   pre   obdobné   situácie aj v budúcnosti“...

Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6Cdo   37/2014   nemá základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky a súd pri svojom rozhodovaní neaplikoval relevantnú právnu normu, keď nepostupoval podľa ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Zároveň   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   časti rozhodnutia   sp.   zn.   6Cdo   37/2014   nedostatočne   odôvodnil   nepriznanie   náhrady   trov konania a uspokojil sa len s konštatovaním, že prípustnosť dovolania skúma Najvyšší súd Slovenskej republiky z úradnej povinnosti a preto nie je vyjadrenie právneho zástupcu Sťažovateľa účelným bránením práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto prípade vôbec neprihliadol na skutočnosť, že právny zástupca Sťažovateľa sa vo veci vyjadroval na výzvu súdu, pričom okrem námietky neprípustnosti dovolania uvádzal aj ďalšie právne skutočnosti, pre prípad, že by Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdil podané dovolanie ako   prípustné.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   platí,   že   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   o   trovách   konania   vo   veci   sp.   zn.   6Cdo   37/2014   je   svojvoľné a neudržateľné.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada ústavný súd, aby vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„Základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   zaručené   v   článku   20   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   bolo   konaním   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom pod č. k. 6Cdo 37/2014 porušené.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn 6 C do 37/2014 sa v časti týkajúcej sa trov konania zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od dňa doručenia nálezu zaplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 59,98 EUR s DPH.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie žalovanej v 2. rade pre neprípustnosť, a to v časti jeho výroku o trovách konania.

Najvyšší súd v časti odôvodnenia napadnutého uznesenia k výroku o trovách konania uviedol: „O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože trovy žalobcu pozostávajúce z odmeny jeho právnej zástupkyne   za   vyjadrenie   k   dovolaniu   nepovažoval   za   účelné   na   bránenie   práva. V preskúmavanej veci mohla byť totiž prípustnosť dovolania daná len existenciou niektorej z procesných vád, vyplývajúcich z ustanovenia § 237 O. s. p., ktoré dovolací súd skúma bez ohľadu na stanoviská účastníkov konania.“

Podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý nepovažoval vyjadrenie sťažovateľa k dovolaniu za účelné na bránenie práva, čím odôvodnil nepriznanie trov dovolacieho konania sťažovateľovi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   rozhodovanie   o   náhrade   trov   je   súčasťou   súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo   na   rozhodnutie   o   trovách   konania,   resp.   o   náhrade   trov   konania   v   súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V).

Ústavný súd však pripomína svoj všeobecný ustálený postoj, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (m. m. II. ÚS 3/97,   II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   ústavný   súd   uvádza,   že   rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09, III. ÚS 249/2011, I. ÚS 5/2011).

Sťažovateľ namieta svojvoľný a neudržateľný záver najvyššieho súdu v časti jeho rozhodovania o trovách dovolacieho konania, keď mu nepriznal náhradu trov dovolacieho konania za vyjadrenie k dovolaniu.

Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   súčasťou   práva   na   súdnu   ochranu je aj právo   na   predvídateľnosť   súdnych   rozhodnutí,   ako   súčasť   princípu   právnej   istoty, k porušeniu   ktorej   dochádza,   ak   najvyšší   súd   rozhoduje   odlišne   v   skutkovo   i   právne odlišnej veci   bez   toho,   aby   sa   argumentačne   vysporiadal   s   odlišným   postupom   ako v iných obdobných   konaniach   (sťažovateľ   cituje   z   rozhodnutia   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 28/2009).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že z   ústavnoprávneho   hľadiska   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia v časti výroku o trovách konania, ktoré sú dostatočne odôvodnené a najvyšší súd k nim dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd v tejto súvislosti navyše pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ najvyšší súd v danom prípade analogicky aplikujúc § 146 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“) nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania a súčasne dôvodil   neúčelnosťou   trov   konania   sťažovateľa,   ústavný   súd   pripúšťa,   že dôvodenie neúčelnosťou trov je pri aplikácii tohto ustanovenia rozporné. Avšak tento nedostatok v odôvodnení záverov najvyššieho súdu vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách dovolacieho konania nie je možné hodnotiť ako nedostatok dosahujúci taký ústavnoprávny rozmer, ktorý by odôvodňoval zásah ústavného súdu.

Pokiaľ   ide   o   odlišné   právne   závery   iných   senátov   najvyššieho   súdu,   ktoré v obdobných prípadoch aplikujú § 142 ods. 1 OSP pri rozhodovaní o trovách konania pri neprípustnosti   dovolania,   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   poriadok   Slovenskej republiky upravuje   mechanizmus   zabezpečujúci   koherentnosť   judikatúry   v   §   22   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Tento   mechanizmus   spočíva   v   inštitúte zverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúte prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu. V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukazuje   na   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný   súd   na   záver   konštatuje,   že   nie   je   daná   taká   príčinná   súvislosť medzi napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   označenými   základnými   právami sťažovateľa, ktorá by zakladala možnosť vysloviť namietané porušenie označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015