znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 552/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. A., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Michalovce   sp. zn. 11 C 77/2011   z 25.   septembra   2012   v spojení   s opravným   uznesením z 26.   novembra   2012   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn. 6 Co   59/2013 z 25. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 16. septembra 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 77/2011 z 25. septembra 2012 v spojení s opravným uznesením z 26. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 59/2013 z 25. júna 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že od 1. septembra 1988 bol v služobnom pomere príslušníka   Policajného   zboru,   ale   na   základe   služobného   hodnotenia   príslušníka Policajného zboru z 27. decembra 1999 (ďalej len „služobné hodnotenie“) so záverom, že je nespôsobilý   vykonávať   akúkoľvek   funkciu   v štátnej   službe,   bol   zo   služobného   pomeru prepustený personálnym rozkazom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v K. č. 355 z 26. júna 2000 (ďalej len „personálny rozkaz“). Sťažovateľ uviedol, že proti služobnému hodnoteniu a personálnemu rozkazu sa bránil, avšak neúspešne. V tejto súvislosti uviedol že aj správnou žalobou sa domáhal preskúmania rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v K. č. p. KRP-15/VO-2000 z 21. februára 2000, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti   služobnému hodnoteniu. Podľa   vyjadrenia sťažovateľa   krajský   súd uznesením   č.   k.   6   S 105/2007-121   zo   6.   decembra   2007   konanie   zastavil   z dôvodu,   že žaloba   bola   podaná   oneskorene.   Na   základe   jeho   odvolania Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Sžo 14/2008 z 31. januára 2006 rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   žalobou   o ochranu   osobnosti   doručenou   okresnému súdu   9.   augusta   2011   sa   domáhal   ochrany   svojich   práv,   pretože   bol   toho   názoru,   že „postupom   príslušných   orgánov   v   rámci   jeho   služobného   hodnotenia   ako   príslušníka Policajného   zboru,   s   následným   prepustením   zo   služobného   pomeru,   došlo k neoprávnenému   zásahu   do osobnostných   práv   Sťažovateľa   spätých   s   jeho   menom, k značnému   zníženiu   jeho   občianskej   cti   a   ľudskej   dôstojnosti   a   zároveň   fakticky k znemožneniu   akéhokoľvek   jeho   ďalšieho   profesijného   uplatnenia   v   odbore,   v   ktorom dlhodobo   pôsobil   a   v   budúcnosti   chcel   napredovať,   o   čom   svedčí   aj   úspešná   snaha Sťažovateľa o rozširovanie a prehlbovanie vzdelania v predmetnej oblasti“.

Sťažovateľ ďalej argumentoval takto:„Predmetné služobné hodnotenie zo dňa 27. 12. 1999 so záverom o nespôsobilosti Sťažovateľa zastávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe bolo z dôvodov vyššie uvedených výsledkom postupu, pri ktorom:

- Sťažovateľovi nebola daná akákoľvek relevantná možnosť prezentovať a obhájiť argumenty svedčiace v jeho prospech

- bezdôvodne sa prezumovala zodpovednosť Sťažovateľa za skutok, ktorý v tom čase nebol riadnym spôsobom (s právoplatným výsledkom) vyšetrený

- žiadnym spôsobom nebolo zohľadnené jeho predchádzajúce dlhoročné svedomité plnenie služobných povinností a dodržiavanie služobnej disciplíny

- sťažovateľovi bolo v konečnom dôsledku znemožnené akékoľvek ďalšie profesijné uplatnenie v odbore, v ktorom dlhodobo pôsobil a v budúcnosti chcel napredovať.

Z vyššie uvedených dôvodov Sťažovateľ podal žalobu na ochranu osobnosti, nakoľko má za to, že postupom príslušných orgánov, ktorý viedol k jeho prepusteniu zo služobného pomeru   príslušníka   Policajného   zboru   SR,   došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   jeho osobnostných   práv   spätých   s   jeho   menom   a   k   značnému   zníženiu   jeho   občianskej   cti a ľudskej dôstojnosti.“

O žalobe   sťažovateľa   rozhodol   okresný   súd   tak,   že   ju   rozsudkom sp. zn. 11 C 77/2011 z 25. septembra 2012 ako nedôvodnú zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 59/2013-161 z 25. júna 2013 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil tento názor: „... konajúce súdy   sa   nevenovali   podstate   prejednávanej   veci,   a   to   Sťažovateľom   tvrdenému neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv, ku ktorému došlo zo strany žalovaného v   procese   služobného   hodnotenia   a   následného   prepustenia   Sťažovateľa   zo   služobného pomeru príslušníka Policajného zboru... Sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnými súdmi nedomáhal revízie rozhodnutí žalovaného, ktoré sú ako právoplatné konečné, ale žiadal o priznanie satisfakcie za ujmu, ktorú na svojich osobnostných právach v dôsledku prístupu a   nerešpektovania   jeho   právnym   poriadkom   priznaných   práv   zo   strany   žalovaného objektívne utrpel...“

Sťažovateľ vyslovil názor, že okresný súd a krajský súd sa vyhli podstate sporu, keď nepreskúmali rozhodnutia žalovaného z dôvodu nedostatku svojej právomoci a v konaní o ochranu osobnosti nevyhoveli jeho návrhu, ktorým okrem iného žiadal, aby okresný súd „uložil   žalovanému   povinnosť   v   písomnom   ospravedlnení   výslovne   uviesť,   že   záver služobného   hodnotenia   zo   dňa   27.   12.   1999   o   nespôsobilosti   žalobcu   (Sťažovateľa) vykonávať   akúkoľvek   funkciu   v   štátnej   službe   a   naň   nadväzujúci   personálny   rozkaz o prepustení   žalobcu   (Sťažovateľa)   zo   služobného   pomeru   v   štátnej   službe   príslušníka Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   zo   dňa   26.   06.   2000,   nie   je   vzhľadom na neoprávnený zásah do osobnostných práv Sťažovateľa prekážkou jeho ďalšieho možného služobného uplatnenia v ozbrojených zložkách“. Podľa sťažovateľa nepreskúmaním týchto rozhodnutí žalovaného v uvedenom type konania obidva súdy „fakticky odmietli reálne naplnenie práva Sťažovateľa na spravodlivý proces“.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa súdy mohli v konaní o ochranu osobnosti vykonať aj ďalšie dôkazy, ktoré by potvrdili jeho argumenty o zásahu do jeho osobnostných práv, ale tieto   vykonať   odmietli.   Sťažovateľ   vyslovil   presvedčenie,   že   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa je rozporuplné, aj pokiaľ ide o obsah výsluchov svedkov vypočutých v tejto veci. Z uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   rozsudky   oboch   súdov   označil   za   tendenčné,   účelové a arbitrárne a ako také, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR Rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp, zn. 11 C/77/2011-128 zo dňa 25. septembra 2012 a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/59/2013-161 zo dňa 25. júna 2013 porušené bolo.

2.   Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl.   6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 11 C/77/2011-128 zo dňa 25. septembra 2012 a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/59/2013-161 zo dňa 25. júna 2013 porušené bolo.

3.   Rozsudok   Okresného   súdu   Michalovce   sp.   zn.   11   C/77/2011-128   zo   dňa 25. septembra 2012   a Rozsudok Krajského   súdu   v Košiciach sp.   zn.   6 Co/59/2013-161 zo dňa 25. júna 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatností tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie Sťažovateľovi vo výške 1000,- eur (slovom tisíc eur) na účet Sťažovateľa.

5. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 77/2011 z 25. septembra 2012 v spojení s opravným uznesením z 26. novembra 2012

Pri   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   vychádzal   z ústavného   princípu subsidiarity   svojej   právomoci   vo vzťahu   k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v tých   prípadoch,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, I. ÚS 447/2012).

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne   preskúmavať   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v tejto   veci,   ústavný   súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 59/2013 z 25. júna 2013

V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa žalobou o ochranu osobnosti doručenou okresnému súdu 9. augusta 2011 domáhal voči žalovanému ochrany svojich práv. Podľa jeho názoru došlo k zásahu do jeho osobnostných práv   spojených   s jeho   menom,   občianskou   a ľudskou   dôstojnosťou,   a to   v súvislosti s vypracovaným   služobným   hodnotením,   na   základe   ktorého   bol   následne   prepustený zo služobného pomeru v štátnej službe. Okrem toho sťažovateľ žiadal, aby okresný súd uložil   žalovanému   povinnosť   písomne   sa   mu   ospravedlniť   a povinnosť   odstrániť neoprávnený   zásah   takým   spôsobom,   že   v písomnom   ospravedlnení   uvedie,   že   závery služobného hodnotenia a následného personálneho rozkazu nie sú prekážkou jeho ďalšieho uplatnenia v štátnej   službe podľa   zákona č.   73/1998 Z.   z. o štátnej službe príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“).

O žalobe   sťažovateľa   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   11   C   77/2011 z 25. septembra   2012   v spojení   s opravným   uznesením   z 26.   novembra   2012   tak,   že   ju zamietol.   Okresný   súd   vykonal   dokazovanie   výsluchmi   účastníkov   konania,   svedkov a listinnými dôkazmi a dospel k záveru, že sťažovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by služobným hodnotením a následným personálnym rozkazom bolo zasiahnuté do jeho práva   na   ochranu   osobnosti.   Okresný   súd   ďalej   dôvodil   tým,   že   tieto   rozhodnutia   sú právoplatné   a v tomto   konaní   nemá   právomoc   preskúmavať   ich   zákonnosť.   V tejto súvislosti dodal, že ak by vyhovel žalobe sťažovateľa a vyslovil by, že závery služobného hodnotenia a personálneho rozkazu nie sú prekážkou jeho ďalšieho uplatnenia podľa zákona o štátnej službe, prekročil by tak svoju právomoc.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 59/2013 z 25. júna 2013 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   poukázal   na   zistenia   a závery okresného   súdu,   argumentáciu   sťažovateľa   obsiahnutú   v odvolaní,   ako   aj   na   podstatu vyjadrenia   žalovaného.   Ďalej   zaujal   svoj   právny   názor   k sťažovateľovým   odvolacím dôvodom a dostatočným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu neboli naplnené. Krajský súd pridržiavajúc sa právnej úpravy o ochrane osobnosti sa podrobne zaoberal predpokladmi úspešného   uplatnenia   práv   spojených   s ochranou   osobnosti   a prostredníctvom prezentovaných   právnych   úvah   konštatoval,   že   žaloba   nemôže   byť   úspešná   kvôli neexistencii   neoprávneného   zásahu. V tejto   súvislosti   krajský   súd   vyslovil,   že žalovaný pri spracovaní   služobného   hodnotenia   a následným   vydaním   personálneho   rozkazu uplatňoval svoju právomoc podľa zákona o štátnej službe a odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu poukázal na to, že k zásahu do základného práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy nemôže dôjsť rozhodnutím orgánu štátu, ak tento vykonáva svoju právomoc. Krajský súd ďalej poukázal na to, že rozhodnutia, o ktorých sa sťažovateľ domnieval, že zasiahli do jeho osobnostných práv, boli preskúmané v odvolacom konaní, ako aj mimo odvolacieho konania   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o štátnej   službe   a že   preskúmanie   ich zákonnosti v rámci správneho súdnictva sa neuskutočnilo z dôvodu oneskoreného podania správnej žaloby. Okrem toho krajský súd vyslovil názor, že zmenu napadnutých rozhodnutí (služobné hodnotenie a personálny rozkaz) žalovaného možno uskutočniť len spôsobom, ktorý predpokladá zákon o štátnej službe, a nie v rámci konania o ochranu osobnosti. V tejto súvislosti dodal, že aj keď sťažovateľ prízvukoval, že sa nesnaží o zmenu týchto rozhodnutí, v konečnom dôsledku to bol jeho zámer, keďže žiadal vysloviť, že služobné hodnotenie nie je prekážkou jeho ďalšieho uplatnenia v štátnej službe a že personálny rozkaz je zásahom do jeho osobnostných práv. Krajský súd súčasne uviedol, že v tomto smere je bez právneho významu   skutočnosť,   že   zákonnosť   týchto   rozhodnutí   nebola   preskumávaná   v   rámci správneho súdnictva, a to pre zmeškanie lehoty na podanie žaloby.

Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia zároveň uviedol: «Pokiaľ žalobca dôvodnosť svojho nároku odvodzuje od „odporúčania“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 31. 1. 2008 sp. zn. 6 Sžo 14/2008, odvolací súd k tomu uvádza, že záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o možnosti žalobcu uplatniť si práva vyplývajúce z ochrany osobnosti v samostatnom občianskoprávnom konaní bol iba poučením žalobcu, ako môže ďalej postupovať vzhľadom na vzniknutú procesnú situáciu... v tomto smere nejde o záväzný právny názor, ktorým by boli súdy nižšieho stupňa viazané. Pokiaľ   žalobca   v   odvolaní   tvrdí,   že   záver   o   opakovanom   porušení   predpisov v služobnom hodnotení je nepravdivý a nezákonný, odvolací súd konštatuje, že žalobca sa dopustil   oboch   vytýkaných   porušení   interných   predpisov   žalovaného,   pričom   za   prvý zo skutkov mu bola udelená výčitka a za druhý bol aj disciplinárne potrestaný znížením služobného platu o 15 %.

Za   tejto   situácie   nie   je   teda   preukázaná   ani   nepravdivosť   údajov   uvedených v služobnom   hodnotení   a   následne   v   personálnom   rozkaze   o   prepustení   žalobcu zo služobného pomeru...

Pokiaľ žalobca namieta, že súd nevzal do úvahy pri rozhodovaní vo veci výpovede svedkov, z ktorých podľa jeho názoru vyplynulo, že postup príslušných orgánov Policajného zboru   vo veci   služobného hodnotenia žalobcu nebol   v súlade   so   zák.   č.   73/1998 Z.   z., odvolací   súd   opakovane   zdôrazňuje,   že   preskúmanie   zákonnosti   vyššie   namietaného postupu v tomto prebiehajúcom súdnom konaní je neprípustné vzhľadom na právoplatnosť služobného   hodnotenia   žalobcu.   Námietky   proti   postupu   mohli   byť   iba   predmetom preskúmania príslušným odvolacím orgánom tak, ako už bolo vyššie uvedené. Z výpovedí svedkov   teda   nevyplynuli   žiadne   skutkové   zistenia,   ktoré   by   boli   právne   významné   z hľadiska   rozhodovania   vo   veci,   keďže   títo   sa   výslovne   vyjadrovali   iba   k   postupu   pri vypracovaní služobného hodnotenia, ktorý súd už nebol oprávnený preskúmavať. Nemožno teda vytýkať súdu prvého stupňa, že pri rozhodovaní z týchto dôkazov nevychádzal.»

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách (I. ÚS 13/00, obdobne II. ÚS 1/95, I. ÚS 17/01, III. ÚS 75/2012).

Po preskúmaní obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu ho ústavný súd hodnotí ako jasný a zrozumiteľný.

Je   nepochybné,   že   sťažovateľ   má   na   vec   odlišný   názor,   no   ústavný   súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu konštatuje, že tento vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu a jeho právne posúdenie nemožno hodnotiť ako rozhodnutie, ktoré by malo za následok popretie významu a účelu relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, čím by vykazovalo znaky svojvôle.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní pred všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   je koncentrovaným   vyjadrením   podstaty   danej   právnej   veci.   Krajský   súd   v odôvodnení namietaného   rozsudku   dostatočným   spôsobom   vysvetlil,   z akého   dôvodu   bolo   potrebné žalobu sťažovateľa zamietnuť. V tejto súvislosti sa odvolával na právoplatnosť rozhodnutí žalovaného,   zákonnosť   ktorých   nemal   právomoc   v konaní   o ochranu   osobnosti   skúmať. Krajský súd veľmi zreteľne predstavil svoje myšlienkové pochody a právne úvahy, ktoré ho viedli   k záveru   vyslovenému   vo   výroku   napadnutého   rozsudku.   Krajský   súd   vychádzal zo zákonnosti   právoplatných   rozhodnutí   žalovaného,   ktoré   boli   preskúmavané   v rámci odvolacieho   konania,   ako   aj   mimo   odvolacieho   konania.   Zároveň   pripomenul,   že sťažovateľom tvrdená nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovaného mohla byť vyslovená v rámci   správneho   súdnictva.   Toto   konanie   však   bolo   zastavené   z dôvodu,   že   žaloba sťažovateľa   bola   podaná   oneskorene.   Je   nepochybné,   že   ak   právny   poriadok   poskytuje oprávneným osobám právne prostriedky na ochranu ich práv, je v ich záujme, aby svoje práva   bránili   aktívne   a efektívne.   Sťažovateľ   však   lehotu   na   podanie   žaloby   v rámci správneho súdnictva (§ 244 a násl. Občianskeho súdneho poriadku) zmeškal.

Ústavný súd pripomína, že sťažovateľ si nemôže „zameškané“ vynahrádzať v inom type konania než v tom, ktoré zákon na ochranu konkrétneho práva ustanovuje. Na tomto mieste sa preto žiada zdôrazniť, že „bdelým, nie spiacim patrí právo“ (vigilantibus non dormientibus iura subveniunt).

Podľa zistení ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku vyjadril aj k zásadným argumentom sťažovateľa, a teda aj k tomu, z akého dôvodu neboli vzaté   do   úvahy   výpovede   svedkov.   V tejto   súvislosti   odvolací   súd   poukázal   na   to,   že svedkovia   sa   vyjadrovali   k postupu   žalovaného pri   vypracovaní   služobného hodnotenia, pričom zákonnosť tohto postupu v konaní o ochranu osobnosti nemohla byť predmetom skúmania.   Vychádzajúc   zo   skutkových   zistení   a prihliadajúc   na   zákonnosť   postupu žalovaného,   ktorá   v žiadnom   relevantnom   konaní   nebola   spochybnená,   krajský   súd konštatoval absenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv sťažovateľa.

Po konfrontácii námietok sťažovateľa a podstaty napadnutého rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že právny názor odvolacieho súdu o nemožnosti stotožniť sa s argumentmi sťažovateľa v konaní o ochranu osobnosti sa javí ako relevantný a majúci oporu v skutkových zisteniach a právnej úprave.

Ústavný súd preto konštatuje, že v namietanom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľa sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré   pre neho skončilo nepriaznivým výsledkom. Pritom je potrebné pripomenúť, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2013