znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 552/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt 95/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. IV/4   GPt 95/2012.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   podal   trestné   oznámenie   vo   veci   ublíženia na zdraví, ktorého sa mala dopustiť iná osoba (M. P.) tým, že sťažovateľa napadla, a to tak, že ho „udrela lešenárskou trubkou do hlavy – do oblasti tváre“.

Vec   bola   právoplatne   postúpená   uznesením   vyšetrovateľa   z   26.   októbra   2011 Obvodnému   úradu   v B.   na   prerokovanie   priestupku.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry B. sp. zn. 1 Pv 460/11 z 23. novembra 2011 zamietnutá ako nedôvodná.

Následne sťažovateľ podal na generálnej prokuratúre návrh na zrušenie rozhodnutia v prípravnom konaní (neuviedol dátum podania), ktorá vyhodnotila jeho podanie ako podnet a   odstúpila   ho   na   vybavenie   Krajskej   prokuratúre   v B.,   ktorá   podaním   sp.   zn. 1 KPt 1225/2012 z 23. marca 2012 sťažovateľovi oznámila, že jeho podnet nie je dôvodný.

Sťažovateľ napokon podal 24. júla 2012 na generálnej prokuratúre podnet, ktorá mu podaním sp. zn. IV/4 Gpt 95/12 zo 6. septembra 2012 oznámila, že jeho podnet nie je dôvodný.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   postup   generálnej   prokuratúry   pri vybavovaní jeho podnetu bol svojvoľný a nepreskúmateľný, pretože tá sa nevysporiadala so žiadnymi jeho námietkami, ktoré uviedol vo svojom podnete, a to:

„- že páchateľ skutku mal úmysel spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, nakoľko použil na útok voči osobe sťažovateľa lešenársku trubku, jeho útok bol zámerne vedený na hlavu ako životne dôležitý orgán a taktiež, že intenzita útoku bola zmiernená bez pričinenia páchateľa

- že páchateľ skutku sa vyjadril na adresu sťažovateľa že... radšej bude v base ale sťažovateľ bude pod drnom

- že páchateľ sťažovateľa napadol už v minulosti s roxorovou tyčou“.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že postupom generálnej prokuratúry bolo porušené jeho označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom žiada, aby ústavný súd vec vrátil generálnej prokuratúre na ďalšie konanie. Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne   prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo nesprávnym a nezákonným úradným postupom generálnej prokuratúry, ktorá   neodpovedala   na   jeho   námietky   uvedené   v   podnete,   čím   jej   postup   považuje za svojvoľný a nepreskúmateľný.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)], pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou toho práva dotknutej osoby nie je ale   právo,   aby   príslušné   orgány   prokuratúry   jeho   podnetu   (podaniu)   vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).

Po   preskúmaní   sťažnosti   sťažovateľa   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   generálna prokuratúra   sa   jeho   podnetom   v   napadnutom   konaní   náležite   zaoberala   a   o   spôsobe preskúmania   riadne   sťažovateľa   aj   vyrozumela,   o   čom   svedčí   predloženie   namietaného oznámenia generálnej prokuratúry samotným sťažovateľom pre potreby ústavného súdu. Skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   dospela   k   inému   záveru,   a   tým   sa   odchýlila od očakávaní a predstáv sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Cieľom   uplatňovania   právomoci   ústavného   súdu   nie   je   primárne   preskúmavanie a posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnych prostriedkoch   nápravy   a   ochrany   práv   a   slobôd   (vrátane   základných   práv   a   slobôd) fyzických   osôb   a   právnických   osôb   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislosti s rozhodovaním   vo   veci   samej.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave alebo   v   medzinárodných   zmluvách   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju judikatúru, v rámci ktorej už uviedol,   že   „Právo   fyzickej   osoby   na   začatie   trestného   konania   voči   označenej   osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd.“ (obdobne napr. II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06, III. ÚS 491/2011).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľa na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti proti inej osobe) bolo vyhovené. Sťažovateľ ako podávateľ trestného oznámenia má iba zákonné právo   domáhať   sa   toho,   aby   sa   s   jeho   podaniami   orgány   prokuratúry   (generálna prokuratúra) riadne zaoberali. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09). Ústavný súd tiež v tejto súvislosti   poznamenáva,   že   naša   ústava   negarantuje   nikomu   „právo   na   trestné   stíhanie iného“.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   konštatuje,   že   generálna prokuratúra vybavila podnet sťažovateľa z 24. júla 2012 oznámením zo 6. septembra 2012 vydaným   pod   sp.   zn.   IV/4   GPt   95/12   zákonným   spôsobom   (v   súlade   so   zákonom o prokuratúre),   keď   nezistiac   dôvody   na   naplnenie všetkých   znakov   skutkovej   podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 123 ods. 2 Trestného zákona na trestné stíhanie M. P. upovedomila   sťažovateľa   o   svojich   záveroch   z   prešetrenia   veci.   Pritom   sa   oprela   aj   o znalecký posudok znalca z odboru zdravotníctva, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ pri útoku utrpel zranenie s dobou liečenia približne 6 - 7 dní, a z vyšetrovacieho spisu tiež vyplýva, že sťažovateľ si neustále neadekvátnym spôsobom s osobou, ktorá ho napadla, riešia svoje susedské   vzťahy.   Okrem   toho   generálna   prokuratúra   priamo   citovala   aj   judikatúru ústavného súdu, a to, že „právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia“ nie je súčasťou „základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“; s uvedeným sa ústavný súd stotožňuje, a preto považuje oznámenie generálnej   prokuratúry   za   zákonné   a   dostatočne   odôvodnené,   i keď   mu   generálna prokuratúra   nedala   odpoveď   na   jeho   námietky   uvedené   v   podnete,   je   toho   názoru,   že napadnutým   postupom   generálnej   prokuratúry   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto jeho sťažnosť odmietol pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   (obdobne   napr.   III.   ÚS   405/2008,   III.   ÚS   310/2010, II. ÚS 224/2011, III. ÚS 491/2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012