znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 551/2015-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 18. novembra 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Železníc   Slovenskej   republiky, Bratislava,   v skrátenej   forme   „ŽSR“,   Klemensova   8,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou spoločnosťou Ružička Csekes s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr.   Ján   Azud,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Sžf 136/2013 zo 17. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Železníc   Slovenskej   republiky,   Bratislava,   v skrátenej   forme   „ŽSR“ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015 doručená   sťažnosť   Železníc   Slovenskej   republiky,   Bratislava,   v skrátenej   forme   „ŽSR“ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 136/2013 zo 17. decembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Predmetom konania vedeného najvyšším súdom, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok,   bolo   rozhodovanie   o odvolaní   obchodnej   spoločnosti   SKANSKA   SK,   a.   s., Krajná 29, Bratislava (ďalej len „odvolateľka“), proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   1 S   93/2013-196   z 27.   júna   2013   (ďalej   aj   „rozsudok krajského súdu“), ktorým bolo zrušené rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“) č. 1447-6000/2012-ON/376 zo 4. apríla 2013 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd však napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.

Sťažovateľka s poukazom na § 201 a § 250 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vo svojej sťažnosti v podstatnom namieta, že odvolateľku nemožno považovať za účastníka súdneho konania, keďže táto nepodávala správnu žalobu a žaloba voči nej ani nesmerovala. «Skutočnosť, že podľa § 250 ods. 1 druhej vety zákona súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté, ešte neznamená, že sa zúčastnená osoba stáva účastníkom konania, teda okrem iného osobou oprávnenou podať odvolanie... To, že zúčastnená osoba sa len zúčastňuje konania, ale nie je účastníkom konania s úplnými právami a povinnosťami účastníka ostatne nasvedčuje aj samotné znenie § 250 ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   súd   účastníka   správneho   konania   „priberie   do   konania“. Teda zákonodarca   nedefinoval   okruh   účastníkov   konania   o   prieskum   zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu tak, že účastníkmi tohto konania sú aj účastníci správneho konania.   Použitie   spojenia   „súd   ich   priberie   do   konania“   je   rovnaké,   ako   v   prípade, keď „súd do konania priberie znalca“.

Bez   povšimnutia   nemožno   ponechať   ani   skutočnosť,   že   ide   o   takých   účastníkov, ktorých   práva   a   povinnosti   zrušením   správneho   rozhodnutia   by   mohli   byť   dotknuté. Z obsahu   spisu   však   vyplýva,   že   správny   orgán   vyhovel   námietke   účastníka   správneho konania a pre účastníka správneho konania nepriaznivé rozhodnutie obstarávateľa zrušil a vec   vrátil   na   samotný   začiatok   vyhodnocovania   verejnej   súťaže,   teda   pred   obdobie, keď o právach   a   povinnostiach   účastníkov   verejného   obstarávania   ešte   len   bude rozhodované. Teda pokiaľ súd v konaní o prieskume zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu zrušil, prípadne by zrušil rozhodnutie správneho orgánu, nemohli byť tým dotknuté práv a povinnosti účastníka správneho konania, ktoré ešte nemal. Tie mohol nadobudnúť až v „obnovenom“ procese verejného obstarávania.»

Nadväzne na uvedené sa sťažovateľka zaoberá aj možnosťou právneho posúdenia účastníctva odvolateľky podľa definícií vyvodených z § 90 a § 94 OSP dospejúc k záveru, že   postavenie   odvolateľky   ako   účastníčky   konania   nemožno   ani   z týchto   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyvodiť.

Sťažovateľka súčasne namieta porušenie zásady dvojinštančnosti z dôvodu, že výrok napadnutého   rozsudku   nemala   sťažovateľka   v postavení   žalobkyne   možnosť   nechať preskúmať v rámci druhého stupňa konania, z čoho odvodzuje, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. S poukazom na obsah rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 96/2013 zo 17. decembra 2014, ktorý vydal ten istý senát najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti iného rozhodnutia úradu vydaného v súvislosti s tým istým procesom verejného obstarávania sťažovateľky a v ktorom mal byť napádaný rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konania, namieta aj porušenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.   Najvyšší   súd   svoj   odlišný   postup   v danej   veci   oproti   konaniu   vedenému pod sp. zn. 2 Sžf 96/2013 podľa sťažovateľky dostatočne neodôvodnil, a preto je napadnutý rozsudok arbitrárny, neodôvodnený, nepresvedčivý a nepredvídateľný.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa   na súdnu   ochranu a   spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa   čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, resp.   čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   17.   12.   2014,   sp.   zn. 2Sžf/136/2013, porušené boli.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2014, sp. zn. 2Sžf/136/2013 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania, a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2 zákona   o ústavnom   súde návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti oznámila, že súbežne s podanou sťažnosťou podala proti napadnutému rozsudku   najvyššieho súdu aj dovolanie   namietajúc v ňom   dovolací dôvod   spočívajúci   v   odňatí   možnosti   konať   pred   súdom.   Ústavný   súd   však   dopytom na krajskom   súde   zistil,   že   do   prerokovania   sťažnosti   ústavným   súdom   najvyšší   súd o podanom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 1 Sdo 3/2015 z 13. októbra 2015 tak, že dovolacie konanie zastavil. Nevidiac iné dôvody neprípustnosti prerokovania sťažnosti sa preto   ústavný   súd   zaoberal   obsahom   predložených   námietok   a celkovou   ústavnou konformitou   napadnutého   rozsudku   z hľadiska   obsahu   sťažovateľkou   označených   práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom.

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   na   rovnosť   v   účastníkov konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a čl. 37   ods.   3   listiny   ústavný   súd   uvádza, že pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu   pre   každú   stranu   v   procese   mať   rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje   záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08, I. ÚS 336/2011).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas so záverom najvyššieho súdu o práve   odvolateľky   na   podanie   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu,   ako aj s porušením   zásady   dvojinštančnosti   súdneho   konania   a predvídateľnosti   súdnych rozhodnutí napadnutého rozsudku.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sp.   zn.   2   Sžf   136/2013 zo 17. decembra   2014,   ktorým   zmenil   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 1 S 93/2013-196 z 27. júna 2013 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol, opísal podrobnú genézu procesu verejného obstarávania realizovaného sťažovateľkou, ako aj úkonov jeho účastníkov   a rozhodnutí   úradu   vydaných   v jednotlivých   jeho   štádiách   vrátane   dôvodov, na základe ktorých vydal krajský súd v danej veci označený rozsudok a následne uviedol obsah odvolania odvolateľky, ako aj obsah vyjadrení sťažovateľky i úradu. Následne sa v relevantnej   časti   svojho   odôvodnenia   vyjadril   k námietke   sťažovateľky   v súvislosti s procesným postavením odvolateľky v odvolacom konaní pred najvyšším súdom, a tým i k zákonnosti jej odvolania. Poukázal pritom na znenie § 246c ods. 1 a § 250 ods. 1 OSP, ako   aj   §   138   zákona   č.   25/2006   Z.   z.   o   verejnom   obstarávaní   a   o   zmene   a   doplnení niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o verejnom   obstarávaní“)   nadväzne konštatujúc, že «piata časť OSP upravujúca procesný postup v správnom súdnictve má osobitnú úpravu pokiaľ   ide   o účastníkov   konania,   a   preto   použitie   ustanovení   tretej   časti   OSP   tak, ako to namieta žalobca neprichádza do úvahy. Túto skutočnosť potvrdzuje aj spomínaný nález   ústavného   súdu   keď   hovorí,   že   navrhovateľka   nemôže   vystupovať   ako   účastníčka na strane žalovaného. V správnom súdnictve v zmysle úpravy obsiahnutej v § 250 ods. 1 OSP pribratý účastník správneho konania nevystupuje ani na strane žalobcu, ani na strane žalovaného. Jeho účasť v súdnom konaní prichádza do úvahy len vtedy, ak by zrušením preskúmavaného správneho rozhodnutia mohol byť dotknutý na svojich právach.

Z ustanovenia § 138 ods. 2 zákona č. 25/2006 Z. z. vyplýva, kto je účastníkom konania   o   námietkach.   Z   administratívneho   spisu   je   nepochybné,   že   odvolateľ   bol účastníkom konania o námietkach, pretože on sám tieto podal. Je preto zrejmé, že bol účastníkom správneho konania.

Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každému priznáva právo domáhať sa ustanoveným postupom svojich práv na súde alebo na inom orgáne Slovenskej republiky a odsek 2 tohto ustanovenia zaručuje tomu, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť   takéhoto rozhodnutia.   Ústavný súd vo   svojej   judikatúre   uvádza,   že   súčasťou obsahu práva podľa čl. 46 ods. 1 je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde alebo na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva, že každý má ústavné právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, lebo inak v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.

Zákonom možno stanoviť okruh účastníkov konania a postup domáhania sa práv, ale nemožno   ním   daný   subjekt   vylúčiť   z   konania,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   jeho   právach a povinnostiach, lebo to by znamenalo popretie podstaty a zmyslu práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Ak je obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1 možnosť vyvolať svojim prejavom vôle konanie súdu alebo iného zákonom určeného orgánu, tak je o to viac jeho obsahom možnosť byť   účastníkom   konania,   v   ktorom   sa   rozhoduje   opravách   bez   toho,   aby   toto   konanie inicioval subjekt práv, o ktorých sa koná.

V   Slovenskej   republike   sa   zásada,   že   každý   má   právo   byť   účastníkom   konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, odvoditeľná vo vzťahu k súdnemu konaniu z niektorých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (medzi inými napríklad rozhodnutia vo veciach Philis vers. Grécko, z 27. augusta 1991, séria A č. 209, Les Saints Monastéres vers. Grécko, z 1. septembra 1997, séria A č. 301-A)), vzťahuje aj na správne konanie,   a   teda   i   na   predmetné   konanie   o   námietkach   účastníka   proti   rozhodnutiu obstarávateľa vo verejnom obstarávaní podľa zákona č. 25/2006 Z. z. (pozri analog. nález ÚS SR 3/2002).

V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“),   „...v   konaní   podľa   druhej   a   tretej   hlavy   piatej   časti   OSP   je   okruh účastníkov viazaný na účasť v administratívnom konaní. Z tejto právnej úpravy je zrejmé, že okruh   účastníkov   je   závislý   na   okruhu   účastníkov   administratívneho   konania,   ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie. Podľa § 250i ods. 1 prvá veta OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého   rozhodnutia.   V   zmysle   uvedeného   ustanovenia   sa   preskúmava   napadnuté rozhodnutie podľa stavu a s okruhom účastníkov konania, ktorí boli v administratívnom konaní   v   čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia..“   (medzi   inými   rozsudok   NS   SR č. 8Sžo 46/2008 zo 17. apríla 2008).

Zo   skutkového   stavu   v   prejednávanej   veci   je   nepochybné,   že   odvolateľ   bol účastníkom   administratívneho   konania,   výsledkom   ktorého   bolo   predmetné   rozhodnutie správneho orgánu, ktorým správny orgán vyhovel námietkam odvolateľa voči vyhodnoteniu splnenia podmienok účasti a vyhodnoteniu ponúk vo verejnom obstarávaní. V tomto konaní sa rozhodlo, že obstarávateľ musí opätovne vyhodnotiť ponuky a splnenie podmienok účasti vo verejnom obstarávaní všetkých pôvodne prihlásených uchádzačov, t. j. aj odvolateľa, za podmienok určených obstarávateľom.

Toto rozhodnutie v administratívnom konaní nadobudlo právoplatnosť, a preto sa ním odvolateľ dôvodne mienil riadiť. Preto akákoľvek možná zmena tohto rozhodnutia sa priamo dotýka jeho práv a povinností.

Hoci takáto zmena rozhodnutí môže nastať „lege artis“ v preskúmavacom súdnom konaní, nie je možné z takéhoto konania vylúčiť priamu účasť odvolateľa, na žiadosť ktorého bolo celé administratívne konanie iniciované. V opačnom prípade, keďže sa pred súdom koná a rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, by došlo k popretiu podstaty a zmyslu práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Najvyšší   súd   z   uvedených   dôvodov   odvolanie   posúdil   ako   podané   účastníkom konania, a preto nebol dôvod pre postup podľa § 218 ods. 1 písm. b/ OSP.».

Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd svoje stanovisko   k   sťažovateľkou   prednesenej   námietke   spochybňujúcej   právo   odvolateľky na podanie   odvolania   odôvodnil   výkladom   v danej   veci   relevantného   procesného ustanovenia § 250 ods. 1 OSP v spojitosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   súvisiacou   judikatúrou   najvyššieho   súdu, ústavného súdu   i Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   Už   citované   právne   posúdenie namietanej   otázky   aktívnej   procesnej   legitimácie   odvolateľky   najvyšším   súdom hodnotí ústavný   súd   ako ústavne   konformné   s obsahom   označeného   základného   práva a zhodujúce sa s konštantnou rozhodovacou praxou ústavného súdu (m. m. I. ÚS 51/2011, III. ÚS 304/2014). Argumentácia sťažovateľky o tom, že pribratie účastníkov správneho konania do súdneho konania o žalobách proti rozhodnutiam právnych orgánov neznamená plnohodnotný vznik účastníctva v takomto súdnom konaní, pretože nie sú ani žalobcami ani žalovanými, ale len „zúčastnenými osobami“, nemá oporu v právnej úprave účastníctva v konaní podľa II. hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Naopak, ústavný súd sa stotožňuje s namietaným právnym posúdením danej otázky najvyšším súdom a zároveň dodáva, že z § 250 ods. 1 OSP vo svojej podstate vyplýva generálne účastníctvo pre všetky osoby, ktoré by zrušením správneho rozhodnutia mohli byť na svojich právach dotknuté (I. ÚS 51/2011). Uvedené chápanie účastníctva v konaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov bolo posilnené aj novelou Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   účinnou od 15. októbra 2008, ktorou sa k pôvodnému zneniu § 250 ods. 1 OSP, že účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný, pripojila aj veta: „Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.“

Je   nepochybné,   že   odvolateľka   iniciovala   podaním   námietok   správne   konanie pred úradom, bola účastníčkou tohto správneho konania a jej námietkam proti rozhodnutiu sťažovateľky   o vyhodnotení   ponúk   a výsledku   vyhodnotenia   splnenia   podmienok   účasti v súťaži úrad svojím rozhodnutím č. 1447/6000/20125-ON/376 zo 4. apríla 2013 aj vyhovel. Dôsledkom   zrušenia   tohto   rozhodnutia   úradu   rozsudkom   krajského   súdu   bolo, že sťažovateľka   nebola   povinná   opätovne   vyhodnotiť   ponuky   uchádzačov   a splnenie podmienok ich účasti vo verejnej súťaži, čo sa vzhľadom na obsah námietok odvolateľky uplatnených   podľa   §   138   zákona   o verejnom   obstarávaní   zjavne   dotklo   jej   práv. Nepripustenie práva podať odvolanie proti výsledku prvostupňového súdneho konania, ktoré vyznieva   v neprospech   odvolateľky   ako   účastníčky   správneho   konania,   ktoré   vyústilo k vydaniu všeobecnými súdmi preskúmavaného rozhodnutia, by nepochybne bolo zásahom do jej práva na prístup k súdu ako obsahovej zložky základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto v argumentácii sťažovateľky o absencii oprávnenia odvolateľky na podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu nevidel príčinnú súvislosť s možným porušením   ich   práv   zaručených   čl. 46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru a ani nadväzujúceho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   na   základe   čoho   vyhodnotil   sťažnosť   v tejto   časti ako nedôvodnú.

Odmietnuť   ako   neodôvodnenú   je   potrebné   aj   námietku   sťažovateľky,   že   v inej súvisiacej veci týkajúcej sa toho istého verejného obstarávania (sp. zn. 2 Sžf 96/2013) mal najvyšší súd toho istého dňa zrušiť iný rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 314/2012-304 zo 7. mája 2013 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, a to bez toho, aby sa zaoberal aj vecnou stránkou   prípadu,   tak   ako   to   urobil   v sťažovateľkinej   veci,   v ktorej   dospel priamo k zmeňujúcemu výroku o zamietnutí správnej žaloby. Ústavný súd totiž z obsahu sťažovateľkou   pripojeného   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžf   96/2013 zo 17. decembra 2014 zistil, že najvyšší súd rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 314/2012-304 zo 7. mája 2013 v skutočnosti nezrušil, ale zmenil tak, že zrušil priamo rozhodnutie úradu č. 1201-600/2012-ON/313, 994-175-7000/2100-N zo 14. septembra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Potreba takéhoto rozhodnutia mala vyplývať z najvyšším súdom ustáleného záveru, že v dôsledku neskôr prijatého rozhodnutia úradu zo 4. apríla 2013, ktorého súdny prieskum bol v konečnom štádiu realizovaný práve napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nastal „zmätok minimálne v rozhodovacej činnosti Úradu pre verejné obstarávanie“. Preto podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k názoru, že najvyšší súd vydaním napadnutého rozsudku porušil zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, keďže závery, ku ktorým dospel, nie sú v rozpore s jeho ustálenou judikatúrou, na ktorú v napadnutom rozsudku aj poukázal (napr. 8 Sžo 46/2008, 5 Sžf 13/2012, 3 Sžf 80/2009 a iné).

Napokon k časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie zásady dvojinštančnosti napadnutým rozsudkom ako obsahovej časti základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   uvádza, že dvojinštatnčnosť   je   ústavnoprocesný   princíp   (pozri   čl.   141   ods.   2   a čl.   143   ústavy), ktorému je podriadená aj organizačná sústava súdov so zákonom ustanovenou pôsobnosťou jednotlivých   stupňov   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   195/06).   Účelom   dvojinštančnosti   súdneho konania   je   zabezpečiť,   aby   sa   v druhej   inštancii   mohli   odstrániť   nedostatky   v postupe a rozhodnutiach súdu prvého stupňa, čo sa vo veci sťažovateľky aj stalo.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zároveň vyplýva, že sťažovateľka bola najvyšším   súdom   vyzvaná   na vyjadrenie   k odvolaniu   odvolateľky   a na   ňou   predloženú argumentáciu   vo   všetkých   relevantných   častiach   najvyšší   súd   odpovedal   ústavne akceptovateľným spôsobom. Skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací právne posúdil vec s iným výsledkom ako krajský súd, teda že rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov,   na   základe   ktorých   rozhodol   súd   prvého   stupňa,   bez   ďalšieho   neznamená porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to predovšetkým v tom prípade, pokiaľ tieto dôvody boli súčasťou argumentácie niektorého z účastníkov konania a ostatným účastníkom   konania   bola   konajúcim   odvolacím   súdom   poskytnutá   príležitosť   na túto argumentáciu odpovedať.

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky arbitrárnosti   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Ústavný   súd   nezistil   existenciu   skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Najvyšší   súd   v posudzovanej   veci   použil   relevantné   právne   normy   a vyložil   ich ústavne konformným spôsobom. Preto obsah napadnutého rozsudku nesignalizuje porušenie označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a vzhľadom na to dospel ústavný súd k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

S prihliadnutím na uvedené stratilo v danej veci rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015