znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 551/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2013   predbežne prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   U.,   s.   r.   o.,   B.,   a J.   S.,   B., zastúpených advokátom JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 1 Cb/138/2009-201 zo 6. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Cob/54/2012-251 z 28. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., a J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   U.,   s.   r.   o.,   B.,   a J.   S.,   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva podnikať podľa čl. 35 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   26   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Cb/138/2009-201 zo 6.   marca   2012   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 2 Cob/54/2012-251 z 28. februára 2013.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: «Rozsudkom   zo   dňa   28.   02.   2013   č.   k.   2   Cob/54/2012-251   porušovateľ   1/   ako odvolací súd, potvrdil rozsudok porušovateľa 2/ ako prvostupňového súdu, zo dňa 06. 03. 2012,   č.   k.   1   Cb/138/2009-201,   ktorým ten zamietol žalobu sťažovateľa   1/ o vylúčenie žalovaného   zo   spoločnosti   žalobcu   za   účasti   sťažovateľa   2/   ako   vedľajšieho   účastníka konania na strane žalobcu...

Konateľ žalobcu J.   Š., trvalé bytom: B.   sa dopustil porušenia svojich povinností konateľa tým, že uzatvoril absolútne neplatnú Zmluvu o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 09. 04. 2009 a to na jednej zmluvnej strane ako konateľ žalobcu a na druhej zmluvnej strane ako fyzická osoba. Na základe tejto zmluvy bol dňa 27. 04. 2009 Správou katastra B. povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (Technická služba originality vozidiel) zapísanej na LV č. 14708, súpisné číslo 3762 na parcele 3858/157, k. ú. B., obec: B., okres: B. vedenou Správou katastra B. (v ďalšom texte ako „nehnuteľnosť“).

Týmto konaním nelegálnym spôsobom previedol J. Š. na seba ako fyzickú osobu vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá bola predtým vo výlučnom vlastníctve žalobcu... Na základe žaloby podanej sťažovateľom Okresný súd Bardejov rozsudkom zo dňa 16. 04. 2010, č. k. 3 C/120/2009-143 (právoplatný dňom 29. 05. 2010 rozhodol, že táto zmluva je absolútne neplatná...

Ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   žalovaný   opakovane   svoje   povinnosti   porušuje. Vzhľadom   na   povahu   porušenia   povinností   spoločníka   žalovaným   (základné   povinnosti, ktoré   stoja   na   základných   a   najvyšších   princípoch   súkromného   práva),   na   ich   možné dôsledky   pre   spoločnosť   (ohrozenie   samotnej   existencie   spoločností   konaním   konateľa, ktorého žalovaný odmieta odvolať) i vzhľadom na samotnú povahu správania sa žalovaného (neprejavenie   žiadnej   komunikácie,   ktorou   by   sa   snažil   situáciu   prijateľným   spôsobom riešiť) považuje žalobca intenzitu porušovania povinnosti za závažnú.

Žalovaný bol na plnenie svojich povinností písomne vyzvaný a na možnosť vylúčenia bol písomne upozornený listom zo dňa 27. 07. 2009. Boli vykonané kroky, aby mal žalovaný príležitosť splniť si svoje povinnosti, avšak k náprave z jeho strany nedošlo...»

Sťažovatelia preto vo veci samej navrhujú, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„I. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa § 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (zákon č. 209/1992 Zb.), ako aj právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR a podľa § 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 02. 2013, č. k. 2 Cob/54/2012-251 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 06. 03. 2010, č. k. 1 Cb/138/2009-201, porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 02. 2013, č. k. 2 Cob/54/2012-251 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 06. 03. 2010, č. k. 1 Cb/138/2009- 201, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bardejov na ďalšie konanie.

III. Porušovatelia v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť sťažovateľom v 1. a 2. rade náhradu   trov   konania   vo   výške   275,94   €   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľov.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetnom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľov podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny,   ako aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 1 Cb/138/2009-201 zo 6. marca 2012 a (potvrdzujúcim) rozsudkom   krajského súdu č. k. 2 Cob/54/2012-251 z 28. februára 2013.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a vykonávať inú hospodársku činnosť.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   označených   práv   sťažovateľov   rozsudkom okresného súdu, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd (III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu preskúmal v odvolacom   konaní.   V   tejto   časti   preto   ústavný   súd sťažnosť odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.1 Sťažovatelia namietali aj porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu. Z judikatúry ústavného súdu   vyplýva,   že   medzi   obsahom   označených práv nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS   27/07,   I.   ÚS   221/2010,   III. ÚS 135/2013),   keďže   všetky   zaručujú, že   vec   bude spravodlivo   prerokovaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   postupom   ustanoveným zákonom.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   21.   februára   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo   na   spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovatelia   namietajú,   že   tento   rozsudok   krajského   súdu   považujú   za   zjavne neodôvodnený z dôvodu, že tento súd nesprávne zhodnotil závažné porušenie povinností spoločníka   spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   ktoré   podľa   ich   názoru   mali   viesť k vylúčeniu spoločníka zo spoločnosti.

Krajský súd v rozsudku dospel k týmto právnym záverom: „Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa, ak uzavrel, že spoločnosť sa môže domáhať na súde vylúčenia spoločníka, ktorý porušuje závažným spôsobom svoje povinnosti,   hoci   na   ich   plnenie   bol   vyzvaný   a   na   možnosť   vylúčenia   bol   písomne upozornený. Dôvodom pre vylúčenie spoločníka v zmysle § 149 Obch. zák. zo spoločnosti môže však byť len porušenie povinnosti spoločníka, nie porušenie iných povinností, a teda nemôže   ísť   o   porušenie   povinnosti   konateľa   spoločnosti.   V   tomto   smere   správne   sa poukazuje   na   závery,   aké   vyplývajú   z   uznesenia   NS   SR.   sp.   zn.   4   Obo/350/98.   Ak   ide o porušenie povinnosti konateľa pri zmluve o zabezpečovacom prevode práva, potom takéto porušenie   povinnosti   konateľa   nemôže   byť   dôvodom   pre   vylúčenie   žalovaného zo spoločnosti.   Napokon   v   súvislosti   s   týmto   úkonom,   ktorý   bol   judikovaný   súdom   ako neplatný, treba mať na zreteli aj dôsledky pre spoločnosť, ktorý takýto úkon mal. Nemožno postup, keď žalovaný konal ako konateľ spoločnosti pri prevode nehnuteľnosti do svojho výlučného   vlastníctva   hodnotiť   ako   úkon   spoločníka.   Ak   spoločník   a   konateľ   zároveň preukázateľne   poruší   svoje   povinnosti   konateľa,   ale   jeho   konanie   nie   je   súčasne   aj porušením povinností spoločníka, spoločník sa nemôže úspešne domáhať jeho vylúčenia ako spoločníka.   Aj   v   tomto   smere   treba   súhlasiť   so   súdom   prvého   stupňa,   ak   skonštatoval závery, aké je možné vo vzťahu ku konateľovi v súvislosti s takýmto neplatným úkonom realizovať. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa aj v tom, ak zdôraznil, že využitie hlasovacieho práva na valnom zhromaždení či mimo neho, je právom spoločníka a nie   jeho   povinnosťou.   Takýto   právny   záver   korešponduje   aj   s   rozhodnutím   NS   SR sp. zn. ObdoV/56/2002.

Ak   žalobca   poukazuje   na   porušenie   povinnosti   lojality   k   spoločnosti   s   odkazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29 Odo/1007/2005, tak v tejto súvislosti treba uviesť, že už zo samotného rozhodnutia vyplýva aj to, že je vecou každého individuálneho posúdenia okolností   daného   prípadu,   či   došlo   zo   strany   spoločníka   k   porušeniu   takej   právnej povinnosti, ktorá nevyplýva len z Obchodného zákonníka, či z iných písomných záväzkov prevzatých spoločníkom voči spoločnosti. Opakovane je v tomto rozhodnutí zdôrazňovaná individuálnosť posúdenia každého konkrétneho prípadu. Ak žalobca poukazuje na výpoveď z nájmu   nebytových   priestorov,   nemožno   obísť   tie   následky,   ktoré   táto   výpoveď   pre podnikateľskú činnosť žalobcu mala a mohla mať. Zmluva bola súdom určená za neplatnú a treba súhlasiť s tým, že v súvislosti s ňou teda nenastali na strane žalobcu žiadne ujmy. Opäť je potrebné zdôrazniť už vyššie uvedenú skutočnosť, že pre závažnosť porušenia je potrebné mať na zreteli charakter porušenia, ale aj okolnosti, za ktorých k nemu došlo, aká bola konkrétna situácia v spoločnosti, aká bola zavedená prax v spoločnosti, okolnosti, ktoré porušeniu predchádzali, prípadne ho vyvolali, závažnosť následkov, ktoré porušenie vyvolalo, či iné. V tejto súvislosti s výpoveďou z nájmu nenastala u žalobca žiadna ujma. Preto   ani   tento   úkon   podielového   spoluvlastníka,   spoločníka   v   spoločnosti   nespĺňa podmienku závažného porušenia povinnosti spoločníka, ktorý by odôvodňoval rozhodnutie o vylúčení žalovaného zo spoločnosti...“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   otázkou   závažného porušenia povinností spoločníka s ručením obmedzeným, pričom poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá sa aplikuje v obdobných právnych veciach (sp. zn. ObdoV/56/2002 a sp. zn. 4 Obo/350/98).

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v   prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľov   uberala   iným smerom   ako   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým sťažovatelia   nesúhlasia,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým   rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2   Z rovnakého   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   aj   v časti,   v ktorej sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podnikať zaručeného čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu, pretože   v súlade so svojou   konštantnou   judikatúrou   (napr.   III.   ÚS   56/2010,   III. ÚS 388/2011, I. ÚS 582/2012)   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2013