znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 551/2012-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H. s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., A., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 135/2012 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo obchodnej spoločnosti H. s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 135/2012 p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 551/2012-10 z 13. novembra 2012 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie sťažnosť   obchodnej spoločnosti H. s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 7. augusta 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 135/2012.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním sp. zn. KP 4/2013 z 9. januára 2013, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 17. januára 2013. Vo   vyjadrení   najvyššieho   súdu   sa   okrem   iného   uvádza: «Sťažovateľ   vo   svojej   ústavnej sťažnosti uvádza, že uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Cdo 135/2012 zo 7.augusta 2012 bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1... Ústavy... Konkrétne podľa sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho ústavné práva tým, že nezrušil napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ktoré   je   zjavne   nepreskúmateľné.   Za   ústavne neudržateľné   považoval   názor,   že   atribút   nepreskúmateľnosti   rozsudku   je   iba   tzv.   inou vadou konania, ktorú nemožno zaradiť medzi dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.f/ O. s. p., teda odňatie možnosti konať pred súdom.

Najvyšší   súd   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   odmietol   dovolanie   sťažovateľa z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný (dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa). Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku. Následne sa sústredil na   skúmanie   prípustnosti   dovolania   z   hľadiska   vád   uvedených   v   §   237   Občianskeho súdneho   poriadku   a   s   prihliadnutím   na   obsah   dovolania   sa   osobitne   zaoberal   vadou konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (odňatie možnosti účastníka konať pred súdom).

Občiansky   súdny   poriadok...   neumožňuje   stotožniť   vadu   konania   uvedenú v ustanovení   § 237   písm.   f/   O.   s.   p.   so   súdnym rozhodnutím,   ani s jeho   odôvodnením. Najvyšší   súd   už   v   rozhodnutí   publikovanom   pod   R   125/1999   uviedol,   že   prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno   totiž   rozumieť   len   jeho   faktickú   (ne)činnosť,   teda   procedúru   prejednania   veci (porovnaj   napríklad   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   z   10.   októbra   2012   sp.   zn. 6 Cdo 90/2012, 6 Cdo 91/2012), ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má   za   následok   znemožnenie   realizácie   procesných   oprávnení   účastníka   konania   a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno   považovať   rozhodnutie,   ako   výsledok   vecnej   rozhodovacej   činnosti   súdu...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Pokiaľ sa „postupom súdu" môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však samo rozhodnutie ako výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec, potom už „postupom súdu“   vôbec   nemôže   byť   ani   časť   tohto   finálneho   produktu   konania   [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia súdu.

Sťažovateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej   republiky.   Jedným   z   aspektov   práva   na   spravodlivý   proces   je   tiež   právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie   vyplýva   totiž   aj   povinnosť   všeobecného   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami, argumentmi   a   dôkaznými   návrhmi   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie (I. ÚS 46/05).   Vada   nedostatku   dôvodov   rozhodnutia   sama   osebe   (pri   inak   správnom rozhodnutí)   nemusí   (ale)   disponovať   potrebnou   ústavnoprávnou   intenzitou   smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06,1. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).

Vada konania uvedená v § 237 písm. f) O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti,   ku   ktorým   v   praxi   dochádza   v   konaní   pred   súdmi,   ani   nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva   na   súdnu   ochranu   obsahuje   Občiansky   súdny   poriadok,   ktorý   vo   svojich ustanoveniach   predpokladá   aj   možnosť   vzniku   určitých   procesných   pochybení   súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným   vadám   konania,   ktoré   sú   taxatívne   vymenované   v   §   237   O.   s.   p.,   pripisuje Občiansky   súdny   poriadok   osobitný   význam   -   vady   tejto   povahy   považuje   za   okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim   stupeň   závažnosti   procesných   vád   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   pripisuje Občiansky   súdny   poriadok   význam,   avšak   inej   váhy.   Iné   vady,   ktoré   mali   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady“) považuje totiž - na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. - (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Pri   zvažovaní   dôsledkov   zistených   procesných   nesprávností   treba   mať   vždy   na zreteli,   že   dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   smeruje   proti   už právoplatnému rozhodnutiu,   vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto   ustanovení.   Daná   procesná   situácia   musí   byť   totiž   vyriešená   z   pohľadu   oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len na zdôrazňované právo na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   ale   musel   dbať   o   to,   aby   zachoval   ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti   podaného   dovolania   nemohol   nedať   prednosť   ústavnému   princípu   právnej istoty, lebo sťažovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia možnosti navrhovateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania   a   právne   predpisy,   z   ktorých   vyvodil   svoje   právne   názory   vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa. Na posúdenie prípustnosti dovolania - aj z aspektov významných v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. - je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky...   ako   judikát   R   111/1998   uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil,   takže   jeho   rozsudok   zostal   nepreskúmateľný“.   Podľa   právneho   názoru dovolacieho   súdu   je   názor   zaujatý   v   uvedenom   judikáte   naďalej   plne   opodstatnený   aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ   nikdy   (v   žiadnej   ním   prejednávanej   veci)   nepovažoval   uvedený   judikát za „prekonaný“   a   vždy   dôsledne a   bezvýnimočne zastával   názor,   že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).

Správnosť takéhoto nazerania senátu najvyššieho súdu, ktorý preskúmava danú vec, na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzuje (tiež) nasledovné:

a)   v uznesení   zo 6.   augusta   2009   sp.   zn.   3   Cdo   148/2009   najvyšší súd   uviedol, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998) považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (teda nie vady konania v zmysle § 237 O. s. p.)“. Proti   tomuto   uzneseniu   bola   podaná   ústavná   sťažnosť,   ktorú   ústavný   súd   odmietol uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. I. ÚS 184/2010, pričom konštatoval, že „po preskúmaní uznesenia   najvyššieho   súdu   s   ohľadom   na   dôvody   uvedené   v   sťažnosti   nezistil   také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy“,

b)   tú   istú   kvalifikáciu   nepreskúmateľnosti   súdneho   rozhodnutia   ako   nesprávnosti nezakladajúcej vadu   v   zmysle § 237 písm.   f)   O.   s.   p.   podal   najvyšší súd   v   rozhodnutí z 20. januára   2011   sp.   zn.   3   Cdo   192/2010,   ktoré   účastník   konania   napadol   ústavnou sťažnosťou;   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú,   pričom v uznesení z 19. apríla 2011 sp. zn. III. ÚS 184/2011 konštatoval jednak to, že „najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné“, jednak to, že „nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie“,

c)   obdobné   závery   o   dôsledkoch   nepreskúmateľnosti   rozhodnutia   súdu   zaujal najvyšší   súd   v   rozhodnutí   zo   14.   apríla   2011   sp.   zn.   3   Cdo   46/2011;   aj   proti   tomuto rozhodnutiu   bola   podaná   ústavná   sťažnosť,   ktorá   bola   rovnako   odmietnutá   uznesením ústavného súdu z 30. júna 2011 sp. zn. I. ÚS 264/2011 konštatujúcim, že nebola zistená žiadna skutočnosť, „ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone“,   a   že   „v dovolacom   konaní   nedošlo   k   odňatiu   možnosti   preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.) - takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku“,

d) ústavný súd v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. I. ÚS 141/2011, ktorým odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 167/2009, vyslovil   názor,   že   „nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   aj   v   prípade, ak by znamenalo porušenie „procesného práva na spravodlivé konanie“... resp. porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné bez ďalšieho stotožniť s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.),   preto   nie   je   ani   dôvodom   zakladajúcim   prípustnosť   dovolania   (podľa   §   237 O. s. p.)   proti   takému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   proti   ktorému   podľa   ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolanie prípustné nie je“,

e) ústavný súd v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011 konštatoval, že „vada konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (II.   ÚS   261/06).   To   však,   ako   už   ústavný   súd   spresnil (II. ÚS 148/09),   neznamená,   že   by   vždy   zároveň   platil   aj   opak“.   Ústavný   súd   v   tomto uznesení   uviedol   aj   to,   že   „dôveru   v   určitú   rozhodovaciu   prax   v   skutkovo   i   právne porovnateľných   veciach   vyvoláva   až   prezentovaná   rozhodovacia   prax   súdu   najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže   vyvíjať,   resp.   že   v   prípade,   ak   je   prijaté   ojedinelé   rozhodnutie,   vybočujúce z doterajšej   línie   rozhodovacej   praxe,   sa   konajúci   súd   nemôže   vrátiť   na   pôvodnú   líniu rozhodovacej činnosti“,

f) najvyšší súd v rozhodnutí z 29. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo 206/2011 citoval judikát   R   111/1998   a   aj   so   zreteľom   naň   konštatoval,   že   nepreskúmateľnosť   nie   je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. a nezakladá prípustnosť dovolania podľa   tohto   ustanovenia.   Ústavný   súd,   rozhodujúci   o   ústavnej   sťažnosti   proti   tomuto rozhodnutiu, v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. III. ÚS 148/2012 uviedol, že nielen v náleze sp.   zn.   IV.   ÚS   481/2011 z 10.   novembra   2011,   ale   aj v   následnej svojej   rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 499/2011) tento názor najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval ho za ústavne konformný,

g) uznesením zo 6. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 275/2012 ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 19. januára 2012 sp. zn. 3 Cdo 89/2011 spočívajúcemu na názore, že nepreskúmateľnosť nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.,

h) keď proti uzneseniu najvyššieho súdu z 24. novembra 2011 sp. zn. 3 Cdo 180/2011 (ktoré poukazovalo na R 111/1998 a zotrvávalo na tom, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.), bola podaná ústavná sťažnosť, ústavný súd ju odmietol uznesením z 11. októbra 2012 sp. zn. II. ÚS 418/2012, v odôvodnení   ktorého   uviedol,   že   „nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala svojvoľný postup súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania), ktorý by nemal oporu v zákone“, a tiež že „takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol znamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch“.

Najvyšší súd poukazuje však na to, že ústavný súd v náleze z 27. júla 2011 sp. zn. III. ÚS 198/2011 stotožnil „s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   treba   považovať   za   vadu,   ktorá zakladá   prípustnosť   a   zároveň   aj   dôvodnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f/   O.   s.   p. (rozsudky najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005 a z 30. septembra 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007)“ a súčasne ten istý senát ústavného súdu už v neskoršom uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. III. ÚS 148/2012 (viď vyššie písm. f/) po citácii časti rozhodnutia najvyššieho súdu odkazujúceho na R 111/1998, uviedol, že ústavný súd sa už k otázke právnej kvalifikácie nepreskúmateľnosti a jej dôsledkov z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. podanej najvyšším súdom v uznesení z 22. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 97/2010 vyjadril v náleze z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011 a „nielen v tomto náleze ale aj v následnej svojej rozhodovacej činnosti citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval ho za ústavne konformný“. V predmetnom uznesení tento senát ústavného súdu na uvedenom základe uzavrel, že „právny názor, na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti,   ako   aj   celé   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V tomto smere teda rozhodovanie na ústavnom súde stále nie je jednotné a ustálené, čo neprispieva k právnej istote.

Podľa § 6 zákone č. 38/1993 Z. z., ktorý upravuje zjednocovanie právnych názorov senátov, senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru   odchylnému   od   právneho   názoru   vyjadreného   už   v   rozhodnutí   niektorého   zo senátov,   predloží   plénu   Ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchylných   právnych názorov.   Plénum   Ústavného   súdu   rozhodne   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna Ústavného súdu.

Vzhľadom   na   spomenutú   nejednotnosť   rozhodovania   /judikatúry/   ústavného   súdu v tejto oblasti je žiaduce pretrvávajúcu nejednotnosť odstrániť - treba ústavnú judikatúru zjednotiť, k čomu slúži prostriedok zakotvený v zákone č. 38/1993 Z. z., t. j. navrhujem postupovať podľa § 6 tohto zákona upravujúceho zjednocovanie právnych názorov senátov ústavného   súdu.   Požiadavky   princípu   právnej   istoty   a   zákona   sú   proti   nejednotnosti v rozhodovaní ústavného súdu, ktorá môže byť odstránená iba prijatím stanoviska pléna ústavného súdu, ktoré by bolo nielen pre senát riešiaci terajšiu ústavnú sťažnosť, ale i pre ostatné senáty v ďalších obdobných konaniach o sťažnostiach záväzné.

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby ústavný súd tejto sťažnosti nevyhovel.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu okresného súdu týkajúceho sa posudzovaného konania) dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods.   4   ústavy   v   spojení   s   čl.   51   ods.   1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom na povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce z medzinárodných   zmlúv   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (pozri   napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis napr. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Z predloženého súdneho spisu Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C/168/2004 ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou konania o zaplatenie 1 mil. Sk s prísl. po postúpení časti pohľadávky od fyzickej osoby (p. A.) na základe   záväzku   vyplývajúceho   zo „zmluvy   o   poskytnutí   peňazí   uzavretej   v   zmysle paragrafu 657 Občianskeho zákonníka“.

Okresný súd posledným rozsudkom z 18. novembra 2009 návrh zamietol a uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania v sume 8 928,34 €.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil najmä tým, že v danom prípade v skutočnosti nešlo o zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, ale išlo „o zmluvu o tichom spoločenstve, uzavretú podľa ust. § 673 a nasledujúcich obchodného zákonníka, nakoľko predmetná   zmluva   v   plnom   rozsahu   zodpovedá   obsahu   a   povahe   zmluvy   o   tichom spoločenstve. Z citovanej zmluvy jednoznačne vyplýva záväzok... poskytnúť odporcovi ako podnikateľovi   vklad   a   týmto   vkladom   sa   podieľať   na   obchodnej,   teda   podnikateľskej činnosti.   Za   poskytnutie   tohto   vkladu   sa   odporca   zaviazal   zo   zisku,   ktorý   pri   svojej podnikateľskej činnosti dosiahne vyplatiť..., podiel vo výške 50 %.“.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   (v   texte   je   uvedená   ako navrhovateľ) odvolanie (č. l. 185 a č. l. 186), v ktorom okrem iného uviedla, že rozsudok okresného súdu považuje za nepreskúmateľný, „keďže nie je zrejmé, že súd vôbec ustálil presný podiel právneho predchodcu navrhovateľa na strate... akú stratu (alebo aj zisk) v ekonomickom význame tohto pojmu mal odporca a za ktoré obdobie dosiahnuť, ako sa na nej mal podieľať právny predchodca navrhovateľa“.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. 2 Co 63/2012 z 10. júna 2010, ktorý sa na s. 3 a 4 svojho rozhodnutia stotožnil s právnymi závermi okresného súdu a na   doplnenie   dôvodov   uviedol: „Skutočnosť,   že   išlo   o   tiché   spoločenstvo   potvrdzujú pripojené zmluvy uzavreté medzi L. O. a spoločnosťou H... a nasl...“.

Krajský súd ďalej citoval ustanovenia § 677 ods. 1, § 679 ods. 1 písm. c) a § 680 Obchodného zákonníka a vychádzajúc z ich obsahu uzavrel, že „odporca mal po zániku podnikania... vrátiť navrhovateľovi vklad. Keďže však došlo k strate v takej výške ako bol vklad, nemohol odporca navrhovateľovi vrátiť zisk, pretože nevznikol. K vzniku straty sa vyjadroval odporca na pojednávaní konanom dňa 5. 4. 2006, kedy stratu odôvodnil tým, že za sumu 2. 200 000 Sk kúpil poštové známky, ktoré sú vo Francúzsku, avšak do tohto obchodu vstúpil p. A., poškodil firmu, ktorá tieto poštové známky nakúpila, takže z tohto dôvodu   nemá   momentálne   žiadny   finančný   obnos.   Na   tom   istom   pojednávaní   zástupca odporcu predložil k nahliadnutiu doklad o tom, že Y. N. O. bol trestne stíhaný. Išlo o konateľa spoločnosti, ktoré mala zhodnotiť finančné prostriedky, ktoré do nich investoval odporca.   Toto   tvrdenie   navrhovateľ   nenamietal   a   nenavrhol   dôkazy   na preukázanie skutočnosti, že spoločným podnikaním s odporcom bol vytvorený zisk, ktorý je potrebné medzi účastníkmi tichého spoločenstva rozdeliť.“.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   63/2012   z   10.   júna 2010   podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol uznesením zo 7. augusta 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 135/2012 ako neprípustné bez toho, aby sa bližšie zaoberal jej námietkami uvedenými v dovolaní týkajúcimi sa   nesprávneho právneho posúdenia   veci všeobecnými súdmi podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ako   aj   vadou   nepreskúmateľnosti,   resp.   zmätočnosti   rozsudku   krajského   súdu „vo vzťahu   k   zdôvodneniu   výsledku   podnikania,   podielu   na   strate,   ale   najmä   záveru o nemožnosti vrátenia vkladu, čo zakladá dôvod na odňatie možnosti sťažovateľa konať pred   súdom...“,   ale   v   zásade   hlavným   dôvodom   odmietnutia   dovolania   sťažovateľky najvyšším súdom, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva, bol jeho právny názor, že „atribút nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu je (iba) tzv. inou vadou konania, no nemožno ju zaradiť medzi dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p., teda odňatie možnosti konať pred súdom“.

Sťažovateľka   tiež   uvádza   na   podporu   svojich   tvrdení,   že   najvyšší   súd   sa   týmto právnym   názorom   vyjadreným   v   napadnutom   uznesení   odchýlil   od   iných   rozhodnutí (uznesenie najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 11/2010 z 31. marca 2010 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 44/2009 z 26. mája 2010), v ktorých naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP na nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   právne   názory   najvyššieho   súdu,   ktorým   založil prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, boli predmetom posudzovania aj v inej rozhodovacej činnosti ústavného súdu   a   ústavný   súd   sa   väčšinovým   názorom   svojich   senátov   priklonil   k   tej   judikatúre najvyššieho   súdu,   ktorá   prijala   záver,   že   nedostatok   riadneho   odôvodnenia   rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Táto judikatúra je citovaná aj vo vyjadrení najvyššieho súdu k tejto sťažnosti a ústavný súd sa s touto judikatúrou stotožňuje aj v tomto prípade.

Hoci ústavný súd vo veci (III. ÚS 198/2011) uvádza, že dôvod nepreskúmateľnosti rozhodnutia   zakladá   aj   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   ale v   danom prípade   nemožno   zistený   skutkový   stav   v   tejto   veci   a   jej   právne   posúdenie   aplikovať na prípad sťažovateľky, keďže tieto veci nie sú zhodné.

Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé   procesné   nesprávnosti,   ku   ktorým   dochádza   v   konaní   pred   súdmi, ani neustanovuje   predpoklady   ich   možnej   nápravy   v   opravnom   konaní.   Bližšiu   úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá   aj   možnosť   vzniku   procesných   pochybení   v   občianskom   súdnom   konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex   aj   podmienky,   za   ktorých   možno   procesné   nesprávnosti   napraviť   v   dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý   možno   uplatniť   iba   v   takom   dovolaní,   ktoré   je   procesne   prípustné   (vada   takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá).

V danej veci podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, primerane odôvodnil na s. 3 až 6, jeho rozhodnutie nie je arbitrárne a svojvoľné a odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP), a je teda ústavne akceptovateľné.

K   sťažovateľkinej   argumentácii,   že   napadnuté   rozhodnutie   neodráža   súdnu   prax najvyššieho   súdu,   pretože   existujú   aj   opačné   rozhodnutia,   ústavný   súd   podotýka,   že z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať   a   rozvíjať   existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych   otázok v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania   len   za   predpokladu,   že   by   bolo   dôsledkom   arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci, čo však zjavne nie je prípad sťažovateľky.   Ak   iný   senát   najvyššieho   súdu   má   iný   právny   názor   totožný   s   právnym názorom   sťažovateľky,   potom   ústavnému   súdu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu (I. ÚS 290/2010).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaujať k tejto veci bližšie vysvetlenie, ako to navrhol najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu zo 7. augusta 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 135/2012 a dôvodov sťažovateľky uvedených v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu v tomto uznesení sú zlučiteľné s obsahom práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto najvyšší súd neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže sťažovateľka nebola v konaní pred ústavným súdom úspešná, ústavný súd sa jej   ďalšími   návrhmi   (na   zrušenie   rozhodnutia,   resp.   na   priznanie   trov   konania)   už nezaoberal (podobne napr. II. ÚS 214/03, IV. ÚS 244/04, III. ÚS 26/2011).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013