znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 551/2011-54

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 13. decembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   P.,   V.   H.,   P.,   a T.   Ď.,   P., zastúpených advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia   ich   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods. 1,   2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Okresného   súdu Považská   Bystrica   sp.   zn.   0   Tp   17/2011   zo   4.   apríla   2011   a postupom   a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2011 (po doplnení 4. júla 2011 a 25. júla 2011) doručená sťažnosť M. M., P., V. H., P. a T. Ď., P. (ďalej len „sťažovateľ č. 1“, „sťažovateľ č. 2“, „sťažovateľ č. 3“, spolu aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia   ich   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods. 1,   2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo 4. apríla 2011 a postupom a uznesením Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 2 Tpo 19/2011   z 21. apríla 2011.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že potom, ako boli v trestnej veci, v rámci ktorej im bolo vznesené obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom   súbehu   so   zločinom   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, prepustení z väzby, boli následne zadržaní a vzatí do   väzby   v inej   trestnej   veci.   Išlo   o trestnú   vec,   v ktorej   im   bolo   vznesené   obvinenie za prečin   krivej   výpovede   a krivej   prísahy podľa   § 346   ods.   1 Trestného zákona   a iné, pričom v tomto prípade boli prepustení z väzby 1. apríla 2011. Hneď po prepustení z väzby došlo k ich ďalšiemu zadržaniu a vzatiu do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, a to na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo 4. apríla   2011   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   19/2011 z 21. apríla 2011.   V danom   prípade   bolo   sťažovateľom   uznesením   Prezídia   Policajného zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   odboru   Západ,   oddelenia vyšetrovania v Trnave   (ďalej   len   „úrad   boja   proti   organizovanej   kriminalite“)   sp.   zn. ČVS: PPZ-64/BOK-ZA-2011 z 30. marca 2011 vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona spáchaného v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

Sťažovatelia   uviedli,   že   daná   trestná   vec   na   okresnom   súde   napadla   zákonnému sudcovi   JUDr.   M.   Č.,   ktorý   už   bol   vo   veci   vedenej   na   tamojšom   súde   pod   sp. zn. 2 T 248/2010 vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, a to pre jeho nepriaznivý pomer k sťažovateľovi č. 1.

Podľa vyjadrenia sťažovateľov aj napriek tomu, že vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 0 Tp 17/2011 nevzniesli námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi JUDr. M. Č., pred rozhodnutím o väzbe sa tento sám vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania. Sudca pre prípravné konanie o svojom vylúčení rozhodol uznesením sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo 4. apríla 2011.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že sudca   pre prípravné konanie potom rozhodol o ich vzatí do väzby uznesením sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo 4. apríla 2011, a to z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podali sťažnosť. V tejto súvislosti sťažovatelia dodali: „Sťažnosťou zo 14. 04. 2011 bolo napadnuté aj uznesenie okresného   súdu   o vylúčení zo   04.   04.   2011.“ Podľa   ich   vyjadrenia   o sťažnostiach   proti uzneseniu okresného súdu, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o zákonnosti ich väzby, rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011 tak, že ich ako nedôvodné zamietol.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že v ich prípade nerozhodol vo veci nezávislý a nestranný súd, keďže o ich vzatí do väzby rozhodoval sudca JUDr. M. Č., ktorý podľa nich sám uviedol, že sa cíti byť nepriateľom sťažovateľa č. 1, čo v konečnom dôsledku znamená, že nemohol byť objektívne nestranný, a teda nemohol objektívne rozhodnúť ani vo vzťahu k ďalším dvom sťažovateľom. Podľa názoru sťažovateľov mal krajský súd tento nezákonný   stav   spôsobený   súdom   prvého   stupňa   odstrániť   a prepustiť   ich   z väzby   na slobodu. Vzhľadom na to, že krajský súd tak neučinil, porušil ich základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru. V súvislosti s touto námietkou sťažovatelia argumentovali aj tým, že vzhľadom na to, že ich výsluch na okresnom   súde   pred   rozhodnutím   o vzatí   do   väzby   viedol   vo   veci   zaujatý   sudca   pre prípravné   konanie,   znamená,   ako   keby   tento   výsluch   nebol   vôbec   realizovaný,   a teda rozhodnutie o ich vzatí do väzby je aj z tohto pohľadu nezákonné. Okrem toho sťažovatelia tvrdili,   že   sudca   pre   prípravné   konanie vzhľadom   na   to,   že   žiadna   zo   strán   nevzniesla námietku zaujatosti, nemal rozhodovať podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku, ale podľa § 32   ods.   1   Trestného   poriadku   mal   oznámiť   svoju   zaujatosť   a o jeho   vylúčení   mal rozhodnúť   senát   krajského   súdu.   Sťažovatelia   taktiež   namietali,   že   neobstojí   tvrdenie krajského súdu, že v čase rozhodovania o väzbe nebolo ešte rozhodnuté o vylúčení sudcu pre prípravné konanie, a dodali, že rozhodnutie o väzbe nemožno považovať za neodkladný úkon.

Sťažovatelia súčasne namietali, že v ich prípade rozhodol nepríslušný súd a že o ich väzbe mal rozhodovať Špecializovaný trestný súd. Predmetnú námietku odôvodnili tým, že skutok, za ktorý im bolo vznesené obvinenie uznesením úradu boja proti organizovanej kriminalite z 30.   marca 2011,   je potrebné považovať za čiastkový   útok   pokračovacieho trestného činu, za ktorý im bolo vznesené obvinenie skoršími rozhodnutiami vyšetrovateľa a pre ktorý už boli vo väzbe v období od 27. septembra 2008 do 1. apríla 2010. Podľa ich názoru krajský súd poprel účel a význam § 122 ods. 9 Trestného zákona, keď ich konanie posúdil ako opakovanie trestného činu, hoci v ich prípade malo ísť o pokračovací trestný čin,   ktorého   definícia   je   obsiahnutá   v   §   122   ods.   10   Trestného   zákona.   Sťažovatelia vyslovili názor, že keďže ich skutok bol kvalifikovaný ako opakovaný trestný čin, a nie ako pokračovací trestný čin, v dôsledku čoho o ich väzbe nekonal Špecializovaný trestný súd, ale okresný súd a krajský súd, došlo k porušeniu ich práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia tvrdili, že keďže podľa nich išlo v danom prípade o čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, za ktorý už boli vo väzbe v období od 27. septembra 2008 do 1. apríla 2010, okresný súd nemohol rozhodovať o prvoväzbe podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku, ale v ich prípade išlo o opakovanú väzbu podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku. Tu ale sťažovatelia podotkli, že na uvalenie opakovanej väzby u nich neboli dané ani formálne, ani materiálne predpoklady. Z uvedeného dôvodu došlo podľa ich názoru k porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru.

Sťažovatelia poukázali aj na to, že k vzneseniu obvinenia z 30. marca 2011 došlo na základe trestného oznámenia D. V. z 18. septembra 2008, z čoho plynie jednoznačný záver, že orgány činné v trestnom konaní odďaľovali vznesenie obvinenia za tento skutok „s evidentným cieľom zneužitia inštitútu väzby na trestanie sťažovateľov“. Podľa ich názoru krajský súd túto skutočnosť ignoroval, čím podľa nich porušil ich základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru.

Nezákonnosť svojho väzobného stíhania videli sťažovatelia aj v tom, že orgány činné v trestnom   konaní nepostupovali v ich   trestných   veciach   urýchlene a starostlivo,   pretože vo väzbe sa nachádzajú nepretržite od 27. septembra 2008, a len čo dôjde k ich prepusteniu v jednej veci, sú zadržaní a vzatí do väzby v inej trestnej veci. Tak tomu bolo aj v tomto prípade, čím podľa ich názoru došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru. Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazovali aj na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   týkajúcu   sa kumulovania dĺžky trvania rozdielnych väzobných stíhaní.

Sťažovatelia   namietali   aj   nedostatočnosť   a svojvôľu   odôvodnenia   uznesenia krajského   súdu,   a to   pokiaľ   ide   o všetky   väzobné   dôvody,   ako   aj   o vysporiadanie   sa s námietkou o tom, že vo veci konal zaujatý a neobjektívny sudca. Podľa nich rozhodnutie krajského súdu neobsahuje dostatočné a konkrétne dôvody na uvalenie útekovej, kolúznej a preventívnej väzby, ale obsahuje len neprípustné a konkrétnymi okolnosťami nepodložené dohady. Zároveň poukázali na to, že keďže vo väzbe sú nepretržite od 27. septembra 2008, v ich prípade nejde o začiatočné štádium väzobného stíhania, a že skutočnosti, ktoré mohli odôvodňovať   ich   väzbu   v rannom   štádiu,   v súčasnej   dobe   už   nie   sú   postačujúce. Z uvedeného dôvodu sa domnievali, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovatelia   zároveň   uviedli,   že   okresný   súd   v uznesení   sp.   zn.   0   Tp   17/2011 zo 4. apríla 2011 „v rozpore so zásadou prezumpcie neviny prejudikoval, že sa skutok stal, a že   ho   spáchali   sťažovatelia“, pričom   krajský   súd   toto   pochybenie   okresného   súdu nenapravil.   Tým   podľa   názoru   sťažovateľov   došlo   k porušeniu   ich   základného   práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že v súvislosti s rozhodovaním o ich vzatí do väzby ani   okresný   súd,   ani   krajský   súd   nedodržali   požiadavku   bezodkladnosti   a   urýchlenosti rozhodovania   o zákonnosti   väzby, keďže   návrh   prokurátora   na ich   vzatie   do   väzby bol okresnému súdu doručený 2. apríla 2011, ale druhostupňové rozhodnutie v tejto veci im bolo doručené až 19. mája 2011. Podľa ich tvrdení konanie na oboch stupňoch súdov trvalo dokopy takmer 7 týždňov, čím došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo 4. apríla 2011 a postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základné právo podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 a právo podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu zrušil a krajskému súdu prikázal, aby ich prepustil z väzby na slobodu, okresnému súdu uložil povinnosť zaplatiť každému z nich primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, krajskému súdu uložil povinnosť zaplatiť každému z nich primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € a obom súdom uložil povinnosť zaplatiť im náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojich práv uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 17/2011 zo 4. apríla 2011, ktorým bolo rozhodnuté o ich vzatí do väzby, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie uznesenia okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodujúceho o zákonnosti väzby sťažovateľov, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne   napr. IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05,   III.   ÚS   290/06,   III.   ÚS   288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

V časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.   zn. 0 Tp 17/2011 a postupom krajského súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 19/2011 v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zistil,   že   návrh   prokurátora   Krajskej   prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) na vzatie sťažovateľov do väzby bol doručený okresnému   súdu   2.   apríla   2011   a 4.   apríla   2011   sudca   pre   prípravné   konanie   o návrhu rozhodol tak, že vzal sťažovateľov do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného   poriadku.   Proti   tomuto   uzneseniu   podali   sťažovatelia   sťažnosti   a následne okresný súd 14. apríla 2011 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie. O sťažnostiach sťažovateľov   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   17/2011   zo   4.   apríla   2011 rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tpo   19/2011   z 21.   apríla   2011   tak,   že   ich zamietol.   Po   písomnom   vyhotovení   uznesenia   krajský   súd   11.   mája   2011   vrátil   spis okresnému   súdu,   ktorý   druhostupňové   uznesenie   doručil   sťažovateľom   v priebehu 18. mája 2011 až 20. mája 2011.

Ústavný   súd   v prípadoch,   v ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   judikoval,   že   aj   keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto   požiadavkám   (napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 93/2011).

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd o väzbe sťažovateľov celkovo konal 21 dní, a to   od   2.   apríla   2011,   keď   mu   bol   predložený   návrh   krajskej   prokuratúry,   do 14. apríla 2011, keď po rozhodnutí a podaní sťažnosti proti jeho rozhodnutiu predložil spis krajskému   súdu;   a od   11.   mája   2011,   keď   mu   bol   spis   vrátený   z krajského   súdu, do 20. mája 2011, keď zabezpečil doručenie druhostupňového rozhodnutia sťažovateľom. Z uvedeného   zároveň   vyplýva,   že   krajský   súd   konal   o zákonnosti   väzby   sťažovateľov 27 dní.

Ústavný súd je toho názoru, že tak okresný súd, ako aj krajský súd konali o väzbe sťažovateľov v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy,   čo   znamená,   že   konali   urýchlene   (speedily),   a preto   bolo   potrebné   túto   časť sťažnosti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľov ústavný súd zistil, že uznesením vyšetrovateľa úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-64/BOK-ZA-2011 z 2. marca 2011 bolo začaté trestné stíhanie vo veci a 30. marca 2011 vyšetrovateľ vzniesol obvinenie sťažovateľom za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva   podľa   §   20   Trestného   zákona   za   skutok,   ku   ktorému   malo   dôjsť v priebehu mája až septembra 2008.

Dňa 1. apríla 2011 boli sťažovatelia zadržaní a vypočutí vyšetrovateľom a následne 2. apríla 2011 prokurátor krajskej prokuratúry podal na okresnom súde návrh na ich vzatie do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

Na okresnom súde napadla táto vec sudcovi pre prípravné konanie JUDr. M. Č., ktorý sa pred výsluchom sťažovateľov uznesením podľa § 31 ods. 1 a § 32 ods. 3 Trestného poriadku vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania vo veci sťažovateľa č. 1 vedenej na úrade boja proti organizovanej kriminalite pod sp. zn. ČVS: PPZ-64/BOK-ZA-2011. Zo zápisnice okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ č. 1 ani jeho obhajca nepodali proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť. Prítomný prokurátor sa k uzneseniu nevyjadril.

Po vyhlásení uznesenia sudca pre prípravné konanie vypočul sťažovateľov k návrhu krajskej prokuratúry na ich vzatie do väzby. V priebehu výsluchu sťažovateľ č. 1 uviedol, že vznesenie   obvinenia   považuje   za   výmysel   a intrigy   voči   jeho   osobe   a spochybňoval výpoveď   svedka,   ktorá   bola   podkladom   pre   vznesenie   obvinenia.   Súčasne   namietal   aj právnu kvalifikáciu skutku a tvrdil, že v danej veci ide o pokračovací trestný čin. Ďalší dvaja   sťažovatelia   v priebehu   výsluchu   zhodne   popierali   spáchanie skutku,   ktorý   sa   im kladie za vinu a žiadali o prepustenie zo zadržania.

Po výsluchu sťažovateľov sudca pre prípravné konanie JUDr. M. Č. rozhodol o vzatí sťažovateľov do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Sudca pre prípravné konanie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolal na argumentáciu krajskej   prokuratúry   a v celom   rozsahu   sa   s   ňou   stotožnil.   Z uznesenia   okresného   súdu vyplýva, že krajská prokuratúra dôvod preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] videla v tom, že skutku, ktorý sa kladie sťažovateľom za vinu, sa mali dopustiť „v časovom rozpätí od jari 2008 do septembra 2008, teda v období, ktoré nasledovalo po ich prepustení z väzby dňa 29. 4. 2008, resp. 30. 4. 2008, a ktoré predchádzalo ich vzatiu do väzby dňa 27. 9. 2008. Z týchto časových súvislostí je zrejmé, že svoj pobyt na slobode obvinení okamžite využili k tomu, aby sa dopustili ďalšieho samostatného trestného činu vydierania.“. Okrem toho prokurátor krajskej prokuratúry podrobne poukázal na trestnú minulosť sťažovateľov (s výnimkou sťažovateľa č. 2) a zdôraznil povahu ich osobností, v dôsledku   čoho   u nich   nie   je   predpoklad,   že   by   na slobode   boli   spôsobilí   rešpektovať spoločensky   uznávané   normy.   Dôvod   kolúznej   väzby   [§ 71   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku] prokurátor krajskej prokuratúry odôvodnil tým, že je predpoklad, že prepustením sťažovateľov na slobodu by títo ovplyvňovali svedkov v snahe pomôcť sťažovateľovi č. 1, ktorý sa javí ako ústredná postava pri páchaní a organizovaní trestnej činnosti, pričom tieto zistenia vyplynuli z výsledkov vyšetrovania inej trestnej činnosti týkajúcej sa sťažovateľov. Napokon dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku prokurátor krajskej prokuratúry, s ktorého názorom sa stotožnil aj okresný súd, odôvodnil tým, že za spáchanie skutku, ktorý sa kladie sťažovateľom za vinu, im hrozí vysoký trest a že v prípade prepustenia na slobodu existuje dôvodná obava, že v dôsledku tejto okolnosti by sa mohli skrývať, a tak sa vyhýbať trestnému stíhaniu.

Proti   uzneseniu   okresného súdu   podali sťažovatelia sťažnosti,   o ktorých   rozhodol krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tpo   19/2011   z 21.   apríla   2011   tak,   že   ich   zamietol. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol   podstatu   vznesenia   obvinenia, uviedol okolnosti súvisiace so zadržaním sťažovateľov, ich výsluchom pred vyšetrovateľom a pred sudcom pre prípravné konanie, uviedol podstatné vyjadrenia sťažovateľov, ktoré boli súčasťou ich výpovedí, a konštatoval, že pred rozhodovaním o väzbe sa sudca pre prípravné konanie   vylúčil   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v trestnej   veci   týkajúcej sa sťažovateľa č. 1. Krajský súd súčasne predstavil rozsiahlu argumentáciu sťažovateľov obsiahnutú   v ich   sťažnostiach,   ktoré   podali   aj   prostredníctvom   obhajcu.   V týchto sťažnostiach   sťažovatelia   predostreli   v podstate   totožné   argumenty,   ako   v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Krajský súd v uznesení sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011 ďalej konštatoval:„Na   základe   rozvrhu   práce   Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici   a   prílohy o služobnej pohotovosti bol v dňoch 28. 03.- 04. 04. 2011 určený ako sudca pre prípravné konanie   v   agende,   ktorá   mu   v   zmysle   príslušných   zákonných   ustanovení   prislúcha rozhodovať a teda aj v zmysle § 10 ods. 3 Tr. por., JUDr. M. Č. Na základe toho potom možno   povedať,   že   bol   zákonným   sudcom   na   rozhodovanie   o   väzbe   obvinených v prípravnom konaní. Vzhľadom na jeho postup pri vydaní uznesenia o svojom vylúčení krajský súd na jednej strane skonštatoval, že je nutné súhlasiť s tým, že ak sa sudca pre prípravné konanie cítil vo veci zaujatý, nesprávne postupoval podľa § 32 ods. 3 Tr. por. Správne mal postupovať tak, že oznámi svoju zaujatosť a o jeho vylúčení, resp. nevylúčení mal po predložení veci rozhodovať podľa § 32 ods. 1 Tr. por. predseda senátu Krajského súdu v Trenčíne. Uvedené uznesenie sudcu pre prípravné konanie o jeho vylúčení je preto vydané v rozpore so zákonom. Na druhej strane však krajský súd dospel k záveru, že aj napriek   takémuto   nesprávnemu   postupu   a   vyhlásenému   uzneseniu   vo   veci   o   návrhu prokurátora na vzatie obvinených do väzby rozhodoval zákonný sudca. Je nutné uviesť, že ak aj sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o návrhu prokurátora na vzatie obvineného do väzby oznámi svoju zaujatosť, musí vzhľadom na lehoty uvádzané v ustanovení § 87 ods. 2 Tr. por. rozhodnúť o tomto návrhu, pretože až do rozhodnutia nadriadeného súdu je zákonným   sudcom.   Vzhľadom   na   už   spomínané   lehoty,   ktoré   sú   zákonom   stanovené v hodinách,   by   nebolo   možné,   aby   do   uplynutia   týchto   lehôt   rozhodol   o   sudcom   pre prípravné konanie oznámenej zaujatosti nadriadený súd, zvlášť ak návrh prokurátora na vzatie do väzby je doručený okresnému súdu v deň pracovného voľna tak, ako sa to stalo v prejednávanom prípade...   Preto   krajský   súd   zaujal   názor,   že aj   napriek nesprávnemu rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie, ktorým rozhodol o svojom vylúčení, rozhodoval o návrhu   prokurátora   na   vzatie   do   väzby   obvinených   zákonný   sudca,   pretože   v   čase rozhodovania sudcu pre prípravné konanie o väzbe zákonným spôsobom nebolo rozhodnuté o jeho vylúčení a teda neboli v tomto smere porušené práva obvinených.

Pri skúmaní či boli   splnené   formálne podmienky   na vzatie   obvinených do   väzby krajský   súd   nezistil   žiadne   pochybenie.   Vo   veci   bolo   riadne   začaté   trestné   stíhanie a obvineným bolo v súlade so zákonom vznesené obvinenie, pred rozhodovaním o väzbe boli za prítomnosti obhajcu   vypočutí a   mohli sa vyjadriť   k návrhu prokurátora.   Pokiaľ   ide o splnenie   materiálnych   podmienok   väzby,   krajský   súd   konštatoval,   že   doteraz   zistené skutočnosti a zadovážené dôkazy nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, boli spáchané, vykazujú znaky obzvlášť závažného zločinu vydierania...   Uvedenému   v   súčasnom   štádiu   konania   nasvedčujú   doposiaľ   zadovážené dôkazy a to výpoveď svedkov D. V. a L. K. a utajeného svedka...

K námietkam uvádzaným v sťažnostiach vo vzťahu k nedôveryhodnosti svedka V. s poukazom na rozpory s jeho predošlými výpoveďami v iných trestných veciach krajský súd podotýka,   že v   súčasnosti   sa   zmenilo   jeho   postavenie a   vypovedá   ako   svedok,   ktorý je povinný vypovedať pravdu a v prípade krivého obvinenia by sa dopustil trestného činu. Taktiež sa krajský súd zaoberal aj tvrdením uvádzaným v sťažnosti, že skutok pre ktorý sú obvinení stíhaní v prejednávanej veci a je uvedený v uznesení vyšetrovateľa zo dňa 30.03.2011, je čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu, pre ktorý sú obvinení toho   času   stíhaní   v   inom   prípravnom   konaní...   S   takýmto   názorom   sa   krajský   súd nestotožnil, nakoľko aktuálne prejednávaný skutok mali spáchať v období mesiacov máj 2008 až september 2008 a skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie vo veci vedenej na Odbore justičnej a kriminálnej polície... kvalifikovaný ako pokračujúci obzvlášť závažný zločin   vydierania,   mal   byť   spáchaný   v   roku   2006   a   potom   od   marca   roku   2006   až do septembra roku 2007. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na odstup času skoro ôsmich mesiacov   pri   jednotlivých   konaniach   absentuje   časová   súvislosť   pre   záver,   že   ide o čiastkový úkon pokračovacieho trestného činu. V prejednávanej veci ide o samostatný skutok a preto nie je na mieste ani tvrdenie, že v tejto veci už boli obvinení väzobné stíhaní. Pokiaľ ide o samotné dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por., tieto aj podľa názoru krajského súdu sú v tomto štádiu konania u všetkých obvinených prítomné. Dôvodnosť tzv. útekovej väzby ako správne uviedol súd prvého stupňa, je daná najmä tým, že obvinení sú stíhaní pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý im v prípade uznania viny hrozí vysoký trest   odňatia slobody,   pričom spolu s   prihliadnutím   na skutočnosť,   že všetci sú stíhaní aj v inom konaní pre ďalšie závažné trestné činy, je dôvodná obava, že by v prípade ponechania na slobode mohli ujsť, alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, alebo trestu. Čo sa týka dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., krajský súd uvádza, že okolnosti, za akých malo dôjsť k vzájomnému stretnutiu poškodeného a všetkých troch obvinených v motorovom vozidle pred hotelom M. tak, ako ich popísal poškodený, kde si obvinený M. za prítomnosti Ď. a H. mal nahrávať na diktafón odpovede poškodeného ohľadne podpaľovania motorových vozidiel, pričom na neho v prestávkach nahrávania mal kričať   čo   má   odpovedať,   odôvodňujú   spolu   so   snahou   o ovplyvňovanie   svedkov   už   v predošlej trestnej veci, nachádzajúcej sa v súčasnosti v štádiu súdneho konania obavu, že by   pôsobili   na   svedkov,   znalcov   spoluobvinených   alebo   inak   marili   objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Napokon vo vzťahu k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. je potrebné uviesť, že obvinený M. M. bol už v minulosti 6 krát súdne trestaný prevažne za násilné trestné činy aj k nepodmienečným trestom odňatia slobody, pričom okolnosť, že sa na neho hľadí akoby odsúdený nebol, nemá vplyv na záver, že sa jedná   o   osobu   so   sklonom   k   páchaniu   trestných   činov.   Taktiež   Obvinený   T.   Ď.   stál   v minulosti   pred   súdom   pre   úmyselný   trestný   čin,   pričom   Okresný   súd   Čadca   sp.   zn.   2 T/64/2008 rozhodol zmierom o zastavení trestného stíhania. Obvinený H. súdne trestaný nebol. Prejednávaného skutku sa obvinení mali dopustiť krátko po prepustení z väzby v inej trestnej veci, pričom je tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že sú všetci trestne stíhaní aj za inú rozsiahlu trestnú činnosť... Uvedené spolu so skutočnosťou, že obvinení sú v súčasne prejednávanej   veci   stíhaní   pre   trestnú   činnosť,   ktorú   mali   páchať   počas   skoro   piatich mesiacov, pričom ani predošlý výkon väzby v inej veci ich od takéhoto konania neodradil, taktiež s prihliadnutím na osoby, povahu a charakter trestnej činnosti, z ktorej sú podozriví, odôvodňujú obavu, že by pokračovali v páchaní rovnakej, resp. obdobnej trestnej činnosti... Záverom krajský súd uvádza, že aj keď sa musel z pohľadu rozhodnutia o väzbe obvinených zaoberať tiež otázkou rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie o jeho vylúčení, vzhľadom   na   potrebu   urýchleného   rozhodnutia   o   väzbe   neprejednával   sťažnosť   proti uzneseniu   sudcu   pre   prípravné   konanie   o   jeho   vylúčení   a   nerozhodol   o   nej,   nakoľko sťažnosť   nebola   riadnym   spôsobom   krajskému   súdu   predložená   a   predmetné   uznesenie doposiaľ nebolo doručené všetkým osobám, ktorých sa týka. Zo spisu vyplýva, že uznesenie o vylúčení nebolo doposiaľ doručené obvineným H. a Ď., čo bude nutné vykonať, a spis spolu s predkladacou správou predložiť k rozhodnutiu o sťažnosti.“

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).Sťažovatelia namietali, že v ich prípade nerozhodol nestranný sudca, a to z dôvodu, že pred rozhodnutím okresného súdu o ich vzatí do väzby samotný sudca oznámil svoju zaujatosť a sám sa vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania v danej veci. Touto námietkou sťažovateľov sa veľmi podrobne zaoberal aj krajský súd. Krajský súd dal za pravdu sťažovateľom, že postup sudcu pre prípravné konanie v procese rozhodovania o jeho zaujatosti nebol správny. S týmto názorom sa stotožňuje aj ústavný súd, ale zároveň dodáva, že vzhľadom na to, že sťažovatelia nenamietali uznesenie týkajúce sa vylúčenia sudcu pre prípravné   konanie   z rozhodovania   v danej   veci,   ale   namietali   rozhodnutia   súdov rozhodujúcich o ich osobnej slobode, predmetom tohto konania nebolo skúmať procesný postup   okresného   súdu,   na   ktorý   sú   aplikovateľné   ustanovenia   Trestného   poriadku o vylúčení   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   súdu   a iných   osôb   podľa   §   31   a násl. citovaného zákona, ale predmetom tohto konania bolo posúdiť závery krajského súdu, ktorý zamietol   sťažnosti   sťažovateľov   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o ich   vzatí   do   väzby. Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   rozhodovanie   sudcu,   ktorý   je   vo   veci   zaujatý,   súvisí s rozhodnutím, ktoré tento sudca prijíma. To znamená, že aj predmetná zaujatosť sudcu pre prípravné konanie, ktorý sám vyhlásil, že sa vo veci cíti byť zaujatý, určite determinovala jeho rozhodnutie o zákonnosti väzby. V nadväznosti na uvedené však považoval ústavný súd za prvoradé zodpovedať otázku, do akej miery postup sudcu pre prípravné konanie ovplyvnil   rozhodovanie   o vzatí   sťažovateľov   do   väzby.   Na   tomto   mieste   je   potrebné poukázať na to,   že na základe   sťažností   sťažovateľov rozhodoval   o ich   vzatí   do   väzby v konečnom   dôsledku   krajský súd.   Ten uznal nesprávnosť postupu   sudcu   pre prípravné konanie v súvislosti s ním oznámenou zaujatosťou vo veci, na druhej strane zároveň uznal opodstatnenosť   všetkých   väzobných   dôvodov   a v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   na   ne poukázal.   Krajský   súd   zároveň   argumentoval   špecifickosťou,   akú   je   potrebné   pripísať inštitútu   väzby,   keď   o osobnej   slobode   dotknutej   osoby   je   potrebné   rozhodnúť v predpísaných   lehotách.   V tejto   súvislosti   krajský   súd   naznačil,   že   ak by   aj sudca   pre prípravné konanie postupoval podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku a oznámil by svoju zaujatosť, musel by „vzhľadom na lehoty uvádzané v § 87 ods. 2 Tr. por. rozhodnúť o tomto návrhu, pretože až do rozhodnutia nadriadeného súdu je zákonným sudcom“. Krajský súd zároveň uviedol skutočnosti, na základe ktorých dosiaľ nerozhodol o sťažnosti, ktorá bola podaná   proti   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné   konanie   o jeho   vylúčení.   Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu bolo o vzatí sťažovateľov   do   väzby   rozhodnuté   nestranným   súdom,   pretože   tým   bol   napokon druhostupňový   (krajský)   súd,   ktorý   preskúmal   postup   súdu   prvého   stupňa   a vo   svojom rozhodnutí   zhliadol   všetky   dôvody   väzby   sťažovateľov   tak,   ako   ich   navrhol   prokurátor krajskej prokuratúry.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia   súčasne   namietali,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   je   nedostatočne odôvodnené, pretože neobsahuje konkrétne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali uvalenie väzby podľa   §   71 ods.   1 písm.   a), b) a c)   Trestného   poriadku,   a zároveň   namietali, že nesprávna právna kvalifikácia skutku spôsobila to, že v ich veci rozhodol nepríslušný súd a že pre daný skutok už raz boli vo väzbe. Súčasne tvrdili, že k vzneseniu obvinenia došlo na základe výpovede nedôveryhodného svedka a dodali, že krajský súd svojím rozhodnutím porušil ich základné právo na prezumpciu neviny a že vôbec neprihliadol na skutočnosť, že v ich prípade nemožno uvažovať o počiatočnom štádiu väzby, pretože vo väzbe sú ohľadom viacerých trestných vecí nepretržite od 27. septembra 2008.

K uvedeným   námietkam   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   jeho   zistení   krajský   súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   veľmi   podrobne   popísal   skutkové   okolnosti,   ktoré dostatočným spôsobom kryjú zákonné ustanovenia Trestného poriadku upravujúce dôvody útekovej, kolúznej a preventívnej väzby. Podľa názoru ústavného súdu tvrdenia krajského súdu   sa   nepohybujú   v rovine   dohadov,   ale vychádzajú   z konkrétnych   skutočností,   ktoré ústavný súd nemá dôvod spochybňovať. Argumenty uvádzané krajským súdom vo vzťahu k jednotlivým   dôvodom   väzby   (hrozba   vysokého   trestu,   iná   závažná   trestná   činnosť sťažovateľov,   poznatky   o ich   snahe   pôsobiť   na   svedkov   vyplývajúce   z dokumentovanej trestnej činnosti, ako aj vyplývajúce z inej trestnej činnosti, trestná minulosť sťažovateľa č. 1 a sťažovateľa č. 3, páchanie trestnej činnosti po prepustení z väzby, akcent na osobu sťažovateľov,   povahu   a charakter   ich   protiprávneho   konania   a podobne)   sa   aj   v danom štádiu trestného konania (aj s prihliadnutím na to, že sťažovatelia sa vo väzbe v rámci viacerých   trestných   konaní   nachádzajú   už   dlhšiu   dobu)   javia   ako   celkom   logické a legitímne.

Krajský súd sa zaoberal aj právnou kvalifikáciou skutku, za ktorý bolo sťažovateľom vznesené   obvinenie   vyšetrovateľom   úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite z 30. marca 2011.   V tejto   súvislosti   krajský   súd   poukázal   na   to,   v akom   čase   došlo k spáchaniu   uvedeného   skutku   a v akom   období   došlo   k spáchaniu   skutku,   o ktorom   sa sťažovatelia   domnievali,   že   súvisí   s aktuálne   vzneseným   obvinením.   Krajský   súd   pre absenciu   časovej   súvislosti   medzi   uvedenými   skutkami   konštatoval,   že   nemôže   ísť o čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ale že v danom prípade ide o samostatný skutok   vydierania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   daná   interpretácia   krajského   súdu s použitím   argumentum   a contrario   korešponduje   so   znením   §   122   ods.   10   Trestného poriadku, ktorý obsahuje definíciu pokračovacieho trestného činu. Tým v podstate krajský súd zodpovedal aj otázku svojej príslušnosti a dal aj odpoveď na námietku sťažovateľov, v rámci   ktorej   tvrdili,   že   v danej   veci,   keďže   podľa   ich   názoru   ide   o čiastkový   útok pokračovacieho trestného činu, už boli vo väzbe.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 141/04, III. ÚS 417/2011), ktorá vychádza   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   vyplýva,   že   v prípade rozhodovania o vzatí do väzby musia byť splnené tieto podmienky: Po formálnej stránke musí   existovať   uznesenie   o vznesení   obvinenia.   Po   materiálnej stránke   musia   existovať skutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu   v uznesení   o vznesení   obvinenia   kladie   za   vinu,   dopustil.   Napokon   musí   existovať niektorý z väzobných dôvodov uvedených v ustanovení v § 71 Trestného poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval existenciu   formálnych   a materiálnych   podmienok   väzby,   a vo   vzťahu   k dôvodnosti podozrenia, že skutok mali spáchať sťažovatelia, druhostupňový súd vychádzal z dosiaľ zadovážených dôkazov. Krajský súd pripomenul, že ide o dôkazy relevantné pre súčasné štádium trestného konania, pričom priblížil obsah svedeckých výpovedí, ktoré mali naznačiť modus operandi protiprávneho konania sťažovateľov.

S týmito závermi krajského súdu súvisí aj námietka sťažovateľov o tom, že vznesenie obvinenia   na   základe   výpovede   nedôveryhodného   svedka   nemôže   byť   objektívnym dôvodom na ich vzatie do väzby. K uvedenému však ústavný súd poznamenáva, že nebolo jeho úlohou zaoberať sa „kvalitou“ a povahou dosiaľ zabezpečeného dôkazného materiálu, ale jeho úlohou bolo posúdiť, či boli naplnené formálne a materiálne podmienky na vzatie sťažovateľov   do   väzby.   Keďže   v namietanej   veci   existovalo   uznesenie   vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ako aj dostatočne odôvodnený záver, že konanie, ktorého sa mali sťažovatelia dopustiť, má znaky trestného činu a zároveň krajský súd podrobne poukázal na skutkové   okolnosti   opodstatňujúce   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a),   b)   a c) Trestného   poriadku,   ústavný   súd   konštatuje,   že   boli   splnené   formálne   a materiálne predpoklady väzby sťažovateľov. O tom, či zadovážené dôkazy potvrdia alebo vyvrátia vinu sťažovateľov, rozhodne súd vo veci samej, keďže na sťažovateľov už v tejto trestnej veci bola podaná obžaloba. Z tohto pohľadu je preto potrebné uznesenie krajského súdu označiť za súladné s obsahom základného práva sťažovateľov na osobnú slobodu, ako aj ich právom na slobodu a bezpečnosť.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľov,   že   uznesením   krajského   súdu   došlo   aj k porušeniu   ich   základného   práva   na   prezumpciu   neviny,   k tej   ústavný   súd   uvádza,   že nezistil,   aby   druhostupňový   súd   tvrdil   vinu   sťažovateľov   alebo   že   by   vyslovil nespochybniteľný záver o tom, že skutok spáchali sťažovatelia. Krajský súd sa na viacerých miestach   napadnutého   rozhodnutia   odvolával   na   dôvodnosť   podozrenia   zo   spáchania trestnej činnosti sťažovateľov a dosiaľ zadovážené dôkazy, pričom z jeho tvrdení nevyplýva prejudikovanie ich viny, a preto v tomto kontexte nemožno uvažovať o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že krajský súd neprihliadol na skutočnosť, že v ich prípade   nejde   o začiatočné   štádium   väzobného stíhania,   keďže   vo   väzbe   sa   nachádzajú v rámci viacerých trestných konaní nepretržite od 27. septembra 2008.

Ústavný súd je toho názoru, že aj keď väzobné stíhanie sťažovateľov, ako to oni samotní tvrdia, trvá od konca septembra 2008, predsa je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že   v namietanom   prípade   nejde   o rozhodnutie   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby či rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby alebo o rozhodnutie o ponechaní sťažovateľov vo väzbe, ale ide o rozhodnutie o vzatí do väzby. Pri zohľadnení tejto povahy namietaného   rozhodnutia,   skutkových   a právnych   dôvodov   uvádzaných   v rozhodnutí krajského   súdu,   ako   aj   s prihliadnutím   na   dĺžku   trvania   väzby   v tejto   konkrétnej   veci ústavný súd ešte stále zastáva názor, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 19/2011 z 21. apríla 2011 je potrebné považovať za ústavne konformné.

Ústavný   súd   zistil,   že   v danej   veci   prokurátor   krajskej   prokuratúry   podal 27. septembra 2011 pod č. k. 1 Kv 8/11-136 na sťažovateľov obžalobu za uvedený trestný čin.   Predmetná   trestná   vec   je   na   okresnom   súde   v súčasnej   dobe   vedená   pod sp. zn. 1 T 101/2011.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1   T   101/2011   z 10.   októbra   2011 rozhodol o ponechaní sťažovateľov vo väzbe. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia sťažnosti, na základe čoho krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 98/2011 zo 16. novembra 2011 napadnuté rozhodnutie zrušil a vzhľadom na to, že zistil, že lehota väzby sťažovateľov uplynula 1. novembra 2011, príkazom sp. zn. 2 Tos 98/2011 z 15. novembra 2011 ich prepustil z väzby na slobodu.

Ústavná   požiadavka,   aby   väzba   trvala   iba   nevyhnutnú   dobu,   je   garantovaná povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili (§ 79 Trestného poriadku). V zmysle § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, prípadne uplynie lehota pre jej trvanie (§ 76 ods. 6 a 7 a § 78 Trestného poriadku), musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.

Touto   ústavnou   požiadavkou   sa   riadil   aj   krajský   súd,   pričom   jeho   rozhodnutie prepustiť sťažovateľov z väzby na slobodu je dôkazom toho, že skúmaniu zákonnosti ich väzby bola venovaná náležitá pozornosť. Tým krajský súd prejavil starostlivý prístup k tak citlivej otázke, akou je osobná sloboda sťažovateľov.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je aj   v tejto   časti   zjavne   neopodstatnená,   a preto   ju   ústavný   súd   z tohto   dôvodu   už   na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov vyplývajúcimi zo sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011