znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 550/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Kollárovou, Zimná 59, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených „v čl. 26, 45 a 34“ Ústavy Slovenskej republiky a „čl.   17,   25   a 35“ Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sži/32/2013 z 20. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených „v čl. 26, 45 a 34“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a „čl.   17,   25   a 35“ Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 8 Sži/32/2013 z 20. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Ministerstva   životného prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   č.   63123/V/2011-1.1.1 z 9. novembra   2011   (ďalej   len   „rozhodnutie   ministerstva“),   ktorým   bolo   zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu Krajského úradu životného prostredia v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   úrad“)   č.   2011013039-2   z   12.   septembra   2011   (ďalej   len „rozhodnutie krajského úradu“) týkajúce sa jeho žiadosti o sprístupnenie informácií. Zatiaľ čo   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   S   11/2012-152   z 23.   júla   2013   (ďalej   aj „rozsudok krajského   súdu“)   rozhodnutie   ministerstva   podľa   §   250j   ods.   2   písm.   e)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, najvyšší súd rozsudok krajského súdu napadnutým rozsudkom zmenil tak, že žalobu zamietol.

Sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   sa „zaoberal   skutočnosťami,   ktoré   neboli predmetom   žiadosti   sťažovateľa   o   informácie   a   ani   predmetom   žaloby,   a...   vychádzal z nepravdivých   skutočností   uvedených   vo   vyjadreniach   MŽP,   vytváral   vlastné,   dôkazmi neoverené   a   konšpiračné   odôvodnenie“. Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   poprel „jeho občianske právo na sprístupnenie mu pravdivej informácie garantované mu čl. 26 Ústavy   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľ   okamžite   po   doručení   uvedeného   e-mailu mal oprávnený záujem získať informáciu, na základe akého právneho predpisu a oprávnenia práve ⬛⬛⬛⬛, ktorú sťažovateľ dobre ani nepoznal, bola oprávnená zaslať   sťažovateľovi   uvedený   e-mail,   bez   uvedenia   právneho   predpisu,   ktorý   umožňuje KÚŽP zakázať niekomu zdržiavať sa na verejne prístupných miestach. Práve tu sťažovateľ vidí základnú funkciu zákona o informáciách a to verejnú kontrolu činnosti orgánu verejnej správy.“. S poukazom na ďalšie skutočnosti uvádza, že orgán štátnej správy môže konať len „v rozsahu ustanovenom mu všeobecne platným právnym predpisom. Ak v nejakej veci orgán štátnej správy koná, musí v písomnom vyhotovení uviesť vecnú a miestnu príslušnosť a musí mať informáciu, podľa akého právneho predpisu alebo oprávnenia zakazuje nejakú činnosť, či už zamestnancovi úradu alebo inému občanovi Slovenskej republiky. Ak tak orgán verejnej správy neurobil, občan sa ho má zákonné právo opýtať, na základe akého právneho   predpisu   tak   konal.   V   žiadnom   prípade   sa   nejedná   o   vyhotovovanie   novej informácie alebo odôvodňovanie konania orgánu štátnej správy.

Nepochopiteľná   je   pre   sťažovateľa   aj   skutočnosť,   že   Najvyšší   súd   SR   vrátil do platnosti zmätočné rozhodnutie MŽP so zmätočným výrokom, kde odvolanie sťažovateľa v jednej vete zamieta a zároveň ho potvrdzuje, pričom MŽP nerozhodlo, ako sa naloží s napadnutým   rozhodnutím   KÚŽP.   Odôvodnenie   NS   SR   v rozsudku   výroku   rozhodnutia MŽP je pre sťažovateľa nepochopiteľné a neprijateľné.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vyslovil porušenie základných práv „podľa v čl. 26, 45 a 34 Ústavy Slovenskej republiky; čl. 17, 25 a 35 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.   8Sži/32/2013   zo   dňa   20.   novembra   2014“, napadnutý   rozsudok   zrušil,   vec najvyššiemu súdu vrátil na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal náhradu trov.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   nie je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 17 ods. 1 listiny je právo na informácie zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy, resp. čl. 17 ods. 5 listiny orgány verejnej moci, resp. štátne   orgány   a orgány   územnej   samosprávy   majú   povinnosť   primeraným   spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

Podľa   čl.   34   ods.   1   ústavy,   ako   aj   čl.   25   ods.   1   listiny   občanom   tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj,   najmä...   právo   rozširovať   a prijímať   informácie   v ich   materinskom   jazyku... Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa čl. 45 ústavy má každý právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Obdobné právo zaručuje aj čl. 35 ods. 2 listiny.

Sťažovateľove námietky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, ktorý jeho žalobu   proti   rozhodnutiu   ministerstva   zamietol,   spočívajú   v   jeho   nesúhlase   s výkladom relevantnej časti mailu, ktorého sa rozhodnutie krajského úradu a rozhodnutie ministerstva týkalo,   ktorý   následne   vo   svojej   podstate   rozširuje   na nesúhlas   s celkovým   postupom zamestnanca   krajského   úradu,   v súvislosti   s ktorým   žiadal   o poskytnutie   informácií. Sťažovateľ   zároveň   namieta   zmätočnosť   výroku   rozhodnutia   ministerstva,   s ktorou   sa najvyšší súd správne nevysporiadal.

Z podstatnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa pre   správne   posúdenie   konania   o   sťažovateľovej   žiadosti   o sprístupnenie   informácie zaoberal „interpretáciou výroku ⬛⬛⬛⬛ v elektronickej pošte z 01.07.2011, pričom je potrebné poukázať na to, že interpretácia žalobcu, je nesprávna. Žalobcovi, ako napokon žiadnemu občanovi SR, nemožno bez udania dôvodu zakázať zdržiavať sa v priestoroch stáleho   pracoviska   v,   ktoré   sú   v   úradných   hodinách   prístupné   pre   verejnosť za účelom styku s orgánom štátnej správy. Podľa odvolacieho súdu zo strany žalobcu išlo o nepochopenie jemu doručeného e-mailu, ktorým došlo k zákazu, resp. obmedzeniu, ktoré sa vzťahuje len na priestory, kam mal žalobca prístup v čase jeho štátnozamestnaneckého pomeru,   a   teda   priestory   pre   verejnosť   neprístupné.“. Po   zhrnutí   výsledkov   konania o správnej žalobe na krajskom súde najvyšší súd skonštatoval, že „pokiaľ žiadateľ vo svojej žiadosti   žiada   subsumovať   určitú   ním   vymedzenú   situáciu   pod   príslušné   ustanovenie právneho predpisu, nežiada nič iné, ako o jej posúdenie (hodnotenie) na čo sa informačná povinnosť podľa zákona č. 211/2000 Z. z. nevzťahuje. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade   nežiadal   žalobca   poskytnutie   informácie   (táto   mu   bola   známa),   ale   žiadal o ozrejmenie postupu správneho orgánu, prečo mu oznamuje, že sa nemôže zdržiavať sa v priestoroch pracoviska v, a ak má ešte nejaké osobné veci v kancelárii po dohode s prednostkou mu bude umožnené ich prevziať.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že zo strany správneho orgánu išlo o to, aby sa v priestoroch, ktoré nie sú určené verejnosti pre styk s verejnosťou nezdržiavali osoby, ktoré nemajú na miestach verejnosti bežne neprístupných byť prítomné.

V danom prípade je nepochybné, že sa v neverejných priestoroch stáleho pracoviska v nachádza spisová dokumentácia, ktorá obsahuje, mimo iného, aj osobné údaje o iných účastníkoch konania, a je preto prevádzkovateľa (pozri aj ustanovenia § 5 a 6 ZoOOU) predovšetkým chrániť spracúvané osobné údaje pred neoprávneným prístupom a sprístupnením.   Neumožnenie   žalobcovi   zdržiavať   sa   v   priestoroch   stáleho   pracoviska v možno označiť ako jedno z bezpečnostných opatrení na ochranu spracovávaných osobných   údajov   prijatých   zo   strany   úradu   po   skončení   jeho   štátnozamestnaneckého pomeru.

Po preštudovaní spisového materiálu je súd skôr toho názoru, že v danom prípade by sa mohlo jednať zo strany žalobcu o zneužitie práva v oblasti práva na informácie, ktoré už vo svojej rozhodovacej činnosti neraz konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky.“.

K namietanej zmätočnosti výroku rozhodnutia ministerstva najvyšší súd poukázal na §   59   ods.   2   Správneho   poriadku,   v zmysle   ktorého   ak   odvolací   orgán   rozhodnutie nezmení a nezruší, odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Uvedené je podľa najvyššieho súdu „zrejmé aj zo samotného výroku rozhodnutia žalované, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie potvrdil“. V napadnutom rozsudku sa najvyšší súd následne zaoberal aj ostatnou argumentáciou sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva a postupu, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal, najmä formálnymi náležitosťami poučenia o práve na prieskum správneho rozhodnutia súdom, otázkou dodržania lehoty na vybavenie žiadosti o informácie či   oprávnením   odboru   komunikácie   ministerstva   konať   o odvolaní   proti   rozhodnutiu krajského   úradu,   pričom   v závere   napadnutého   rozsudku   najvyšší   súd   uviedol,   že rozhodnutie krajského úradu a rozhodnutie ministerstva „sú vecne správne, názor v nich vyslovený zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami, najmä ust. § 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne správne vysporiadal s námietkami žalobcu a najvyšší súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa § 250i ods. 3 OSP musel prihliadnuť.“.

Po oboznámení sa s obsahom sťažnosťou napadnutého rozsudku a v nadväznosti na neho   aj   s najvyšším   súdom   preskúmavaným   rozsudkom   krajského   súdu,   rozhodnutím krajského úradu a rozhodnutím ministerstva dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd zamietnutím žaloby proti rozhodnutiu ministerstva základné práva označené sťažovateľom neporušil,   pretože   vychádzal   z ústavne   zlučiteľnej   interpretácie   v prípade   relevantných právnych   noriem.   Najvyšší   súd   sa   totiž   svojím   rozsudkom   v zásade   stotožnil s hmotnoprávnym posúdením danej veci krajským úradom a ministerstvom o dôvodnosti nevyhovenia   poskytnutia   informácií   žiadaných   sťažovateľom   z   dôvodu,   že   sa na sťažovateľom označenú povinnú osobu daná informačná povinnosť nevzťahuje, pričom tieto svoje závery odôvodnil akceptovateľným poukazom na § 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) znení neskorších predpisov ako zákona ustanovujúceho podrobnosti o poskytovaní informácií orgánmi verejnej správy v zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy, podľa ktorého nemožno sprístupniť informáciu, ktorú povinná osoba nemá k dispozícii.

Najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   primerane   reagoval   aj   na   sťažovateľom predložené   námietky   k   zákonnosti   postupu   ministerstva   a   krajského   úradu   týkajúce   sa obsahu poučenia rozhodnutia ministerstva, dodržania zákonných lehôt či obsadenia orgánu oprávneného   o odvolaní   podanom   proti   rozhodnutiu   krajského   úradu   rozhodovať.   Ani sťažovateľom   namietané   pochybenie   ministerstva   pri   formulácii   potvrdzujúceho   výroku rozhodnutia   krajského   úradu   nemohlo   materiálne   zasiahnuť   do   obsahu   sťažovateľom označených   práv,   pretože   na   odstránenie   namietaného   pochybenia   existuje   špecifický opravný postup podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku, a nie konanie pred všeobecným súdom podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, ktorého účelom je preskúmanie zákonnosti   postupu   a žalobou   napadnutého   správneho   rozhodnutia,   a nie   oprava formulačných nedostatkov napádaných správnych rozhodnutí, ktorých zmysel je zrejmý.

Ústavný súd nepovažuje za relevantnú ani námietku vzťahujúcu sa na interpretáciu obsahu   spornej   časti   mailu   najvyšším   súdom,   keďže   záver   o správnosti   postupu ministerstva, ktoré potvrdilo uznesenie o nevyhovení žiadosti o sprístupnenie informácie, vyplýva zo záveru, že povinná osoba sťažovateľom žiadanú informáciu nemala k dispozícii. K námietke, že orgán verejnej správy môže konať len v rozsahu ustanovenom mu všeobecne záväznými právnymi predpismi, ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ orgán štátnej správy zasiahol do práv a oprávnených záujmov sťažovateľa, tento sa voči tomuto zásahu mohol brániť inými právnymi prostriedkami než žiadosťou o poskytnutie informácie, a to napríklad podaním sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na záver   najvyššieho   súdu   o zákonnosti   sťažovateľom   napádaného rozhodnutia ministerstva a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, pri ktorom sa oprel o ústavne udržateľnú aplikáciu ustanovení zákona o slobode informácií, nie je daná žiadna príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a sťažovateľom označeným základným právom na informácie zaručeným čl. 26 ústavy, prípadne čl. 17 listiny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Ústavný súd v mnohých svojich rozhodnutiach uviedol, že predpokladom preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej moci vrátane rozsudkov všeobecných súdov môže nasledovať len po zistení porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Takúto námietku sťažovateľ nevzniesol, a preto nemohla byť táto otázka ani predmetom ústavného prieskumu.

Z okolností   prípadu   nevyplýva   ani   žiadna   možnosť   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 34 ústavy, ako aj čl. 25 listiny, keďže tieto články zaručujú právo rozširovať a prijímať informácie v materinskom jazyku pre občanov tvoriacich národnostné menšiny a etnické skupiny, a rovnako tak ani možnosť porušenia základného práva zaručeného čl. 45 ústavy   (a obdobne   čl.   35   ods.   2   listiny),   keďže   rozhodnutím   ministerstva,   ktoré namietanému   súdnemu   konaniu   podliehalo,   nebolo   odmietnuté   sprístupnenie   žiadnych informácií   o stave   životného   prostredia.   Na   základe   uvedeného   bola   sťažnosť   proti napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie a priznať náhradu trov právneho zastúpenia) nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   k   čomu   v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 18. novembra 2015