znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 550/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   Š.,   zastúpenej   JUDr.   Robertom   Schuchmannom, Advokátska   kancelária,   Námestie   M.   R.   Štefánika,   6,   Komárno,   vo veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného   súdu   Nitra   a „Krajského   súdu   Nitra“ v   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 C 302/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2014 doručená   sťažnosť   R.   Š.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   práva   na prejednanie jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) a Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 C 302/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti, ktorá bola koncipovaná ako doplnenie sťažnosti vo veci vedenej pred ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 6115/2014 (vybavená odložením podania z 26. júna 2014), a jej   príloh   a   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vo veciach sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala okresnému súdu v auguste 2007   žalobu,   ktorou   sa   domáhala   uloženia   povinnosti   na   zaplatenie   peňažnej   sumy žalovanému – Krízové stredisko H. – z titulu náhrady mzdy. Vec bola vedená okresným súdom pod sp. zn. 10 C 302/2007.

Ďalej   je   okresným   súdom   vedené   konanie   pod   sp.   zn.   12   C   259/2007   o   žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáha určenia, že jej pracovný pomer u zamestnávateľa – Krízové stredisko H. − trvá.

Na   návrh   sťažovateľky   okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   C   302/2007-49 z 21. apríla 2008   prerušil   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   10   C   302/2007   (t.   j.   konanie o náhradu mzdy)   do právoplatného   skončenia   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 12 C 259/2007.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   poukázala   na   to,   že   právoplatným   skončením   konania o určenie   neplatnosti   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   (sp. zn. 17   C   4/2011) dôvody prerušenia namietaného konania v apríli 2012 zanikli a že okresný súd sa v konaní dopúšťa zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti uviedla, že v období od apríla 2012 sa konalo „len jedno pojednávanie v apríli 2013“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo R. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitostí v primeranej   lehote   zaručené   v   článku   6   odsek   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nitra   a Krajského   súdu   Nitra   v konaní vedenom pod spisovou značkou 10 C 302/2007 porušené bolo.

2. R. Š. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- Eur, z ktorých je Okresný súd Nitra povinný zaplatiť   2.500 Eur   a Krajsky súd Nitra v sume   1500,- Eur oba súdy do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresnému súdu Nitra sa v konaní vedenom pod spisovou značkou 10 C 302/2007 sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4.   Okresný   súd   Nitra   a Krajský   súd   Nitra   sú   povinný   nahradiť   R.   Š.   priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je povinný Okresný súd Nitra povinný vyplatiť na účet advokáta Judr. Roberta Schuchmana do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 302/2007.

1. K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   posudzované konanie   sa   začalo v   auguste   2007, od apríla 2008 bolo prerušené do právoplatného ukončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 C 259/2007.

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných a iných práv prieťahmi v posudzovanom konaní bez toho, aby uviedla podrobnejšie skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie primeranosti dĺžky napadnutého konania.

Ústavný   súd v tejto súvislosti   na základe vlastnej   rozhodovacej   činnosti   zistil,   že sťažovateľka   sa   už   viackrát   so   svojou   sťažnosťou   obrátila   na   ústavný   súd.   Z obsahu súdneho spisu sp. zn. I. ÚS 588/2012 ústavný súd zistil, že sťažovateľka využila aj sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú podpredsedníčka okresného súdu odpovedala listom sp. zn. Spr.   2144/2012   z   10.   septembra   2012,   v   ktorom   oznámila,   že   jej   sťažnosť   považuje za nedôvodnú, keďže dôvody prerušenia konania naďalej trvajú aj po apríli 2012, keďže konanie,   pre   ktoré   došlo   k   prerušeniu   namietaného   konania,   dosiaľ   nie   je   právoplatne skončené.

V súvislosti   s prerušením   napadnutého   konania   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju judikatúru,   podľa   ktorej   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   účastníka   konania   spravidla nemožno   dosiahnuť   po   právoplatnom   prerušení   konania,   ku   ktorému   došlo   v súlade so zákonom.   Ak   nedôjde   k odpadnutiu   prekážky   prerušeného   konania   postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov,   a tým   aj k naplneniu   účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto nečinnosť   okresného   súdu   v dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho   postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní [mutatis mutandis konaní (napr. III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06)].

Ústavný súd ďalej v súčinnosti s okresným súdom zistil tieto podstatné skutočnosti pre posúdenie veci:

a) súvisiace   konanie   vedené   na   okresnom   súde   (sp.   zn.   12   C   259/2007), pre ktoré bolo   prerušené   napadnuté   konanie,   právoplatne   skončilo   rozsudkom sp. zn. 9 Co 298/2012 z 15. novembra 2012, ktorý bol doručený okresnému súdu

28. novembra 2012,

b) okresný súd v súvislosti s nejasným podaním sťažovateľky na rozšírenie návrhu v napadnutom   konaní   ju   uznesením   z 20.   decembra   2012   vyzval   na   jeho doplnenie,   keďže   neobsahovalo   určitý   a   zrozumiteľný   návrh.   Na   uvedené uznesenie   sťažovateľka   reagovala   podaním   doručeným   okresnému   súdu

22. januára 2013,

c) na pojednávaní konanom 24. apríla 2013 sťažovateľka čiastočne vzala svoj návrh späť. Okresný súd konanie na uvedenom pojednávaní uznesením v časti zastavil konanie a druhým výrokom rozhodol o trovách konania súvisiacich s čiastočným späťvzatím,

d) sťažovateľka v máji 2013 vzniesla námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, v dôsledku   čoho   súd   odročil   pojednávanie   a sťažovateľku   uznesením   zaviazal na náhradu trov zmareného pojednávania protistrane v sume 15 €, proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie,

e) sťažovateľka   podala   odvolanie   aj   proti   písomnému   vyhotoveniu   uznesenia o čiastočnom   spätvzatí   návrhu,   ako   aj   o povinnosti   náhrady   trov   konania v septembri 2013,

f) okresný   súd   uznesením   z 15.   júla   2014   pribral   do   konania   znalca   a zaviazal sťažovateľku   zložiť   preddavok   na   úhradu   trov   znaleckého   dokazovania,   proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v napadnutom konaní existovala zákonná prekážka (prerušenie konania), ktorá trvala do 28. novembra 2012. V súvislosti s podaním   sťažovateľky   na   rozšírenie   svojho   návrhu   bola   okresným   súdom   vyzvaná na odstránenie   nedostatkov   podania   uznesením   z 20.   decembra   2012,   pričom   tieto nedostatky   sťažovateľka   odstránila   podaním   doručeným   22.   januára   2013.   Okresný   súd pripustil zmenu návrhu uznesením z 23. januára 2013. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky podľa opísaného bodu d) odôvodnenia tohto rozhodnutia bolo potrebné súdny spis   predložiť   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   súdny   spis   sa   nachádzal na odvolacom súde približne jeden mesiac (od 11. novembra 2013 do 20. decembra 2013). V súvislosti s rozhodovaním o podanom odvolaní sťažovateľky podľa bodu e) odôvodnenia tohto   rozhodnutia   sa   súdny   spis   nachádzal   na   krajskom   súde   približne   štyri   mesiace (od 21. januára   do   14.   mája   2014).   Sťažovateľka   tiež   podala   odvolanie   proti   uzneseniu vyššieho   súdneho   úradníka   o ustanovení   znalca   a povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy znaleckého dokazovania z 15. júla 2014, o ktorom rozhodol okresný súd 20. augusta 2014.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   v   dôsledku uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie konania   oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou   preto   dobu   potrebnú   na   rozhodnutie   o sťažovateľkiných   uplatnených procesných právach bolo potrebné zohľadniť pri posúdení postupu okresného súdu.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedeného   konštatuje,   že   nemožno   pri   posudzovaní zbytočných prieťahov v konaní vychádzať len zo skutočnosti, že napadnuté konanie trvá viac ako sedem rokov (návrh bol podaný v auguste 2007 a sťažnosť bola ústavnému súdu doručená   11.   júla   2014,   pozn.),   ale   je   potrebné   dĺžku   napadnutého   konania   vnímať v kontexte   existencie   zákonnej   prekážky   (prerušené   konanie   od   21.   apríla   2008 do 28. novembra 2012), ktorá trvala približne štyri a pol roka, a tiež procesných úkonov sťažovateľky,   ktoré   napadnuté   konanie   predĺžili   približne   o ďalší   polrok.   Vo   svetle uvedených skutočností doterajší priebeh napadnutého konania v úsekoch, keď neexistovala zákonná   prekážka   a nebolo   potrebné   rozhodovať   o odvolaniach   sťažovateľky, nenasvedčuje, že by okresný súd bol v pričítateľnom období nečinný, respektíve že by bolo možné konštatovať jeho neefektívny postup, preto dospel k záveru, že je potrebné sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti postupu okresného súdu v napadnutom konaní odmietnuť, keďže   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označených   práv,   ktorých   reálnosť   by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľka petit svojej sťažnosti formulovala tak, že navrhla ústavnému súdu, aby vyslovil porušenie označených práv aj postupom „Krajského súdu Nitra v konaní vedenom pod spisovou značkou 10 C 302/2007“.

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   dospel   k zisteniu,   že   sťažovateľka v odôvodnení   a ani v   petite   sťažnosti   neuviedla   spisovú   značku   konania pred   krajským súdom,   v ktorom   malo   dôjsť   k porušeniu   jej   označených   práv.   Navyše   je   zrejmé,   že k prieťahom   v postupe   krajského   súdu   v súčasnosti,   ale   ani   v čase   podania   sťažnosti nemohlo dochádzať,   keďže   súdnym   spisom   v rozhodnom   a aj v   čase   tohto   rozhodnutia disponoval okresný súd.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť neobsahuje jasný a zrozumiteľný   petit   ako   východisko   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   čo je   jednou zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   ďalej konštatuje,   že   sťažovateľka   taktiež   riadne neodôvodnila   svoju sťažnosť, pretože z informácií uvedených v sťažnosti nie je možné posúdiť, či sťažovateľka účinne využila všetky právne prostriedky, ktoré jej na ochranu označených práv v súvislosti s napadnutým   postupom   krajského   súdu   poskytuje   zákon   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) v ustanoveniach § 62 a nasl., teda či splnila procesný predpoklad prípustnosti svojej   sťažnosti   v tejto   časti   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde.   Navyše, odôvodnenie sťažnosti vo vzťahu k postupu krajského súdu ako celok je kusé a lakonické.

Ústavný súd pripomína, že takéto nedostatky zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Nedostatok,   resp.   nesplnenie   zákonom predpísaných   náležitostí   návrhu   účastníka   konania   je   v zmysle   konštantnej   judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (podobne napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec uvedeného ústavný súd upozorňuje sťažovateľku na to, že v prípadoch namietaného   porušenia   označených   práv   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (obdobne IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III.   ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08, III. ÚS 207/2011)   ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne to platí aj vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo, alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   by   aj   v prípade   odstránenia   nedostatkov   petitu vo vzťahu   k napadnutému   konaniu   pred   krajským   súdom   sťažnosť   v tejto   časti   musel vyhodnotiť   ako   zjavne   neopodstatnenú   a odmietnuť   ju   z uvedeného   dôvodu   (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť sa opätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v napadnutom   konaní na okresnom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014