znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 550/2013-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 prerokoval   vyhlásenie   prezidenta   Slovenskej   republiky   Ivana   Gašparoviča   o odmietnutí sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky Lajosa Mészárosa, Sergeja Kohuta a Juraja Horvátha pre ich predpojatosť v rozhodovaní, ktorí majú ako členovia II. senátu Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   rozhodovať   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Rvp   10267/2013 o námietke   predpojatosti   doručenej   27.   januára   2013   a   doplnenej   28.   januára   2013 a 6. februára 2013 prezidentom Slovenskej republiky voči sudcom I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Lajos   Mészáros,   Sergej   Kohut a Juraj   Horváth   sú   vy l ú č e n í   z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 10267/2013.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. februára 2013 doručené vyhlásenie prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča (ďalej len „prezident“),   ktorým   podľa   § 28 ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) odmieta sudcov II. senátu ústavného súdu Lajosa Mészárosa, Sergeja Kohuta a Juraja Horvátha   pre   ich   predpojatosť   pri   rozhodovaní   o námietke   predpojatosti   uplatnenej prezidentom voči sudcom ústavného súdu Jánovi Lubymu a Ladislavovi Oroszovi vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 11/2013.

Na ústavnom súde sa od 3. januára 2013 pod sp. zn. Rvp 11/2013 vedie konanie o sťažnosti JUDr. J. Č., PhD. (ďalej aj „sťažovateľ“), proti rozhodnutiu prezidenta z 28. decembra 2012 o odmietnutí vymenovať sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Predmetná vec bola podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 (sp. zn. Spr 165/2012) pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Brňákovi, členovi I. senátu ústavného súdu.

Na   základe   námietky   predpojatosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľom 9. januára 2013 boli sudcovia Peter Brňák a Milan Ľalík uznesením č. k. II. ÚS 44/2013-19 z 24.   januára   2013   vylúčení z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vo   veci   vedenej pod sp. zn. Rvp 11/2013. Na miesta vylúčených sudcov I. senátu ústavného súdu podľa čl. III   ods.   1   písm.   d)   rozvrhu   práce   ústavného   súdu na   rok   2012 nastúpili   sudcovia IV. senátu ústavného súdu, a to Ján Luby a Ladislav Orosz.

Prezident ako odporca v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 11/2013 doručil ústavnému súdu 27. januára 2013 vyhlásenie o odmietnutí sudcov ústavného súdu pre predpojatosť (doplnené podaním doručeným 6. februára 2013), ktorým navrhol, aby sudcovia Ján Luby a Ladislav   Orosz   boli   z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Rvp 11/2013 vylúčení. Veci (konaniu o prezidentovej námietke zaujatosti) bola pridelená sp. zn. Rvp 10267/2013.

Po   pridelení   prezidentovej   námietky   predpojatosti   na   prerokovanie   a rozhodnutie II. senátu ústavného súdu doručil prezident 14. februára 2013 ústavnému súdu vyhlásenie o odmietnutí pre predpojatosť všetkých troch členov II. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej   funkcie   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Rvp   10267/2013,   v ktorom   sa   má rozhodovať   o   námietke   predpojatosti   podanej   prezidentom   proti   Jánovi   Lubymu a Ladislavovi Oroszovi. Veci (v poradí druhej prezidentovej námietke predpojatosti) bola pridelená sp. zn. Rvp 10451/2013 a podľa čl. IV ods. 1 rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 má o nej rozhodnúť III. senát ústavného súdu.

V označenom   vyhlásení   o odmietnutí   sudcov   pre   ich   predpojatosť   prezident poukazuje   na   znenie   odlišného   stanoviska   sudcu   ústavného   súdu   Lajosa   Mészárosa pripojeného k uzneseniu ústavného súdu „č. 390/2012 Z. z.“ (zrejme má ísť o uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012, pozn.) a tvrdí, že výklad čl. 102 ods.   1   písm.   t)   a čl.   150   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ponúknutý sudcom   Lajosom   Mészárosom   «vyjadrený   v odlišnom   stanovisku   v bode   1.2...   je   ešte radikálnejší ako bol návrh sudcu spravodajcu, s ktorým väčšina sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky nesúhlasila...

Zo záveru odlišného stanoviska sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Lajosa Mészárosa možno vyvodiť, že výklad podaný Ústavným súdom Slovenskej republiky (prijatý väčšinou pléna) možno „aplikovať“ tak, že bude blízky jeho názorom.

Vyplýva to z vyjadrení „Napriek tomu, že prijatý Výklad je podľa mňa v už uvedenom zmysle kvalitatívne odlišný od toho, s ktorým sa stotožňujem, myslím si, že by mal byť aplikovaný reštriktívne“ alebo „Myslím si, že Výklad, ktorý schválila väčšina, by mal byť rozumne aplikovaný, ak si spomenieme na hodnoty, ktoré ústava chráni, na hodnoty slobody a dobrej správy vecí verejných.“

Napriek   jeho   tvrdeniu,   že   „Nejde   o   presadenie   môjho   právneho   názoru   akousi obchádzkou,   ale   o   reštriktívnosť,   ktorá   vyplýva   z   podstaty   ústavného   postavenia prezidenta“, je zrejmé, že ako sudca, ktorý by rozhodoval o ústavnej sťažnosti J. Č. by sa usiloval o presadenie svojho názoru „reštriktívnym výkladom“ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky...

V   odlišnom   stanovisku   sudcu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Lajosa Mészárosa   nejde   len   o   prezentáciu   jeho   právneho   názoru,   ale   o   prezentáciu   takého zásadného postoja vo veci (ne)vymenovania doc. JUDr. J. Č., PhD. do funkcie generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky,   ktorý   vyvoláva   objektívnu   pochybnosť   o   jeho nepredpojatosti už pri rozhodovaní o mojej námietke predpojatosti a návrhu na vylúčenie sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky Jána Lubyho a Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 11/2013. Tento razantný postoj sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Lajosa   Mészárosa,   vyjadrený   v   odlišnom   stanovisku,   hoci   je   založený   aj   na   právne spochybniteľných argumentoch, a práve predovšetkým aj pre takého argumenty, objektívne znemožňuje nestranné rozhodovanie už o mojej námietke predpojatosti. Nemožno vylúčiť snahu (práve naopak pôjde o snahu) dosiahnuť, aby vo veci samej rozhodovali sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky s rovnakým právnym názorom, bez ohľadu na použité argumenty pre tento názor.».

Prezident ďalej poukazuje na takmer zhodný postoj sudcov Jána Lubyho a Ladislava Orosza vyjadrený v ich spoločnom odlišnom stanovisku k uzneseniu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24.   októbra   2012   s postojom   vyjadreným   v už   uvedenom   odlišnom   stanovisku   sudcu Lajosa Mészárosa. Svojimi odlišnými stanoviskami teda všetci traja sudcovia ústavného súdu Ján Luby, Ladislav Orosz aj Lajos Mészáros „prejavili svoje odhodlanie zúžiť časový aj diskréčny priestor prezidenta Slovenskej republiky pre rozhodnutie o návrhu Národnej rady Slovenskej republiky reštriktívnym výkladom obsahu rozhodnutia Ústavného súdu... ktorým podáva výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky“, z čoho podľa neho vyplýva, že výklad ústavného súdu „neposudzujú len z hľadiska práva, ale aj z hľadiska   jeho   ústretovosti   k   stranám   sporu“, a preto   vo   svojej   námietke   vyjadruje nedostatok dôvery, že by sudca Lajos Mészáros „rozhodoval o vylúčení sudcov Ústavného súdu... Jána Lubyho a Ladislava Orosza nepredpojato, a preto ho odmietam“.

V ďalšej časti vyhlásenia o odmietnutí sudcov II. senátu ústavného súdu prezident poukazuje   na   obsah   článkov   uverejnených   v týždenníku   Týždeň   („Strach   z Čentéša“ č. 44/2012, autor Štefan Hríb, „Súd Ivetty Macejkovej“ č. 46/2012, autori Martin Hanus a Jozef Majchrák, „Mrazivé ticho“ č. 47/2012, autor Štefan Hríb a „Kauza Ústavný súd“, autori   Martin   Hanus   a   Jozef   Majchrák),   ktoré   «vážnym   spôsobom   spochybňovali dôveryhodnosť   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v   súvislosti   s   rozhodnutím   pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012 o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky...

Z citovaných textov týchto článkov vyplýva, že s názorom ústavných sudcov, podľa ktorého môže prezident Slovenskej republiky odmietnuť vymenovanie J. Č. okrem zákonných dôvodov aj pre „dôvod závažnejšej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta“ údajne nesúhlasilo   sedem   ústavných   sudcov,   medzi   ktorými   sú   aj   sudcovia   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   Lajos   Mészáros,   Juraj   Horváth   a   Sergej   Kohut,   teda   sudcovia Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorí   majú   rozhodovať   o   mojej   námietke predpojatosti   voči   sudcom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Jánovi   Lubymu a Ladislavovi Oroszovi. Z citovaných textov týchto článkov tiež vyplýva zmena názoru a iné hlasovanie   sudcu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Juraja   Horvátha   a   rozdelenie sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky na dve skupiny, a to nie podľa „odlišných odborných pohľadov“ ale podľa „príslušnosti k politickým táborom“.».

V doplnení svojho vyhlásenia prezident uvádza, že s ďalšími namietanými sudcami ústavného   súdu   Jurajom   Horváthom   a Sergejom   Kohutom   sa   pozná „dlhé   roky“ a ich vzťahy sa „pozitívne rozvíjali, a to až do vzťahov, ktoré možno jednoznačne označiť ako vzťahy nadštandardné...

Pre moje nadštandardné vzťahy ako účastníka konania so sudcami Ústavného súdu Slovenskej   republiky   Jurajom   Horváthom   a   Sergejom   Kohutom,   som   očakával, že sudcovia...   oznámia   naše   dlhodobé   a   nadštandardné   vzťahy   ako   dôvod   vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie zo zreteľom na ich pomer ku mne ako účastníkovi konania. Očakával som to najmä potom, ako sťažovateľ J. Č. vyhlásil, že odmieta pre predpojatosť iných sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, s ktorými mám menej nadštandardné vzťahy a Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel jeho návrhom a rozhodol o ich vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie pre predpojatosť.

Aby nevznikli (ani v budúcnosti) žiadne pochybnosti o nepredpojatosti, v záujme nestranného, nezaujatého a objektívneho rozhodovania, oznamujem ako účastník konania, že považujem dlhodobé a nadštandardné vzťahy so sudcami Ústavného súdu Slovenskej republiky Jurajom Horváthom a Sergejom Kohutom za také skutočnosti, ktoré sú dôvodom na   ich   vylúčenie   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   so   zreteľom   na   ich   pomer   ku   mne   ako k účastníkovi   konania;   aj   vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   mám   (existujú)   dôvodné a objektívne pochybnosti o nepredpojatosti sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta.“.

S poukazom   na všetky   tieto   skutočnosti   má   prezident   už   pri   rozhodovaní   o jeho návrhu na vylúčenie sudcov ústavného súdu Jána Lubyho a Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 11/2013 pochybnosti o nepredpojatosti sudcov ústavného súdu Lajosa Mészárosa, Sergeja Kohuta a Juraja   Horvátha   pre   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkom   konania,   a preto   navrhuje   ich vylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie pri rozhodovaní o tejto jeho námietke predpojatosti.

K vyhláseniu prezidenta o odmietnutí sudcov ústavného súdu pre ich predpojatosť sa podaním z 28. februára 2013 vyjadril sudca ústavného súdu Lajos Mészáros. Vo svojom vyjadrení poukazuje na prezumpciu nezaujatosti a nestrannosti sudcov, ako aj na možnosť vyvrátiť ju skutkovými tvrdeniami, ktoré majú dostatočnú relevanciu. Zároveň poukazuje na obsah rozhodnutí ústavného súdu vydaných v iných veciach, v ktorých sa rozhodovalo o odmietnutí sudcov ústavného súdu ako členov námietkových senátov. Ústavný súd mal konania o takýchto procesných námietkach zastaviť «okrem iného s poukazom na to, že (i) inštitút vyhlásenia o odmietnutí sudcu neslúži na riešenie nedôvery medzi rozhodovacími zložkami   systému,   (ii)   konanie   o zaujatosti   je   špecifickým   v zásade   „jednoinštančným“ konaním   a   (iii)   každý   procesný   systém   je   len   aproximatívny,   a preto   nemôže   byť neprimerane   rozširovaný   počet   aktívne   legitimovaných   subjektov   a počet   opravných „inštancií“. Ústavný súd v tejto judikatúre akcentuje aj potrebu funkčnosti systému.». Ďalej poukazuje   na   zásadu   zákazu   odmietnutia   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae),   v zmysle ktorej   ústavný   súd   musí   byť   schopný   svoju   kompetenciu   uplatniť   a o podanom   návrhu rozhodnúť, čo dáva do spojitosti s rozhodovacou činnosťou o súlade zákona, ktorým mali byť   zmrazené   platy   sudcov   ústavného   súdu,   alebo   o súlade   zákona   o ústavnom   súde s ústavou,   a nadväzne   na   to   konštatuje,   že „ťažko   si   možno   predstaviť   viac   predpojatú osobu než toho, kto rozhoduje o tom, či si zvýši plat alebo či sa vystaví riziku dočasného pozbavenia vlastnej funkcie“, a že aj o týchto veciach ústavný súd musel rozhodnúť, pričom v týchto veciach nikto zo sudcov svoju predpojatosť neoznámil ani ich nikto z účastníkov neodmietol a nežiadal ich vylúčenie.   Podľa   názoru namietaného sudcu ústavného súdu Lajosa Mészárosa ústava „implicitne favorizuje funkčnosť a výkon právomoci ústavného súdu nad požiadavkou jeho nestrannosti v zmysle nepredpojatosti“. Na podporu svojho názoru cituje z tzv. Bangalórskych princípov a komentára k nim a poukazuje na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   či   rozhodnutie   bavorského ústavného súdu.

Na základe uvedeného namietaný sudca Lajos Mészáros zastáva názor, že všetky dôvody vylúčenia sudcov ústavného súdu musia byť posudzované „mimoriadne striedmo“, obzvlášť, pokiaľ tieto dôvody majú spočívať v ich „predchádzajúcom postupe alebo názore pri rozhodovaní ústavného súdu v inej veci. Odhliadnuc od toho, že tieto okolnosti nemôžu byť dôvodom vylúčenia ani u sudcov všeobecného súdu (§ 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku), by to viedlo k tomu, že ústavný súd by (v rovnakom zložení) mohol o určitej otázke   rozhodovať   a poskytnúť   tak   ochranu   ústavnosti,   na   ktorú   je   ústavne   výslovne povolaný, prakticky len raz, v každom ďalšom prípade by totiž jeho sudcovia mali byť vylúčení.“.

K dôvodom námietok, ktoré podal prezident, sudca Lajos Mészáros uvádza, že tieto skutočnosti podľa neho nezakladajú oprávnenú pochybnosť o jeho nezaujatosti, poukazuje na dostatočné záruky, že bude rozhodovať o námietke predpojatosti prezidenta proti sudcovi Lubymu a sudcovi Oroszovi nezaujato, ako aj na svoju subjektívnu nezaujatosť. Pripomína tiež konzistentnosť doterajšej judikatúry ústavného súdu o tom, že dôvodom na vylúčenie sudcu   pre   jeho   predpojatosť   nemôže   byť   samotné   podanie   odlišného   stanoviska.   Preto odlišné stanovisko, ktoré sudca pripojil k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012, nemôže   byť   podľa   jeho   názoru   dôvodom   jeho   vylúčenia   z rozhodovania   o námietke predpojatosti smerujúcej proti sudcom Jánovi Lubymu a Ladislavovi Oroszovi. K obsahu a štýlu   označeného odlišného stanoviska   sudca   ústavného súdu   Lajos Mészáros uvádza, že «sa nijako neodlišuje od iných odlišných stanovísk podávaných sudcami ústavných súdov či   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   čo   sa   týka   štýlu   a   „tónu“   stanoviska.   Odlišné stanoviská   sú   typicky   písané   voľnejším   spôsobom   a sú   aj   mierne   „osobnejšie“   než stanoviská   väčšinové.   To   je   spôsobené   aj   tým,   že   takéto   odlišné   stanovisko   nemusí kompromisne   štýlovo   vyhovovať   viacerým   sudcom,   keďže   nie   je   predmetom   hlasovania a nestáva   sa   tak   predmetom   konsenzu   (a   teda   aj   kompromisu)   viacerých   sudcov. Samozrejme, to neznamená, že sudca pri písaní odlišného stanoviska nemá byť neutrálny či korektný, resp. že nemá uplatniť nevyhnutné sebaobmedzenie (porovnaj I. ÚS 102/2012). Som však presvedčený, že požadované maximy na sebaobmedzenie som naplnil a že moje odlišné stanovisko k veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 je založené na argumentácii v prospech môjho   názoru,   ktorá   je   korektná   a právne   podložená.». Nadväzne   na   to   uvádza, že väčšinový   názor prijatý   pri   prerokúvaní   veci   vedenej   pod sp.   zn.   PL.   ÚS   4/2012 rešpektuje   ako   platný   a záväzný   výklad   ústavy   a považuje   sa   za   pripraveného   tomuto výkladu sa podriadiť.

Napokon sudca ústavného súdu Lajos Mészáros vo svojom stanovisku pripomína, že námietka zaujatosti je iba procesnou námietkou smerujúcou proti sudcom, ktorí nemajú rozhodovať   vo   veci   samej,   pretože   predmetom   konania,   v ktorom   majú   byť   sudcovia II. senátu ústavného súdu vylúčení, je „iba procesná otázka a teda k samotnému meritu veci nemôžem   mať   pomer,   resp.   prípadný pomer   k meritu   veci musí byť   posudzovaný   veľmi zužujúco   (resp.   menej   prísne).   Vzťah   medzi   rozhodovaním   o námietke   predpojatosti a rozhodovaním vo veci samej je len nepriamy.“.

Sudcovia   ústavného   súdu   Juraj   Horváth   a Sergej   Kohut   sa   k vyjadreniu   sudcu ústavného súdu Lajosa Meszárosa pripojili, pokiaľ išlo o body 1, 2, 3, 7 a 8, tak, aby bolo považované   za   ich   vlastné   (nepripojili   sa   len   k tým   bodom   vyjadrenia   vzťahujúcim   sa na argumentáciu   týkajúcu   sa   odlišného   stanoviska   sudcu   Lajosa   Mészárosa   k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012).

Sudca   Juraj   Horváth   k doplneniu   vyhlásenia   prezidenta   o odmietnutí   sudcov II. senátu   ústavného   súdu   pre   ich   zaujatosť   uviedol,   že   napriek   «skutočnostiam,   ktoré uviedol vo svojom uvedenom doplňujúcom podaní pán prezident, dokážem v danej veci (tak, ako   som   to   učinil   aj   v jeho   ostatných   viacerých   veciach,   v   ktorých   moja   predpojatosť namietnutá nebola) rozhodovať profesionálne a nezaujato, teda „podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne“ v zmysle môjho sľubu podľa čl. 145 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky,   ktorý   som   zložil   práve   do   rúk   (bývalého)   prezidenta   Slovenskej republiky.».

Sudca Sergej Kohut k doplneniu vyhlásenia prezidenta o odmietnutí sudcov II. senátu ústavného súdu pre ich zaujatosť uviedol, že s „Ivanom Gašparovičom sa poznám ešte z Právnickej fakulty UK, ktorý končil po mne túto fakultu zrejme v roku 1964, pričom ja som promoval ešte v roku 1962. Od uvedenej doby sme sa nevideli ani nestýkali po dobu 30 rokov. Po roku 1990 som sa s menovaným stretol asi trikrát, a to na oficiálnych stretnutiach pri pracovných príležitostiach, z toho asi dvakrát ako sudca ústavného súdu, keď som bol na stretnutí s ním spolu s ostatnými kolegami tohto súdu.

Z uvedeného je vidieť, že som s Ivanom Gašparovičom nemal nadštandardné vzťahy, pretože sme sa ani rodinne ani súkromne nikdy nestretávali a nebol som ani v politickej strane,   v   ktorej   bol   funkcionárom,   resp.   ktorú   zakladal,   takže   ani   po   tejto   linke   sme do osobného kontaktu neprichádzali.

Zo subjektívneho hľadiska sa preto necítim byť zaujatý vo veci konať, v ktorej je účastníkom konania ako prezident Slovenskej republiky.“.

II.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sudca vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže   ju účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu.   Na neskoršie   vyhlásenie   o   odmietnutí   sudcu   pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu,   o   vylúčení   sudcu   pre   predpojatosť   rozhodne   iný   senát;   odmietnutý   člen   senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Požiadavka   nestrannosti   sudcu   sa   dotýka   samej   podstaty   spravodlivosti   a   jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden   osobný   záujem   na   výsledku   konania   (porov.   Barak,   A.   Judge   in   a   Democracy. Princeton University Press 2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale svojím spôsobom aj rozhodovaním vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 11. júna 2010, č. j. Nao 46/2010-78) a popretím zmyslu súdnictva a práva vôbec (II. ÚS 44/2013).

Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú povinnosť   sudcov,   o   štrukturálny   prvok   súdneho   systému.   Ústavný   súd   už   vo svojich predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval,   že   v rámci   právneho   poriadku   i v   rámci právnej   teórie   sa   rozlišovali   inštitúty   sudcu   nespôsobilého,   resp.   nevhodného   pre rozhodovanie veci, a sudcu podozrivého (pozri bližšie II. ÚS 36/2012 a pramene, na ktoré odkazuje). Nespôsobilosť sudcu vznikala priamo zo zákona, a to pre zákonom vymedzené dôvody, pričom podozrivosť sudcu bola konštituovaná až rozhodnutím, ktorým bol sudca vylúčený z rozhodovania istej veci, a táto bola konštatovaná na základe pocitu zaujatosti sudcu zo strany účastníkov konania alebo sudcu samotného, a to na základe dôvodov istej intenzity – vážnych dôvodov. V praxi sa však oba inštitúty prelínajú a dopĺňajú a prepája sa civilnoprávny rozmer s ústavnoprávnym rozmerom.

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a rovnako podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek   oprávnená   pochybnosť   (III.   ÚS   16/00).   Objektívna   nestrannosť   sa   nikdy neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa   vonkajších   objektívnych skutočností. V danom prípade teda platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom   či   jeho   vzťahom   k   účastníkom   (resp.   vedľajším   účastníkom)   konania (m. m. III. ÚS 158/08, II. ÚS 260/2010, I. ÚS 352/2010, IV. ÚS 627/2012).

Uvedený prístup zohľadňuje judikatúru ESĽP, ktorý okrem iného zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak vo všeobecnosti (Olujić v. Croatia,   sťažnosť   č.   22330/05,   rozsudok   z   5.   februára   2005,   bod   57),   ale   osobitne pri objektívnom   teste   (Kinský   v.   The   Czech   Republic,   sťažnosť   č.   42856/06,   rozsudok z 9. februára   2012,   bod 87).   Nestrannosť   je   vo   vnímaní   ESĽP   absenciou   zaujatosti či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná subjektívnym a objektívnym testom. Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj sudcu,   resp.   jeho   záujem   v prerokúvanej   veci.   Požiadavka   nestrannosti   nemôže   byť dostatočne naplnená len subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania. Na subjektívny   test   teda   plynulo   nadväzuje   test   objektívny,   ktorý   si   všíma,   či   sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. „Justice must not only be done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže   mať   aj   zdanie   určitú   dôležitosť,   pretože   „v stávke“   je   dôvera,   ktorú   musia   súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras v. Lithuania, sťažnosť č.   42095/98,   rozsudok   z 10. októbra   2000,   bod 32).   Ústavný   súd dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti ašpirovať, je cez ňu „v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.

Pozícia namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce je, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd z hľadiska   teoretického upozorňuje,   že   test   objektívnosti   a   zákonné   dôvody   nespôsobilosti   sudcu   sa   môžu prekrývať, ale nejde o totožné inštitúty.

2.1 Posúdenie námietky predpojatosti proti sudcovi ústavného súdu Lajosovi Mészárosovi

Podstata námietok formulovaných prezidentom proti sudcovi Lajosovi Mészárosovi spočíva najmä v pochybnostiach o jeho pomere k veci, ktoré podľa prezidenta vyplývajú z obsahu   jeho   odlišného   stanoviska   pripojeného   k uzneseniu   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 vo veci výkladu čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy, v ktorom namietaný sudca nielenže podal svoj výklad označených článkov ústavy, ale mal súčasne vyjadriť názor, že väčšinou pléna ústavného súdu prijaté rozhodnutie by sa «usiloval „aplikovať“ v rozhodnutí o ústavnej sťažnosti J. Č. „reštriktívnym“ spôsobom... že by to viedlo k ešte radikálnejšiemu výkladu... s ktorým väčšina pléna Ústavného súdu Slovenskej   republiky   nesúhlasila».   Inými   slovami,   uvedené   pochybnosti   o nestrannosti sudcu v danej veci vyplývajú z toho, že namietaný sudca si na prerokúvanú vec vytvoril názor v inom konaní, a tento názor nielenže prezentoval, ale pro futuro sa vyjadroval aj k jeho prípadnej aplikácii.

Pri   posudzovaní   opodstatnenosti   prezidentom   vznesených   námietok   proti   sudcovi Lajosovi   Mészárosovi   ústavný   súd   vzal   na   zreteľ   obsah   uznesenia   ústavného   súdu č. k. 0. ÚS 1/2013-22 z 29. júla 2013 vydaného pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti iných sudcov ústavného súdu, v ktorom bol ústavný súd nútený vysporiadať sa so zákazom odopretia   spravodlivosti,   ako   aj   s doktrínou   nevyhnutnosti   vyplývajúcimi   z tzv. Bangalórskych   princípov,   pretože   hrozilo   nebezpečenstvo,   že   spravodlivosť   bude odmietnutá, v dôsledku čoho musel v ústavne akceptovateľných limitoch pristúpiť k úzko reštriktívnemu   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   regulujúcich   vylúčenie   sudcov ústavného   súdu,   ktorý   ústavný   súd   začal   prakticky   uplatňovať normatívnym   zavedením riešenia obsiahnutého v čl. IV ods. 3 dodatku č. 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. 3. 2013 do 28. 2. 2014 z 3. júla 2013.

V tomto   prípade   však   už   uvedené   nebezpečenstvo   odmietnutia   spravodlivosti nehrozí,   a preto   pri   svojom   rozhodovaní   ústavný   súd   zohľadnil   predovšetkým   svoju doterajšiu   judikatúru   (najmä   II.   ÚS   44/2013)   aplikovateľnú   pri   posudzovaní   dôvodov predpojatosti sudcov vychádzajúcu z už citovanej judikatúry ESĽP.

Ústavný súd sa už v rámci svojej rozhodovacej činnosti stretol s prípadmi, v ktorých bolo potrebné posúdiť, či disentujúci sudca svojím odlišným stanoviskom nespôsobil vznik určitých   pochybností   o svojej   predpojatosti.   V uznesení   č.   k.   I.   ÚS   102/2012-27 z 29. februára 2012 uviedol, že „pri posudzovaní námietky predpojatosti nejde o popretie práva   sudcu   na   vyjadrenie   svojho   odlišného   názoru,   ktorý   by   inak   tiež   mal   byť,   ako väčšinové rozhodnutie sebaobmedzujúci, neutrálny či korektný, ale o nebezpečenstvo vzniku určitých pochybností o nepredpojatosti disentujúceho sudcu, ktoré by malo položiť varovný prst pred jeho ústa alebo zdržanlivosť do jeho píšuceho pera tak, aby nevznikli žiadne pochybnosti...   že   disentujúci   sudca   nebude   pristupovať   k...   prípadu   bez   požadovanej nepredpojatosti“. Ústavný súd taktiež uznesením č. k. II. ÚS 44/2013-19 z 24. januára 2013 vylúčil sudcov ústavného súdu Petra Brňáka a Milana Ľalíka z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp 11/2013,   pričom   predpojatosť   sudcu   Milana Ľalíka   vyvodil   z kumulácie   dvoch   dôvodov,   a to   že   sudca   Milan   Ľalík   vyjadril   právny názor, že podanie odlišného stanoviska vo veci, ktorá má súvislosť s prerokúvanou vecou, je „samo   osebe“   dôvodom   na   vylúčenie,   a zároveň   tento   sudca   podal   odlišné   stanovisko vo veci súvisiacej s prerokúvanou vecou.

Podľa názoru ústavného súdu to, že sudca ústavného súdu využije svoje právo podať odlišné stanovisko vo veci súvisiacej s vecou prerokúvanou, síce samo osebe ešte nie je dôvodom   na   vylúčenie   sudcu,   obsah   tohto   stanoviska   však   nesmie   vyvolať   u účastníka konania   odôvodnené   obavy,   že   disentujúci   sudca   svojím   názorom   dal   najavo   (vyvolal) obavu, že k jeho prípadu nebude pristupovať s požadovanou mierou nepredpojatosti.

Je nespochybniteľné, že konanie o výklade označených článkov ústavy, ktoré bolo vedené pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012, vecne súvisí s konaním a rozhodovaním o namietanom porušení základných práv sťažovateľa zaručených čl. 19 ods. 1 a čl. 30 ods. 4 ústavy, čl. 10 ods. 1 a čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených čl. 25 písm. c) Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   rozhodnutím   prezidenta z 28. decembra 2012, ktoré je vedené pod sp. zn. Rvp 11/2013, vo vzťahu ku ktorému má II. senát   ústavného   súdu   rozhodovať   o vyhlásení   prezidenta   o odmietnutí   sudcov   Jána Lubyho a Ladislava Orosza pre ich predpojatosť.

V okolnostiach   prípadu   považuje   ústavný   súd   pri   posúdení   objektívnej   stránky nestrannosti sudcu ústavného súdu Lajosa Mészárosa za relevantné, že v tomto odlišnom stanovisku namietaný sudca nielen prezentuje svoj odchýlny výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl.   150   ústavy, ktorý „najväčšmi   reflektuje...   osobný   pohľad   na   predmetnú   vec“, ale predovšetkým   sa   vyjadruje   k spôsobu   aplikácie   výkladu   označených   článkov   ústavy prijatého väčšinou pléna ústavného súdu, ktorý sa má čo najviac priblížiť k ním najviac preferovanému   výkladu.   Pokiaľ   však   sudca   ústavného   súdu   Lajos   Mészáros   svojím odlišným stanoviskom vyzýva k reštriktívnej aplikácii plénom ústavného súdu podaného výkladu čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy, vyvoláva tým podľa názoru ústavného súdu objektívnu   pochybnosť   o svojej   nepredpojatosti   pri   rozhodovaní   o tom,   či   prezident výkonom svojej právomoci ustanovenej čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy mohol zasiahnuť do sťažovateľom označených práv.

Aj   keď   namietaný   sudca   Lajos   Mészáros   má   v danom   prípade   rozhodovať o procesnej   otázke   (t.   j.   o   vyhlásení   prezidenta   o odmietnutí   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava   Orosza),   dôvod   vzbudzujúci   pochybnosť   o jeho   objektívnej   nestrannosti pri rozhodovaní vo veci spočíva najmä v skutočnosti, že II. senát ústavného súdu, ktorého je sudca Lajos Mészáros členom, bude rozhodovať o namietanej predpojatosti tých sudcov ústavného súdu (Jána Lubyho a Ladislava Orosza), ktorí v konaní o výklade čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy podali odlišné stanovisko v podstatných rysoch zhodné s odlišným stanoviskom podaným sudcom Lajosom Mészárosom.

Ústavný súd s prihliadnutím na uvedené konštatuje, že takáto situácia nepochybne vzbudzuje   smerom   k dotknutému   sudcovi,   a to   nie   všeobecne,   ale   len   v konkrétnej, t. j. predmetnej   veci,   absenciu   objektívnej   stránky   nestrannosti   z hľadiska   teórie   zdania a vzbudzuje   odôvodnené   obavy,   ktoré   vzhľadom   na   výnimočné nároky   na   dôveru v rozhodovanie a nestrannosť v tejto kauze (tvorenej viacerými konaniami) vedie ústavný súd   k názoru,   že   u sudcu   ústavného   súdu   Lajosa   Mészárosa   nemožno   vylúčiť   záujem na prijatí konkrétneho rozhodnutia.

Vzhľadom na tieto objektívne skutočnosti odôvodňujúce obavu z predpojatosti sudcu Lajosa Mészárosa považoval ústavný súd síce za dôležité, nie však za rozhodujúce jeho subjektívne stanovisko, že je pripravený výkladu, ktorý ústavný súd prijal, podriadiť sa a že nemá záujem na presadzovaní konkrétneho obsadenia senátu, ktorý má v merite veci rozhodovať. Ústavný súd preto vylúčil sudcu ústavného súdu Lajosa Mészárosa z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10267/2013, tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

2.2 Posúdenie námietky predpojatosti proti sudcom ústavného súdu Jurajovi Horváthovi a Sergejovi Kohutovi

Podstata   pochybností   o predpojatosti   sudcov   ústavného   súdu   Juraja   Horvátha a Sergeja   Kohuta   vznesených   prezidentom   pramení   z ich   vzťahov   k   prezidentovi,   ktoré majú mať podobu vzťahov „nadštandardných“. V danej veci teda ide o pochybnosti o ich nepredpojatosti so zreteľom na ich pomer k účastníkovi konania.

Nadštandardné vzťahy možno chápať aj ako vzťahy osobnejšieho charakteru, ktoré idú   nad   rámec   podoby   vzťahov,   aké   pri bežnej   činnosti   štátnych   orgánov   môžu   medzi jednotlivými osobami zastávajúcimi rôzne funkcie vznikať a svojou povahou sú neutrálne (teda   ani   priateľské,   ani   nepriateľské).   Vo   vzťahu   k prezidentovi   možno   pri   sudcoch ústavného   súdu   považovať   za   nadštandardné   vzťahy   predovšetkým   tie,   ktoré   presahujú rámec prípustných kontaktov obvykle vznikajúcich v úradnom (pracovnom) styku medzi ústavnými orgánmi, ktoré tieto osoby reprezentujú.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o prezidentom   vznesenej   námietke   zaujatosti   proti sudcom   ústavného   súdu   Jurajovi   Horváthovi   a   Sergejovi   Kohutovi   aplikoval   zásadu vyjadrenú aj v judikatúre ESĽP, že „spravodlivosť musí byť nielen vykonaná, ale musí sa aj zdať,   že   je   vykonávaná“,   s ktorou   sa   ústavný   súd   konštantne   stotožňuje. Sudca   sa   má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia   oprávnená   pochybnosť   o   jeho   nestrannosti (pozri   napr.   II.   ÚS   260/2010, III. ÚS 257/2011, III. ÚS 292/2011).

Sudca   Juraj   Horváth   vo   svojom   vyjadrení   nepoprel   prezidentom   tvrdenú „nadštandardnú“   podobu   vzájomných   vzťahov,   iba   subjektívne   vyjadril   presvedčenie, že vo veci   bude   rozhodovať   profesionálne   a nezaujato. Sudca   Sergej   Kohut   zase   síce subjektívne   vyslovil,   že   sa   necíti   byť   zaujatý   vo   veci   konať,   avšak   nepoprel, že sa s prezidentom pozná z dávnych čias.

Podľa názoru ústavného súdu už samotné prezidentovo tvrdenie o nadštandardných vzťahoch s označenými sudcami v spojitosti s obsahom vyjadrení týchto sudcov, z ktorých vyplýva,   že   sa   poznajú,   zakladá   pochybnosti   o nepredpojatosti   obidvoch   namietaných sudcov, ktorí majú vo veci rozhodovať. Z objektívneho hľadiska títo sudcovia nevyvolávajú v očiach účastníkov konania zdanie nestrannosti. Prihliadajúc na to, že v hre je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti vyvolávať, považuje ústavný súd uvedené skutočnosti za dôvod na vylúčenie sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta z výkonu ich sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10267/2013.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013