znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 550/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., P., zastúpenej advokátom JUDr. I. G., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 101/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2012 faxom a 9. októbra 2012 poštou doručená sťažnosť Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 11. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 101/2012.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   na «Okresnom   riaditeľstve policajného   zboru   Prievidza   sa   viedlo   trestné   konanie   pre   podozrenie   zo   spáchania trestného činu ublíženia na zdraví..., v dôsledku ktorého mala byť spôsobená smrť môjmu synovi Ľ. K. Počas celého trestného konania som však ako poškodená mala obmedzené možnosti   v   uplatňovaní   svojich   práv.   V   pozícii   poškodenej   som   predovšetkým   nemohla vypočúvaným osobám klásť otázky a tým prispieť k odstráneniu rozporov vo výpovediach svedkov. Trestné stíhanie sa aj napriek rozdielnym výpovediam zastavilo z dôvodu, že k spáchaniu trestného činu nedošlo.

Na Okresnom súde Prievidza som sa návrhom na začatie konania, vedenom pod sp. zn.   11   C/112/2009,   domáhala   náhrady   škody   a   nemajetkovej   ujmy   proti   J.   V.

-vyhadzovačovi diskotéky v L. a J. V. - prevádzkovateľovi diskoklubu, nakoľko som mala za to, že sú zodpovední za smrť môjho syna...

Dňa 24. 8. 2010 rozhodol Okresný súd Prievidza tak, že môjmu návrhu nevyhovel a v celosti ho zamietol... Súd pritom rozhodol bez toho, aby vykonal čo i len jeden mnou navrhnutý   dôkaz   (výsluch   viacerých   svedkov).   Skutkový   stav   ustálil   len   na   základe priloženého trestného spisu a výsluchu účastníkov.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   som   sa   odvolala...   Namietala   som   najmä   tú skutočnosť,   že   okresný   súd   neúplné   zistil   skutkový   stav   veci   nevykonaním   navrhnutých dôkazov.

Dňa 27. 9. 2011 rozhodol Krajský súd v Trenčíne, v konaní pod č. 5 Co/326/2010, ktorý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   názorom prvostupňového súdu v tom, že keďže väčšina mnou navrhnutých svedkov bola vypočutá v trestnom konaní, nie je potrebné na ten účel vykonávať dokazovanie. Pritom ani jeden súd sa nezaujímal o moju argumentáciu, že vzájomné výpovede navrhnutých osôb sú rozporné, že orgány činné v trestnom konaní sa týmito rozpormi nezaoberali a preto nie je vylúčené, že vyjdú najavo nové okolnosti k objasneniu celej veci.

Rozhodnutie odvolacieho súdu som napadla mimoriadnym opravným prostriedkom - dovolaním...

Dňa 11. 7. 2012 najvyšší súd v konaní vedenom pod č. 5 Cdo 101/2012 rozhodol o mojom podanom dovolaní   tak,   že ho odmietol.   Podľa   jeho názoru dovolanie   vo   veci nebolo prípustné na základe žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy a že v tomto smere nejde o postup súdu, ktorým by mi bola odňatá možnosť konať pred súdom. Na druhej strane však potvrdil, že nevykonaním dôkazu môže viesť k jeho nesprávnym skutkovým záverom.

Mám za to, že najvyšší súd v konaní nepostupoval správne, keď svojim rozhodnutím neodstránil zásadnú vadu konania - odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom a tým zasiahol do mojich práv. Je pravdou, že nie je porušením ústavných práv sťažovateľa, ak súd   nevykoná   všetky   navrhnuté   dôkazy.   To   však   neplatí,   keď   ide   o   dôkazy   zásadného významu, podstatné k objasneniu rozhodujúcich okolností. Tým, že sa všeobecné súdy vecou zaoberali len formálne, vlastne nedostatočne posúdili, či ide skutočne o opodstatnené alebo neopodstatnené dôkazy. To, že navrhnutí svedkovia boli vypočutí v trestnom konaní ešte neznamenalo, že by vypovedali v konaní pred súdom rovnako. Na druhej strane, aj keď boli vypočutí v trestnom konaní, bolo im položených len niekoľko otázok, v ktorých aj napriek tomu boli rozpory a orgány činné v trestnom konaní ich neriešili...

Keby súd pripustil mojich navrhnutých svedkov vypočuť a neuspokojil by sa len z ich neúplnými výpoveďami, zahmlievajúcimi určité skutočnosti v trestnom konaní, zistil by, že existujú   osoby,   ktoré   o   veci   vedia   oveľa   viac.   Jednou   z   navrhnutých   svedkov   bola   aj majsterka odborného výcviku. Jej sa jedna zo žiačok zdôverila, že v inkriminovanom čase bola na diskotéke a hovorila jej o okolnostiach, ktoré sa v tom čase v diskoklube odohrali. Práve   jej   výpoveď   by   ukázala,   že   žiačka   pred   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní nehovorila pravdu, keď tvrdila, že na diskotéke ani nebola.

Rovnako   som   za   svedka   navrhla   osobu,   ktorá   po   danej   udalosti   písala   môjmu ďalšiemu synovi SMS správu, v ktorej uviedla, čo sa vlastne stalo.

Orgány činné v trestnom konaní neprešetrili vec náležitým spôsobom a rozhodli bez odstránenia rozporov vo výpovediach. Pritom rozpory boli v zásadných skutočnostiach, t. j. v   okolnosti,   prečo   bol   môj   syn   v   danom   čase   vlastne   „vyhodený“   z   diskoklubu vyhadzovačmi na mráz, kto ho mal vyhadzovať a či mu bolo bránené vrátiť sa späť na diskotéku,   kde   mal   svoje   osobné   veci   a   vetrovku.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní nevypočúvali strážnika objektu, cez ktorý mal môj syn prechádzať, a ktorý mal v tom čase službu.

Úlohou orgánov činných v trestnom konaní je objasniť, či boli naplnené skutkové znaky trestného činu alebo nie a podľa toho viesť celé vyšetrovanie. Avšak už samotná otázka orgánov činných v trestnom konaní položená súdnemu znalcovi vykonávajúcom pitvu tela môjho syna bola položená nesprávne a navádzala znalca k odpovedi. Orgány činné v trestnom konaní sa nemali pýtať:,,... či sa na tele nebohého nenachádzali také zranenia, ku ktorým mohlo dôjsť len v dôsledku inej osoby“, ale,,či došlo k zraneniam, ktoré mohla spôsobiť iná osoba.“

Za   nemenej   dôležité   pokladám   spomenúť   skutočnosť,   že   na   rozdiel   od   civilného konania,   v   trestnom   konaní   je   potrebné   preukázať   vinu,   resp.   nevinu   bez   akejkoľvek zmysluplnej   pochybnosti.   Bohužiaľ   výsledky   vyšetrovania   kompetentných   orgánov   tomu nenasvedčujú.

Domnievam sa, že cieľom právneho štátu nie je stav neistoty, či ten-ktorý prípad bude správne a spravodlivo prešetrený. Úlohou najvyššieho súdu s prihliadnutím na jeho kompetenciu   bolo   riešiť   vec   tak,   aby   sa   súdy   nižšieho   stupňa   vecou   znova   zaoberali. Domnievam sa, že je porušením ústavných práv, ak sa nevykonajú také dôkazy, ktoré môžu zmeniť priebeh a výsledok celého konania. To však najvyšší súd a ani súdy nižšieho stupňa nemali možnosť zistiť, keď sa len uspokojili s dôkazmi vykonanými v trestnom konaní.».

Vzhľadom na už uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 7. 2012 pod sp. zn. 5 Cdo 101/2012, bolo porušené.

2.   Zrušuje   sa   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Cdo 101/2012 zo dňa 11. 7. 2012 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo výške 323,50 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 101/2012, ktoré považuje za nepreskúmateľné, pretože v jej prípade bol naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keďže všeobecné súdy nevykonali   ňou   navrhované   dôkazy   (vypočutie   ďalších   svedkov)   a   uspokojili   sa   len s dôkazmi vykonanými v trestnom konaní.

Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľky proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu z 11. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 101/2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky pre neprípustnosť, je zjavne neopodstatnená.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia prípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť dovolací   prieskum   napadnutého   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Trenčíne,   osobitne posudzujúc podmienky podľa § 238 OSP a existenciu vád podľa § 237 OSP a dospejúc k záveru   o   neprípustnosti   dovolacieho   konania,   na   základe   čoho   dovolanie   podané sťažovateľkou   odmietol,   uvedeným   postupom   neporušil   označené   práva   sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí na strane 3 až 6 zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu   nahradiť jeho právny   názor   svojím   vlastným. Ústavný súd   tiež   nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery   napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktoré   sú   jasné, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní pred všeobecným súdom (napr. III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08, III. ÚS 164/2011). Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, avšak patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (napr. IV. ÚS 77/02). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného uznesenia najvyššieho súdu, po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu ako jasné,   vyčerpávajúce   a   zrozumiteľné,   a   teda   zodpovedajúce   obsahu   základného   práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ďalej primeraným a zákonným spôsobom sťažovateľke odpovedal aj na jej námietku, že nevyhovením jej návrhom na vykonanie dokazovania   nebola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   keď   uviedol,   že „Súd   nie   je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobkyne nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s.   p.).   Ak   súd   niektorý   dôkaz   nevykoná,   môže   to   viesť   nanajvýš   k   jeho   nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti   rozhodnutia   (viď   napr.   aj   rozhodnutia   uverejnené   v   Zbierke   rozhodnutí   a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).“.

Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi rozhodnutím najvyššieho súdu, námietkami sťažovateľky a jej označenými právami.   Z   tohto   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   tiež   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012