znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 550/2011-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka o sťažnosti M. R., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 14 D 2198/1993 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 139/04 z 2. septembra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Humenné   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   D   2198/1993   v   období po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   II. ÚS 139/04 z 2. septembra 2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. M. R. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Humenné   povinný v y p l a t i ť   mu   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Humenné j e   p o v i n n ý uhradiť M. R. trovy právneho zastúpenia v   sume   475,45   €   (slovom   štyristosedemdesiatpäť   eur   a   štyridsaťpäť   centov)   na   účet advokátky JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 550/2011-16 z 13. decembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. R., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 D 2198/1993 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 139/04 z 2. septembra 2004.

Následne ústavný súd 12. januára 2012 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke   prijatej   sťažnosti,   zaslanie   relevantného   súdneho   spisu   a   oznámenie,   či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 7. februára 2012. V jeho prílohe   sa   nachádzal   súdny   spis   a   podrobná   chronológia   úkonov   okresného   súdu i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

«Ústavný súd SR spis vrátil tunajšiemu súdu dňa 17.08.2004.

Dňa 14.09.2004 dedičský spis bol odstúpený súdnemu komisárovi JUDr. T. Súdny   komisár   vo   veci   nariadil   pojednávanie   na   deň   09.11.2004.   Na   toto pojednávanie sa nedostavili dedičky M. S. a N. F. Sťažovateľ na tomto pojednávaní uviedol, že na súde prebieha konanie o náhradu škody vo výške 100.000 Sk za zbúraný dom, ktorý podľa neho patrí do dedičstva a spor o určenie neplatnosti prevodu do dedičstva patriacich pozemkov, pare. č. KN 221/1, 222/1 a 222/2.

Súd   následne   uznesením   zo   dňa   13.12.2004   vo   veci   konanie   prerušil do právoplatného   skončenia   konania   o   žalobe   dediča   M.   R.   o   určenie   rozsahu   veci patriacich   do   dedičstva   po   poručiteľovi   A.   R.,   zomrelom   dňa   14.01.1989   vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 8C 819/2001. Uznesenie o prerušení konania právoplatnosť nadobudlo dňa 05.02.2005.

Rozsudkom   zo   dňa   15.11.2006,   č.k.   8C   819/2001-149,   ktorý   bol   potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.03.2008, ktorý právoplatnosť nadobudol dňa 22.05.2008 súd ohľadom parciel KN 221/1, 222/2, 223 a 224/4 určil, že tieto patria do dedičstva po poručiteľovi A. R. Ohľadom parcely č. 110 krajský súd návrh zamietol. Dedičský spis bol zo spisu 8 C 819/2001 vylúčený dňa 07. 05. 2008 a dňa 08.12.2008 bol odstúpený súdnemu komisárovi JUDr. T. na ďalšie konanie.

Ďalší   termín   pojednávania   bol   súdnym   komisárom   určený   na   deň   04.08.2009. Na toto pojednávanie sa sťažovateľ a ďalší dedičia nedostavili.

Sťažovateľ M. R. sťažnosťou zo dňa 31.07.2009 adresovanou predsedovi súdu žiadal, aby spis bol „preložený“ inému súdu v rámci Prešovského kraja a to konkrétne Okresnému súdu Prešov, nakoľko humenským notárom a sudcom neverí.

Súd dňa 05.08.2009 vyzval súdneho komisára JUDr. T., aby sa k sťažnosti M. R. vyjadril.

Súd   zároveň   dňa   05.08.2009   vyzval   sťažovateľa   M.   R.,   aby   mu   oznámil,   či jeho námietka zaujatosti sa týka výlučne sudcu konajúceho v danej veci.

Sťažovateľ dňa 21.08.2009 súdu oznámil, že námietku zaujatosti vznáša voči všetkým notárom, ktorí vo veci konali, aj voči sudcom tunajšieho súdu na občianskoprávnom úseku. Súdny komisár súdu predložil vyjadrenie zo dňa 23.09.2009, v ktorom uviedol, že na prejednanie tejto veci sa cíti byť zaujatý. Toto vyjadrenie spolu so spisom súdny komisár súdu predložil dňa 15.10.2009.

Súdny   spis   bol   dňa   30.10.2009   bol   odstúpený   Krajskému   súdu   v   Prešove na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 12.11.2009, ktoré súdu spolu so spisom bolo predložené dňa 27.11.2009 vyriekol, že sudcovia tunajšieho súdu z konania vo veci 14D 2198/1993 vylúčení nie sú.

Následne súd uznesením zo dňa 14.01.2010 rozhodol, že notár JUDr. V. T. nie je vylúčený z úkonov súdneho komisára vo veci 14D 2198/1993. Toto uznesenie vydala vyššia súdna   úradníčka.   Proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie   podali   súdny   komisár   JUDr.   T. a sťažovateľ M. R. Vzhľadom na to, že zákonný sudca konajúci vo veci sa s rozhodnutím vyššej   súdnej   úradníčky   stotožnil,   vec   po   doručení   odvolania   ostatným   dedičom   dňa 29.03.2010, bola odstúpená Krajskému súdu v Prešove, ktorý spisový materiál tunajšiemu súdu vrátil dňa 02.06.2010, pričom v uznesení sp. zn. 8CoD 2/2010 konštatoval, že vec mu bola nesprávne predložená, nakoľko o vylúčení súdneho komisára má rozhodnúť príslušný sudca. Následne sudca uznesením zo dňa 04.06.2010, č.k: 14D 2198/1993-368 rozhodol tak, že   súdny   komisár   JUDr.   V.   T.   z   konania   v   tejto   veci   nie   je   vylúčený.   Toto   uznesenie právoplatnosť   nadobudlo dňa 02.07.2010.   Spis súdnemu komisárovi   bol odstúpený dňa 29.07.2010.

Súdny   komisár   vo   veci   nariadil   pojednávanie   na   deň   09.12.2010.   Na   toto pojednávanie predvolal len sťažovateľa M. R., ktorý opätovne voči nemu vzniesol námietku zaujatosti. Spisový materiál súdny komisár doručil súdu dňa 17.12.2010.

Súdnemu komisárovi spis bol následne vrátený na ďalšie konanie s tým, že v zmysle § 17 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 15a ods. 4 O.s.p., súd na opakované námietky zaujatosti toho istého druhu vznesené účastníkom konania neprihliada.

Súdny komisár dňa 28.04.2011 súdu predĺžil námietku zaujatosti, v ktorej uviedol, že už 12 rokov na základe poverenia koná v tejto veci, pričom dedič M. R. - sťažovateľ je od prvopočiatku voči nemu agresívny a uráža ho.

Vyššia   súdna   úradníčka   uznesením   zo   dňa   22.06.2011,   č.k..   14D   2198/1993-379 rozhodla, že notár JUDr. T. nie je vylúčený z úkonov súdneho komisára v tejto veci. Proti tomuto uzneseniu dedič M. R. a súdny komisár JUDr. T. podali odvolanie. Uznesením zo dňa 15.08.2011, č.k.. 14D 2198/1993-391 zákonný sudca v zmysle § 17 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, že JUDr. T. je vylúčený z úkonov súdneho komisára v tejto veci. Toto uznesenie právoplatnosť nadobudlo až dňa 09.01.2012 z dôvodu, že bol problém s jeho doručením   viacerým   dedičom   ako   aj   právnym   nástupcom   po   jednej   z   dedičiek,   ktorá v priebehu konania zomrela.

Dedič   M.   R.   medzitým   dňa   02.11.2011   súdu   predložil   žiadosť   o   delegáciu   veci Okresnému súdu Prešov.

Poverená vyššia súdna úradníčka dňa 15.11.2011 ho vyzvala na zaplatenie súdneho poplatku   za   návrh   na   prikázanie   veci   inému   súdu   z   dôvodu   vhodnosti.   Zároveň   ho osobitným prípisom upozornila na procesný postup súdu s tým súvisiaci.

Sťažovateľ výzvu na zaplatenie súdneho poplatku prevzal dňa 23.11.2011. Súdny poplatok, ktorý mu bol vyrubený podľa položky 26 Zákona o súdnych poplatkov doposiaľ neuhradil.»

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zistil zo súdneho spisu aj ústavný súd.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení ďalej uviedla: „Konanie vo veci bolo prerušené uznesením 14D/2198/1993-252 z 13.12.2004 do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Humenné vo veci sp. zn. 8C/819/2001. Rozsudok v tejto veci nadobudol právoplatnosť dňa 22.5.2008 a teda odpadla prekážka, pre ktorú konanie bolo prerušené. Uznesenie o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť dňa 5.2.2005 a teda od tohto dátumu do 22.5.2008 sa v konaní nepokračovalo.

Samotný sťažovateľ prispel k tomu, že vo veci sa nemohlo konať, svojimi početnými obsiahlymi a nejasnými podaniami. Týkali sa hlavne toho, že žiadal, aby do dedičstva boli pojaté aj veci, ktoré boli medzi dedičmi sporné a ich existencia nebola preukázaná. Išlo hlavne o finančné prostriedky, ktoré ako sám uviedol, rodičia za života darovali svojim deťom   a   tieto   by   podľa   neho   mali   patriť   do   dedičstva.   Ďalšou   skutočnosťou   je   to,   že sťažovateľ podával návrhy námietky zaujatosti voči sudcovi a súdnym komisárom, o ktorých bolo   potrebné   rozhodovať.   Keďže   takéto   námietky   boli   podávané   opakovane,   došlo k predĺženiu   konania   v   dôsledku   predkladania   spisu,   či   už   nadriadenému   súdu   alebo sudcovi, na rozhodnutie o vylúčení notára.“

V závere svojho vyjadrenia   okresný   súd   vyjadril   súhlas s upustením   od   ústneho pojednávania vo veci.

Právna   zástupkyňa sťažovateľa   vyjadrením   doručeným   ústavnému súdu 5.   marca 2012 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Vo svojom vyjadrení ďalej k veci uviedla, že „hoci bol dedičský spis   zo   spisu   sp.   zn.   8C   819/2001   vylúčený   dňa   7.5.2008,   na   ďalšie   konanie   súdnemu komisárovi JUDr. T. bol odstúpený až dňa 8.12,2008, teda po viac ako 7 mesiacoch. Hoci bol súdny komisár už dňa 14.9.2004 upozornený na to, že vo veci je potrebné urýchlene konať a rozhodnúť, po tom ako mu bol odstúpený spis už dňa 8.12.2008 pojednávanie nariadil až po takmer 8 mesiacoch na deň 4.8.2009.

Sťažovateľ   pritom   už   dňa   31.7.2009   podal   námietku   zaujatosti   proti   notárom a sudcom v okrese Humenné. Podľa názoru sťažovateľa došlo odo dňa 31.7.2009 do dňa 4.6.2011   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní   v   dôsledku   toho,   že   okresný   súd   námietku zaujatosti   nesprávne   predložil   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   Prešove.   O   námietke zaujatosti mal pritom rozhodnúť príslušný sudca, čo sa konštatuje aj v uznesení sp. zn. 8CoD 2/2010 Krajského súdu v Prešove.

Nesprávnym postupom tak Okresný súd Humenné spôsobil neodôvodnené prieťahy v konaní v trvaní takmer 1 roka.

Až uznesením sp. zn. 14D 2198/1993 zo dňa 22.6.2011 zákonný sudca rozhodol, že notár JUDr. V. T. je vylúčený z úkonov súdneho komisára v danej veci.

Od podania námietky zo dňa 31.7.2009 do vylúčenia notára JUDr. V. T. z úkonov súdneho komisára vo veci 14D 2198/1993, teda do dňa 22.6.2011 tak uplynula doba takmer 2 rokov.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v   dôsledku   existencie zákonnej   prekážky   jeho   postupu   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní (napr. III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06).

Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že napadnuté súdne konanie bolo uznesením okresného súdu z 13. decembra 2004 prerušené až do 22. mája 2008 z dôvodu, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sa zaoberal priebehom napadnutého konania od 22. mája 2008.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, ústavný súd súhlasne s vyjadrením okresného súdu konštatuje, že prerokovanie dedičstva možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, a z tohto pohľadu nejde o právne zložitú vec. Vychádzajúc však z obsahu   predloženého   súdneho   spisu   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka   konania   bola čiastočne závislá od skutkovej náročnosti prerokovávanej veci, ktorá vyplynula z toho, že dedičia   sa   nevedeli   zhodnúť   na   majetku,   ktorý   v   čase   smrti   patril   poručiteľovi,   čoho dôkazom boli aj dve žaloby podané sťažovateľom, ktoré súvisia s dedičským konaním, v dôsledku ktorých došlo objektívne k predĺženiu napadnutého konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Sťažovateľ   sťažnosťou   z 31.   júla   2009   adresovanou predsedovi okresnému súdu žiadal o „preloženie spisu“ z dôvodu, že neverí „humenským notárom,   ako   aj   sudcom“.   Okresný   súd   vzhľadom   na   toto   nie   celkom   jasné   podanie sťažovateľa musel vyzvať sťažovateľa, aby mu oznámil, či jeho námietka zaujatosti sa týka výlučne sudcu konajúceho v danej veci. Sťažovateľ 21. augusta okresnému súdu oznámil, že   námietku   zaujatosti   vznáša   voči   všetkým   notárom,   ktorí   vo   veci   konali,   a   sudcom občianskoprávneho úseku okresného súdu. Z uvedeného dôvodu okresný súd potom, ako sa vyjadrili všetci sudcovia okresného súdu k tejto námietke sťažovateľa, predložil súdny spis Krajskému   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   30.   októbra   2009   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti. Súdny spis bol po rozhodnutí o námietke zaujatosti krajským súdom vrátený okresnému súdu 27. novembra 2009. Okresný súd o námietke zaujatosti vo vzťahu k notárovi ako súdnemu komisárovi rozhodol uznesením zo 14. januára 2010 tak, že notára nevylúčil z úkonov súdneho komisára v predmetnej veci. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu, ktoré vydala vyššia súdna úradníčka, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol uznesením   vo   veci   konajúci   sudca   4.   júna   2010   tak,   že   súdny   komisár   z   konania v predmetnej veci nie je vylúčený. Na pojednávaní pred súdnym komisárom 9. decembra 2010   sťažovateľ   opätovne   vzniesol   proti   súdnemu   komisárovi   námietku   zaujatosti. Vzhľadom na agresívne a urážlivé správanie sťažovateľa 28. apríla 2011 podal námietku zaujatosti aj súdny komisár. O námietke notára ako súdneho komisára rozhodla poverená vyššia súdna úradníčka uznesením z 22. júna 2011 tak, že ho nevylúčila z úkonov súdneho komisára   v   predmetnej   veci.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podali   odvolania rovnako notár ako súdny komisár aj sťažovateľ. Zákonný sudca uznesením z 15. augusta 2011   rozhodol   o vylúčení   notára   ako   súdneho komisára   v predmetnej   veci.   Sťažovateľ 2. novembra 2011 požiadal okresný súd o delegáciu veci Okresnému súdu Prešov.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že v dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkov   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie   konania oprávnená   osoba,   ale zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto   dobu   potrebnú   na   rozhodnutie   o   sťažovateľom   uplatnených   procesných   právach ústavný súd zohľadnil pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia, ktoré sťažovateľovi týmto nálezom priznal.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd sa zaoberal z už uvedených dôvodov len časťou napadnutého konania od 22. mája 2008, pričom zistil, že okresný súd potom, ako mu bol vrátený súdny spis z krajského súdu 6. mája 2008, odstúpil súdny spis súdnemu komisárovi až po šesťmesačnej nečinnosti,   čo   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   zbytočný   prieťah.   Následne   už okresný   súd vykonával   priebežne   úkony   smerujúce   k   prerokovaniu   a   rozhodnutiu   vo   veci,   no   jeho postup vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania takmer 19 rokov, z toho vyše sedem rokov po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 139/2004, nasvedčuje, že nekonal dostatočne   promptne,   efektívne   a   neposkytol   dostatočnú   ochranu   označeným   právam sťažovateľa, a to aj napriek existencii zákonnej prekážky (v trvaní tri a pol roka, pozn.), ktorá bránila okresnému súdu v postupe v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Za   takúto   nesústredenú   činnosť   okresného   súdu   považuje   ústavný   súd   postup okresného súdu, ktorý nevyužil poriadkové opatrenia podľa § 53 OSP, hoci mohol a mal vzhľadom   na   postup   notára   ako   súdneho   komisára,   ktorý   po   doručení   súdneho   spisu 8. decembra   2008   nariadil   termín   pojednávania   až   na   4.   august   2009,   čo   v   konečnom dôsledku   spôsobilo   ďalší   prieťah   v   trvaní   ôsmich   mesiacov.   Za   nesústredenú   činnosť považoval   ústavný   súd   aj   postup   okresného   súdu,   ktorý   po   odvolaní   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu zo 14. januára 2010, ktoré vydala vyššia súdna úradníčka, súdny spis predložil krajskému súdu, hoci o odvolaní proti uvedenému rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky   mal   rozhodnúť   zákonný   sudca   podľa   §   374   ods.   4   OSP.   Zákonný   sudca o odvolaní   sťažovateľa   podanom   27.   januára   2010   rozhodol   4.   júna   2010,   teda   takmer po vyše štyroch mesiacoch.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného, najmä však zistenej nečinnosti, nesústredenej činnosti   okresného   súdu   a   doterajšej   dĺžky   trvania   napadnutého   konania,   ktorá   je z ústavného hľadiska neakceptovateľná, dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 D 2198/1993 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 139/04 z 2. septembra 2004 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Vzhľadom na skutočnosť, že už predchádzajúcim nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 139/04 z 2. septembra 2004 bola okresnému súdu uložená povinnosť konať bez   zbytočných   prieťahov,   ústavný   súd   už   rovnaký   príkaz   okresnému   súdu   tentoraz nevydal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti   žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ktoré odôvodnil pretrvávajúcou právnou neistotou, dobou trvania súdneho konania, opísanou nečinnosťou a neefektivitou úkonov okresného súdu, ktorú pociťuje ako ujmu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho nedostatočne efektívny postup, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde a všetky okolnosti daného prípadu vrátane podielu sťažovateľa na doterajšej dĺžke trvania konania považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 485,24 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou pozostávajúce z odmeny advokátky a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2010 v sume 741 € a v prvom polroku 2011 v sume 763 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané   v   roku   2011   (príprava   a   prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti) po 123,50 € a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 (vyjadrenie vo veci samej) po 127,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky vykonaný v roku 2011 a 7,63 € za jeden úkon podľa vyhlášky vykonaný v roku 2012. Advokátka je zároveň platcom DPH, preto sa (podľa § 18 ods. 3 vyhlášky) odmena a náhrady zvyšujú o DPH. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, takto predstavuje sumu 396,21 € zvýšenú o DPH, čiže spolu 475,45 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012