znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 55/2013-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 18. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., pre namietané porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/133/2007 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 322/2010 z 27. januára 2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8   C/133/2007   v   období   po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 322/2010 z 27. januára 2011   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. J. J.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. J. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. K., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   55/2013-12 z 30. januára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/133/2007 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 322/2010-30 z 27. januára 2011.

Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr. 2025/2013 z 20. marca 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„1) v období od 29. 10. 2010 do 07. 02. 2011 sa súdny spis nachádzal na Ústavnom súde SR,

2) dňa 07. 03. 2011 bola súdu doručená žiadosť navrhovateľa o vytýčenie termínu pojednávania,

3) dňa 16. 05. 2011 bol stanovený termín pojednávania na deň 06. 06. 2011,

4) pojednávanie dňa 06. 06. 2011 bolo po vypočutí účastníkov konania odročené na neurčito a účelom dožiadania - výsluch svedka na Okresnom súde v Michalovciach, navrhovateľ predložil súdu návrh na pripustenie zmeny petitu žaloby,

5) dňa 12. 10. 2011 žiadosť Okresnému súdu Michalovce o výsluch svedka,

6) 22. 11. 2011 súdu bolo doručené Okresným súdom v Michalovciach vybavené dožiadanie výsluchu svedka, ktorý sa uskutočnil dňa 16. 11. 2011,

7) dňa 11. 01. 2012 bol stanovený termín pojednávania na deň 27. 02. 2012,

8) dna 20. 01. 2012 navrhovateľ súdu predložil vyjadrenie k svedeckej výpovedi,

9) pojednávanie dňa 27. 02. 2012 bolo odročené po vypočutí účastníkov na termín pojednávania dňa 28. 05. 2012,

10) dňa 08. 03. 2012 navrhovateľ doručil súdu žiadosť o vyžiadanie dôkazu,

11) dňa 18. 05. 2012 žalovaný predložil súdu záverečnú reč,

12) dňa 25. 05. 2012 navrhovateľ podaním navrhol pripustenie zmeny žalobného petitu,

13)   na   pojednávaní   dňa   28.   05.   2012   súd   uznesením   pripustil   zmenu   žalobného petitu, pojednávanie bolo odročené na termín 12. 09. 2012,

14)   podaním   doručeným   súdu   dňa   13.   06.   2012   navrhovateľ   doručil   vyjadrenie a návrh na predvolanie svedkov,

15) dňa 12. 09. 2012 bol vyhlásený rozsudok,

16) dňa 12. 10. 2012 zákonný sudca požiadal predsedníčku súdu o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia, ktorá lehota bola predĺžená do 08. 11. 2012,

17) dňa 30. 10. 2012 navrhovateľ žiadal navrhovateľ o zaslanie rozsudku,

18) písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo odovzdané sudcom do kancelárie dňa 06. 02. 2013, kedy bolo rozhodnutie zároveň i expedované,

19) dňa 18. 02. 2013 navrhovateľ doručil súdu odvolanie voči rozsudku,

20) dňa 22. 02. 2013 bolo odvolanie doručované odporcovi na vyjadrenie. S poukazom na chronologický prehľad úkonov vykonaných v spise je zrejmé, že súd vo veci konal plynule, bez prieťahov a v primeraných časových lehotách.

Poukazujem aj na skutočnosť, že sťažovateľ podaním zo dňa 25. 05. 2012 navrhol pripustiť zmenu žalobného petitu. O tejto zmene súd rozhodol na pojednávaní dňa 28. 05. 2012. Následne dňa 12. 09. 2012 vo vecí meritórne rozhodol.

V časti, kde sťažovateľ namieta prieťahy v súvislosti s vypracovaním rozhodnutia vyhláseného   dňa   12.   09.   2012   boli   zistené   prieťahy.   Táto   skutočnosť   bola   predmetom sťažnosti sťažovateľa zo dňa 04. 12. 2012, na ktorú predsedníčka súdu odpovedala dňa 14. 01. 2013.

Rozsudok bol expedovaný dňa 06. 02. 2013, ktorý si sťažovateľ prevzal dňa 13. 02. 2013. Pokiaľ ide o finančné zadosťučinenie, ktorého sa sťažovateľ domáha, považujem ho za neopodstatnené.“

Rovnaké   skutočnosti,   ako   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   čo   sa   týka chronológie   procesných   úkonov,   zistil   aj   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   vyjadrení účastníkov   konania   a   obsahu   súdneho   spisu,   ktorý   mu   bol   predložený   na   previerku 27. marca 2013.

K   stanovisku   okresného   súdu   zaslal   vyjadrenie   právny   zástupca   sťažovateľa z 5. apríla 2013, v ktorom okrem iného uviedol:

„Vyjadrenie tohto súdu... považujeme za nedôvodné. Ako príklad toho poukazujem, že konanie súdu mohlo byť efektívne ak by napríklad trval   a   vypočul   svedka   priamo   v   jeho   sídle   a   neodstupoval   jeho   výsluch   na   OS v Michalovciach, nedošlo by k zbytočným prieťahom cca jeden rok..

Čo sa týka samotného pripustenia zmeny žalobného petitu zo dňa 25. 5. 2012 mojim klientom poukazujeme na to, že v tejto veci súd konal promptne v čase 3 dní. Po tomto termíne zbytočne plynula cca 4 mesačná lehota do vyhlásenia rozsudku, ktorý mohol byť podľa môjho názoru vydaný už 28. 5. 2012, keďže zmena toho žalobného petitu nebola odôvodnená žiadnymi novými skutočnosťami, ktoré dovtedy neboli známe uvedenému súdu, o čom svedčí aj samotne pripustenie zmeny žalobného petitu.

Občiansky súdny poriadok stanovuje lehotu 30 dní na doručenie rozsudku od jeho vyhlásenia, vzhľadom na charakter prerokovanej veci neodôvodňoval zákonného sudcu, aby dňa   20.   10.   2012   požiadal   predsedníčku   súdu   o   predĺženie   lehoty.   Z vyjadrenia predsedníčky súdu zo dňa 14. januára 2013 je zrejmé, že ani 2 termíny a disciplinárne konanie voči nemu nemali príslušnú odozvu u zákonného sudcu.

Uvedené   konanie   zákonného   sudcu   a   teda   v   konečnom   dôsledku   konanie OS Bratislava II. považuje klient za prejav arogancie k jeho právu na súdnu ochranu, ktorá sa v jeho prípade stala iluzórnou. Napriek tomu, že už v ústavnom náleze číslo konania I. ÚS   322/2010/30   z   27.   januára   2001   ústavný   súd   poukazoval   na   to,   že   v   prípade sťažovateľa ide o uplatňovanie existenčných nárokov.

Uvedenému   súdu   bolo   známe   ťažká   sociálna   situácia   sťažovateľa,   čo   malo   byť pre zákonného sudcu smerodajné, prioritné rozhodnúť v primeranej lehote ako je všeobecne obvykle (2 až 4 roky v obidvoch stupňoch), pretože zložitosť tohto prípadu neprekračovala rámec podobných civilných veci...

Na základe všetkého hore uvedeného sťažovateľ ma za to, že došlo tu k precedensu ako nerešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu SR a konkrétne právoplatný nález ÚS SR číslo konania I. ÚS SR 322/2010-30 z 20. januára 2011. Sťažovateľ si v týchto súvislostiach kladie   otázku,   aká   je   vlastne   ochrana   radového   občana,   ak   súd   v   konečnom   dôsledku nerešpektuje ani nález Ústavného súdu...“

Okresný   súd   súhlasil   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   o   prijatej   sťažnosti, pričom   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   uviedol,   že „považujeme za dôležité stanoviť ústne pojednávanie v hore uvedenej veci za účelom objasnenia dôvodov konania Okresného súdu Bratislava II“.

Z tohto dôvodu sa konalo verejné ústne pojednávanie, na ktorom sťažovateľ zotrval na skutočnostiach, ktoré uviedol v sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/133/2007.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou povinnosťou súdu   a sudcu   je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   súdom prikazuje   postupovať   v   konaní   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   tak,   aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť a povahu veci, ústavný súd sa stotožnil s názorom ústavného súdu vysloveným v náleze sp. zn. I. ÚS 322/2010 z 27. januára 2011, a týmto kritériom sa preto už nezaoberal.

2. Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho   konania   ani   po   vydaní   nálezu sp. zn. I. ÚS 322/2010   z 27.   januára 2011   neprispelo   k predĺženiu   konania v   predmetnej veci.

3. Pri hodnotení postupu okresného súdu ústavný súd konštatuje, že i napriek tomu, hoci   už   bol   v predmetnej   veci   vydaný   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   322/2010 z 27. januára 2011, a to na základe sťažnosti sťažovateľa z 12. apríla 2010, ktorým bolo vyslovené porušenie   práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/133/2007, a okresný súd mal prikázané   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   v dôsledku   čoho   okresný   súd   mal k prerokovávaniu a rozhodovaniu v predmetnej veci pristúpiť so zvýšenou starostlivosťou a mal   jej   venovať   väčšiu   pozornosť, došlo   v   predmetnej   veci   k niekoľkomesačnému obdobiu nečinnosti bez akejkoľvek zákonnej prekážky a jednotlivé procesné úkony okresný súd vykonával so značným časovým odstupom, čím sa spor zbytočne predlžoval a v konaní vznikli i naďalej zbytočné prieťahy.

Svedčí o tom to, že taký jednoduchý úkon, ako je určenie termínu pojednávania, urobil okresný súd až po troch mesiacoch od doručenia spisu z ústavného súdu (7. február 2011), i to na základe žiadosti sťažovateľa zo 7. marca 2011, keď 16. mája 2011 určil termín pojednávania. Ďalšia nečinnosť v trvaní štyroch mesiacov bola zistená aj od 6. júna 2011,   keď   odročil   prvé   pojednávanie   pre   účely   vypracovania   dožiadania   inému všeobecnému súdu (výsluch svedka), až do 12. októbra 2011, keď okresný súd v skutočnosti reálne dožiadanie aj zaslal.

Taktiež druhé pojednávanie (27. februára 2012) sa konalo až po troch mesiacoch od podania správy od dožiadaného súdu, a hoci okresný súd 28. mája 2012 pripustil zmenu žalobného   petitu   a   12.   septembra   2012   napokon   aj   vyhlásil   rozsudok,   tento   rozsudok po žiadosti   zákonného   sudcu   z   12.   októbra   2012   a   predĺžení   lehoty   na   vypracovanie rozhodnutia   (do   8.   novembra   2012)   bol   vyhotovený   až 6.   februára   2013,   čo   nemožno vzhľadom na ustanovenie § 158 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku v žiadnom prípade akceptovať (aj okresný súd priznal zbytočný prieťah pri vyhotovovaní rozsudku).

Keďže činnosť okresného súdu po náleze ústavného súdu nesmerovala k odstráneniu stavu právnej istoty sťažovateľa a ani po ďalších dvoch rokoch nie je konanie trvajúce od marca 2007 ešte právoplatne skončené, ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že „súd vo veci konal plynule, bez prieťahov a v primeraných časových lehotách“.

Ústavný   súd   preto   vzhľadom   na povahu   veci   rozhodol,   že   v   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C/133/2007 v období po vydaní nálezu ústavného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod   1   výroku   nálezu)   a celková   dĺžka   konania   je   neakceptovateľná   a nezlučiteľná so záväzkami vyplývajúcimi z ústavy a dohovoru, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy, a požiadavkou „primeranej lehoty“, ako to vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   okresným   súdom,   neprikázal   mu,   aby   vo   veci   sp. zn.   8   C/133/2007   konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. I. ÚS 322/2010 z 27. januára 2011 (m. m. II. ÚS 96/06, IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 100 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Ústavný súd v dôsledku zistených skutočností považoval za potrebné rozhodnúť aj o priznaní   finančného   zadosťučinenia.   Pri   jeho   priznaní   vychádzal   z princípov spravodlivosti a z potreby zavŕšenia ochrany základných práv. Sťažovateľ musí za daných okolností pociťovať určitú beznádej vo svojej citlivej a existenčnej veci, ak okresný súd napriek tomu, že o porušení jeho práv v konaní pred ním už rozhodol ústavný súd v januári 2011, vo veci ešte právoplatne nerozhodol.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol zistený   v tejto   veci,   nerešpektovali   a   porušovali   základné   práva   účastníkov   konania pred všeobecným   súdom.   Takýto   prístup   všeobecných   súdov   k rozhodnutiam   ústavného súdu a k odstraňovaniu príčin vedúcich k záverom o porušovaní základných práv účastníkov ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu (obdobne III. ÚS 158/07).

Za týchto okolností preto považoval ústavný súd aj s ohľadom na dĺžku konania, ktorá uplynula od vydania nálezu ústavného súdu, za primerané priznať sťažovateľovi sumu 3 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy konania v celkovej sume 254,88 €, ktoré bližšie nešpecifikoval.Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   (za   dva   úkony   právnej   služby   urobené   v roku   2012   a 2-krát   režijný   paušál) nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto priznal trovy konania v požadovanej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2013