znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 55/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. D. M., Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd opatrením Okresného súdu Trebišov sp. zn. 0 Tp 729/2010 z 15. marca 2011 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice odboru kriminálnej polície, v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-100/OEK-K1-2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ing. J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. decembra 2011   doručená   sťažnosť   Mgr.   Ing.   J.   S.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. M., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) opatrením Okresného súdu   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   0   Tp   729/2010   z 15.   marca   2011 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Košice   odboru   kriminálnej polície   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“),   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-100/OEK-K1-2004.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   27.   decembra   2004   mu   bolo   uznesením vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   sp.   zn.   ČVS:   ORP-100/OEK-K1-2004   vznesené obvinenie za trestný čin poškodzovania veriteľa v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 a § 256 ods. 2 písm. b) a ods. 5 písm. b) Trestného zákona. Sťažovateľ uviedol, že počas celého vyšetrovania nebol vyrozumený „ani o jednom jedinom procesnom úkone, za obdobie viac ako   6   rokov   a 11   mesiacov   nebolo   sťažovateľovi   umožnené   zúčastniť   sa   vyšetrovacích úkonov...“. Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   v rámci   prípravného   konania   tým   došlo   aj k porušeniu jeho práva na obhajobu, pretože mu nebolo umožnené „vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe – tzv. právo na krížový výsluch...“.

Sťažovateľ vyslovil názor, že vyšetrovanie danej trestnej veci je poznačené zjavnými prieťahmi v konaní, a tým dochádza k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa vyjadrenia sťažovateľa prípravné konanie „neprebieha od r. 2004 plynulo, ale ad hoc sporadickými úkonmi a to vinou poverených vyšetrovateľov PZ“.

Podľa názoru sťažovateľa k prieťahom v konaní prispelo aj to, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“)   predložil   sudcovi   pre prípravné   konanie okresného   súdu   návrh   na postup podľa § 47 ods. 2 Trestného poriadku až v roku 2011, hoci tak mohol učiniť už po novele Trestného poriadku účinnej od 1. januára 2006. Na základe toho potom okresný súd vydal opatrenie sp. zn. 0 Tp 729/2010 z 15. marca 2011, ktorým podľa § 47 ods. 2 Trestného poriadku ustanovil za spoločného zástupcu poškodených S., a. s., B.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal,   že   označené   opatrenie   okresného   súdu „nemá náležitosti platného rozhodnutia podľa príslušných ustanovení tr. por.“. Zároveň dodal, že o existencii   tohto   opatrenia   sa   dozvedel   len   náhodne,   a to   7.   novembra   2011   počas telefonického   rozhovoru   s vyšetrovateľkou,   pričom   na   základe   jeho   žiadosti   mu vyšetrovateľka   6.   decembra   2011   doručila   overenú   fotokópiu   predmetného   opatrenia. Sťažovateľ   uviedol,   že   s obsahom   tohto   opatrenia   okresného   súdu   sa   oboznámil aj na webovej stránke Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky www.genpro.gov.sk.

Namietanému opatreniu okresného súdu sťažovateľ vytýka, že z neho nie je zrejmé, na   návrh   ktorého   subjektu   bolo   vydané,   nie   je   z neho   zrejmý   názov   príslušnej   zložky polície, ktorá v danej veci vykonáva vyšetrovanie, trestné konanie v ňom nie je označené spisovou značkou, nie sú v ňom uvedené údaje týkajúce sa jeho osoby a podľa jeho názoru opatrenie   neobsahuje   ani   stručné   odôvodnenie.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   dodal,   že opatrenie   je   vydané   v rozpore   so   zákonom   aj   z dôvodu,   že   nebolo   vydané   príslušným súdom, a teda Okresným súdom Košice I, v obvode ktorého malo dôjsť k spáchaniu skutku, ale okresným súdom.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa domnieval, že v danej veci dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, listom z 26. mája 2011 adresovaným okresnému riaditeľstvu namietal prieťahy   v konaní   vyšetrovateľky   a zároveň   žiadal   o vykonanie   konfrontácie so spoluobvinenou   L.   B.   Vykonanie   konfrontácie   vyšetrovateľka   listom   zo 7. novembra 2011 zamietla a zvyšnú časť podania odstúpila špeciálnej prokuratúre, ktorá ju posúdila ako žiadosť   o preskúmanie   postupu   policajta.   Prokurátorka   špeciálnej   prokuratúry   na sťažovateľovo podanie reagovala listom č. k. VII/2 Gv 16/05-126 zo 7. júla 2011, v ktorom podľa vyjadrenia sťažovateľa vyslovila, že k prieťahom v konaní a k porušeniu jeho práva na   obhajobu   nedochádza.   Z uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   požiadal   o preskúmanie zákonnosti   postupu   prokurátorky   špeciálnej   prokuratúry.   Podnet   sťažovateľa   vybavil špeciálny prokurátor listom č. k. VII/2 Gv 16/05-134 z 3. októbra 2011 tak, že podľa názoru sťažovateľa „potrel   právo sťažovateľa...   na realizáciu jeho práva na účinnú a efektívnu obhajobu   v prípravnom   konaní.  ...   a zjavne   legalizoval   porušenie   práva   na   spravodlivé trestné konanie v primeranom čase...“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti dodal, že v danom prípade nejde o skutkovo ani právne zložitú trestnú vec, pričom neprimerane dlhé prípravné konanie negatívne ovplyvnilo jeho osobný život a podľa jeho názoru postup vyšetrovateľky nesmeruje k odstráneniu jeho stavu právnej neistoty.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo Mgr. Ing. J. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Opatrením Okresného súdu v Trebišove č. k. 0 Tp/729/2010, IČS: 7910000192 zo dňa 15. 03. 2011 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Opatrenie Okresného súdu v Trebišove č. k. 0 Tp 729/2010, IČS: 7910000192 zo dňa 15. 03. 2011 a vec vracia Okresnému súdu v Trebišove na ďalšie konanie.

3. Právo Mgr. Ing. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Odborom kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   v   Košiciach   v   prípravnom   konaní   vedenom   pod   č.   p.   ČVS: ORP- 100/OEK-K1-200 porušené bolo.

4. Mgr. Ing. J. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 350 € (slovom   desaťtisíctristopäťdesiat   eur),   ktoré   je   Odbor   kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva   Policajného zboru v Košiciach   povinný vyplatiť   mu do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia.

5. Odbor kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach je povinný uhradiť Mgr. Ing. J. S. trovy konania v sume: 334,29 € (slovom: tristotridsaťštyri eur   a   dvadsaťdeväť   centov)   na   účet   advokátky   JUDr.   D.   M.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia.

6. Okresný súd v Trebišove je povinný uhradiť Mgr. Ing. J. S. trovy konania v sume: 334,29 € (slovom: tristotridsaťštyri eur a dvadsaťdeväť centov) na účet advokátky JUDr. D. M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 20/09).

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   ňou   namietal   aj   prieťahy   v postupe okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-100/OEK-K1-2004, a tým porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zistil, že prieťahy v postupe   okresného   riaditeľstva v označenej   trestnej   veci   sťažovateľ   namietal   už   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu 4. októbra 2010. O tejto sťažnosti rozhodol ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 87/2011-6 z 2. marca   2011   tak,   že   ju   odmietol.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd konštatoval,   že   sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti   nepreukázal   využitie   dostupných právnych   prostriedkov   na   ochranu   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ totožnú námietku predložil aj v ďalšej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 23. júna 2011. O tejto rozhodol ústavný súd tak, že ju podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde uznesením č. k. I. ÚS 315/2011-12 z 24. augusta 2011 odmietol pre neprípustnosť vzhľadom na to, že o tejto veci už bolo rozhodnuté a nebolo zistené, že by podmienky konania boli splnené.

Z uvedeného vyplýva, že porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   riaditeľstva v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-100/OEK-K1-2004   sťažovateľ   (zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou) v konaní pred ústavným súdom bezúspešne namietal už dvakrát. Až v aktuálnej sťažnosti uviedol a pripojil k nej dôkazy o tom, že prieťahy v postupe vyšetrovateľky namietal pred príslušnými orgánmi prokuratúry. Dôkazom toho je list prokurátorky špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 16/05-126 zo 7. júla 2011 a list špeciálneho prokurátora č. k. VII/2 16/05-134 z 3. októbra 2011.

Z obsahu listu prokurátorky špeciálnej prokuratúry zo 7. júla 2011 ústavný súd zistil, že táto v postupe vyšetrovateľky v sťažovateľovej trestnej veci nezistila prieťahy v konaní, ale zároveň sťažovateľa ubezpečila, že vyšetrovateľke uložila pokyn urýchlene vykonať relevantné   procesné   úkony   a ukončiť   vyšetrovanie.   Totožné   skutočnosti   konštatoval   aj špeciálny prokurátor v liste z 3. októbra 2011.

Podľa zistení ústavného súdu vyšetrovateľka 8. decembra 2011 zaslala vyšetrovací spis na príslušnú súčasť polície v mieste trvalého bydliska sťažovateľa (Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Pezinok) za tým účelom, aby bolo sťažovateľovi umožnené preštudovať spis po skončení vyšetrovania s tým, že po vrátení spisu na okresné riaditeľstvo bude spis predložený špeciálnej prokuratúre s návrhom na konečné opatrenie.

Pokiaľ ide o prieťahy v trestnom konaní, je nepochybné, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu postupoval podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a vyčerpal právne   prostriedky   na   ochranu   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keď podľa § 210 Trestného poriadku žiadal prokurátora o preskúmanie postupu policajta – vyšetrovateľa a následne na základe podnetu   podľa   §   31   a násl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) žiadal aj o preskúmanie zákonnosti vybavenia jeho žiadosti prokurátorkou špeciálnej prokuratúry.

Ústavný súd konštatuje, že využitie právnych prostriedkov, na uplatnenie ktorých mal sťažovateľ právo podľa Trestného poriadku a zákona o prokuratúre, sa v okolnostiach posudzovanej veci prejavilo ako účinný právny prostriedok nápravy, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii a ktorý ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu aj úspešne využil. Ústavný súd   dáva   do   pozornosti,   že   aj   keď   prokurátorka   špeciálnej   prokuratúry   a   nadriadený špeciálny   prokurátor   nezistili   neodôvodnené   prieťahy   v trestnom   konaní   vedenom na okresnom riaditeľstve pod sp. zn. ČVS: ORP-100/OEK-K1-2004, v každom prípade mali na   pamäti,   že   trestné   konanie   trvá   už   dlhšiu   dobu,   a preto   inštruovali   vyšetrovateľku k ukončeniu vyšetrovania. Tá sa ich pokynmi riadila, keď zaslala príslušnej súčasti polície dožiadanie   na   účely   predvolania   sťažovateľa   na preštudovanie   vyšetrovacieho   spisu po skončení vyšetrovania.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľova   žiadosť   o preskúmanie   postupu   policajta a jeho podnet podľa zákona o prokuratúre sa prejavili ako účinné prostriedky nápravy, keď daná trestná vec sa nachádza v štádiu pred skončením vyšetrovania, pričom toto zistenie znamená, že postup orgánov činných v trestnom konaní smeruje k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne III. ÚS 148/2011, III. ÚS 336/2011).

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že v prípade, ak   by   postupom   okresného   riaditeľstva   alebo   orgánov   prokuratúry   v tejto   trestnej   veci dochádzalo aj naďalej k zbytočným prieťahom, sťažovateľ má možnosť opätovne podať sťažnosť ústavnému súdu, a to už bez toho, aby musel opäť postupovať v zmysle § 210 Trestného poriadku alebo v zmysle § 31 a násl. zákona o prokuratúre.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru postupom okresného riaditeľstva v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-100/OEK-K1-2004.   Hoci   sťažovateľ   túto námietku nepredniesol   priamo v petite sťažnosti,   ústavný súd považoval za potrebné sa k nej vyjadriť, pretože sťažovateľ ňou argumentoval na viacerých miestach sťažnosti.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   namietal   nedostatky   v postupe   vyšetrovateľky,   ku ktorým   malo   dôjsť   v procese   vykonávania   dôkazov.   Podľa   zistení   ústavného   súdu sťažovateľ aj v žiadosti o preskúmanie postupu policajta z 26. mája 2011, ako aj v podnete z 28. júla 2011 tieto námietky, poukazujúc na porušenie práva na obhajobu, predostrel. Predmetnými námietkami sa zaoberala prokurátorka špeciálnej prokuratúry, pričom svoje zistenia a závery oznámila sťažovateľovi v liste č. k. VII/2 Gv 16/05-126 zo 7. júla 2011. Zákonnosť   postupu   prokurátorky   špeciálnej   prokuratúry,   a teda   aj   namietané   porušenie práva na obhajobu preskúmal nadriadený špeciálny prokurátor, ktorý svoj právny názor vyjadril v liste č. k. VII/2 Gv 16/05-134 z 3. októbra 2011.

Z uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   ide   o námietky   týkajúce   sa   porušenia   práva sťažovateľa   na   obhajobu   v rámci   prípravného   konania,   tieto   boli   predmetom   skúmania príslušných   orgánov   prokuratúry.   Sťažovateľ   sa   teda   s námietkou   o porušení   práva na obhajobu v rámci prípravného konania obrátil na ústavný súd po vyčerpaní dostupných právnych prostriedkov. Namiesto toho, aby sťažovateľ (zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou) namietal porušenie uvedeného práva tým orgánom verejnej moci (špeciálny prokurátor),   ktorý   sa   ako inštančne posledný   jeho námietkou   zaoberal,   namietal postup okresného riaditeľstva. Pritom pre ústavný súd by bolo z tohto pohľadu ústavne relevantné, a teda jeho právomoc by bola daná len vo vzťahu k preskúmaniu vybavenia sťažovateľovho podnetu listom špeciálneho prokurátora č. k. VII/2 Gv 16/05-134 z 3. októbra 2011, čo však sťažovateľ nenamietal. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti pre namietané porušenie jeho práva na obhajobu postupom okresného riaditeľstva už pri jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne II. ÚS 152/2010).

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   zásad   spravodlivého procesu opatrením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 729/2010 z 15. marca 2011, ktoré označil za rozhodnutie, ktoré nespĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, pretože neobsahuje niektoré obligatórne náležitosti a bolo vydané nepríslušným súdom.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd zistil, že v trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnom   riaditeľstve   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-100/OEK-K1-2004   podala   špeciálna prokuratúra 25. mája 2010 na Okresnom súde Košice I návrh na ustanovenie spoločného zástupcu poškodených podľa § 47 ods. 2 Trestného poriadku spolu s návrhom na odňatie veci tomuto súdu a prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa. Návrh na odňatie a prikázanie veci špeciálna prokuratúra odôvodnila tým, že Okresný súd Košice I je jedným z poškodených   v danej   trestnej   veci,   a preto   v záujme   spravodlivého   prejednania   veci žiadala, aby o jej návrhu rozhodol súd, o ktorého nestrannosti nebudú žiadne pochybnosti. Na   základe   toho   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 5 Nto 3/2010 z 2. júna 2010 trestnú vec „L. B., rod. R. a spol.“ vedenú na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 0 Tp 1002/2010 odňal a prikázal ju okresnému súdu.

Po prikázaní veci okresnému súdu tento rozhodol o návrhu špeciálnej prokuratúry opatrením sp. zn. 0 Tp 729/2010 z 15. marca 2011 tak, že podľa § 47 ods. 2 Trestného poriadku „v trestnej veci obvinenej L. B., rod. R... a spol., trestne stíhaných pre trestný čin poškodzovania veriteľa v štádiu pokusu, podľa § 14, ods. 1, § 239, ods. 1, písm. c), ods. 3, písm. a) a iné Trestného zákona“ ustanovil za spoločného zástupcu poškodených S., a. s., B.

Podľa § 47 ods. 2 Trestného poriadku ak je v tej istej veci väčší počet poškodených a jednotlivým výkonom ich práv by mohol byť ohrozený účel a rýchly priebeh trestného stíhania a poškodení sa nedohodnú na spoločnom zástupcovi, sudca pre prípravné konanie na   návrh   prokurátora   ustanoví   opatrením   v   prípravnom   konaní   na   výkon   týchto   práv spoločného   zástupcu   poškodených,   spravidla   niektorého   z   poškodených   po   jeho predchádzajúcom súhlase. Prokurátor oznámi opatrenie poškodeným, ktorí si už uplatnili nárok na náhradu škody, a opatrenie sa vhodným spôsobom uverejní.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že v prípade, ak sú splnené zákonné predpoklady a navrhne   to   príslušný   prokurátor,   sudca   pre   prípravné   konanie   ustanoví   opatrením spoločného zástupcu poškodených. V danom prípade zákon výslovne stanovuje formu, akou sudca pre prípravné konanie aplikuje právo. Tou je opatrenie, pričom v takomto prípade nejde   ani   o jeden   zo   spôsobov   rozhodovania   súdu   v rámci   trestného   konania,   ktoré   sú ustanovené v § 162 ods. 1 Trestného poriadku. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že v rámci trestného konania súd rozhoduje rozsudkom, trestným rozkazom, príkazom alebo uznesením. Medzi tieto spôsoby rozhodovania zákonodarca nezaradil opatrenie. Je však nepochybné, že aj opatrenie je istou formou aplikácie práva, ale Trestný poriadok v jeho prípade neurčuje striktné náležitosti, ako to je v prípade ostatných spôsobov rozhodovania súdu v rámci trestného konania (rozsudok, trestný rozkaz, príkaz a uznesenie). Podľa názoru ústavného   súdu   však   opatrenie   musí   byť   určitým   výsledkom   procesného   úkonu   súdu, ktorého podstata a zámer musia byť zrejmé a nespochybniteľné.

Ústavný súd konštatuje, že z namietaného opatrenia okresného súdu je zrejmé, ktorý orgán ho vydal, pod akou spisovou značkou, ktorého dňa, akej veci sa týka a aký je jeho zámer.   Aj   keď   opatrenie,   ktoré   sa   týka   prípravného   konania   vedeného   na   okresnom riaditeľstve pod sp. zn. ČVS: ORP-100/OEK-K1-2004 presne nešpecifikuje toto konanie spisovou   značkou,   predsa   je   z neho   zjavné,   ktorej   veci   sa   týka.   Totiž   opatrenie   jasne definuje trestné konanie konkrétnej obvinenej a jej spolupáchateľov vo veci konkrétneho trestného   činu,   ktorý   je   identifikovaný   zákonným   pomenovaním   aj   paragrafovým označením.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   tieto   skutočnosti   nemôžu   vyvolať u sťažovateľa pochybnosti   o tom,   že   nejde   o vec   vedenú   na   okresnom   riaditeľstve   pod sp. zn. ČVS: ORP-100/OEK-K1-2004, navyše, ak opatrenie obsahuje všetky osobné údaje osoby, ktorá je popri sťažovateľovi v tejto trestnej veci obvinenou. O tom, že sťažovateľ musí   mať   vedomosť,   že   ide   o danú   trestnú   vec,   svedčí   aj   skutočnosť,   že   v žiadosti o preskúmanie   postupu   policajta   z 26.   mája   2011   žiadal   vo   veci   vedenej   na   okresnom riaditeľstve   pod   sp. zn.   ČVS:   ORP-100/OEK-K1-2004   aj   o vykonanie   konfrontácie so spoluobvinenou, ktorej meno uviedol, pričom ide o meno totožné s menom uvedeným v namietanom   opatrení.   Okrem   toho   meno spoluobvinenej   je   aj súčasťou   opisu   skutku, ktorý   sa   kladie   sťažovateľovi   za   vinu   a ktorý   je   špecifikovaný   v uznesení okresného riaditeľstva   o vznesení   obvinenia   sp.   zn.   ČVS:   ORP-100/OEK-K1-2004 z 27. decembra   2004.   To   znamená,   že   ak   opatrenie   uvádza,   že   sa   týka   trestnej   veci obvinenej L. B., rod. R., a spol. trestne stíhaných pre trestný čin poškodzovania veriteľa v štádiu pokusu, je zrejmé, že sa týka trestnej veci vedenej na okresnom riaditeľstve pod sp. zn. ČVS: ORP-100/OEK-K1-2004.

Ústavný súd je toho názoru, že z namietaného opatrenia jednoznačne vyplýva, že sa ním   podľa   §   47   ods.   2   Trestného   poriadku   ustanovuje spoločný   zástupca   poškodených v rámci predmetného trestného konania. Je z neho zrejmé aj to, že ho 15. marca 2011 pod sp. zn. 0 Tp 729/2010 vydal sudca pre prípravné konanie okresného súdu. Je potrebné prisvedčiť   tvrdeniam   sťažovateľa,   že   z tohto   opatrenia   nevyplýva,   z akého   dôvodu   ho nevydal miestne príslušný Okresný súd Košice I, ale okresný súd. Táto okolnosť však podľa názoru   ústavného   súdu   nemôže   mať zásadný   vplyv   na   stav   právnej   istoty   sťažovateľa, pretože týmto opatrením sa nezasahuje do jeho práv a povinností. Význam tohto opatrenia spočíva v zamedzení situácií, v ktorých by z dôvodu jednotlivého výkonu práv väčšieho počtu poškodených mohlo dôjsť k ohrozeniu účelu a rýchleho priebehu trestného konania. Samotné postavenie obvineného (v danom prípade sťažovateľa) týmto opatrením   nie je dotknuté. Preto ak aj toto opatrenie neobsahuje odôvodnenie, z ktorého by bolo zrejmé, z akého   dôvodu   o návrhu   podľa   §   47   ods.   2   Trestného   poriadku   nerozhodol   miestne príslušný súd, v ktorého obvode malo dôjsť k spáchaniu trestnej činnosti, v okolnostiach danej veci nemožno automaticky konštatovať, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu.   Podľa   zistení   ústavného   súdu   nebolo   prejavom   svojvôle   okresného   súdu,   keď v tejto veci vydal opatrenie. Jeho príslušnosť na vydanie namietaného opatrenia bola určená uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Nto 3/2010 z 2. júna 2010 z dôvodu, že vzhľadom na to, že jedným z poškodených   v danej veci je aj Okresný súd Košice   I, mohli by vzniknúť pochybnosti o jeho objektívnom rozhodovaní. Preto bola trestná vec vedená na Okresnom súdu Košice I pod sp. zn. 0 Tp 1002/2010 odňatá tomuto súdu a prikázaná okresnému súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   opatrenie   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   729/2010 z 15. marca   2011   bolo   vydané   v súlade   s Trestným   poriadkom,   pričom   z jeho   obsahu nevyplývajú nedostatky takej povahy, aby sa dalo uvažovať o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedené zistenia boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2012