znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 55/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 7410/2010,   sp. zn.   Rvp 7411/2010,   sp. zn.   Rvp 7412/2010,   sp. zn.   Rvp 7413/2010, sp. zn.   Rvp 7414/2010,   sp. zn.   Rvp 7416/2010,   sp. zn.   Rvp 7417/2010,   sp. zn. Rvp 7419/2010,   sp. zn.   Rvp 7420/2010,   sp. zn.   Rvp 7421/2010,   sp. zn.   Rvp 7446/2010, sp. zn.   Rvp 7447/2010,   sp. zn.   Rvp 7448/2010,   sp. zn.   Rvp 7449/2010,   sp. zn. Rvp 7450/2010   a   sp. zn.   Rvp 7451/2010   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE/336/2010 zo 14. septembra 2010, sp. zn. 17 CoE/187/2010   z 19. augusta 2010,   sp.   zn.   17 CoE/211/2010   z 30.   septembra 2010, sp. zn. 14 CoE/190/2010 zo 17. augusta 2010, sp. zn. 17 CoE/176/2010 z 19. augusta 2010, sp. zn. 15 CoE/211/2010 z 22. septembra 2010, sp. zn. 14 CoE/159/2010 z 28. júna 2010, sp. zn. 12 CoE/249/2010 z 19. augusta 2010, sp. zn. 15 CoE/261/2010 z 2. septembra 2010, sp.   zn.   14   CoE/220/2010   z   23.   augusta   2010,   sp.   zn.   17   CoE/208/2010 z 30. septembra 2010, sp. zn. 13 CoE/189/2010 z 15. júla 2010, sp. zn. 17 CoE/199/2010 z 30. septembra 2010, sp. zn. 17 CoE/166/2010 z 29. júla 2010, sp. zn. 13 CoE/238/2010 z 19. augusta 2010 a sp. zn. 15 CoE/233/2010 z 31. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 7410/2010,   sp. zn. Rvp 7411/2010,   sp. zn.   Rvp 7412/2010,   sp. zn.   Rvp 7413/2010,   sp. zn.   Rvp 7414/2010, sp. zn.   Rvp 7416/2010,   sp. zn.   Rvp 7417/2010,   sp. zn.   Rvp 7419/2010,   sp. zn. Rvp 7420/2010,   sp. zn.   Rvp 7421/2010,   sp. zn.   Rvp 7446/2010,   sp. zn.   Rvp 7447/2010, sp. zn.   Rvp 7448/2010,   sp. zn.   Rvp 7449/2010,   sp. zn.   Rvp 7450/2010   a   sp. zn. Rvp 7451/2010 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 7410/2010.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. novembra 2010   a 30.   novembra   2010   doručené   sťažnosti   spoločnosti P.,   s. r. o. (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp.   zn. 12 CoE/336/2010   zo 14. septembra 2010,   sp.   zn.   17   CoE/187/2010   z   19.   augusta   2010, sp. zn. 17 CoE/211/2010 z 30. septembra 2010, sp. zn. 14 CoE/190/2010 zo 17. augusta 2010,   sp. zn.   17   CoE/176/2010   z   19.   augusta   2010,   sp.   zn.   15   CoE/211/2010 z 22. septembra 2010, sp. zn. 14 CoE/159/2010 z 28. júna 2010, sp. zn. 12 CoE/249/2010 z 19. augusta 2010, sp. zn. 15 CoE/261/2010 z 2. septembra 2010, sp. zn. 14 CoE/220/2010 z 23. augusta 2010, sp. zn. 17 CoE/208/2010 z 30. septembra 2010, sp. zn. 13 CoE/189/2010 z 15. júla 2010, sp. zn. 17 CoE/199/2010 z 30. septembra 2010, sp. zn. 17 CoE/166/2010 z 29. júla 2010, sp. zn. 13 CoE/238/2010 z 19. augusta 2010 a sp. zn. 15 CoE/233/2010 z 31. augusta 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere   uzavretých   v   priebehu októbra   2002   až septembra 2004   (ďalej   len   „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 265,55 € do 1 659,70 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v desiatich dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 7410/2010, sp. zn. Rvp 7417/2010, Rvp 7447/2010), v dvanástich dvojtýždňových   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 7451/2010),   v trinástich dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 7421/2010, sp. zn. Rvp 7448/2010 a sp. zn. Rvp 7449/2010), v štrnástich dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 7413/2010),   v sedemnástich   dvojtýždňových   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn. Rvp 7446/2010),   v osemnástich   dvojtýždňových   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn. Rvp 7412/2010), v štyroch mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 7414/2010), v piatich   mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 7420/2010),   v siedmych mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 7411/2010)   a   v desiatich   mesačných splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 7416/2010,   sp.   zn.   Rvp   7419/2010,   a sp.   zn. Rvp 7450/2010).

Na zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluvách dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   menovite   v každej   zmluve   určený,   je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po   sebe   idúce   splátky,   boli   v priebehu   apríla   2003   až decembra   2005   notárom   spísané uvedené notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Následne   sťažovateľka (týka sa   to   sp. zn.   Rvp 7410/2010)   23. septembra 2004   podala návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného Okresným   súdom   Žiar   nad   Hronom   25. októbra 2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia. Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením sp. zn. 11 Er 1307/2004 zo 6. júla 2010 vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 12 CoE/336/2010 zo 14. septembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2. Vo veci týkajúcej sa sp. zn. Rvp 7411/2010 sťažovateľka 2.   marca 2005 podala návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 2. mája 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Sťažovateľka 21. mája 2008 podal návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný   súd   uznesením   z   28.   augusta   pripustil   zmenu   súdneho   exekútora   a uznesením sp. zn. 1 Er 174/2005 z 18. marca 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením sp.   zn.   17 CoE/187/2010   z 19. augusta 2010 tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

3. Vo veci týkajúcej sa sp. zn. Rvp 7412/2010 sťažovateľka 3. marca 2004 podala návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného Okresným súdom Lučenec 25. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd Lučenec uznesením sp. zn. 13 Er 255/2004 z 13. júla 2010 (na základe podnetu súdneho exekútora   z 29.   júna   2010   začal   konanie   na   zastavenie   exekúcie)   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú   a zastavil   ju.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   Okresného   súdu   Lučenec   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE/211/2010 z 30. septembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

4. Vo veci týkajúcej sa sp. zn. Rvp 7413/2010 sťažovateľka 28. februára 2005 podala návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 22. apríla 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Sťažovateľka 21. mája 2008   podala   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Er 248/2005   z   19. februára 2010 vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju.   Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením sp.   zn.   14 CoE/190/2010   zo 17. augusta   2010 tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

5. Vo veci týkajúcej sa sp. zn. Rvp 7414/2010 sťažovateľka 11. apríla 2005 podala návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 18. mája 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Er 434/2005 z 18. mája 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením sp.   zn. 17 CoE/176/2010   z 19. augusta 2010 tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

6. Vo veci týkajúcej sa sp. zn. Rvp 7416/2010 sťažovateľka 17. marca 2006 podala návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 18. apríla 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Er 625/2006 z 23. marca 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením sp.   zn. 15 CoE/211/2010   z 22. septembra 2010 tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

7. Vo   veci   týkajúcej   sa   sp. zn.   Rvp 7417/2010   sťažovateľka   8.   novembra 2003 podala   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia udeleného okresným súdom 10. decembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Er 1877/2003 z 25. marca 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil   ju.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoE/159/2010 z 28. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

8. Vo veci týkajúcej sa sp. zn. Rvp 7419/2010 sťažovateľka 26. apríla 2005 podala návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 18. mája 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Er 427/2005 z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením sp.   zn. 12 CoE/249/2010   z 19. augusta 2010 tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

9. Vo veci týkajúcej sa sp. zn. Rvp 7420/2010 sťažovateľka 11. apríla 2005 podala návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 18. mája 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Er 442/2005 z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju a zároveň   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp.   zn. 15 CoE/261/2010   z 2. septembra 2010 tak,   že   potvrdil   prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

10. Vo veci týkajúcej sa sp. zn. Rvp 7421/2010 sťažovateľka 6. apríla 2004 podala návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 27. apríla 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Er 514/2004 z 27. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju a zároveň   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp.   zn. 14 CoE/220/2010   z 23. augusta 2010 tak,   že   potvrdil   prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

11. Vo veci týkajúcej sa sp. zn. Rvp 7446/2010 sťažovateľka 2. marca 2005 podala návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 1. apríla 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Er 371/2005 zo 4. marca 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením sp.   zn. 17 CoE/208/2010   z 30. septembra 2010 tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

12. Vo veci týkajúcej sa sp. zn. Rvp 7447/2010 sťažovateľka 18. mája 2003 podala návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným   súdom   30.   septembra   2003   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd uznesením   sp.   zn.   3   Er   963/2003   zo   4. januára   2010 vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú a zastavil ju a zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením sp.   zn. 13 CoE/189/2010   z 15. júla 2010 tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

13. Vo veci týkajúcej sa sp. zn. Rvp 7448/2010 sťažovateľka 26. mája 2004 podala návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným súdom 16. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp.   zn.   2   Er   782/2004   z 8. januára 2010 vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú   a zastavil   ju a zároveň   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp.   zn. 17 CoE/199/2010   z 30. septembra 2010 tak,   že   potvrdil   prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

14. Vo   veci   týkajúcej   sa   sp. zn.   Rvp 7449/2010   sťažovateľka   8.   novembra 2003 podala   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia udeleného okresným súdom 10. decembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Er 1882/2003 zo 4. marca 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil   ju.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE/166/2010 z 29. júla 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

15. Vo   veci   týkajúcej   sa   sp. zn.   Rvp 7450/2010   sťažovateľka   28.   februára 2005 podala   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia udeleného okresným súdom 31. marca 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením   sp.   zn.   2   Er   363/2005   zo   4. marca   2010 vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú a zastavil   ju.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE/238/2010 z 19. augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

16. Vo   veci   týkajúcej   sa   sp. zn.   Rvp 7451/2010   sťažovateľka   4.   júla 2003   podala návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným   súdom   3.   decembra   2003   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd uznesením sp. zn. 2 Er 1829/2003 z 12. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil   ju.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE/233/2010 z 31. augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými uzneseniami krajského súdu   a postupom súdov, ktorý im predchádzal, ,,... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti   s vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli   porušené   aj základné   práva   a slobody   sťažovateľa   vyplývajúce   z   1   Dodatkového   protokolu  ...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom   uviedla,,,...   že   spravodlivosť   konania   v súlade s čl.   6   ods.   1   Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, ,,... že z vlastného podnetu... t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania   o zastavení   exekúcie  ...“. Podľa   názoru   sťažovateľky,,...   tým,   že   súd   zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z článku   6   ods.   1  ... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia, veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 7410/2010,   sp. zn.   Rvp 7411/2010,   sp. zn.   Rvp 7412/2010,   sp. zn.   Rvp 7413/2010, sp. zn.   Rvp 7414/2010,   sp. zn.   Rvp 7416/2010,   sp. zn.   Rvp 7417/2010,   sp. zn. Rvp 7419/2010,   sp. zn.   Rvp 7420/2010,   sp. zn.   Rvp 7421/2010,   sp. zn.   Rvp 7446/2010, sp. zn.   Rvp 7447/2010,   sp. zn.   Rvp 7448/2010,   sp. zn.   Rvp 7449/2010,   sp. zn. Rvp 7450/2010 a sp. zn. Rvp 7451/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňových súdov o zastavení   exekúcie   z dôvodu,   že   exekúciu   nemožno   vykonať   na   základe   notárskych zápisníc.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   označenými uzneseniami porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

2.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť   záver,   že všeobecný   súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne   akceptovateľný   právny   názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska   zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom   pod   sp.   zn.   3   Cdo/164/1996   publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky   v   tom   zmysle,   že   odmietnutím návrhov   na   zmenu   súdneho   exekútora   a   zastavením   exekúcií   došlo   zo   strany   štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Z okolností prípadu vyplýva,   že   posudzovaná   bola   len   platnosť   notárskych   zápisníc,   ktorými   boli   uznané záväzky dlžníkov z týchto zmlúv o úvere. Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil   uznesenia   príslušných   okresných   súdov,   ktorými   boli   exekúcie   vyhlásené za neprípustné   z   dôvodu   neplatnosti   exekučných   titulov   (a   tým   absencie   jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušných súdoch podľa   platných   procesných   predpisov   vydania   rozhodnutí   znejúcich   na plnenia   dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   prvostupňových   súdov   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto   sú   sťažnosti   v tomto   rozsahu   zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2011