znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 55/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. M., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods.   1   písm.   a)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 2 T 26/2009-226 zo 16. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 63/2009-273 z 12. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2009 (po doplnení 13. januára 2010) doručená sťažnosť I. M., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 144 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 26/2009-226 zo 16. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 63/2009-273 z 12. novembra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 26/2009 zo 16. júla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 63/2009 z 12. novembra 2009 bol uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 47 ods. 2 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov.

Podľa názoru sťažovateľa v jeho prípade nerozhodoval zákonný sudca, a teda ani vyhlásený   rozsudok   nemožno   z   daného   dôvodu   pokladať   za   zákonný.   Sťažovateľ   sa domnieval, že tým, že v súlade s § 47 ods. 2 Trestného zákona podľa zásady „3x a dosť!“ mu   bol   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   25   rokov,   došlo   v   jeho   prípade k zmene zo zločinu na obzvlášť závažný zločin. V tejto súvislosti vyslovil názor, že zločin sa od obzvlášť závažného zločinu odlišuje trestnou sadzbou, a nie závažnosťou konania. Z uvedeného potom vyvodil záver, že podľa § 16 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku mal byť v jeho trestnej veci vecne príslušným súdom prvého stupňa Okresný súd Trenčín, a nie okresný súd, pretože Okresný súd Trenčín je okresným súdom v sídle krajského súdu.

Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal: „Ja ako obžalovaný v tej dobe a teraz odsúdený som sa spoliehal na profesionalitu súdu (predsedu senátu) avšak po odsúdení a potvrdení rozsudku Krajským súdom Trenčín som sa dozvedel že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom nebol vecne príslušný rozhodovať.... Mám za to, že súd nemohol rozhodovať objektívne   nestranne   a   v   súlade   so   zákonom   keď   porušil   niekoľko   ustanovení   zákona, Ústavu SR a Dohovor hneď na začiatku konania.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze vyslovil:

„Rozsudok vynesený Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2 T 26/2009 zo dňa 16. júla 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 12. november 2009 sp. zn. 3 To 63/2009 nie je v súlade s čl. 5 ods. 1 písmeno a), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a je v nesúlade s čl. 48 ods. 1, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR.“

Okrem toho sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 3 ústavy žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie jeho práv.

Sťažovateľ   taktiež   žiadal   ústavný   súd   o   ustanovenie   advokáta   v   konaní   pred ústavným súdom, čo odôvodnil nedostatkom finančných prostriedkov, v dôsledku čoho si ho nemôže dovoliť zaplatiť.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   17.   decembra   2009   sa   sťažovateľ   domáhal odloženia vykonateľnosti rozsudku okresného súdu č. k. 2 T 26/2009-226 zo 16. júla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 3 To 63/2009-273 z 12. novembra 2009, a to vo výroku týkajúceho sa uloženého trestu. Tento návrh sťažovateľ odôvodnil tým, že „na Ústavnom súde SR je prijatý návrh na konanie sp. zn. PL. ÚS 06/09 zo dňa 3. 11. 2008 vo veci rozhodovania o súlade právnych predpisov (ďalej len ustanovenia § 47 ods. 2 a § 67 ods. 3 Zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon), čo sa priamo dotýka nariadenia výkonu trestu M. I.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   uväznenie   po   odsúdení príslušným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho práva na zákonného sudcu, práva na slobodu a bezpečnosť, ako aj práva na spravodlivý súdny proces, a to z dôvodu, že podľa jeho názoru tým, že okresný súd pri ukladaní trestu použil zásadu „3x a dosť!“, sa skutok kvalifikovaný ako zločin zmenil na obzvlášť závažný zločin, v dôsledku čoho mal o jeho vine a treste v súlade s § 16 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku rozhodovať ako súd prvého stupňa Okresný súd Trenčín, a nie okresný súd.

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh, ale aj z vyžiadaných listinných dôkazov, a teda uznesenia krajského súdu č. k. 3 To 63/2009-273 z 12. novembra 2009, ako aj z obsahu odvolaní sťažovateľa a jeho obhajcu proti rozsudku okresného súdu ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 26/2009-226 zo 16. júla 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 47 ods. 2 Trestného zákona a za prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Za to ho okresný súd podľa § 41 ods. 1 a § 188 ods. 1 v spojení s § 47 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 a s použitím § 39 ods. 1 Trestného zákona odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov. Okresný súd zároveň týmto rozsudkom zaradil sťažovateľa do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a   zaviazal   ho   uhradiť   poškodenému   škodu,   ktorá   mu   bola   spôsobená   trestným   činom. So zvyškom   nároku   na   náhradu   škody   okresný   súd   odkázal   poškodeného   na   občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podali sťažovateľ a jeho obhajca odvolanie. Obaja namietali právnu   kvalifikáciu   skutku,   ako   aj   vykonané   dokazovanie.   Sťažovateľ   v   odvolaní argumentoval   aj   tým,   že   uložený   trest   považuje   za   neľudský.   Skutočnosť,   že   vo   veci rozhodoval nepríslušný súd, nenamietal ani jeden z nich.

O   odvolaní   sťažovateľa   a   jeho   obhajcu   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 3 To 63/2009-273 z 12. novembra 2009 tak, že ho zamietol.

Z už uvedeného jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ námietku o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a)   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu spočívajúcu v tom, že v danej veci nerozhodoval príslušný súd, neuplatnil v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, ale prvýkrát ju uplatnil až v ústavnej sťažnosti.

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   pri   prerokovaní   námietok   sťažovateľa vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ak by sťažovateľ alebo jeho obhajca namietali skutočnosť, že vo veci nerozhodoval vecne   príslušný   súd   prvého   stupňa,   krajský   súd   rozhodujúci   o   odvolaní proti   rozsudku okresného   súdu   by   bol   povinný   zaoberať   sa   touto   námietkou.   Keďže   takáto   námietka nastolená   nebola,   krajský   súd,   ktorého   právomoc   preskúmať   rozsudok   okresného   súdu jednoznačne   predchádza   právomoci   ústavného   súdu,   túto   skutočnosť   z   objektívnych dôvodov neskúmal. V namietanom prípade by teda bola založená právomoc ústavného súdu na   preskúmanie   uznesenia   krajského   súdu,   avšak   len   za   predpokladu,   že   námietka sťažovateľa nastolená v ústavnej sťažnosti by bola obsiahnutá v opravnom prostriedku proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   a   tým   by   sa   stala   predmetom   skúmania   krajského   súdu. Takáto skutočnosť však zistená nebola.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 285/06).

Na základe uvedeného a s poukazom na princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že námietka sťažovateľa sa javí aj ako zjavne neopodstatnená. K takémuto záveru by ústavný súd dospel, ak by bola v tejto veci daná   jeho   právomoc.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   nesprávne   odvodzoval existenciu   vecnej   príslušnosti   súdu   prvého   stupňa,   ak   sa   domnieval,   že   táto   závisí   od použitia zásady „3x a dosť!“ zakotvenej v § 47 ods. 2 Trestného zákona. Je nepochybné, že v danom prípade bol sťažovateľ súdený a uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody od 3 do 8 rokov, ako aj zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za ktorý bolo možné podľa tohto zákona účinného v čase spáchania skutku uložiť trest odňatia slobody až do 2 rokov. Z uvedeného vyplýva, že ani jeden z týchto   trestných   činov   nemožno   považovať   za   obzvlášť   závažný   zločin,   lebo   takým trestným činom je podľa § 11 ods. 3 Trestného zákona len zločin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov. Zo   zrejmých   dôvodov   potom   nemohla   byť na   prejednanie   týchto   trestných   činov   daná právomoc Okresného súdu Trenčín, pretože neboli splnené podmienky vyplývajúce z § 16 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého okresný súd v sídle krajského súdu vykonáva   v   prvom   stupni   konanie   o   obzvlášť   závažných   zločinoch,   za   ktoré   zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov. K   založeniu   právomoci   Okresného   súdu   Trenčín   nemohla   teda   slúžiť   skutočnosť,   že sťažovateľ bol súdený podľa zásady „3x a dosť!“ obsiahnutej v § 47 ods. 2 Trestného zákona. Táto zásada totiž súvisí s ukladaním trestu ako sankcie za protiprávne konanie a nemožno od nej odvíjať vecnú príslušnosť prvostupňového súdu v trestných veciach.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v konaní o sťažnosti sťažovateľa je viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. O zásade upravenej v § 47 ods. 2 Trestného zákona platí prezumpcia ústavnosti, kým ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   nevysloví   nesúlad   tejto   časti   zákona   s   ústavou   alebo medzinárodnou   zmluvou   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (obdobne III. ÚS 65/00, III. ÚS 179/07).

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými, ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   jeho   žiadosťou o odloženie vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2010