znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 55/09-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť Ing. S. K., trvale bytom B., prechodne bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. L. S., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 109/2007 z 11. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. S. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5 Cdo   109/2007 z 11. decembra 2007   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   55/09-16 zo 17. februára 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. S. K. (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 109/2007 z 11. decembra 2007.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

„Napádaným   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo   odmietnuté moje dovolanie,   keď najvyšší súd odôvodnil svoje odmietavé rozhodnutie skutočnosťou, že dovolanie nie je prípustné.

Konanie pred Krajským súdom v Bratislave, a aj v oboch konaniach pred Okresným súdom   Bratislava   V,   bolo   postihnuté   vadami,   ktoré   mali   za   následok   porušenie   môjho ústavného   práva   na   nezávislý   a   nestranný   postup   súdu   pri   uplatňovaní   môjho   práva. Pozornosti najvyššieho súdu ušla skutočnosť, že v konaní nebol upravený styk matky s mal. dieťaťom napriek tomu, že to zákon súdu ukladá (§ 25 ods. 2 Zákona o rodine). V zmysle § 242 ods.   2,   písm.   a)   OSP   nie je   dovolací   súd   viazaný rozsahom dovolacích návrhov vo veciach, ktoré možno začať aj bez návrhu. Zastávame názor, že v predmetnom konaní ide vzhľadom   na   úpravu   práv   a   povinností   k   maloletým   deťom   o   taký   druh   konania, ktoré možno   začať   aj   bez   návrhu.   V   kontexte   s   rozhodnutiami,   ktoré   boli   predmetom preskúmavania najvyšším súdom, bolo mal. dieťa zverené do starostlivosti a opatery otca maloletého,   ale   styk   s   matkou,   napriek   tomu,   že   to   zákon   ukladá,   nebol   upravený. Súdy o práve matky na styk s maloletým M. nerozhodli napriek tomu, že z konania bolo a je evidentné, že otec maloletého styku matky s maloletým M. bráni. Keďže súdy nerozhodli o   styku   matky   s   maloletým   dieťaťom,   ani   právne   neobmedzili   či   nepozbavili   ju de iure rodičovských   práv,   nesporne   pochybili,   čím   ju   de   facto   obmedzili   na jej rodičovských právach. Zastávame názor, že ustanovenie § 238 ods. 4 OSP nijakým spôsobom najvyšší súd neobmedzovalo, aby v kontexte s vyššie uvedeným rozhodol a rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom je porušením ústavou garantovaného práva na súdnu a lebo inú právnu ochranu (Nález č. 2/1994 ZnaU).“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„1. Základné právo na nezávislé a nestranné konanie na súde upravené v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 109/07 (uznesením sp. zn. 5 Cdo 109/07 zo dňa 11. 12. 2007) porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 109/07 zo dňa 11. 12. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Sťažovateľke   priznáva   finančné   zadosťučinenie   1 000,-   Sk   (slovom   tisíc slovenských   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   sťažovateľke vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľke priznáva trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. L. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľky   vyjadrila podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   listom   z 12.   februára   2009,   v ktorom   okrem   iného uviedla:

„Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   porušenie   jej   práva   na   nezávislé a nestranné   konanie   vidí   v   tom,   že   súdy   nerozhodli   v   súdnom   konaní   o   úprave   styku s maloletým dieťaťom na čas po rozvode v zmysle hmotnoprávnej normy, ktorá ukladá súdu upraviť styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode, ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa odseku 1 (ustanovenie § 25 ods. 2 Zákona o rodine). Absencia samotného výroku o úprave styku sťažovateľky s maloletým dieťaťom, ktoré bolo na čas po rozvode zverené do výchovy a starostlivosti otca neobmedzila žiadnym spôsobom   rodičovské   práva   sťažovateľky.   Práve   naopak   jej   styk   s   dieťaťom   je   časové neobmedzený   a   pokiaľ   by   nastali   prekážky   v   podobe   bránenia   jej   styku   s   maloletým zo strany   otca,   mala   a   stále   má   možnosť   samostatným   návrhom   túto   situáciu   riešiť. Právoplatnosťou   rozhodnutia   o   úprave   práv   a   povinností   rodičov   k   maloletým   deťom nedochádza totiž k prekážke právoplatne skončenej veci. Z uvedeného vyplýva, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu namietaného ústavného práva sťažovateľky.“

V označenom liste podpredsedníčka najvyššieho súdu vyjadrila súhlas s upustením od   ústneho   pojednávania   v danej   veci.   Taktiež   aj   právny   zástupca   sťažovateľky   v   liste z 10. marca 2009 vyslovil, že netrvá na ústnom prerokovaní tejto veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   ako   aj   z ďalších   s vecou   súvisiacich   listinných dôkazov   ústavný   súd   zistil,   že   Okresný   súd   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozsudkom č. k. 25 C 113/99-469 zo 7. februára 2005 rozviedol manželstvo sťažovateľky a navrhovateľa,   na   čas   po   rozvode   manželstva   zveril   maloletého   syna   M.   do   výchovy a opatery   navrhovateľa   a sťažovateľku   zaviazal   platiť   na   jeho   výživu   sumu   1   800   Sk mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľa. Okresný súd zároveň týmto   rozhodnutím   zaviazal   oboch   účastníkov   konania   zaplatiť   trovy   znaleckého dokazovania, pričom náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala, že   v konaní   boli   porušené   zásady   spravodlivého   procesu,   pretože   súd   prvého   stupňa nevyhovel   žiadosti   jej   právneho   zástupcu   o odročenie   pojednávania   na   účel   náležitého poskytnutia   právnej   pomoci,   pričom   okrem   toho   sťažovateľka   namietala   aj   vykonané dokazovanie.

V rámci odvolacieho konania rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3 Co 202/05-578 zo 14. septembra 2006 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a účastníkom odvolacieho konania nepriznal náhradu jeho trov.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom dôvodila, že keďže právny zástupca navrhovateľa mal v čase od 18. mája 2006 pozastavený výkon činnosti advokáta a na pojednávaniach vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť týmto účastníkom konania. Sťažovateľka zároveň namietala, že jej bola odňatá možnosť konať   pred   súdom,   pretože   aj   napriek   tomu,   že   zo   zdravotných   dôvodov   požiadala o odročenie   pojednávania,   tejto   jej   požiadavke   nebolo   vyhovené.   Okrem   toho   vytýkala odvolaciemu súdu aj skutočnosť, že sa dostatočne nevysporiadal s dôkaznou situáciou.

O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 109/2007 z 11. decembra 2007 tak, že ho odmietol a nepriznal jej náhradu trov dovolacieho konania.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva: „Ak   dovolateľka   namietala,   že   právny   zástupca   navrhovateľa   v   konaní   nemal spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   čím   odôvodňovala   prípustnosť   svojho   dovolania s poukazom na § 237 písm. b) O. s. p., tento jej názor nie je správny.

V   zmysle   §   20   O.   s.   p.   každý   môže   pred   súdom   ako   účastník   samostatne   konať (procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

Podľa § 24 O. s. p. účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí.   Oprávnenie   zvoliť   si   zástupcu   je   právom   zaručené   (§   41,   §   37   ods.   2   Listiny základných   práv   a   slobôd,   či.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky)   a   jeho   účelom je poskytnutie   kvalifikovanej   ochrany   procesným   právam   a   povinnostiam   účastníka. Ak preto   odvolací   súd   konal   s   JUDr.   P.   P.   ako   zástupcom   navrhovateľa,   na základe splnomocnenia   navrhovateľa,   nedošlo   k   vade   konania,   ktorá   by   mala   za následok zmätočnosť rozhodnutia a vadu konania v zmysle § 237 písm. b) O. s. p.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   s   ohľadom   na   námietky   odporkyne   ďalej uvedené   v   dovolaní   osobitne   zameral   na   otázku,   či   konanie   nie   je   postihnuté   vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f) O. s. p...

Z obsahu dovolania navrhovateľky je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s.p. vyvodzuje z toho, že odvolací súd prejednal vec dňa 14. septembra 2006 v jej   neprítomnosti,   napriek   jej   ospravedlneniu   a   žiadosti   o   odročenie   pojednávania z dôvodu zdravotného stavu a potreby osobnej účasti na pojednávaní, čo odvolaciemu súdu oznámila v deň termínu pojednávania.

Podľa § 101 ods. 2 druhá veta O. s. p., ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd bez prítomnosti odporkyne vec prejednával a rozhodol na pojednávaní dňa 14. septembra 2006 (č. l. 567 spisu). Žiadosť odporkyne o odročenie pojednávania zo dňa 12. septembra 2006 (č. l. 558 spisu), bola osobne podaná na odvolací súd dňa 13. septembra 2006, o 15 hod. 25 min., v deň pred pojednávaním, a obsahuje   uvedenie   dôvodov,   pre   ktoré   žiadala   odporkyňa   o   odročenie   pojednávania na deň   4.   mája   2006,   a   to   z   dôvodu   choroby,   s   tým,   že   doklad   preukazujúci   uvedené skutočnosti, odporkyňa doloží. S rovnopisom tejto žiadosti sa oboznámil odvolací súd pred začiatkom pojednávania, z osobného doručenia prostredníctvom F. N.,   ktorého vypočul na otázku,   či   sa   jedná   o   nepretržitú   práceneschopnosť   odporkyne   od 4. mája   2006. Tento odpovedal, že sa jedná o novú práceneschopnosť, o ktorej doklad doručí dodatočne. Ako   je   zrejmé   z   osobného   písomného   podania   odporkyne   v   deň   14. septembra   2006 o 15 hod. 03 min. (č. l. 569 spisu) na odvolacom súde, t. j. po pojednávaní a rozhodnutí odvolacieho súdu, vykonaného v tento deň v doobedňajších hodinách, žiadala odporkyňa o opravu dátumu svojho ospravedlnenia, a súčasne založila doklad výmenný list - poukaz na odborné vyšetrenia, vystavený dňa 14. septembra 2006 ošetrujúcou lekárkou MUDr. M. B. pre potreby zamestnávateľa.

V   prejednávanej   veci   postup   odvolacieho   súdu   pri   prejednaní   odvolania na pojednávaní   dňa   14.   septembra   2006   v   neprítomnosti   dovolateľky   nebol   v   rozpore s § 101   ods.   2   O.   s.   p.   a   nemožno   v   postupe   odvolacieho   súdu   vidieť   vadu   konania namietanú dovolateľkou. Súd môže posudzovať žiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska dôležitých dôvodov, existenciu ktorých môže preveriť zo skutočností, ktoré sú mu   známe   v   čase   rozhodovania   o   tejto   žiadosti   účastníka.   Dôvodnosť   žiadosti o odročenie pojednávania   posudzuje   súd   preto   predovšetkým   z   hľadiska   preukázania skutočnosti, z ktorej účastník vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.   s.   p.   Pokiaľ   uvedená   skutočnosť   nie   je   v   čase   rozhodovania   súdu   o   tejto   žiadosti účastníka hodnoverne preukázaná, zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení. Žiadosť   o odročenie   pojednávania   je   podložená   dôležitým   dôvodom   pre   odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej   povahe   spôsobilé   jeho   neúčasť   na   pojednávaní   ospravedlniť,   t.   j.   také,   ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú vážne, dôležité a ospravedlniteľné z hľadiska objektívneho tak aj subjektívneho (či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená).

V danej veci k žiadosti o odročenie pojednávania určeného na iný deň (4. mája 2006),   na   ktorý   sa   takisto   nedostavila,   a   odvolací   súd   vtedy   pojednávanie   odročil, odporkyňa   okrem   svojich   tvrdení   o   zdravotnom   stave,   nepredložila   žiaden   doklad, objektívne   spôsobilý   preukázať   tieto   skutočnosti,   ktoré   by   boli   vážne,   ospravedlniteľné a dôležité   i   vzhľadom   na   jej   predchádzajúci   postup   v   odvolacom   konaní.   Odporkyňa prevzala predvolanie na pojednávanie, ktoré bolo nariadené na deň 14. septembra 2006, dňa 6. septembra 2006, potom, čo po márnom pátraní po mieste jej pobytu, jej zásielku doručil odvolací súd cestou jej zamestnávateľa. Doklad výmenný list - poukaz na odborné vyšetrenie jej bol vystavený v deň pojednávania.

Ak za takejto skutkovej situácie odvolací súd vo veci s poukazom na ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. vec meritórne prejednal bez prítomnosti odporkyne, neodňal odporkyni možnosť konať pred súdom.

Tvrdenie odporkyne, že súd nevykonal všetky ňou navrhované dôkazy,   nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., lebo podľa ustálenej súdnej praxe takýto   postup   nie   je   možné   považovať   za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom a za znemožnenie   uplatnených   procesných   práv,   ktoré   účastník   mohol   uplatniť   a   bol v dôsledku nesprávneho právneho postupu z nich vylúčený.

Námietky odporkyne o nedostatku odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, ktoré uplatnila ako ďalší dôvod dovolania dovolací súd nepovažoval za dôvodné. Rozsudok odvolacieho súdu v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. obsahuje riadne opísaný skutkový stav, ako aj zhrnutie a vyhodnotenie vykonaných dôkazov, s ich následných správnym právnym posúdením v zmysle citovaných ustanovení Zákona o rodine.

Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení   veci,   alebo   konanie   by   bolo   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustností podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   §   242   ods.   2   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu.

Podľa   §   81   ods.   1   OSP   aj   bez   návrhu   môže   súd   začať   konanie   vo   veciach starostlivosti o maloletých.

Podľa § 113 ods. 1 OSP s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode.

Podľa § 115 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 36/2005 Z. z.“) konanie o rozvod manželstva, o   ktorom   súd právoplatne nerozhodol   do   1.   apríla 2005, sa   dokončí   podľa doterajších predpisov.

Podľa § 26 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine účinného do 31. marca 2005 (ďalej len   „zákon   č.   94/1963   Zb.“)   v   rozhodnutí,   ktorým   sa   rozvádza   manželstvo   rodičov maloletého dieťaťa, upraví súd ich práva a povinnosti k dieťaťu pre čas po rozvode, najmä určí, komu dieťa zverí do výchovy a ako má každý z rodičov prispievať na jeho výživu.

Podľa   §   27   ods.   1   zákona   č.   94/1963   Zb.   dohoda   o   styku   rodičov   s   dieťaťom nepotrebuje schválenie súdu.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 94/1963 Zb. súd však styk rodičov s dieťaťom upraví, ak to vyžaduje záujem na jeho výchove.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým   dieťaťom   pred   vyhlásením   rozhodnutia,   ktorým   sa   rozvádza   manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode.

Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom   podľa   odseku   1,   súd   upraví   styk   rodičov   s   maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode.

Podstatou námietky sťažovateľky obsiahnutej v sťažnosti podanej ústavnému súdu bolo   tvrdenie,   že najvyššiemu   súdu   ako   súdu   dovolaciemu   unikla   pozornosť, že ani rozsudok okresného súdu, ani rozsudok krajského súdu neobsahovali výrok o úprave jej styku s maloletým M. na čas po rozvode, a to aj napriek tomu, že podľa jej názoru zákon č. 36/2005   Z. z.   v ustanovení   §   25   ods.   2   výslovne   súdu   prikazuje,   aby   v   prípadoch, ak sa rodičia   nedohodnú   na   styku   s maloletým   dieťaťom,   upravil   tento   styk   priamo v rozhodnutí o rozvode. Sťažovateľka argumentovala tým, že najvyšší súd vzhľadom na to, že konanie vo veciach starostlivosti o maloletých možno začať aj bez návrhu, nebol v súlade s   §   242   ods.   2   písm.   a)   OSP   viazaný   rozsahom   dovolacích   dôvodov,   a preto mal s prihliadnutím   na   už   uvedené   tvrdenia   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   zrušiť a vec mu vrátiť   na   ďalšie   konanie.   Z   obsahu   sťažnosti   jednoznačne   vyplýva, že iný nedostatok   sťažovateľka   najvyššiemu   súdu   nevytkla,   a preto   ústavný   súd,   ktorý je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, podrobil   ústavnej   kontrole   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   z hľadiska   námietok nastolených sťažovateľkou.

Ústavný súd konštatuje,   že   ako nezávislému súdnemu   orgánu ochrany ústavnosti mu prislúcha kontrola dodržiavania ústavných princípov a ich správnej aplikácie v postupe a rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   (v   danom   prípade   všeobecného   súdu).   V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že nezasahuje do postupov a rozhodnutí všeobecných súdov,   ktoré   spĺňajú   atribúty   zákonnosti   a ústavnosti.   Kontrola   ústavného   súdu sa obmedzuje len na posúdenie, či zo skutkových a právnych záverov všeobecného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by znamenala popretie ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly ústavného   súdu,   ale   len   za   predpokladu,   že   sú   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň majú za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody.   Avšak   v prípade,   ak   ústavný   súd   zistí, že skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   obstoja   v konfrontácii   s ústavou, medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   či   právnymi predpismi nižšej právnej sily, nemá dôvod   doň zasahovať (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 77/05, III. ÚS 300/06).

V danom   prípade   ústavný súd považoval za prvoradé   ustáliť,   na základe ktorého zákona   mali   postupovať   všeobecné   súdy   v sťažovateľkinej   veci   týkajúcej   sa   rozvodu manželstva, a tým aj úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému synovi na   čas   po   rozvode.   Z už   citovaných   zákonných   ustanovení   jednoznačne   vyplýva, že vzhľadom na to, že konanie o rozvod manželstva sťažovateľky a navrhovateľa, s ktorým bolo v súlade s § 113 ods. 1 OSP spojené konanie o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode, nebolo právoplatne skončené do 1. apríla 2005 (rozsudok odvolacieho súdu zo 14. septembra 2006), v súlade s § 115 zákona č. 36/2005 Z. z. bolo potrebné postupovať podľa doterajších predpisov, teda podľa zákona č. 94/1963 Zb.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   takýmto   spôsobom   súladným   so   zákonom   postupovali aj všeobecné   súdy   v danej   veci.   Na   rozdiel   od   súčasnej   právnej   úpravy,   teda   zákona č. 36/2005   Z.   z.   neboli   povinné   vo   výrokovej   časti   svojich   rozhodnutí   upraviť   styk konkrétneho   účastníka   konania   s maloletým   dieťaťom   na   čas   po   rozvode.   Ustanovenie § 27 zákona č. 94/1963 Zb. im to totiž neprikazovalo, keďže ani dohoda o styku rodičov s maloletým   dieťaťom   na   čas   po   rozvode   manželstva   nepotrebovala   schválenie   súdu a ani súd nebol povinný tento styk upraviť, len v prípadoch, ak by si to vyžadoval záujem na jeho výchove. V tomto spočíva aj rozdiel so súčasnou právnou úpravou, ktorá v § 25 zákona č. 36/2005 Z. z. zakotvuje, že dohoda rodičov o úprave styku s maloletým dieťaťom sa   stáva   súčasťou   rozhodnutia   o rozvode,   pričom   ak   by   sa   rodičia   nedohodli,   súd   styk maloletého dieťaťa s rodičom automaticky upraví v rozhodnutí o rozvode.

Podľa   skoršej   právnej   úpravy,   teda   zákona   č.   94/1963   Zb.,   bol   súd   v prípadoch, keď rozhodol   o rozvode   manželstva,   povinný   upraviť   výkon   rodičovských   práv a povinností,   a teda   vysloviť,   komu   z rodičov   sa   zveruje   maloleté   dieťa   do   výchovy a opatery,   a zároveň   bol   povinný   rozhodnúť   aj   o vyživovacej   povinnosti.   Takéto rozhodnutie   nemuselo   obsahovať   výrok   o úprave   styku   rodiča   s maloletým   dieťaťom. A presne   tieto   zákonné   požiadavky   kladené   na   rozhodnutia   tohto   druhu   sa   odzrkadlili aj v rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   25   C   113/99-469   zo   7.   februára   2005,   s ktorým sa stotožnil aj krajský súd vo svojom rozsudku č. k. 3 Co 202/05-578 zo 14. septembra 2006.

Dovolací súd síce nie je vo veciach starostlivosti o maloletých viazaný rozsahom dovolacích   dôvodov,   jeho   postup   v konaní   však   bol   súladný   s   ústavou,   keďže   nezrušil rozhodnutie   krajského   súdu   pre   nedostatok,   ktorý   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu namietala   sťažovateľka,   a teda   že   rozhodnutia   súdov   v danej   veci   neobsahovali   výrok o úprave jej styku s maloletým synom na čas po rozvode. Podľa názoru ústavného súdu si bol dovolací súd vedomý svojej zodpovednosti za výsledok rozhodovacej činnosti, ktorý spôsobom   súladným   so   zákonom   premietol   do   záverov   obsiahnutých   v napadnutom uznesení.   Najvyšší   súd   postupoval   v súlade   s právnymi   predpismi,   ktoré   bolo   potrebné na daný prípad aplikovať, a preto jeho rozhodnutie nemohlo zo zrejmých dôvodov splniť očakávania   sťažovateľky,   ktorá   z hľadiska   aplikácie   právnych   predpisov   uprednostnila zákon, ktorým sa konanie o rozvod manželstva a s tým spojená úprava styku maloletého syna so sťažovateľkou vzhľadom na časovú pôsobnosť zákona č. 36/2005 Z. z. nemohli riadiť.   Z uvedených   dôvodov   najvyšší   súd   ani   nemohol   porušiť   základné   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (výrok nálezu).

Keďže   sťažovateľka   v konaní   pred   ústavným   súdom,   ktorý   nezistil   porušenie jej základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nebola   úspešná,   nebolo   rozhodnuté ani o jej ďalších   návrhoch   viažucich   sa   na   vyslovenie   porušenia   základných   práv a slobôd.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009