znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 55/03-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   bytom   H.,   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv zaručených v čl. 35 a čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky jeho bývalým zamestnávateľom   Ch.,   n.   p.,   H.   a Slovenskou   republikou   v dôsledku   rozviazania   jeho pracovného pomeru výpoveďou k 1. aprílu 1966, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára 2003   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   bytom   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 35 a čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) jeho bývalým zamestnávateľom Ch., š. p., H. a Slovenskou republikou. Sťažovateľ uviedol, že Okresný súd H. (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 7 C 1042/91-15   z 11.   novembra   1993   určil,   že   dôvodom   skončenia   pracovného   pomeru sťažovateľa k 1. aprílu 1966 k jeho bývalému zamestnávateľovi Ch., n. p., H. boli okolnosti uvedené   v   §   21   ods.   1   písm.   c)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   87/1991   Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, teda že sťažovateľovi bola daná   výpoveď   preto,   že   narušil   svojou   činnosťou   socialistický   spoločenský   poriadok a nemal preto dôveru potrebnú na zastávanie doterajšej funkcie alebo svojho doterajšieho pracovného   miesta,   a ku skončeniu   pracovného pomeru   sťažovateľa tak   došlo   z dôvodu politickej   perzekúcie   alebo   postupu   porušujúceho   všeobecne   uznávané   ľudské   práva a slobody.

Sťažovateľ   uviedol,   že   na   základe   výpovede   z dôvodov   údajného   narušovania socialistického poriadku utrpel viaceré ujmy. Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 1042/91-15   z 11.   novembra   1993,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   20.   decembra   1993,   mu   však nebolo   priznané   žiadne   odškodné.   Poukázal   na   to,   že   listom   z 3.   mája   1994   požiadal právneho nástupcu svojho bývalého zamestnávateľa (Ch., š. p., H.) o odškodnenie. Jeho žiadosti však nebolo vyhovené, preto sa žalobou z 30. júla 2001 na okresnom súde domáhal náhrady za stratu na zárobku. Okresný súd odo dňa podania žaloby (30. júla 2001) podľa sťažovateľa doposiaľ neurobil vo veci žiaden úkon.

S poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   uviedol: „Na   základe   cit. rozsudku   OS   v H.,   ktorý   rozhodol   o tom,   že   môj   pracovný   pomer   skončil   výpoveďou z dôvodu politickej perzekúcie, ako aj postupu porušujúceho ľudské práva a slobody, čím boli porušené moje ústavné práva ako občana SR, navrhujem Ústavnému súdu SR, aby za majetkovú,   spoločenskú   a zdravotnú   ujmu,   ktorá   mi   bola   spôsobená,   mi   bolo   priznané primerané odškodnenie v sume 3.300 000,- Sk.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   namietal,   že   k zásahu   do   jeho   základných   práv   a slobôd   malo   dôjsť „(... )výpoveďou   z dôvodu   politickej   perzekúcie(...)“,   teda   v dôsledku   skončenia   jeho pracovného pomeru k 1. aprílu 1966 postupom porušujúcim ľudské práva a slobody, na základe   čoho   sa   v konaní   pred   ústavným   súdom   domáhal: „(...)   aby   za   majetkovú, spoločenskú   a zdravotnú   ujmu,   ktorá   mi   bola   spôsobená,   mi   bolo   priznané   primerané odškodnenie v sume 3.300 000,- Sk.“

Sťažovateľ teda namieta porušenie svojich základných práv, ku ktorému malo dôjsť v roku 1966. Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou vyslovil, že je oprávnený chrániť ústavnosť spôsobom upraveným ústavou a zákonom o ústavnom súde, ktorý nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje (ani na základe neskorších zmien a doplnkov) ustanovenie o spätnej účinnosti. Ústavný súd preto nemá oprávnenie konať o porušení základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (mutatis mutandis I. ÚS 49/93, III. ÚS 35/02).

Podmienky zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989, sú upravené osobitnými právnymi predpismi (napr.   zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   87/1991   Zb.   o   mimosúdnych   rehabilitáciách v znení neskorších   predpisov,   zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov atď.). Z ustanovení uvedených právnych predpisov, ale ani z ústavy alebo zákona o ústavnom súde nevyplýva právomoc ústavného súdu rozhodovať o nárokoch týkajúcich sa zmiernenia následkov majetkových alebo iných krívd a o odškodnení fyzických alebo právnických osôb namietajúcich porušenie svojich základných práv alebo slobôd z obdobia rokov 1948 až 1989.

Na základe vyššie uvedenej skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že na prerokovanie sťažnosti sťažovateľa nie je daná jeho právomoc, a rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003