SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 549/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 147/2010 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 147/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „má postavenie navrhovateľa v 2. rade od 18.5.2012 (doručený návrh na zámenu účastníka konania na strane navrhovateľa, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením č. k. 7C/147/2010-107 až dňa 22.08.2013 - teda po viac ako 1 roku a 3-och mesiacov - príloha č. 1 ) v kompenzačnom konaní na zaplatenie odškodného - majetkovej ujmy vedenom na Okresnom súde Bratislava I od 31.07.2006 pod č.k. 7C 147/2010 (pôvodne vedenom pod č. k. 7C/131/2006 ) podľa zák. č. 514/2003 Z.z..
Nakoľko konanie porušovateľa v danej kompenzačnej veci je poznačené zjavnými ad hoc úkonmi s výraznými časovými odstupmi, keď porušovateľ ignoruje zásadu rýchlosti súdneho konania ( § 6 O.s.p.) a vedome je pasívny, keď podľa sťažovateľa došlo k porušeniu primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak sťažovateľ bol nútený v záujme svojich ústavných práv podať u pani predsedníčky Okresného súdu Bratislava I sťažnosť na prieťahy v danej veci, ktorú doručil súdu dňa 14.10.2015.
Predsedníčka Okresného súdu Bratislava I vybavila sťažnosť na prieťahy Upovedomením o spôsobe vybavenia sťažnosti listom Spr. 2258/2015 zo dňa 09.11.2015 (príloha č. 2 ), pričom sťažovateľ sa so spôsobom akým bola sťažnosť prešetrená a vybavená nestotožňuje, pretože na neefektívnom konaní porušovateľa sa nepodieľal, nemaril plynulosť kompenzačného konania o odškodnení, má záujem na jeho urýchlenom prejednaní a rozhodnutí.
Ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti porušovateľ nekoná efektívne, sústredene, nekoná v súlade s ustanovením § 6 O. s. p, § 100 O. s. p, § 114 ods. 1 O. s. p, čo má a malo za následok, že ochrana práv sťažovateľa v dôsledku neefektívneho konania, ad hoc úkonov zo strany porušovateľa s výraznými časovými odstupmi nedosiahla požadovanej kvality a rýchlostí rozhodnutia vo veci samej v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva...“.
3. Ďalej sťažovateľ uviedol, že „Vykonanou lustráciou na Okresnom súde Bratislava I dňa 4.2.2016 bolo zistené, že porušovateľ od 28.09.2015 disponuje odvolaním odporcu proti uzneseniu č. k. 7C/147/2010-124 zo dňa 7.9.2015, ktorým porušovateľ zamietol šikanózny návrh odporcu na zloženie preddavku na jeho údajné trovy konania (ktoré navyše nie je schopný preukázať ) zo dňa 06.02.2012 podľa §-u 141a O.s.p., avšak porušovateľ závažne procesnoprávne pochybil.
Toto odvolanie odporcu zo dňa 28.09.2015 nedoručil porušovateľ sťažovateľovi, navyše vec nepredložil bezodkladne odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Teda je nesporným, že porušovateľ sa o riadny a plynulý, bezprieťahový chod veci nezaujíma, činí obštrukcie a predlžuje tým neprimerane stav právnej neistoty sťažovateľa o výsledok konania o odškodnení, pričom sťažovateľ (radový občan Slovenskej republiky - maďarskej národnosti) je voči takýmto obštrukciám zo strany porušovateľa bezmocný. má pocity beznádeje a stráda.“.
4. Keďže stav právnej neistoty „o výsledku kompenzačného konania“, ako sťažovateľ uvádza, „stále trvá a to už viac ako 3 a pol roka...“, navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v kompenzačnom konaní č. k. 7C/147/2010 porušené boli.
2. Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 7C/147/2010 konal bez zbytočných prieťahov.“
5. Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a úhradu trov konania.
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
10. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
11. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa smerujúcom proti postupu okresného súdu, ktorým boli podľa neho spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 147/2010.
12. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).
13. Ústavný súd na základe predloženej sťažnosti, jej príloh a zistenia na okresnom súde konštatuje, že sťažovateľ do napadnutého konania vstúpil namiesto právneho predchodcu obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (navrhovateľ v 1. rade), na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 6. marca 2012. Okresný súd uznesením z 22. augusta 2013 pripustil vstup sťažovateľa do napadnutého konania ako navrhovateľa v 2. rade v rozsahu postúpenej pohľadávky namiesto právneho predchodcu.
14. V prípade procesného nástupníctva na základe singulárnej sukcesie ústavný súd skúma možné porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru iba v období, počas ktorého bol sťažovateľ účastníkom posudzovaného konania (m. m. I. ÚS 50/2014). V okolnostiach danej veci ide o obdobie po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia okresného súdu z 22. augusta 2013.
15. Ústavný súd na okresnom súde zistil, že priebeh napadnutého konania od 22. augusta 2013 bol takýto:
- Uznesenie okresného súdu z 22. augusta 2013, ktorým bol pripustený vstup sťažovateľa do konania ako navrhovateľa v 2. rade, bolo napadnuté odvolaním podaným 24. septembra 2013, pričom súdny spis bol na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) predložený 19. novembra 2013.
- Krajský súd uznesením č. k. 8 Co 661/2013-112 z 27. júna 2014 potvrdil správnosť napadnutého uznesenia okresného súdu z 22. augusta 2013, na základe ktorého sťažovateľ vstúpil do konania ako navrhovateľ v 2. rade, pričom uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. septembra 2014.
- Krajský súd vrátil súdny spis okresnému súdu 15. augusta 2014.
- V ďalšom priebehu napadnutého konania boli k veci pripojené súvisiace súdne spisy okresného súdu (19. januára 2015) a okresný súd odporcovi 25. mája 2015 zaslal výzvu a prípisom z 11. augusta 2015 sťažovateľa žiadal, aby zdokladoval majetkové pomery.
- Po podaní odvolania proti uzneseniu okresného súdu zo 7. septembra 2015 bol súdny spis 12. mája 2016 predložený na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý svojím uznesením č. k. 6 Co 191/2016-149 z 22. júna 2016 zrušil uznesenie okresného súdu zo 7. septembra 2015 a 4. júla 2016 vrátil súdny spis okresnému súdu na ďalšie konanie.
16. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd vo vymedzenej časti napadnutého konania (od 22. augusta 2013) síce nepostupoval optimálne, no jeho postup nebol poznačený závažnou nečinnosťou.
17. Ústavný súd poukazuje i na to, že okresný súd priebeh napadnutého konania nemohol ovplyvniť, a teda nemohol ani niesť zodpovednosť za prieťahy v období od 19. novembra 2013 do 15. augusta 2014, keď sa súdny spis okresného súdu nachádzal na krajskom súde, ktorý rozhodoval o vstupe sťažovateľa do napadnutého konania v odvolacom konaní.
18. Berúc do úvahy aj túto okolnosť ústavný súd uzavrel, že dĺžka napadnutého konania v preskúmavanej časti sama o sebe nebola takej povahy, aby na jej základe bolo možné v okolnostiach danej veci vysloviť namietané porušenie sťažovateľom v sťažnosti označených práv.
19. Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).
20. V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
21. K takémuto záveru dospel ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti.
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými ani posudzovaním zákonom predpísaných náležitostí samotnej sťažnosti nezaoberal.
24. Ústavný súd napokon dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016