znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 549/2015-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   októbra   2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Gabrielom   Gulbišom,   advokátska kancelária, Němcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, základného   práva   na zákonného   sudcu   zaručeného   čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   čl.   38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   základného   práva na kontradiktórnosť konania zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 C 396/2013 z 9. septembra 2013, postupom a rozsudkom Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn. 12 Co   3/2014   zo   6.   februára   2014   a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 223/2014 z 18. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, základného práva na kontradiktórnosť konania zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 396/2013 z 9. septembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co   3/2014   zo   6.   februára   2014   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 223/2014 z 18. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako žalovaná bola účastníčkou súdneho konania vedeného pred okresným súdom o zrušenie rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice   označeného   v   žalobe.   Okresný   súd   v uvedenom   konaní   svojím   rozsudkom z 9. septembra 2013 zrušil v žalobe identifikovaný rozhodcovský rozsudok. Sťažovateľka proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd napadnutým   rozsudkom   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správny. Sťažovateľka nespokojná s výsledkom konania podala proti označenému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že závery okresného súdu v jej veci týkajúce sa posúdenia rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve sú arbitrárne, porušujúce jej označené práva. V tejto súvislosti namieta, že právne posúdenie neplatnosti rozhodcovskej doložky založené na tom, že nebola individuálne dojednaná, a odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu (týkalo sa posúdenia rozhodcovskej doložky   uzatvorenej   s bankou,   pozn.)   je   vecne   nesprávny   a   neaplikovateľný   na   prípad sťažovateľky.   Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   krajský   súd   svojím   postupom   a napadnutým rozsudkom, ktorým sa v plnej miere stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, neposkytol sťažovateľke ochranu proti nezákonnému a nesprávnemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čím mal porušiť jej označené práva. Porušenie práva na kontradiktórnosť v konaní   a porušenie   dvojinštančnosti   konania   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   krajský   súd uviedol   vo   svojom   rozsudku   nový   právny   záver,   dovtedy   sťažovateľke   neznámy,   že „rozhodcovská doložka je neplatná, pretože zabraňuje prejednaniu sporu pred všeobecným súdom, a teda v zmysle § 53 ods. 4 písm. r)“ zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). V uvedenom sťažovateľka zároveň videla aj odňatie možnosti konať pred súdom, čo aj uplatnila ako dôvod prípustnosti dovolania   v rámci   svojho   dovolania.   Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, keďže sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľky   a nezistil   iné   dôvody   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   a 239   zákona   č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľka v súvislosti s odôvodením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ďalej tiež namieta, že najvyšší súd nesprávne aplikoval § 243b ods. 7 OSP, podľa ktorého ak dovolací súd rozhoduje o dovolaní v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom konania   pred   dovolacím   súdom   na   základe   skoršieho   dovolania   podaného   tým   istým dovolateľom, môže dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením týchto skorších rozhodnutí,   skonštatovať   to   a   ďalšie   dôvody   už   neuvádzať.   Citované   ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v zmysle argumentácie sťažovateľky možno výlučne použiť len v prípadoch, ak najvyšší súd odôvodňuje meritórne rozhodnutie o dovolaní, nie však procesné odmietnutie, preto v dôsledku postupu najvyššieho súdu a jeho uznesením, ktorým jej dovolanie odmietol, malo dôjsť podľa názoru sťažovateľky k odňatiu spravodlivosti, ako aj odňatiu možnosti konať pred nestranným a nezávislým súdom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   nálezom   vyslovil,   že   označeným   postupom   a rozsudkom okresného súdu, krajského súdu a napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva, ako aj články ústavy, aby označené rozhodnutie okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie najvyššiemu súdu a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v označenom konaní a napadnutým rozsudkom okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydaný rozsudok, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok   okresného   súdu,   ako   aj   sťažovateľkou   namietaný   postup,   ktorý   vydaniu rozhodnutia   predchádzal,   bol   teda   predmetom   súdneho   prieskumu   krajským   súdom. S prihliadnutím   na   to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v označenom konaní a napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k splneniu   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnosti smerujúcej   proti   postupu   a rozhodnutiam   odvolacieho   súdu bral   do   úvahy   neskoršie napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č. 46129/99,   body   51,   53   a   54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný   súd   preto   predloženú   sťažnosť   v časti   namietajúcej   napadnutý   rozsudok krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom na skutkovú   okolnosť   včasnosti   sťažnosti   v časti   namietajúcej   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a rozsudku krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky, ktoré sťažovateľka považuje za arbitrárne, a vytýka mu aj to, že krajský súd prvýkrát vo svojom rozhodnutí uviedol právny záver, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí   a v ktorom   vidí   porušenie   princípu   dvojinštančnosti   a porušenie   princípu kontradiktórnosti.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z   predložených   rozsudkov   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   vyplýva,   že okresný súd posúdil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v samotných všeobecných poistných podmienkach ako neplatnú rozhodcovskú doložku, keďže nebola individuálne dojednaná a klient nemal možnosť brániť svoje práva pred všeobecnými súdmi, čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Neplatnosť rozhodcovskej doložky   spôsobila   nedostatok   právomoci   rozhodcovského   súdu   rozhodovať   a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa žalobca v konaní domáhal. Vychádzajúc z uvedeného okresný súd napadnutým rozsudkom predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku a v záujme presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia dodal, že v okolnostiach posudzovanej veci všetky dojednania sú súčasťou predtlače bez alternatív pre poisteného, preto ich nemožno považovať za individuálne dojednané. Ďalej krajský súd poukázal   na   niektoré   skutočnosti   vyplývajúce   zo všeobecných   poistných   podmienok a skutočnosti   vyplývajúce   zo   súvisiacich   dokumentov   sťažovateľky,   ktoré   pri   následnej interpretácii v súvislostiach spôsobovali nerovnováhu strán, preto dospel k sťažovateľkou namietanému záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.

Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nemá   v   žiadnom   prípade arbitrárny charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora Európskej únie   (predtým   Európskeho   súdneho   dvora)   vychádza   z   predpokladu,   že   kontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex officio, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní   nestotožňuje,   nemôže   viesť   sama   osebe   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkinou námietkou, že krajský súd urobil záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky aj z iného dôvodu, ako uviedol okresný súd vo svojom rozsudku,   na   zdôraznenie   presvedčivosti   svojich   záverov   konštatuje,   že   táto   okolnosť nemôže spôsobovať porušenie jej označených práv tak, ako to tvrdí sťažovateľka. Prijatím tohto   parciálneho   záveru   o ďalšom   dôvode   neplatnosti   rozhodcovskej   doložky   nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky, pretože tento záver krajského súdu nemožno považovať za taký, ktorý by ako jediný mal vplyv na výsledok odvolacieho konania, resp. taký, ktorý ako jediný by zakladal správnosť prijatého záveru o nedovôdnosti odvolania sťažovateľky.

2.3 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Proti   označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   (čl.   124   a   čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že ústavný   súd   nie   je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný   súd   však   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu, ktorým dovolanie   odmietol   ako   neprípustné,   a nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť signalizujúcu   svojvoľný   postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu   v zákone.   Podľa   názoru ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   a jeho   odôvodnenie   je   určité a zrozumiteľné,   bez   vnútorných   rozporov,   zaujíma   stanovisko   k   podstate   dôvodov uvedených   v   dovolaní,   nie   je   neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   preto   ani   z   ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   sťažovateľky.   V   zmysle   svojej   judikatúry   ústavný   súd   považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa neprípustnej aplikácie § 243b ods. 7 OSP v prípadoch   procesného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že z predmetného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že dovolací   súd   ho môže aplikovať   výlučne len v prípadoch   meritórneho   rozhodovania o dovolaní. Ústavný súd preto aj túto námietku sťažovateľky hodnotí ako neopodstatnenú.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   teda   dospel   k prijateľnému právnemu   záveru   o neexistencii   vád   zakladajúcich   prípustnosť   dovolania,   ktoré   aj primeraným spôsobom odôvodnil.

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy   napadnutými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov,   je   potrebné   konštatovať,   že predmetné články ústavy neobsahujú žiadne základné práva alebo slobody, o ktorých by ústavný   súd   bol   povolaný   rozhodovať   v rámci   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015