SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 549/2014-39
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčikaprerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Europapier Slovensko, s. r. o., Panónskacesta 40, Bratislava, zastúpenej spol. BBH advokátska kancelária, s. r. o., Gorkého 3,Bratislava, v mene ktorej koná Mgr. Olga Beláňová, advokátka a konateľka, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti vprimeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 107/2009 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Europapier Slovensko, s. r. o.,na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduKošice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 107/2009 p o r u š e n é b o l i.
2. Obchodnej spoločnosti Europapier Slovensko, s. r. o., p r i z n á v a finančnézadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice IIp o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti EuropapierSlovensko, s. r.o., trovy právneho zastúpenia v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesťeur a dvanásť centov) na účet jej právneho zástupcu spol. BBH advokátska kancelária, s. r.o., Gorkého 3, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 549/2014-21 z 24. septembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnejspoločnosti Europapier Slovensko, s. r. o., Panónska cesta 40, Bratislava (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 38 Cb 107/2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou označenéhokonania iniciovaného návrhom sťažovateľky na vydanie platobného rozkazu podanéhookresnému súdu 21. augusta 2009.
Uvádzajúc podrobný chronologický prehľad úkonov konania sťažovateľkaargumentuje, že „neefektívnou činnosťou OS KE II a jeho nečinnosťou vo veci dochádza k zbytočným prieťahom v konaní. V postupe OS KE II je viacero období, v ktorých bol OS KE II nečinný, a to bez toho, aby existovali zákonné prekážky pre jeho ďalší postup.“.
Sťažovateľka uvádza, že podľa jej názoru nejde o vec právne zložitú a dôvodomzbytočných prieťahov v konaní nie je ani pasivita na strane sťažovateľky ako účastníčkykonania.
Sťažovateľka takisto uvádza, že ochrany svojho základného práva garantovanéhočl. 48 ods. 2 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru sa pokúsila domôcťaj prostredníctvom sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej dvakrát predsedovi okresnéhosúdu, ktorá jej však nepriniesla požadovaný efekt, napriek tomu, že bola zo strany predseduokresného súdu posúdená ako dôvodná.
Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jej vecinálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednaniejej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 107/2009, prikázal okresnému súdu konaťv označenej veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľke primerané finančnézadosťučinenie v sume 8 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súdprostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu27. novembra 2014 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonovkonania a konštatovanie existencie prieťahov v posudzovanom konaní, ako aj skutkovejzložitosti veci sťažovateľky. Podľa vyjadrenia okresného súdu obdobia nečinnosti „súvisia s úkonmi potrebnými na prípravu pojednávania (obdobie od pridelenia veci do registra Cb do nariadenia pojednávania), sú spôsobené správaním účastníkov konania (nepredkladanie dokladov súčasne so žalobou resp. až po výzve súdu), alebo sú dané objektívne – obdobia neprítomnosti vo veci konajúceho sudcu zo zákonných dôvodov v nepravidelných časových úsekoch, ktoré neumožnili (z dôvodu ich trvania) orgánom riadenia a správy súdov prijať opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci v súlade so zákonom a rozvrhom práce na príslušný rok“.
V liste predseda okresného súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústnehopojednávania v danej veci.
Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 31. decembra 2014 vyjadrilaprostredníctvom svojho právneho zástupcu súhlas s upustením od ústneho pojednávaniavo veci samej. K stanovisku okresného súdu formulovala argumentáciu, v ktorej zdôraznilasvoj aktívny a súčinnostný prístup v priebehu posudzovaného konania, v ktorom podľasvojho vyjadrenia predložila návrh súčasne obsahujúci všetky potrebné listinné dôkazyna preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku, zúčastnila sa všetkých určených termínovpojednávania a riadne a včas reagovala na súdom adresované výzvy na predloženierelevantných podkladov. Sťažovateľka sa nestotožnila s konštatovaním okresného súduo skutkovej zložitosti veci, poukazujúc pritom na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej„návrh, o ktorom možno rozhodovať formou platobného rozkazu, t. j. v skrátenom konaní, v právne a skutkovo jednoduchých veciach nesignalizuje osobitne náročnú právnu a faktickú zložitosť veci“. Vo vzťahu k obhajobe okresného súdu o objektívnych dôvodochnečinnosti zákonného sudcu poukázala sťažovateľka na judikatúru ústavného súdu, podľaktorej ani takéto okolnosti nemôžu oslabiť mieru ochrany práva účastníka konaniana vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretožepo oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, vyjadrenia okresného súdua súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
Sťažovateľka podala 25. augusta 2009 okresnému súdu návrh na vydanie platobnéhorozkazu proti odporcom v 1. a 2. rade. Okresný súd vydal 12. októbra 2009 platobný rozkaz,avšak vzhľadom na podanie odporu zo strany odporcov bolo vo veci sťažovateľky nariadenépojednávanie, a to na 29. november 2010. Určené pojednávanie bolo odročenéna 17. január 2011 z dôvodu nepredloženia substitučného splnomocnenia udelenéhoprávnym zástupcom sťažovateľky. Určený termín pojednávania však okresný súdniekoľkokrát odročil a pojednávanie sa uskutočnilo 10. októbra 2011.
Dňa 4. februára 2013 predložila okresnému súdu sťažovateľka svoje vyjadreniek podaniu odporcov. Okresný súd určil termín na 30. október 2013, tento termín však bolniekoľkokrát odročený a pojednávanie sa uskutočnilo 5. decembra 2014, keď okresný súdvydal vo veci sťažovateľky rozsudok.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného právagarantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každýmá právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej vecijej skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľky v priebehu konania (2)a napokon aj postup konajúceho súdu (3).
1. Sťažovateľka podala okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazuo zaplatenie istiny spolu s príslušenstvom z titulu neuhradených faktúr za tovar dodanýsťažovateľkou odporcovi v 1. rade na základe obchodnoprávneho vzťahu. Ústavný súdkonštatuje, že už samotný charakter sporu vylučuje potenciálnu skutkovú a právnu zložitosťveci, ktorá by mohla mať v posudzovanom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahovv konaní, najmä ak tieto prieťahy boli spôsobené nečinnosťou súdu identifikovanouústavným súdom pri preskúmaní obsahu spisu (pozri bod 3).
2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiskadruhého kritéria nezistil ústavný súd také závažné skutočnosti, ktoré by signalizovalivýraznejší podiel sťažovateľky ako jej účastníčky na predĺžení konania narušením jehoplynulosti. Jediným identifikovateľným momentom pasivity sťažovateľky ako účastníčkykonania bola skutočnosť nepredloženia substitučného splnomocnenia pre účely právnehozastupovania sťažovateľky, ktorá bola dôvodom na odročenie pojednávania, v porovnaníso zistenými obdobiami nečinnosti okresného súdu (pozri bod 3) však ide o okolnosťzanedbateľného charakteru.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlok porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a právazaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.
Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospelk záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobianečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila závažnáprekážka.
Obdobie pasivity kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne ôsmichmesiacov zaznamenal ústavný súd v období konania od 17. januára 2011, keď bol odročenýurčený termín pojednávania, do 10. októbra 2011, keď okresný súd vykonal vo vecisťažovateľky pojednávanie.
Okresný súd ostal pasívny a nekonal aj v ďalšom značne rozsiahlom období, a tood 4. februára 2013, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky k podaniuodporcov, do 5. decembra 2014, keď uskutočnil okresný súd pojednávanie, na ktorom vydalvo veci sťažovateľky rozsudok (nečinnosť v rozsahu jedného roka a deviatich mesiacov).
K náznakom obrany okresného súdu o opakujúcej sa neprítomnosti zákonného sudcupokrytej zákonnými dôvodmi ako objektívnej okolnosti majúcej negatívny dopadna plynulosť konania vo veci sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju ustálenújudikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoruplatí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočnéprieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka personálnych komplikácií nemápovahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutievo veci občana, ktorý sa naň obrátil.
Ústavný súd konštatuje, že relevantným faktorom, ktorý mal negatívny dopadna plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy,ktorých sa dopustil v dôsledku označených období nečinnosti v celkovom rozsahu zhrubadvoch rokov a piatich mesiacov.
S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedenéhopred okresným súdom (viac ako päť rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právusťažovateľky zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru,že uvedené práva sťažovateľky boli porušené (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.
Ústavný súd síce zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie právana prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konanie všakbolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené, pretoústavný súd príkaz konať vo veci sťažovateľky v náleze neformuloval. K povinnosti konaťbez zbytočných prieťahov okresný súd v potenciálnom prípade vrátenia veci na novékonanie v dôsledku prípadne uplatneného opravného prostriedku napokon zaväzuje samotnýčl. 48 ods. 2 ústavy garantujúci sťažovateľke základné právo na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov (ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúci právo na prejednanie jejzáležitosti v primeranej lehote).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené,primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila sťažovateľkazávažným porušením svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd je toho názoru, že nemajetkovú ujmu spôsobenú sťažovateľke nemožnonapraviť obnovením stavu pred porušením jej základného práva garantovaného ústavoua práva garantovaného dohovorom, pričom výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenienemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, pretoústavný súd priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, a to v sume 1 500 €,ktoré zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní (bod 2 výroku nálezu).
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzalzo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznávaspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétneokolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančnéhozadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02,III. ÚS 111/02).
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom,ktorých výšku špecifikovala sumou 2114, 24 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013 (804 €).
Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravazastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov.
Vychádzajúc z uvedeného za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2014 patríodmena v sume 3 x 134 €, k tomu tiež 3 x režijný paušál v sume 8,04 €. Ústavný súd takpriznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 426,12 € (bod 3 výroku nálezu).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľky okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2015