znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 549/2014-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčikaprerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Europapier   Slovensko,   s. r.   o.,   Panónskacesta 40,   Bratislava,   zastúpenej   spol.   BBH   advokátska   kancelária,   s.   r.   o.,   Gorkého   3,Bratislava,   v mene   ktorej   koná   Mgr.   Olga   Beláňová,   advokátka   a konateľka,   vo   vecinamietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti vprimeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 107/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   Europapier   Slovensko,   s. r. o.,na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote podľa   čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súduKošice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 107/2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Obchodnej   spoločnosti   Europapier   Slovensko,   s. r.   o., p r i z n á v a   finančnézadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Košice IIp o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti EuropapierSlovensko, s. r.o., trovy právneho zastúpenia v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesťeur a dvanásť centov) na účet jej právneho zástupcu spol. BBH advokátska kancelária, s. r.o., Gorkého 3, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 549/2014-21 z 24. septembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnejspoločnosti   Europapier   Slovensko,   s. r.   o.,   Panónska   cesta   40,   Bratislava   (ďalej   len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 38 Cb 107/2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou označenéhokonania   iniciovaného   návrhom   sťažovateľky   na   vydanie   platobného   rozkazu   podanéhookresnému súdu 21. augusta 2009.

Uvádzajúc   podrobný   chronologický   prehľad   úkonov   konania   sťažovateľkaargumentuje, že „neefektívnou činnosťou OS KE II a jeho nečinnosťou vo veci dochádza k zbytočným prieťahom v konaní. V postupe OS KE II je viacero období, v ktorých bol OS KE II nečinný, a to bez toho, aby existovali zákonné prekážky pre jeho ďalší postup.“.

Sťažovateľka uvádza, že podľa jej názoru nejde o vec právne zložitú a dôvodomzbytočných prieťahov v konaní nie je ani pasivita na strane sťažovateľky ako účastníčkykonania.

Sťažovateľka   takisto uvádza,   že ochrany   svojho   základného   práva   garantovanéhočl. 48 ods. 2   ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru sa pokúsila domôcťaj prostredníctvom sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej dvakrát predsedovi okresnéhosúdu, ktorá jej však nepriniesla požadovaný efekt, napriek tomu, že bola zo strany predseduokresného súdu posúdená ako dôvodná.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   jej   vecinálezom,   v   ktorom   by   vyslovil   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednaniejej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnéhosúdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   38   Cb   107/2009,   prikázal   okresnému   súdu   konaťv označenej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   sťažovateľke   primerané   finančnézadosťučinenie v sume 8 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súdprostredníctvom   svojho   predsedu,   ktorého   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu27. novembra   2014   obsahovalo   podrobný   chronologický   prehľad   procesných   úkonovkonania   a konštatovanie   existencie   prieťahov   v posudzovanom   konaní,   ako   aj   skutkovejzložitosti veci sťažovateľky. Podľa vyjadrenia okresného súdu obdobia nečinnosti „súvisia s úkonmi potrebnými na prípravu pojednávania (obdobie od pridelenia veci do registra Cb do nariadenia pojednávania), sú spôsobené správaním účastníkov konania (nepredkladanie dokladov súčasne so žalobou resp. až po výzve súdu), alebo sú dané objektívne – obdobia neprítomnosti vo veci konajúceho sudcu zo zákonných dôvodov v nepravidelných časových úsekoch, ktoré neumožnili (z dôvodu ich trvania) orgánom riadenia a správy súdov prijať opatrenia   smerujúce   k prerozdeleniu   veci   v súlade   so   zákonom   a rozvrhom   práce na príslušný rok“.

V liste predseda okresného súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústnehopojednávania v danej veci.

Sťažovateľka   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   31.   decembra   2014   vyjadrilaprostredníctvom svojho právneho zástupcu súhlas s upustením od ústneho pojednávaniavo veci samej. K stanovisku okresného súdu formulovala argumentáciu, v ktorej zdôraznilasvoj   aktívny   a súčinnostný   prístup   v priebehu   posudzovaného   konania,   v ktorom   podľasvojho   vyjadrenia   predložila   návrh   súčasne   obsahujúci všetky   potrebné   listinné   dôkazyna preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku, zúčastnila sa všetkých určených termínovpojednávania   a riadne   a včas   reagovala   na   súdom   adresované   výzvy   na   predloženierelevantných   podkladov.   Sťažovateľka   sa   nestotožnila   s konštatovaním   okresného   súduo skutkovej zložitosti veci, poukazujúc pritom na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej„návrh, o ktorom možno rozhodovať formou platobného rozkazu, t. j. v skrátenom konaní, v právne   a skutkovo   jednoduchých   veciach   nesignalizuje   osobitne   náročnú   právnu a faktickú zložitosť veci“. Vo vzťahu k obhajobe okresného súdu o objektívnych dôvodochnečinnosti zákonného sudcu poukázala sťažovateľka na judikatúru ústavného súdu, podľaktorej   ani   takéto   okolnosti   nemôžu   oslabiť   mieru   ochrany   práva   účastníka   konaniana vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretožepo oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   okresného   súdua súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľka podala 25. augusta 2009 okresnému súdu návrh na vydanie platobnéhorozkazu proti odporcom v 1. a 2. rade. Okresný súd vydal 12. októbra 2009 platobný rozkaz,avšak vzhľadom na podanie odporu zo strany odporcov bolo vo veci sťažovateľky nariadenépojednávanie,   a   to   na   29.   november   2010.   Určené   pojednávanie   bolo   odročenéna 17. január 2011   z   dôvodu   nepredloženia   substitučného   splnomocnenia   udelenéhoprávnym   zástupcom   sťažovateľky.   Určený   termín   pojednávania   však   okresný   súdniekoľkokrát odročil a pojednávanie sa uskutočnilo 10. októbra 2011.

Dňa   4.   februára   2013   predložila   okresnému   súdu   sťažovateľka   svoje   vyjadreniek podaniu odporcov. Okresný súd určil termín na 30. október 2013, tento termín však bolniekoľkokrát odročený a pojednávanie sa uskutočnilo 5. decembra 2014, keď okresný súdvydal vo veci sťažovateľky rozsudok.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného právagarantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každýmá právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,a preto   aj   v   prípade   sťažovateľky   preskúmal   z   hľadiska   charakteru   prerokúvanej   vecijej skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľky v priebehu konania (2)a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1.   Sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazuo zaplatenie istiny spolu s príslušenstvom z titulu neuhradených faktúr za tovar dodanýsťažovateľkou   odporcovi   v 1.   rade   na   základe   obchodnoprávneho   vzťahu.   Ústavný   súdkonštatuje, že už samotný charakter sporu vylučuje potenciálnu skutkovú a právnu zložitosťveci, ktorá by mohla mať v posudzovanom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahovv konaní,   najmä   ak   tieto   prieťahy   boli   spôsobené   nečinnosťou   súdu   identifikovanouústavným súdom pri preskúmaní obsahu spisu (pozri bod 3).

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiskadruhého   kritéria   nezistil   ústavný   súd   také   závažné   skutočnosti,   ktoré   by   signalizovalivýraznejší podiel sťažovateľky ako jej účastníčky na predĺžení   konania narušením jehoplynulosti. Jediným identifikovateľným momentom pasivity sťažovateľky ako účastníčkykonania bola skutočnosť nepredloženia substitučného splnomocnenia pre účely právnehozastupovania sťažovateľky, ktorá bola dôvodom na odročenie pojednávania, v porovnaníso zistenými   obdobiami   nečinnosti   okresného   súdu   (pozri   bod   3)   však   ide   o okolnosťzanedbateľného charakteru.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlok porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právazaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospelk   záveru,   že   závažnými   nedostatkami,   ktoré   narušili   plynulosť   konania,   boli   obdobianečinnosti,   v   ktorých   okresný   súd   nekonal   bez   toho,   aby   mu   v   tom   bránila   závažnáprekážka.

Obdobie   pasivity   kvantifikovateľné   nečinnosťou   v rozsahu   približne   ôsmichmesiacov zaznamenal ústavný súd v období konania od 17. januára 2011, keď bol odročenýurčený   termín   pojednávania,   do   10.   októbra   2011,   keď   okresný   súd   vykonal   vo   vecisťažovateľky pojednávanie.

Okresný súd ostal pasívny a nekonal aj v ďalšom značne rozsiahlom období, a tood 4. februára 2013, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky k podaniuodporcov, do 5. decembra 2014, keď uskutočnil okresný súd pojednávanie, na ktorom vydalvo veci sťažovateľky rozsudok (nečinnosť v rozsahu jedného roka a deviatich mesiacov).

K náznakom obrany okresného súdu o opakujúcej sa neprítomnosti zákonného sudcupokrytej   zákonnými   dôvodmi   ako objektívnej   okolnosti   majúcej   negatívny   dopadna plynulosť   konania   vo   veci   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenújudikatúru,   podľa   ktorej   v   súlade   s medzinárodným   štandardom   uplatňovania   dohovoruplatí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočnéprieťahy   v   súdnom   konaní   (III.   ÚS   17/02).   Námietka   personálnych   komplikácií   nemápovahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutievo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   relevantným   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopadna plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy,ktorých sa dopustil v dôsledku označených období nečinnosti v celkovom rozsahu zhrubadvoch rokov a piatich mesiacov.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedenéhopred okresným súdom (viac ako päť rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právusťažovateľky   zaručenému   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,že uvedené práva sťažovateľky boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Ústavný súd síce zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanieveci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   právana prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konanie všakbolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené, pretoústavný súd príkaz konať vo veci sťažovateľky v náleze neformuloval. K povinnosti konaťbez   zbytočných   prieťahov   okresný   súd   v potenciálnom   prípade   vrátenia   veci   na   novékonanie v dôsledku prípadne uplatneného opravného prostriedku napokon zaväzuje samotnýčl.   48   ods.   2   ústavy   garantujúci   sťažovateľke   základné   právo   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov (ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúci právo na prejednanie jejzáležitosti v primeranej lehote).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené,primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila sťažovateľkazávažným porušením svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd je toho názoru, že nemajetkovú ujmu spôsobenú sťažovateľke nemožnonapraviť obnovením stavu pred porušením jej základného práva garantovaného ústavoua práva garantovaného dohovorom, pričom výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenienemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, pretoústavný súd priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, a to v sume 1 500 €,ktoré zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní (bod 2 výroku nálezu).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzalzo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznávaspravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétneokolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančnéhozadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02,III. ÚS 111/02).

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom,ktorých výšku špecifikovala sumou 2114, 24 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013 (804 €).

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravazastúpenia, podanie sťažnosti   a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vychádzajúc z uvedeného za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2014 patríodmena v sume 3 x 134 €, k tomu tiež 3 x režijný paušál v sume 8,04 €. Ústavný súd takpriznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 426,12 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľky okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2015