znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 549/2011-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť B. S. a Ing. Bc. J. S., L., a spoločnosti V., s. r. o., B., právne   zastúpených   advokátkou   JUDr.   A.   C.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   B.   v konaní vedenom pod ČVS:ORP-214/2-OVK-B5-2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. S., Ing. Bc. J. S. a spoločnosti V., s. r. o., B., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra 2011 doručená sťažnosť B. S. a Ing. Bc. J. S., L. (ďalej len „sťažovatelia v 1. a 2. rade“), a spoločnosti   V.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 3.   rade“   spolu   všetci   aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   B.   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo   PZ“)   v konaní   vedenom   pod ČVS:ORP-214/2-OVK-B5-2004.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia vystupujú v pozícii poškodených ako účastníci trestného   konania vedeného okresným riaditeľstvom PZ pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Sťažovatelia uvádzajú, že trestné konanie trvá   už viac ako šesť rokov   a v rámci prípravného konania nebolo vyšetrovanie dosiaľ skončené, a to i napriek tomu, že podľa ich názoru nejde o zložitú vec. Uvedený stav vnímajú ako porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vo   veci   samej rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného riaditeľstva PZ   v konaní   vedenom   pod   ČVS:ORP-214/2-OVK-B5-2004,   prikázal   okresnému riaditeľstvu PZ konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal im primerané finančné zadosťučinenie vo výške 9 750 €, a to každému z nich.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   riaditeľstva   PZ v konaní vedenom pod ČVS:ORP-214/2-OVK-B5-2004.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v   rozhodnutí   Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len   začaté   trestné   stíhanie,   ale   došlo   aj   ku   vzneseniu   obvinenia   konkrétnej   osobe (napr. III. ÚS 189/06, III. ÚS 324/05).

Z uvedeného vyplýva, že možnosť domáhať sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda rovnako základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného   konania   je   podmienené   skutočnosťou   uplatnenia   nároku   na   náhradu   škody v trestnom   konaní,   čo   možno   za   určitých   podmienok   považovať   za   konanie   vo   veci poškodeného (v jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným   činom,   je tiež   oprávnený   navrhnúť,   aby súd   v   odsudzujúcom   rozsudku   uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu.

Doterajšia   judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   212/07,   III.   ÚS   109/06, III. ÚS 254/2010) týkajúca sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy subjektom   majúcim   v rámci trestného konania status poškodeného sa ustálila v tom, že poškodený v trestnom konaní, ktoré nedospelo do štádia vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, nedisponuje možnosťou domáhať   sa   vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   (napr.   I.   ÚS   212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia považuje ústavný súd za moment, ktorý   poskytuje   poškodenému   v trestnom   konaní   možnosť   uplatňovať   si   ochranu   proti konkrétnemu   možnému   pôvodcovi   svojho   poškodenia,   a   teda   z   neho   robí   „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný súd vychádzajúc z už citovanej judikatúry a súčasne z okolností prípadu posúdil   námietku   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného riaditeľstva PZ v konaní vedenom pod ČVS:ORP-214/2-OVK-B5-2004 ako zjavne neopodstatnenú, a to vo vzťahu k sťažovateľke v 3. rade. Ide totiž o prípad trestného konania, kde si ako poškodená svoj nárok na náhradu škody   voči   obvinenému uplatniť nemôže,   pretože   obvinenie   konkrétnej   osobe vznesené nebolo.   Táto   situácia   vylučuje   sťažovateľku   v 3.   rade   z možnosti   profitovať   zo   záruk garantovaných čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy).

Pokiaľ ide o sťažovateľov v 1. a 2. rade, ústavný súd zistil, že v označenom trestnom konaní   nemajú   status   poškodených,   preto   ich   sťažnosť   odmietol   ako   sťažnosť   podanú zjavne neoprávnenými osobami.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v zmysle ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov odmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011