znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 548/2015-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   októbra   2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   MST   PARTNERS,   s.   r.   o., Laurinská 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k ,,Európskemu dohovoru o ľudských právach“ postupom a uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 23 Er   1258/2010   z 30.   decembra   2011,   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Trnave sp. zn. 5 CoE   261/2012   z 29.   apríla   2013   a postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 136/2014 z 26. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   základného   práva   na verejné   prerokovanie   veci   v   jej prítomnosti, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 Er 1258/2010 z 30. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE 261/2012 z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského   súdu“)   a   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 ECdo   136/2014   z   26. mája   2015   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom súde   žiadosť   o vydanie   poverenia   na   začatie   exekúcie.   Exekučným   titulom bol rozhodcovský   rozsudok   Arbitrážneho   súdu   Košice   znejúceho   na   zaplatenie   sumy 42,95 € a trov rozhodcovského konania, ktorý sťažovateľka identifikovala v sťažnosti.

Okresný   súd   právo   sťažovateľky   na   výkon   vykonateľných   rozhodnutí   odoprel, keď „rozhodol bez účasti sťažovateľa a bez nariadenia pojednávania uznesením, tak, že žiadosť súdneho exekútora zamietol“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   všeobecné   súdy   nedisponovali   rozhodcovským   spisom a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť   vyjadriť,   a   rozhodli   bez nariadenia   pojednávania.   Takýto   postup   je podľa sťažovateľky   v   rozpore   so   zákonom,   pričom   v   tejto   súvislosti poukazuje aj na judikatúru   najvyššieho   súdu,   Súdneho dvora   Európskej   únie   (ďalej   len „Súdny   dvor“)   a   aj   ústavného   súdu,   ktoré   s   vecou   súvisia,   v ktorých   ústavný   súd v obdobných   veciach   sťažnosti   sťažovateľky   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vyslovil   už aj porušenie jej práv.

Okresný   súd   podľa   sťažovateľky „nevychádzal   z   obsahu   rozhodcovského   spisu“ a napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   vytýka   jeho arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd vykonáva dokazovanie.

Krajský súd podľa sťažovateľky „nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je“.

Ďalej sťažovateľka vo svojom podaní konštatuje, že § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) upravujúci neprijateľnosť podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je v súlade so zámerom smernice č. 93/13/EHS.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označeným postupom a rozhodnutím okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva, aby napadnuté uznesenie okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu   vidí   sťažovateľka   v   tom,   že   všeobecné   súdy   v   exekučnom   konaní   rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný   poriadok“)   vykonávali   dokazovanie,   čím   jej   odňali   možnosť   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením okresného súdu

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj jeho postup, ktorý vydaniu   uznesenia   predchádzal,   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti   uzneseniu súdu prvého stupňa, ako aj jeho postupu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).

2. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k splneniu   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnosti smerujúcej   proti   postupu   a rozhodnutiam   odvolacieho   súdu bral   do   úvahy   neskoršie napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č. 46129/99,   body   51,   53   a   54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný   súd   preto   predloženú   sťažnosť   v časti   namietajúcej   napadnuté   uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom na skutkovú   okolnosť   včasnosti   sťažnosti   v časti   namietajúcej   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania pred zamietnutím   žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie. Súčasne   namieta   i samotné   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom,   ktorý   sa   stotožnil s právnym   názorom   okresného   súdu   o absolútnej   neplatnosti   rozhodcovskej   doložky vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky, ako aj arbitrárnosť jeho záverov.

Pokiaľ   ide   o   argument   sťažovateľky,   že   okresný   súd nenariadil   pojednávanie a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého   stupňa   nenariadi   pojednávanie,   hoci   je   tak   z dôvodu   vykonávania   dokazovania povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].

Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť aj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, vyplýva,   že   uvedenú   možnosť   sťažovateľka   aj   využila,   a tak   sa   jej   námietkou   odňatia možnosti   konať   pred   súdom   meritórne   zaoberal   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací.   Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu, keďže na základe   podaného   dovolania   predmetnú   námietku   preskúmal   najvyšší   súd.   V tejto   časti musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS 8/96,   III.   ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie označenej   sumy,   ako   aj   trov   rozhodcovského   konania   na   základe   exekučného   titulu   – rozhodcovského rozsudku, pričom okresný súd vychádzajúc z predložených listín zistil, že žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   je   potrebné zamietnuť z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 a 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský   rozsudok   vydaný   v   takomto   konaní   nemôže   byť   exekučným   titulom na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu na krajskom súde odvolanie, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP.

Krajský   súd   po   preskúmaní   odvolaním   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že „vzhľadom na charakter právneho   vzťahu   medzi   účastníkmi   zmluvy,   ktorý   je   spotrebiteľský,   exekučný   súd   mal povinnosť preskúmať, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť v danej veci exekučným titulom, bola dojednaná platne aj vzhľadom na   právnu   úpravu   ochrany   spotrebiteľa   v OZ“. Ďalej   krajský   súd   uviedol, „keďže predmetná   rozhodcovská   doložka,   s poukazom   na   vyššie   uvedenú   argumentáciu,   je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle cit. §53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z. z., nebola založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný nulitný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v celosti.“.   Krajský   súd   v tejto   súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na závery najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 3 Cdo 146/2011 a sp. zn. 6 Cdo 1/2012, z ktorých vyplýva povinnosť skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a následne posúdiť materiálnu vykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.

Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   nemá   v   žiadnom   prípade   arbitrárny charakter.   Ústavný   súd   tiež   už   judikoval,   že   judikatúra   Súdneho   dvora   (predtým Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným   (m. m.   I.   ÚS 313/2010,   II.   ÚS 134/09).   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka doplnila   aj   ďalšiu   právnu   argumentáciu,   ktorú   však   v exekučnom   konaní   v podanom opravnom   prostriedku   nepredniesla.   O takýchto   námietkach   potom   ústavný   súd   nemá právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tom bráni.

3. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Proti   označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   (čl.   124   a   čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že ústavný   súd   nie   je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný   súd   však   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu, ktorým dovolanie   odmietol   ako   neprípustné   s odkazom,   že „v danom   prípade   ide o dovolanie   podané   v obdobnej   veci,   aká   už   bola   v počte   väčšom   ako   päť   predmetom konania pred dovolacím súdom na základe dovolania podaného tou istou dovolateľkou – viď konania vedené na najvyššom súde pod sp. zn.... 6 ECdo 126/2013, 1 ECdo 119/2013..., 4 ECdo 22/2013, 5 ECdo 271/2013, 7 ECdo 33/2014“, pričom dovolací súd „sa stotožnil a poukázal   na   odôvodnenia   týchto   rozhodnutí“ a konštatoval,   že už   ďalšie   dôvody nepovažoval   za   potrebné   uviesť.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zistil,   že citované rozhodnutia najvyššieho súdu už boli predmetom jeho prieskumu v rozhodnutiach o sťažnostiach   sťažovateľky   vedených   v konaniach   ústavného   súdu   pod   sp.   zn. II. ÚS 440/2015 (6 ECdo 126/2013, 1 ECdo 119/2013) a sp. zn. III. ÚS 264/2012 (4 ECdo 22/2013,   5   ECdo   271/2013,   7   ECdo   33/2014),   v ktorých   boli   sťažnosti   v tejto   časti odmietnuté   ako   zjavne   neopodstatnené,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   argumenty sťažovateľky boli v podstatnom obsahovo totožné ako tie, ktoré sťažovateľka prezentovala v tejto sťažnosti. Keďže ústavný súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v týchto svojich rozhodnutiach, pre účely tohto rozhodnutia postačuje, aby v podrobnostiach na nich odkázal a sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   odmietol   z rovnakého   dôvodu   ako   predtým,   teda z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Nad rámec uvedených dôvodov odmietnutia sťažovateľky vzhľadom na totožnosť tak v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej   právnej   argumentácii   a skutkových okolností prípadov sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, preto sa   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí (I. ÚS 332/2012,   I.   ÚS 359/2012,   I. ÚS 547/2012,   I.   ÚS 38/2013,   I.   ÚS 641/2013, I. ÚS 675/2013,   I.   ÚS 14/2014,   I. ÚS 41/2014,   I.   ÚS 414/2014,   I.   ÚS 358/2015, II. ÚS 160/2013,   II.   ÚS 382/2013,   II. ÚS 389/2014,   II.   ÚS 812/2014,   II.   ÚS 816/2014, II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013, III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014, III. ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015, III.   ÚS 252/2015,   III.   ÚS 424/2015,   IV.   ÚS 344/2012,   IV.   ÚS 461/2012, IV. ÚS 367/2014...) a v podrobnostiach na ne odkazuje. V tejto súvislosti ústavný súd ešte dodáva, že pokiaľ sťažovateľka aj v budúcnosti bude podávať rovnaké sťažnosti v rovnakých prípadoch   (čo   sa   týka   podstatných   argumentov,   skutočností   a okolností),   ústavný   súd v zmysle   §   25   ods.   2   poslednej   vety   zákona   o ústavnom   súde   môže   takéto   sťažnosti odmietnuť aj bez odôvodnenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015